V regióne nás ženie vpred jedna vec, často tu máte len jednu šancu, hovorí riaditeľ divadla v Spišskej Starej Vsi
➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.
Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.
Divadlu Ramagu zo Spišskej Starej Vsi sa podarilo niečo, čo by si mnohí netrúfli ani skúsiť.
V dvojtisícovom meste na severe Slovenska partia nadšencov – odhodlaná priniesť kultúru do Zamaguria a Pienin – založila ochotnícke divadlo, okolo ktorého vyrástlo aj kultúrne centrum. Hrajú autorské hry, ale aj Havlovu Audienciu a s úspešnou monodrámou Mengeleho dievča cestujú po Slovensku.
Jeden zo zakladajúcich členov Lukáš Marhefka hovorí o tom, prečo sa rozhodol vrátiť do Zamaguria, ako sa robí divadlo v malom meste a z čoho má momentálne obavy. „Na čelo kultúry si sadajú ľudia, ktorí by mali radšej ostať dlhodobo dobrovoľne nezamestnaní,“ vraví Marhefka.
Vždy vás lákalo umenie?
K umeniu som inklinoval už ako malý chlapec, keďže rodičia nás brávali napríklad do kina. Potom som videl nejaké koncerty, divadlá… Najskôr som chcel študovať herectvo. Nevzali ma však na Vysokú školu múzických umení v Bratislave ani na Akadémiu umení v Bystrici, hoci tam som nejaké to kolo prešiel. Išiel som teda študovať aplikovanú informatiku do Trnavy.
Tam som stretol skupinu nadšencov, ktorí chceli robiť amatérsky film, a ja som sa pridal. Celkom nám to išlo a v polohe amatérskeho filmára som sa cítil dobre. Robil som najmä produkčné veci, tak som si dal prihlášku na Filmovú a televíznu fakultu VŠMU, na katedru produkcie. Ak sa to podarí, tento rok by som mal dokončiť už doktorandské štúdium.
Plánovali ste sa vrátiť do Spišskej Starej Vsi, odkiaľ pochádzate, alebo ste rozmýšľali nad tým, že zostanete v Bratislave?
Rozmýšľal, dokonca som to aj mojej terajšej manželke, s ktorou som vtedy chodil, aj hovoril, že pravdepodobne ako filmár nebudem vedieť úplne fungovať v našom regióne. Ale čoraz viac som cítil, že Zamagurie a Pieniny ma veľmi lákajú tým, ako to tu u nás vyzerá. Myslím tým prírodu. Mám tu silné väzby, mám to tu rád. Ale povedal som si, že ak tu chcem ostať žiť, tak potrebujem mať úzky kontakt s umením a potrebujem sa realizovať. Takže áno, chvíľku som si myslel, že Bratislava bude pre mňa jasná voľba, ale neskôr sa mi zdalo väčšou výzvou začať rozvíjať niečo pomerne šialené v našich končinách, v Spišskej Starej Vsi.
Bol nejaký zlomový moment, keď ste sa definitívne rozhodli, že to skúsite práve tam?
Prišlo to postupne, ale boli tam aj zlomové momenty. V roku 2009, keď som ešte študoval v Trnave informatiku, sme s kamarátmi založili ochotnícke divadlo. Začali sme hrávať cez prázdniny, keď sme boli doma zo školy. S predstaveniami sme sa hlásili aj na festivaly amatérskych, neprofesionálnych divadiel.
Tam sa nám darilo získať každý rok lepšie a lepšie umiestnenie, a tak sme si povedali, že je to celkom fajn a bolo by škoda zahodiť to kvôli práci alebo kvôli bývaniu na západnom Slovensku. Takže to boli také impulzy. Pre neprofesionálne divadlá, ktoré sa chcú posúvať, je podľa mňa veľmi dobré, aby takéto prehliadky absolvovali, aby si dali povedať, aby sa neurazili, keď im niekto z porotcov dá kritiku.
Keď ste chodili po súťažiach, pravdepodobne ste získali aj prehľad o neprofesionálnom divadle na Slovensku.
Isteže. Zistili sme, že na Slovensku je v neprofesionálnom divadle obrovská kvalita. Videli sme, kam až to neprofesionálne divadlo môže dotiahnuť. Stretávali sme sa na prehliadkach – napríklad s divadlami
