Zo sveta pravoslávia Ako a prečo sa skončilo priateľstvo ruskej a bulharskej cirkvi?

Traduje sa, že po obsadení Bulharska sovietskou armádou Winston Churchill v Jalte napísal na obrúsok: „Bulharsko – 25 %“, čím mal na mysli požadovaný podiel vplyvu západných spojencov v novom, povojnovom Bulharsku. 

Samozrejme, ukázalo sa, že to bolo len zbožné želanie. O dva roky neskôr bol obesený posledný opozičný politik a sovietsky vplyv v krajine bol taký rozsiahly, že sa o nej začalo hovoriť ako o „16. republike“ (bývalého ZSSR).

Po páde komunistických režimov Bulharsko zmenilo stranu a pridalo sa k západnému táboru, pričom sa najprv stalo členom NATO a krátko nato aj EÚ. Určitý 25-percentný vplyv však zostal pre ZSSR, dnešné Rusko. Medzi týmito 25 percentami je Bulharská pravoslávna cirkev.

Matka a dcéra

Bulharská cirkev je často nazývaná prvorodenou dcérou Konštantínopolského patriarchátu, pretože Bulhari ako prví zo slovansky hovoriaceho sveta prijali kresťanstvo. Na Konštantínopolskom koncile v roku 870 získali vlastnú autonómnu cirkev a krátko nato, v roku 927, bol oficiálne uznaný prvý z ich troch patriarchátov. To znamená, že 60 rokov pred pokrstením Kyjevskej Rusi malo Bulharsko svojho vlastného patriarchu a 660 rokov pred tým, ako patriarchu dostala Moskovská Rus.

Avšak vzťahy medzi matkou a dcérou neboli vôbec jednoduché a vždy, keď Bulhari stratili svoju štátnosť, Konštantínopolský patriarchát vrátil bulharskú cirkev pod svoju správu. Takto sa, mimochodom, zrodilo Ochridské arcibiskupstvo. V súlade s tým, len čo Bulhari dostali vlastného cára, okamžite obnovili svoju autokefálnu cirkev a nakoniec ju Konštantínopol uznal.

Naposledy sa táto dráma odohrala pred 150 rokmi, hoci namiesto svojho cára Bulhari na obnovenie svojej autokefálnej cirkvi využili autoritu osmanského sultána. Bol tu však jeden rozdiel: tentoraz sa na hre zúčastnila Ruská pravoslávna cirkev a za ňou stojaca mocná pravoslávna ríša.

Na rozdiel od starých stredovekých čias boli bulharskí aj grécki duchovní spokojne zahľadení do nacionalizmu a boj medzi nimi nadobudol mimoriadne ostrý charakter. Konštantínopol na cirkevnom koncile v roku 1872 kánonicky odsúdil Bulharov ako heretikov/etnofyletistov a hojne sa preliala krv kňazov oboch národností.

Ruská cirkev zaujala dvojaký postoj: na jednej strane uznala odsúdenie Bulharov ako schizmatikov a vyhýbala sa liturgickému spoločenstvu so samovyhláseným Bulharským exarchátom; na druhej strane prijímala bulharských duchovných na štúdium na svojich teologických školách, vysviacala bulharských študentov a umožňovala im slúžiť v ruských chrámoch.

V skutočnosti duchovné väzby medzi Bulharmi a Ruskom existovali už dávno predtým. Bulharský archimandrita Anatolij (Žungulovský, 1765 – 1848) – najprv igumen Bigorského monastiera v dnešnom Severnom Macedónsku a neskôr igumen Zografského monastiera na Atose, ktorý stále obývajú Bulhari – pôsobil svojho času ako duchovný poradca ruskej cárskej rodiny.

