Slovo kňaza Nie sme zo sveta

Každá sociálna skupina, ktorá je v menšine a má vlastné rituály, vyvoláva pozornosť a niekedy aj podozrievavosť. Čomu nerozumieme, čo sa nám javí „divné“, o to sa zvyčajne zaujímame vtedy, keď vzniknú problémy a niekoho napadne upriamiť pozornosť na nejakú neobyčajnú skupinu ľudí. 

Najhoršie je, ak sa menšina stane pre väčšinu hromozvodom, cez ktorý sa ventiluje hnev alebo bezmocnosť. Mocní tohto sveta to dobre vedia, preto sa v dejinách akékoľvek menšiny museli mať často na pozore, aby zostali nažive. 

V prvých storočiach boli takouto menšinou samotní kresťania. Bohoslužby slávili v skrytosti, aby nevyvolávali zbytočnú pozornosť. Pre Židov boli sektou, pre Rimanov pohanmi, ktorí odmietali považovať cisára za božstvo. Z dejín vieme o masívnom prenasledovaní kresťanov, o tisíckach mučeníkov. 

Židia na tom neboli lepšie. Ich náboženstvo a kultúra boli v kresťanskej Európe natoľko exotické, že sa nevyhli mnohým pogromom a nakoniec čelili snahe o úplne vyhladenie – holokaustu. 

Aj dnes by sme našli menšiny, ktoré sa pred väčšinou musia mať na pozore. Nevytŕčať, aby im niekto neublížil. Sú v tomto svete, ale nejakou svojou charakteristikou do jeho mainstreamu nepatria.

Je ťažké „nebyť zo sveta“, ak v inom žiť nebudete. V našom podvedomí je túžba zapadnúť, nevyčnievať. Ak je niekto „iný“, vyvoláva pozornosť, ktorá sa mu nemusí páčiť. 

Rodičia by vedeli rozprávať o deťoch, ktoré sa vehementne domáhajú oblečenia či elektroniky, ktoré majú ich spolužiaci, aby zapadli. Napriek tomu „nebyť zo sveta“ môže byť privilégiom. Je však potrebné objaviť vnútornú hodnotu tejto výnimočnosti.

Ako ľudia – kresťania vždy budeme deťmi tohto sveta. Budeme žiť spolu s ostatnými, ženiť sa a vydávať, mať deti, zaujímať sa o komunitu, kde žijeme. Pracovať i zabávať sa ako ostatní. A predsa by sme mali byť v niečom iní. 

Svet, ktorý stvoril Boh, je dobrý, ale je v ňom prítomné aj zlo. Nie sme uchránení od pokušení Zlého; zlo spôsobujú konkrétni ľudia a niekedy na tom zle participujeme aj my.

Kresťania, ktorí berú vieru vážne, vždy boli a budú v menšine. Vždy budú pri odovzdávaní viery konfrontovaní s otázkou, prečo to vlastne robíme.

Keď sa Ježiš vracal k Otcovi, prosil o jednotu tých, ktorí zostávali, a dodal: „Nie sú zo sveta, ako ani ja nie som zo sveta.“ Kresťania nemajú výnimočnú kultúru ani nie sú výnimočne vzdelaní či múdri, vo väčšine činností sme priemerní ako väčšina. 

Naša výnimočnosť spočíva v tom, že si na rozdiel od ostatných uvedomujeme, že naša skutočná vlasť je u Boha a tu sme iba dočasne ako takí pútnici. Vnímať tento rozmer znamená dve skutočnosti: neupnúť sa na veci tohto sveta, lebo všetko sa raz pominie a aj mňa si Pán jedného dňa povolá k sebe. Zároveň to značí usilovať sa o dobré a múdre rozhodnutia, ktoré môj vzťah k Bohu nezničia, ale stanú sa pre mňa prostriedkom na naplnenie tohto konečného cieľa.

Z tohto sveta nemôžem odísť. Nemôžeme sa tváriť, že tu nežijeme. Žijeme v tomto svete, preto sa prirodzene musíme zaujímať nielen o seba, ale aj o blížnych, lebo moje šťastie a spokojný život závisia od šťastia tých druhých. 

Tento svet by ma nemal pohltiť. Nemal by som mať plnú hlavu pozemských vecí a starostí o tento svet. Majetok, peniaze, kariéra naozaj nie sú v živote najdôležitejšie, aj keď si to mnohí uvedomia dosť neskoro. Nie je zlé dobre zarábať; nie je zlé chcieť postúpiť v práci na lepšiu pozíciu ani túžiť po lepšom vzdelaní či vzťahu. 

Tieto naše prirodzené túžby však majú hranicu a tou je získanie večného života ako posledného cieľa môjho putovania. Ak by som mal tento cieľ stratiť, žiaden pozemský zisk mi za to naozaj nestojí.

Načo „byť vo svete“, ak prídem o večnosť?

Pápež Benedikt XVI. kedysi pri pastoračnej návšteve Českej republiky povedal, že kresťania budúcnosti budú tvorivou menšinou. Inými slovami: budú žiť vo svete, ale nebudú zo sveta. Možno tam kdesi treba hľadať odpoveď na otázku, ako sa dá skĺbiť život vo svete s vierou. 

Kresťania, ktorí berú vieru vážne, vždy boli a budú v menšine. Vždy budú pri odovzdávaní viery konfrontovaní s otázkou, prečo to vlastne robíme. Odpoveď nám dáva iba Ježiš a spoločenstvo s ním. Ak Ježiš o nás hovorí, že „nie sme zo sveta“, bolo by chybou chápať to ako výzvu na budovanie paralelného sveta a štruktúr. Možno by to šlo, ale bolo by to príliš jednoduché a čelili by sme riziku sektárstva.

Mali by sme sa vybrať tou druhou, náročnejšou cestou rozlišovania a integrácie. Prijímať svet ako miesto, ktoré si na svoj život a zavŕšenie vykupiteľského diela vybral sám Boh. Boh svet neodsúdil ani sa od neho neizoloval, hoci vedel, že stať sa jeho nasledovníkom môže viesť k životu v menšine a spôsobiť vážne problémy. 

Svet máme milovať, ale zároveň ho pretvárať. Zápasiť o jeho tvár prostredníctvom sily kresťanskej viery, nádeje a lásky. Ak je to potrebné, ísť aj proti prúdu. To nejde bez Božej pomoci. Silu zápasiť a pretvárať nemá hocikto.

Ak sa budeme usilovať žiť podľa evanjelia, možno budeme v menšine. Ako nám ukazujú naši bratia vo viere z prvých troch storočí, je to privilégium. Vytrvať vo viere a ňou premáhať i pretvárať svet, aby sa v ňom všetkým lepšie žilo.