Čas pohanov Aká je úloha kresťana v čase pohanov?

V rámci udalostí, ktoré sme si pripomenuli počas Veľkonočného trojdnia, Ježiš „porazil hriech a smrť“, povedal, že „premohol svet“ a otvoril cestu do večného života. Vynára sa však otázka, nielen pre neveriacich, ale i pre kresťanov: nestala sa niekde chyba? Zdá sa – aspoň priemernému pozorovateľovi –, že náš svet a naše jednotlivé životy sú nepokojné tak, ako boli vždy. Za 2000 rokov od zmŕtvychvstania mnohí trpeli a zomreli, spravodlivo aj nespravodlivo. Máme pokušenie povedať spolu s Jeremiášom:

„Prešla žatva, leto pominulo, a my nie sme zachránení!“ (Jer 8, 20)

Samozrejme, žiadna chyba sa nestala. Stalo sa iba to, že podobne ako v mnohom inom je medzi našimi očakávaniami a Božími skutkami rozdiel.

Niektorí prví kresťania očakávali Kristov skorý príchod a – podobne ako my – koniec všetkej ľudskej biedy od nešťastných udalostí v záhrade Edenu. Ako však poznamenal pápež Benedikt XVI. vo svojom autoritatívnom diele Ježiš Nazaretský, Lukášovo evanjelium naznačuje inú budúcnosť: „Budú padať ostrím meča, odvedú ich do zajatia medzi všetky národy a po Jeruzaleme budú šliapať pohania, kým sa nenaplní čas pohanov“ (Lk 21, 24).

Tento „čas pohanov“ je náš čas, v ktorom sa má všetkým národom ohlasovať evanjelium. Toto naplnenie pochádza od samotného Ježiša, ako pre nás zaznamenáva slávny záver Matúšovho evanjelia. Jedným z dôvodov, prečo misionári (donedávna) chodili do všetkých kútov zeme a dokonca inšpirovali postavu ako Kolumbus (bez ohľadu na cynikov), bolo presvedčenie, že Kristus nemôže znovu prísť, kým nebudú všetky národy počuť radostnú zvesť. (O všetkom tomto pozri moju knihu Columbus and the Crisis of the West (Kolumbus a kríza Západu).)

Samozrejme, pri tomto nesmiernom úsilí sa „urobili chyby“. Veľa chýb. Kresťania to však aspoň skúsili a samotné posolstvo vnímali ako natoľko naliehavé, že vo svojej námahe nepoľavili so sebeckými výhovorkami o tom, že nechcú „prozelytizovať“ či „narúšať kultúru“ iných národov.

Tieto kultúry, podobne ako náš sekularizovaný svet, neboli také nevinné, ako by nám ich demagogickí obhajcovia chceli nahovoriť. Hans Urs von Balthasar vo svojej veľkej knižke The Moment of Christian Witness (Moment kresťanského posolstva) podčiarkuje Ježišov výrok o posielaní apoštolov ako oviec medzi vlkov. Nejdú iba „viesť dialóg“, aj keď do určitej miery treba aj to. Idú sa postaviť zlu, ktoré utláča svet už od Edenu.

Ovce musia stále vychádzať a nezostávať v ovčinci a ešte menej „spoločne kráčať“, a pritom debatovať o tom, ako majú spoločne kráčať. Nemôžu byť naivné a myslieť si, že budú chodiť len po slnečných pláňach, kde ich budú rešpektovať či azda dokonca radostne prijímať – ak len prídu na to, ako posolstvo správne predstaviť. Predovšetkým rozhodne nie sú vyslané stretnúť sa s vlkmi na polceste. Na to nepotrebujeme Ježiša – úplne postačia falošní bohovia. Ježiš prišiel povedať Pravdu, ktorá nás oslobodzuje.

Vyslanec prináša posolstvo – v tomto prípade najväčšie posolstvo, radostnú zvesť, ktorú svet zúfalo potrebuje, hoci o tom ani nevie. Tá potom spôsobí rozvraty, dokonca aj explózie, ako raz predpovedal jeden misionár v Číne. Vyslanca však do toho nič nie je. Jeho úlohou je ísť a priniesť to, čo mu povedali. Čo sa stane potom, je vecou Vysielajúceho.