Po schizme sa však tieto duchovné väzby zmenili na duchovný vplyv zo strany ruskej cirkvi a časom sa ešte posilnili. Jedným z evidentných dôsledkov tohto vplyvu je prijatie ruských liturgických praktík v Bulharsku, ako napríklad západného polyfonického spevu a niektorých ďalších, ktoré narušili tradične prijímaný byzantský liturgický poriadok a prispeli k odcudzeniu Bulharov od liturgického života.

Za zmienku stojí aj zrušenie mníšskej autonómie stavropigiálnych monastierov, nasledujúc ruskú tradíciu, čo malo následne najnepriaznivejší vplyv na bulharské mníšstvo ako celok.

Keďže schizma nenašla rýchlo nápravu, diplomatické zastúpenia pravoslávnych krajín v hlavnom meste Bulharska dostali možnosť postaviť si vlastné kaplnky pre duchovné potreby svojho personálu. Tak vznikli grécky, rumunský a ruský chrám v Sofii.

V roku 1915 boli diplomatické vzťahy medzi Bulharským cárstvom a Ruským impériom prerušené, pretože impérium vyhlásilo cárstvu vojnu.

A po rozpade Ruska Bulharsko dlhé roky neuznávalo nový štát, ktorý vznikol na jeho mieste: ZSSR. Z tohto dôvodu ruský diplomatický Chrám svätého Mikuláša prešiel pod kontrolu bulharskej cirkvi po tom, ako v roku 1915 vláda vyhnala z krajiny jeho rektora, archimandritu Nikolaja (Drobjazgina).

Po vojne, keď mnohí ruskí emigranti našli útočisko v Bulharsku, im bol chrám odovzdaný, a tak sa okolo neho vytvorila farnosť Ruskej zahraničnej cirkvi, na ktorej čele stál arcibiskup Serafim (Sobolev), známy svojím antiekumenizmom a krajne pravicovými politickými názormi. V roku 2016 bol kanonizovaný.

Bez ohľadu na politické turbulencie zostali vzťahy medzi bulharskou a ruskou cirkvou viac než srdečné, o čom svedčí aj obnovenie názvu patriarchálnej katedrály v Sofii. Odštartovala ako Svätý Alexander Nevský, potom v roku 1916 bola premenovaná na Svätý Cyril a Metod, ale z vôle bulharského synodu bola nakoniec v roku 1924 posvätená práve ako Svätý Alexander Nevský na pamiatku ruského cára Alexandra II.

A okrem toho arcibiskup Serafim mnohokrát slávil liturgiu spolu s bulharskou hierarchiou, čo bolo považované za schizmatické.

Dramatická zmena situácie

Situácia sa dramaticky zmenila po pozoruhodnom dátume 4. september 1943, keď na Stalinov príkaz vznikla dnešná centralizovaná náboženská organizácia, známa ako Ruská pravoslávna cirkev Moskovského patriarchátu, ktorá bola pod drobnohľadom sovietskych tajných služieb, pričom tento dohľad vykonávala špecializovaná právnická jednotka na čele s čekistom plukovníkom Karpovom.

Totalitný štát sa rozhodol, že namiesto toho, aby cirkev zničil, bude lepšie si ju podrobiť a využívať ju na svoje (spočiatku) zahraničnopolitické ciele. A tak po nastolení komunistického režimu v Bulharsku sa jeho cirkev, celkom prirodzene na to predisponovaná, dostala pod plnú kontrolu Moskovského patriarchátu.

V roku 1945 bola odsúdená schizma, ktorá sa, ako povedal ekumenický patriarcha Benjamín, už dávno zmenila na „rozkol“. To sa podarilo čiastočne vďaka tlaku ruskej cirkvi, čiastočne vďaka tomu, že si v Konštantínopole oneskorene uvedomili katastrofálne dôsledky dlhoročného odporu a odcudzenia medzi matkou a jej prvorodenou dcérou.

Avšak na obnovenie bratských väzieb a komunikácie medzi bulharskou a gréckou cirkvou bolo už neskoro. V Európe padla železná opona a vzájomné väzby zostali na desaťročia nemožné.

