Referentka Ľudmila Kováčová: Chcela by som žiť v prítomnosti a byť priama ako Rómovia

Ľudmila Kováčová po skončení vysokej školy pôsobila v Lomničke, jedinej čisto rómskej obci na Slovensku. Venovala sa deťom. Čo všetko zažila, ako by vyriešila rómsku otázku, či ako vyzerá prežívanie viery u Rómov prezradila v rozhovore.

Prečo ste sa rozhodli pracovať v Lomničke?

Hľadala som miesto, kde by som sa cítila dobre a bola aj užitočná. S misijným tímom z Univerzitného pastoračného centra sme počas leta vypomáhali v tábore na východe Slovenska, ktorý organizovali rehoľné sestry, ktoré pôsobia v Lomničke. Jedna z nich, sestra Jacoba, mi navrhla, či by som u nich nechcela pracovať s deťmi. Bolo to dosť ďaleko od môjho domu a mala som načrtnuté aj iné plány, ale táto ponuka ma zaujala a vnútorne oslovila. Nebolo to jednoduché, ale keď som to prehodnotila a premodlila, vyhodnotila som to ako správnu možnosti a išla som.

Čo bolo vašou úlohou a ako dlho ste tam pôsobili?

V Lomničke som bola dva a pol roka. Pracovala som v komunitnom centre, ktoré je aj komunitným domom pre Školské sestry svätého Františka. Tie sa podieľajú na každodennej pastorácii Rómov. Centrum je zároveň miestom prijatia pre všetkých, ktorí to potrebujú.

Mojou úlohou bolo spolu s kolegyňami pripravovať a viesť aktivity pre deti, ktoré im napomáhali v duchovnom, emočnom aj fyzickom rozvoji. Veľkou pomocou bolo, že sme aj s pastoračnými pracovníkmi tvorili jeden tím a mali sme spoločný cieľ. 

Ako vyzeral váš každodenný program?

Každý deň sme mali stretnutia, na ktorých sme preberali nové témy, súťažili sme, športovali alebo tvorili. Veľmi často sme tancovali, hrali divadelné scénky alebo rolové hry o svete „mimo Lomničky“.

Doobeda chodili menšie deti a poobede staršie a podľa toho sme prispôsobovali aj program. Počas letných prázdnin prichádzajú do komunity vypomôcť aj dobrovoľníci, čo je pre prevádzku centra veľkou pomocou. V lete sa nám nazbieralo na ihrisku aj 120 detí a keď sme boli s nimi len dve alebo tri, tak nám to dalo celkom zabrať. (úsmev)

Čo si myslíte, v čom tkvie zlá mienka o Rómoch?

Rómovia patrili k najnižšej kaste spoločnosti už odpradávna. Počas stáročí putovania naprieč Európou boli vyhnaní na okraj spoločnosti, exkomunikovaní, násilne usadení aj prenasledovaní. V niektorých historických prameňoch ich pripodobňujú k synom Kaina, ktorých Boh za trest odsúdil kráčať svetom ako tulákmi a bludármi. Na základe týchto zdrojov by koreňom ich správania mohol byť pocit vyhnanstva, ktorý cítia vo svojich kostiach dodnes, a tak ich to neťahá zaradiť sa medzi iných. Medzi svojimi sa cítia prijatí a generácie za generáciami putujú spolu kade-tade a hľadajú stratený pokoj.

Z CENTOV VYZBIERALI SUMU NA PODPORU TROCH DETÍ

Ako by sa to dalo zmeniť, aby Rómovia neboli generalizovaní v negatívnom slova zmysle?

Mnohí ľudia majú zo školských čias negatívne skúsenosti s rómskymi spolužiakmi. Tieto spomienky sa ľahko spoja s tým, aký obraz má o Rómoch naša spoločnosť, ako ich prezentujú médiá a je pochopiteľné, že potom nemáme dôvod meniť našu mienku. Viem, že tak, ako aj my, aj oni vedia, kde je v zákone medzera a ako sa dá zarobiť bez práce, a tak to využijú. Na rozdiel od nás im tie sumy stačia a tak mnohí nemajú dôvod vstávať ráno do práce. Niektorí majú nedokončené vzdelanie a prácu si nachádzajú ťažko.