Pápež Benedikt si všíma ďalšiu zaujímavú črtu prvých kresťanov, ktorí poznali Ježiša, trpeli s ním a svedčili o jeho zmŕtvychvstaní spolu s tisícmi, ktoré sa rýchlo pridali k vznikajúcej cirkvi (ktorá je na prežitie v „čase pohanov“ nevyhnutná): „Prví kresťania volali seba samých jednoducho ,živí‘ (hoi zōntes).“ Nepopierali, že aj iní v nejakom zmysle „žijú“, ale tvrdili, že kresťania žijú plný život (zoe), s pravým významom a cieľom, kým tí, čo boli Bohu odcudzení, iba žili (bios).

Ostrým spôsobom to hovorí Hamlet:

Čo človek je, 
ak hlavným zmyslom jeho života 
je spať a kŕmiť sa? Nič viac, len zver.
                                    
A predsa má úloha kresťana v čase pohanov dvojaký aspekt. Napriek šelmám, ktoré ohrozujú učeníkov, Benedikt hovorí, že títo učeníci musia byť najprv „posvätení“, kým môžu čokoľvek urobiť pre nové kráľovstvo:

slovo „posvätiť“ (v hebrejskej Biblii sa „svätý“ povie qadoš) znamená privlastniť nejakú realitu – osobu alebo vec – Bohu… Posvätený predmet je tým pozdvihnutý do novej, človeku nedostupnej sféry. Toto vyčlenenie však zároveň zahŕňa aj podstatný moment „pričlenenia“. Práva vďaka tomu, že posvätená vec alebo osoba bola úplne odovzdaná Bohu, je tu zároveň pre svet a pre ľudí, zastupuje ich a má ich spasiť. Môžeme tiež povedať, že vyčlenenie a poslanie tu tvoria jeden celok.

Toto „vyčlenenie“ si možno občas vyžaduje doslovné, fyzické oddelenie od sveta. Mnohí prví kresťania vo Svätej zemi múdro utiekli do jordánskej Pelly ešte skôr, ako Rimania napadli a zničili Jeruzalem i chrám. Správne usúdili, že súboj medzi židovskými frakciami – po ktorých nasledoval rímsky útok – ich pravdepodobne vyhladí.

Fyzické „oddelenie“, podobne ako duchovné, je iba prípravou na dlhodobú prácu, ktorú treba vykonať. Je to poučenie, ktoré si možno máme opäť vziať aj my dnes, keď sa niekdajšia sloboda a rešpekt voči kresťanom v západných krajinách pomaly menia na otvorenú ostrakizáciu. Možno dokonca prenasledovanie.

Kristus „nemal žiadne légie“, hovorí Benedikt, aspoň nie také ako Rimania. V „čase pohanov“ však Kristus „víťazí“ – znovu a znovu, po obdobiach hrozného neporiadku a smrti. Premohol neprirodzené sklony sveta a môže to urobiť zas. (Náš „katolícky“ prezident vydal na Veľký piatok vyhlásenie, že Veľkonočná nedeľa v roku 2024 bude aj Transrodovým dňom viditeľnosti. Nepochybne čoskoro prídu ešte horšie veci.)

Najdôležitejšie je však to, že Kristus necháva na každom mieste a v každom čase otvorené dvere do večného života.

Čas pohanov pre nás napriek všetkým stroskotaniam v cirkvi i vo svete predstavuje príležitosť naďalej vydávať svedectvo tomu, vďaka čomu je Veľká noc naveky významná.

Z anglického originálu preložil Matúš Sitár.

Robert Royal je šéfredaktor The Catholic Thing (slovenská verzia pod názvom „K veci“) a prezident Faith & Reason Institute (Inštitút pre vieru a rozum) vo Washingtone, D. C. Jeho najnovšie knihy sú Columbus and the Crisis of the West (Kolumbus a kríza Západu) a A Deeper Vision: The Catholic Intellectual Tradition in the Twentieth Century (Hlbší pohľad: Katolícka intelektuálna tradícia v dvadsiatom storočí).

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha. Článok nie je vyjadrením názoru Kolégia Antona Neuwirtha.