Na druhej strane sa vzťahy medzi ruskou a bulharskou cirkvou stávali čoraz užšími, dokonca dôvernými. V duchu tradičného pravoslávneho cézaropapizmu cirkvi nasledovali vlády, kde starším bratom bol ZSSR a mladším Bulharská ľudová republika.

Úplná podriadenosť Bulharskej pravoslávnej cirkvi Moskve sa prejavovala aj v takých drobnostiach, ako bolo prijatie (v predchádzajúcom období neznámeho) bieleho závoja hlavou bulharskej cirkvi – nie patriarchálneho závoja, ale závoja bežného metropolitu v Rusku. A bulharskí metropoliti začali nosiť na kamilávkach kríže rovnako ako ruskí arcibiskupi (aby sa odlíšili od „obyčajných“ biskupov).

Prijatím ruského ceremoniálu bulharská cirkev demonštrovala svoje podriadené postavenie v novej nepísanej hierarchii v pravoslávnom svete ako obyčajná ruská metropólia.

Štúdium v Moskve sa stalo povinnosťou pre nádejných bulharských duchovných, ktorí mali zastávať kľúčové riadiace funkcie v cirkevnej správe.

Voľba metropolitov a patriarchov sa okrem ústredného výboru vládnucej Bulharskej komunistickej strany musela koordinovať predovšetkým s Moskovským patriarchátom a úroveň tejto koordinácie niekedy siahala až po menovanie protosynkelov kľúčových bulharských eparchií. Za všetky ostatné menovania menšieho významu bola zodpovedná miestna bulharská Štátna bezpečnosť.

Takto duchovenstvo stratilo svoju morálnu autoritu v bulharskej spoločnosti. Keď v januári 2012 špeciálna vládna komisia otvorila spisy bývalej komunistickej tajnej služby, ukázalo sa, že s ňou spolupracovali takmer všetci členovia bulharského synodu. Bolo to také šokujúce, že cirkev nesúhlasila s ďalším zverejňovaním na nižších úrovniach svojej správy.

Z inštitucionálneho hľadiska a kvôli zviditeľneniu bol chrám ruského veľvyslanca v Sofii povýšený na podvorie – akési „cirkevné veľvyslanectvo“, v ktorom sídli zástupca moskovského patriarchu. Recipročne bolo v Moskve zriadené podvorie bulharskej cirkvi, kam KGB posielala „perspektívnych“ bulharských duchovných na dôkladné pozorovanie. 

Patriarchálna Katedrála Alexandra Nevského v Sofii. Foto: wikipedia.org (CC)

Nie všetci sa však ukázali ako „vhodní“, a kým niektorí sa neskôr stali patriarchami a metropolitmi, ako neskorší blahorečený patriarcha Maxim (Minkov) alebo nezabudnuteľný metropolita Dometian (Topuzliev), iní zostali v „prípravnej“ hodnosti archimandritu až do konca svojho života. Z tých posledných treba spomenúť archimandritu Metoda (Žereva) a Teofana (Dinovského).

Na tomto mieste stojí za zmienku jeden detail, ku ktorému sa vrátime neskôr. Po jednostrannom vyhlásení bulharskej cirkvi za patriarchát v roku 1953 bola nastolená otázka glorifikácie relikvií posledného stredovekého bulharského patriarchu Eutymia (+ 1404). Tie boli objavené v roku 1905 v Bačkovskom monastieri. 

Avšak Moskovský patriarchát sa ostro postavil proti tejto iniciatíve: Bulhari by mali poznať svoje miesto a nie sa pýšiť nejakou slávnou minulosťou. Hovorí sa, že rezolúcia k príslušnej správe znela takto: „Toto nepotrebujeme!“ („Нам етого не надо!“)

Návrat k matke?