Zo svojej skúsenosti však viem, že tí, ktorí boli pracovití a robotu si našli, dokázali byť v plnení si povinností naozaj svedomití. Preto by som ich určite neradila do jednej skupiny. Možno by nám pomohlo pozrieť sa na nich ako na jednotlivcov a aspoň sa pokúsiť spoznať ich príbeh. Prečo majú v škole slabé známky, prečo nemajú deti desiatu a dospelí prácu. Mala som možnosť spoznať mnohých, ktorí žili veľmi pekným usporiadaným životom, ale aj tých, ktorí jednoducho nedokázali zabezpečiť deťom ani základné veci.

Mali ste pred odchodom do Lomničky nejaký predsudok o Rómoch, ktorého sa vám podarilo zbaviť?

S Rómami som predtým nemala negatívne skúsenosti. Síce som nemala rada situácie, keď si niekto odo mňa pýtal peniaze len tak, ale to sa týkalo najmä ľudí, ktorí boli po nesúhlase vulgárni alebo agresívni.

Ako reagujete teraz, keď si niekto od vás pýta peniaze?

Po skúsenosti v Lomničke som už odvážnejšia a otázku žobrania riešim po svojom. Spýtam sa daného „žiadateľa,“ za čo by tie dve eurá, ktoré potrebuje, vymenil a obchod môže začať. Stačila by mi aj zarecitovaná básnička, slušný rozhovor, čokoľvek. Nejde mi, pravdaže, o ich veci, ale o to porozumenie, že čas, ktorý ja investujem do mojej práce, má pre mňa hodnotu a že ak si on chce zarobiť, musí tiež niečo pre to obetovať a nie len nastaviť dlaň. Takto som sa už na chvíľu stala majiteľkou farebnej šatky a môj brat si od jednej začudovanej pani skoro odniesol celú kabelku, ktorú mu ponúkla za 5 eur. (úsmev)

Aký zážitok odtiaľ vám navždy zostane v pamäti?

Mám veľmi veľa krásnych spomienok. Napríklad to, keď naše deti samé postupne vyzbierali z centov, ktoré našli na ceste, sumu na celoročnú podporu troch detí cez organizáciu Mary‘s Meals. Veľmi sa mi páčili letné tábory, prvé sväté prijímanie, na ktorom boli dievčatá oblečené ako turecké princezné, rómska svadba, čas s rehoľnými sestrami a najmä radosť detí z obyčajných vecí. Tie smutné spomienky sa viac spájajú s biedou, v ktorej naše deti žili, a s prostredím, v ktorom vyrastali.

VNÍMANIE SMRTI INAK

Chcete sa podeliť aj so smutnou spomienkou?

Áno, bol to pohreb bábätka, ktorému som mala byť krstnou mamou. Keď sa ma opýtali, či budem krstnou, vyhýbala som sa odpovedi. Dvom deťom som už krstnou mamou bola a tak som váhala, pretože to prinášalo istú zodpovednosť. Kým som svoje rozhodnutie odkladala, bábätko zomrelo. Malo vrodenú metabolickú poruchu. Veľmi ma to mrzelo ale pomohlo mi vedomie, že bábätko pred smrťou pokrstili v nemocnici.

Pohreb, ktorého som sa potom zúčastnila, bol pre mňa jeden z najsilnejších. Bol obyčajný deň, na ulici to žilo, chlapci vyspevovali, psy sa naháňali a v kostole stála pred oltárom malá biela rakvička. V prítmí som narátala asi len päť dospelých a viac než dvadsať detí, ktoré prišli odprevadiť bábätko do neba. Matka potichu plakala a na druhej strane sa pološeptom rozprávali deti o svojich starostiach. Niektoré rodinu poznali, iné prišli s kamarátmi a ostatné asi len išli okolo kostola. Smrť sa vnímala akosi inak, ako u nás. Bola tam taká zvláštna zmes ťaživého smútku, biedy, ale aj detského rozhovoru a úplnej všednosti života.

Čo vás prekvapilo na spôsobe života Rómov najviac?

V pozitívnom zmysle to, že Rómovia v Lomničke sú veľmi pro-rodinne založení. Na svadby a oslavy pozývajú veľa príbuzných a sú ochotní priletieť aj zo zahraničia. Tiež majú veľmi pekný vzťah k adoptovaným deťom. Osvojenie si rómskych detí z detského domova je pre nich bežné a k týmto „novým“ členom rodiny sa správajú veľmi pekne. Páči sa mi aj to, že starých ľudí nevnímajú ako ťarchu spoločnosti, ale postarajú sa o nich až do smrti. Keď je už ťažko, príde celá rodina, aby sa rozlúčila, prípadne povzbudila príbuzných.

Ako som spomínala, komunita má veľkú moc a spoločenský život sa žije priamo v uliciach. Skupiny mladých, deti alebo dvojice sa poobede prechádzajú po dedine hore a dole. Radi na ulici nahlas spievajú a hrajú na gitare. Vyjadrujú tak svoju radosť, spokojnosť alebo smútok a nikomu sa to nezdá zvláštne. Dospelí stoja pri svojich domoch, diskutujú alebo len tak oddychujú s kávou v ruke. Keď sa niečo zomelie, všetci utekajú na jedno miesto a najnovšie udalosti sa rozšíria po dedine rýchlosťou blesku. Toto v našich uliciach už tak často nevidíme, oproti Rómom sme oveľa viac uzavretí a nevyhľadávame vzťahy so susedmi ako kedysi. Žijú tu a teraz, čo je veľmi vzácne, zabávajú sa, tešia sa z maličkostí, z prítomnosti, čo je asi črta, ktorú si odovzdávajú ďalej a pomáha im prežiť. Ale má to aj druhú stránku: nemyslia tak intenzívne na zajtrajší deň a ťažšie si nasporia na ďalší mesiac.

Súčasťou ich temperamentu je aj to, že niektoré veci povedia na rovinu – vykričia ich do očí. Nepočúvalo sa to ľahko, ale aspoň som vedela, na čom som, a obe strany sa mohli posunúť ďalej. 

Na čo sa vám zvykalo najťažšie?

Na psy. Tie sa počas dňa ponevierali pomedzi obyvateľov alebo pospávali na rohožkách pred dverami. V noci však boli nebezpečné, tvorili skupiny, v ktorých proti sebe bojovali, a my sme sa niekedy zobudili na divoký brechot a vrčanie pod oknami. Aj chlapci z dediny v noci so sebou nosili palice, aby na druhý deň nemuseli prísť za sestrami s pohryzenou nohou.

Je nejaký rozdiel v prežívaní viery alebo vo „farskom živote“ u Slovákov a u Rómov?

Neviem posúdiť iné komunity, každá z nich má pravdepodobne iný prístup k viere, ovplyvnený aj pastoráciou zvonku. V Lomničke je najväčším bohatstvom práve trpezlivá práca rehoľných sestier a kňazov.

Viera našich Rómov má v sebe štipku magickosti. Sú priťahovaní vecami, ktoré sú iné, zázračné, nevysvetliteľné. Majú veľkú úctu k Panne Márii a ku krížu, ale na druhej strane sa boja duchov a pred pohrebom nechodia do lesa. Na sv. prijímanie príde aj 90 detí, ale ich rodičia už kostol počas roka nenavštívia. Na kamennom kríži sa niekedy objaví zaviazaný kus oblečenia ako znak, že niekto prisahal a v inom prípade pán farár neraz išiel do domácnosti skontrolovať pravdivosť „zjavenia“ na sporáku. Viera a jej žitie je silno pretkané úctou k svätým veciam, tradíciami a poverami. Rozdiel medzi nami je asi aj v tom, že my skôr uveríme v to, čo vidíme, a oni si niekedy domyslia aj to, čo nevidia.

LATKA VZDELÁVACIEHO SYSTÉMU JE PRIVYSOKO

Cítili ste sa v niektorých situáciách v Lomničke bezmocná? Ak áno, o čo išlo?

Keď rodič povedal, že dieťa nepôjde do školy, tak v ten deň nešlo. Možno bolo treba tepovať koberce, ísť po drevo do lesa alebo strážiť súrodenca. Škola často nebola na zozname priorít. Deti tak mali obrovské množstvo vymeškaných hodín a nemali šancu dobehnúť prebraté učivo. My sme to riešili tak, že sme mali pravidlo, ktoré nedovoľovalo prísť dieťaťu na stretko, ak v daný deň nebolo v škole. Deti tomu rozumeli a pravidlo rešpektovali, ale v celej komunite to problém nevyriešilo.

Všimli ste si problémy aj inde?