Zmeny v roku 1989 zastihli duchovenstvo nepripravené, a ako napísal jeden z biskupov svojim kurátorom z tajnej služby: „Súdruhovia, to, čo sa udialo v našej krajine, ma teší a zároveň mätie... aký postoj máme zaujať?“

Z dôvodov, ktoré história ešte neobjasnila, mali „súdruhovia“ podľa inštrukcií v roku 1992 zorganizovať rozkol a Bulharskú pravoslávnu cirkev rozdeliť na „červenú“ a „modrú“ – časti podporované prokomunistickými a protikomunistickými politickými silami.

Takzvaný „červený synod“ bol naďalej úzko spojený s Moskovským patriarchátom a takzvaný „alternatívny synod“ s ukrajinskými schizmatikmi Filareta Denysenka, ktorí v roku 1992 takisto šli do schizmy.

Tak samotný Filaret (agent Antonov), ako aj alternatívny bulharský patriarcha Pimen (agent Pirin) boli spolupracovníkmi komunistickej tajnej služby.

Rozkol v bulharskej cirkvi sa však ukázal taký vážny a katastrofálny, že v roku 1998 si dcéra spomenula, že má matku, a požiadala ekumenického patriarchu, aby v Sofii zorganizoval všepravoslávny koncil, ktorý by vyriešil tento spor.

Koncil pod predsedníctvom patriarchu Bartolomeja potvrdil legitimitu súčasného bulharského patriarchu a zároveň zbavil cirkevných trestov a prijal do spoločenstva schizmatickú hierarchiu v rovnakom rangu.

Neskôr sa s najtvrdohlavejšími rozkolníkmi, ktorí nesúhlasili s rozhodnutiami všepravoslávneho koncilu, vyrovnalo podľa starej dobrej pravoslávnej tradície za použitia policajnej sily.

Avšak bulharská cirkev napriek neoceniteľnej láskavosti, ktorú jej preukázal ekumenický patriarcha, naďalej zostávala pridružená k Moskve.

Nástup Putina a Kirilla

Život by bol mohol pokojne pokračovať v duchu starého „bratského priateľstva“, keby sa v Rusku neboli stali dve významné udalosti: uzurpovanie moci Putinom a zvolenie metropolitu Kirilla za moskovského patriarchu.

Časom sa v Rusku všetko vrátilo na „správne“ miesto: Západ sa opäť stal nepriateľom číslo jeden a ruská cirkev štátnym útvarom, ktorý je zodpovedný za správnu ideológiu (nahradila komunistickú stranu).

Tento nový vývoj bolo cítiť aj v Bulharsku, kde okolo podvoria vypukol cirkevný škandál.

V roku 2013 dostalo oddelenie zahraničných vzťahov Moskovského patriarchátu za úlohu premeniť ruský chrám (opäť?) na cirkevné veľvyslanectvo alebo agentúru a odstrániť bulharských kňazov, ktorí tam slúžili, spolu s ich bulharskými farníkmi.

Bulharské orgány na tento škandál spočiatku reagovali spôsobom, ktorý je známy z histórie: vyhostili novovymenovaného zástupcu Moskovského patriarchu v Sofii.

Následne však, nie bez určitého politického tlaku zo strany ruskej vlády, Bulhari umožnili ruskému kňazovi návrat a nakoniec sa táto akcia ukázala ako úspešná.

Vyvrcholenie tohto postupného rusko-bulharského cirkevného zbližovania nastalo v roku 2016, keď obe cirkvi spoločne kanonizovali Serafima Soboleva, konzervatívneho pravoslávneho teológa, ktorého obyvatelia bulharského hlavného mesta uctievali ako divotvorcu.

Vyvrcholením však bolo náhle a nemotivované odmietnutie Bulharskej pravoslávnej cirkvi zúčastniť sa na všepravoslávnom koncile na Kréte, ktoré poskytlo samotnej Ruskej cirkvi (spolu s dvoma jej satelitmi) vhodnú zámienku odmietnuť toto podujatie a zasadiť tak vážny úder autorite koncilu a samotnému ekumenickému patriarchovi.

Horlivé kruhy v bulharskej cirkvi, podobne ako ich čoraz silnejšie ruské náprotivky, sa veľmi radovali. No na všepravoslávnej úrovni sa autorita Bulharskej pravoslávnej cirkvi zrútila.

Autokefália pravoslávnej cirkvi v Severnom Macedónsku

Už v roku 2017 sa však historické priateľstvo medzi ruskou a bulharskou cirkvou začalo rúcať pre nezhody v otázke autokefálie pravoslávnej cirkvi v Severnom Macedónsku.

V súvislosti s nedávno podpísanou zmluvou o priateľstve medzi oboma susednými balkánskymi krajinami sa synod v Skopje obrátil na bulharskú cirkev s osobitnou žiadosťou: aby Bulhari uznali autokefáliu cirkvi v Severnom Macedónsku, ktorá by na revanš uznala bulharskú cirkev za svoju materskú cirkev.

Tento návrh mal určitý historický základ, keďže posledný patriarcha prvej bulharskej ríše sídlil v Skopje a neskôr v Ochride – dvoch mestách v dnešnom Severnom Macedónsku. Následne sa arcibiskupstvo, ktoré v roku 1020 v Ochride zriadil cisár Bazil II., až do samého konca svojej existencie v roku 1767 nazývalo „bulharské“.

Obnovená bulharská autokefálna cirkev v roku 1870 pod názvom Bulharský exarchát zahŕňala celé územie dnešného Severného Macedónska. Bulharská cirkev spravovala tieto územia v rokoch 1870 – 1913, ako aj v obdobiach 1915 – 1918 a 1941 – 1944. Respektíve zakladatelia novej cirkvi v Severnom Macedónsku v roku 1957 pochádzali z radov exarchátnych duchovných.

Avšak tieto historické fakty nemajú žiadny kánonický význam. Bulharská cirkev nemohla kánonicky vyhovieť požiadavke synodu v Skopje a obrátila sa na ostatné autokefálne cirkvi a predovšetkým na Ekumenický patriarchát, ktorý podľa tradície má právo zakladať autokefálne cirkvi.

Všimnite si, že tento proces sa začal rok predtým, ako bola oficiálne nastolená otázka ukrajinskej cirkvi! Bulharská vláda zastreto vyvíjala tlak na bulharskú cirkev, aby uľahčila riešenie severomacedónskej cirkevnej otázky. Ruská cirkev sa však postavila proti tomu, pretože mala vlastné plány so Severným Macedónskom.

Zo sveta pravosláviaEkumenický patriarchát odmieta srbský tomos o autokefálii pre severomacedónsku cirkev

Ján KrupaNOEK

Rusko sa opäť rozhodlo podporiť svojho verného spojenca Srbsko na úkor bulharských záujmov. Zástupcovi ruskej cirkvi v Sofii, archimandritovi Filipovi Vasilcevovi, sa vyčítalo, že nedokázal čeliť týmto bulharským iniciatívam. Bol odvolaný zo svojej funkcie a poslaný do „vyhnanstva“ v Bejrúte a jeho miesto v hlavnom meste Bulharska zaujala dôveryhodná osoba patriarchu Kirilla.

Ruský patriarcha začiatkom roka 2018 osobne pricestoval do Bulharska, aby pokarhal bulharských biskupov a popri nich aj bulharského prezidenta. Toto sa zmenilo na politický škandál, keďže jeden z lídrov vtedajšej vládnucej koalície Kirilla verejne pokarhal ako „agenta KGB“ a „tabakového metropolitu“, čím narážal na podozrivé obchody patriarchu v 90. rokoch minulého storočia.

Takýto nešikovný prístup hlavy ruskej cirkvi veľmi podráždil bulharských metropolitov a v bulharskom synode sa začali formovať dve skupiny: rusofili a vlastenci.