Začína to už pri najmenších. Malé bábätká nemajú dostatok podnetov na to, aby sa plnohodnotne rozvíjali a už do materskej školy nastúpia nepripravené a neschopné splniť požiadavky systému. Niektoré deti ešte v druhej triede nerozprávali po slovensky. Latka vzdelávacieho systému je pre nich privysoko a z roka na rok sa ešte zvyšuje. Mnohí skončia deviatou triedou a tam ich vzdelávanie končí. Na strednú školu sa nesnažia dostať a tak ostanú doma, medzi svojimi. Po čase si založia rodiny, a keď sa im narodí bábätko, nedokážu mu zo svojich vedomostí poskytnúť dostatok podnetov na jeho rozvoj. A sme opäť na začiatku kruhu.

Ako ste sa snažili v tomto prípade pomôcť?

Rehoľné sestry mohli donekonečna opakovať dôležité informácie o starostlivosti, organizovať prednášky alebo návštevy. Niektoré veci sa stále opakovali a bolo veľmi ťažké ich zmeniť. Boli však aj opačné prípady, kedy práve dobrý príklad a rozhovory pomohli a mladé mamky, ktoré v detstve navštevovali centrum, si do svojich rodín priniesli nové návyky. Niektorí sú veľmi snaživí a pracujú, aby sa ich rodina mala dobre. Potom si môžu lepšie zariadiť dom, zvýšiť svoju životnú úroveň a viesť deti ku vzdelaniu.

Keby ste mali moc zaviesť nejaký nový zákon alebo zmeniť prístup k rómskej otázke na Slovensku, čo by ste urobili?

Zmena je možná, ale postupne, nie nárazovo. Jeden pán farár, pôsobiaci medzi Rómami, povedal veľmi výstižnú vetu: „Pokiaľ vás ešte nepoštípala blcha, nie ste kompetentní odpovedať na Rómske otázky.“ Z tohto hľadiska som teda už kompetencie získala, ale na otázku jednoznačnú odpoveď nemám.

Je veľa vecí, ktoré by sa mi páčili, ak by boli inak, ale pri zavádzaní akéhokoľvek zákona by som sa asi snažila čo najviac spoznať tých, ktorých sa má zákon týkať. Každá komunita je iná, má iné zvyky a inak sa s nimi pracuje, preto sa mi niektoré štátne sociálne projekty nezdajú najideálnejšie. Obrazne povedané, „žiadajú vlka, aby spával v búde.“

Myslím si, že veľký význam má práve práca s deťmi. To je priestor, kde sa dá odovzdať veľa nových poznatkov a ponúknuť iné vnímanie sveta. Viem, že mnohí učitelia sa veľmi snažia zapojiť rómske deti do vyučovania a robia, čo môžu, aby aj oni stíhali s ostatnými. Každý učiteľ, ktorý pristupuje láskavo a bez rozdielov k svojim žiakom, má môj veľký obdiv. Preto by sa mi páčila väčšia podpora a kontrola štátu v oblasti dochádzky do školy –podmieniť tým výšku sociálnej dávky alebo inej finančnej podpory, ktorú dostávajú.

Vrátili by ste sa časom do Lomničky opäť?

Čas v Lomničke hodnotím ako jedno z najkrajších období môjho života. Aj kvôli komunite, deťom, ale aj rehoľným sestrám a priateľom, ktorých som tam stretla. Vedela som, že tam nemôžem ostať večne, a tak som pred blížiacim sa koncom projektu zvažovala svoje ďalšie smerovanie. Posledný rok pred odchodom ma trochu začalo trápiť zdravie, tak aj toto bol jeden z dôvodov finálneho rozhodnutia. Odchádzalo sa mi veľmi ťažko. Bola to pre mňa bezpečná bublina a prvé mesiace som mala pocit, že sa neviem úplne zaradiť medzi bežných ľudí. V Lomničke sa aj konflikty a problémy riešili na rovinu a ľudskejšie. Niekedy mám stále pocit, že brechajúce psy z nočných bitiek stretávam medzi ľuďmi aj naďalej. Na internete, v spoločnosti, v práci. Preto by som nesúdila Rómov až tak prísne, pretože na tej najhlbšej úrovni sme si veľmi podobní.

Aj po roku mi je občas smutno a premýšľam, aké aktivity by sme v tomto ročnom období s deťmi vymýšľali. Sú však v dobrých rukách a Pán Boh to tam požehnáva. Ja som veľmi vďačná za príležitosť, ktorej sa mi dostalo, a vždy sa teším, keď môžem aspoň na chvíľu opäť zavítať do Lomničky. (úsmev)

Snímky: Juraj Kováč, archív respondentky