Udelenie autokefálie ukrajinskej cirkvi ekumenickým patriarchom v roku 2019 viedlo k ďalšiemu prehĺbeniu tohto rozdelenia, ktoré sa postupne rozšírilo aj smerom nadol, k bežným duchovným a laikom.

Prvý raz po 150 rokoch sa v bulharskej cirkvi sformovalo krídlo, ktoré bolo možné nazvať profanariotským (= prokonštantínopolským), a to napriek tomu, že fanarioti boli tradične považovaní za jedných z najväčších nepriateľov bulharského národa.

Mnohí kňazi a teológovia začali verejne poukazovať na chyby novej ruskej ekleziológie a nesprávnu prax ruskej cirkvi, ako napríklad ponižovanie kňazov, absenciu slobodnej teologickej diskusie, izoláciu biskupov od laosu (ľudu) atď.

Zdôrazňovali jednotu a jednotu univerzálnej Cirkvi a osobitnú úlohu, ktorú v nej ekumenické koncily svojimi kánonickými predpismi prisúdili konštantínopolskému patriarchovi.

Bulharský synod síce zatiaľ neuznal novú ukrajinskú cirkev, ale odmietol početné moskovské iniciatívy namierené proti Ekumenickému patriarchátu, s ktorým – ako aj so všetkými ostatnými autokefálnymi cirkvami, ktoré uznali Pravoslávnu cirkev Ukrajiny – Bulharská pravoslávna cirkev udržiava plné eucharistické spoločenstvo.

Mnohí biskupi a kňazi, ktorí prijímajú a slávia liturgiu spolu s klerikmi Pravoslávnej cirkvi Ukrajiny, doma často navštevujú a spoločne slávia liturgiu s bulharskými duchovnými. Predpokladá sa, že uznanie novej ukrajinskej cirkvi Bulharmi nie je otázkou „či“, ale „kedy“.

Vyhostenie zástupcu moskovského patriarchu

Po začiatku plnej ruskej invázie na Ukrajinu sa proces emancipácie bulharskej cirkvi od Moskvy zintenzívnil, keďže bulharský patriarcha aj niektorí z najvplyvnejších bulharských metropolitov vo svojich oficiálnych prejavoch jednoznačne odsúdili vojnu a vyjadrili solidaritu s ukrajinským ľudom.

Samozrejme, tento proces nie je bezproblémový, pretože, ako už bolo spomenuté, v bulharskom synode, ako aj medzi duchovenstvom a veriacimi existuje silná promoskovská loby.

Určitým úspechom nového ruského predstaviteľa v Sofii i nového predsedu Oddelenia pre vonkajšie cirkevné vzťahy Moskovského patriarchátu bolo rozhodnutie bulharskej cirkvi uznať tomos vydaný srbským patriarchátom o autokefálii Skopje.

Bulharský patriarcha začal spomínať meno hlavy cirkvi v Severnom Macedónsku, arcibiskupa Stefana, ako „severomacedónskeho“.

Bulharská cirkev je zároveň jednou z mála autokefálnych cirkví, ktoré so sympatiami reagovali na list Alexandrijského patriarchátu a zakázali svojim duchovným spoločne sláviť liturgiu s Leonidom (Gorbačovom), bývalým klinským metropolitom, ktorého zosadila synoda Alexandrijského patriarchátu.

Avšak najpríznačnejšou udalosťou, ktorá poukazuje na nové smerovanie bulharskej cirkvi, je jej odmietnutie vyjadriť akúkoľvek solidaritu s nedávno vyhosteným zástupcom moskovského patriarchu v Sofii, archimandritom Vassianom (Zmejevom), ktorého bulharské úrady obvinili zo špionáže.

Tento nijako zvlášť nápadný, tichý, skromný a zdvorilý duchovný si starostlivo a precízne plnil svoje úlohy ako zamestnanec Oddelenia vonkajších cirkevných vzťahov Moskovského patriarchátu v Bulharsku, ako aj v susednej republike Severné Macedónsko.

Tam po tom, čo 9. mája 2022 ekumenický patriarcha prijal miestnu cirkev do kánonického spoločenstva a krátko nato ju Srbský patriarchát „poctil“ „tomosom autokefálie“, vzniklo kánonické vákuum. Po 55 rokoch schizmy môžu teraz jej duchovní spoločne sláviť s ostatnými pravoslávnymi duchovnými z celého sveta.

Zároveň bez toho, aby dostala kánonický tomos od ekumenického patriarchu, severomacedónska cirkev stále nie je uznaná ako autokefálna mnohými inými autokefálnymi cirkvami a prakticky nemá možnosť zúčastňovať sa na medzipravoslávnych a všepravoslávnych fórach, pretože je považovaná jednoducho za srbskú metropóliu.

Tento stav uspokojuje niektorých jej biskupov, konkrétne prosrbských a proruských. Tí aktívne bojujú proti vydaniu tomosu autokefálie ekumenickým patriarchom, pričom sa uspokojili s novou formou „autokefálie“, ktorú vymysleli v Moskve a zaviedol ju srbský synod.

V tejto novej forme „autokefálie“ sa „srbské sväté miesta“ v Severnom Macedónsku odstúpili do „užívania“ severomacedónskej cirkvi, pričom metropólie v Severnom Macedónsku naďalej figurujú v štatúte Srbskej pravoslávnej cirkvi ako jej integrálna súčasť, takisto ako „Ochridská pravoslávna archieparchia“ Srbskej pravoslávnej cirkvi, ktorej duchovným bola „poskytnutá sloboda“ prejsť pod jurisdikciu synodu v Skopje, ale samotná Ochridská pravoslávna archieparchia ako cirkevná jednotka existuje naďalej.

Je to niečo veľmi podobné „praktickej autokefálii“ Ukrajinskej pravoslávnej cirkvi, kde jej hlava naďalej vystupuje ako stály člen moskovského synodu a jej metropólie sú považované za neoddeliteľnú súčasť administratívnej štruktúry ruskej cirkvi.

Tento prístup považovali úrady v Severnom Macedónsku za veľmi neuspokojivý a škodlivý pre národnú identitu, a preto ostro zareagovali a 15. septembra vyhostili archimandritu Vassiana zo svojej krajiny, čím prejavili silnú nespokojnosť s politikou ruskej cirkvi.

Archimandrita Vassian bol obvinený z konania proti národnej bezpečnosti Severného Macedónska. Je pozoruhodné, že bulharské médiá túto dôležitú skutočnosť ignorovali a oznámili len vyhostenie troch civilných zamestnancov ruského veľvyslanectva v Skopje.

Zo sveta pravosláviaRumunský patriarchát chce vlastnú štruktúru pre svojich veriacich na Ukrajine

Ján KrupaNOEK

Informáciu o krajných opatreniach voči archimandritovi Vassianovi ako prvý zverejnil cirkevný spravodajský portál hristianstvo.bg (na jeho stránke je fotografia ekumenického patriarchu s požehnaním pre zamestnancov). Odtiaľ sa rozšírila aj do ďalších médií a všimol si ju aj jeden z lídrov koalície proeurópskych strán, ktoré v súčasnosti vládnu v Sofii, a upozornil na ňu verejnosť i štátne inštitúcie.

Reakcia bola okamžitá a pre všetkých najneočakávanejšia – po niekoľkých dňoch boli archimandrita Vassian a jeho dvaja asistenti bulharskými úradmi obvinení zo špionáže a v priebehu niekoľkých hodín vyhostení z krajiny.

Možno by si to široká verejnosť nevšimla, keby ruské veľvyslanectvo v Sofii nebolo urobilo zvláštne rozhodnutie zamknúť dvere ruského chrámu v Sofii. Tam, ako sme už spomenuli, spočívajú relikvie arcibiskupa Serafima, ktorý je uctievaný ako divotvorca.

Ak bolo cieľom veľvyslanectva urobiť rozruch, ruským diplomatom sa to naozaj podarilo. Škandál sa ukázal ako veľkolepý a trval viac ako tri dni, pričom nadobudol aj politický charakter.

Priaznivci ruskej cirkvi z radov fanatikov, ktorí sú známi svojou horlivou protiekumenickou, protizápadnou, protieurópskou, protiočkovacou a protiukrajinskou propagandou, zorganizovali pred zamknutým chrámom protesty a obvinili bulharské orgány z náboženského prenasledovania a svätokrádeže.

Pridali sa k nim početné proputinovské organizácie a strany, ktoré sa snažili získať politické body. Bulharské orgány odpovedali začatím vyšetrovania spôsobu, akým ruské veľvyslanectvo nadobudlo vlastníctvo chrámu, a to až v roku 1997.

Aká bola reakcia Bulharskej pravoslávnej cirkvi na to všetko?

Žiadna. Žiadna solidarita s vyhostenými ruskými kňazmi, žiadne slová podpory ruskému podvoriu. Bulharská cirkev sa v podstate postavila na stranu bulharského štátu.

Navyše v priebehu niekoľkých dní bulharský patriarcha ako metropolita Sofie vymenoval štyroch kňazov, aby obnovili bohoslužby v zatvorenom chráme, a požiadal ruské veľvyslanectvo o okamžité otvorenie chrámu. Týmto spôsobom podporil bulharské orgány, odstránil z nich obvinenia týkajúce sa zatvorenia chrámu a presmeroval nespokojnosť späť na ruské veľvyslanectvo. Je to vlastenec svojej krajiny, nič iné netreba dodať.

O týždeň neskôr bulharský synod podporil konanie patriarchu. Dokonca aj metropoliti z ruskej loby hlasovali na jeho podporu, s významnou výnimkou najhorlivejšieho zástancu ruskej cirkevnej politiky, vidinského metropolitu, zbožňovaného spomínanými fanatickými kruhmi.

Tento moment bol mimoriadne napätý a bulharský štát bol pripravený prevziať chrám a odovzdať ho bulharským kňazom, ak by o to synod bol požiadal. Biskupi však nechceli prehlbovať konfrontáciu s Rusmi, a predsa na tom istom synodálnom zasadnutí prijali pozoruhodné rozhodnutie o glorifikácii relikvií svätého Eutymia – tú istú iniciatívu, ktorú ruská cirkev kedysi, ešte v 50. rokoch minulého storočia, zakázala. Synod ustanovil v kalendári Bulharskej cirkvi osobitný sviatok, ktorý sa bude pri tejto príležitosti sláviť každoročne 22. októbra.

Nové smerovanie bulharskej cirkvi

Napriek silnej promoskovskej loby, najmä medzi veriacimi, ktorí boli desaťročia vystavení protizápadnej a protifanatickej propagande, bulharská cirkev nemá na výber a musí nasledovať všeobecnú politiku bulharského štátu, ktorý od roku 2019 poskytuje platy všetkým svojim duchovným.

Protieurópska rétorika bulharských obdivovateľov „ruského sveta“ naráža na realitu niekoľkých stoviek chrámov a monastierov, ktoré boli za ostatných dvanásť rokov z gruntu obnovené z európskych dotácií. Program opráv a obnovy pravoslávnych chrámov pokračuje.

Bulharská cirkev si navyše v žiadnom prípade nemôže dovoliť vstúpiť do konfrontácie s Ekumenickým patriarchátom, v ktorého jurisdikcii ležia významné sväté miesta pre bulharskú národnú a kultúrnu identitu, ako sú početné chrámy v Istanbule a Edirne, Zografský monastier na hore Atos atď.

Ich ochrana a zachovanie ich bulharského charakteru sa pravdepodobne stane predmetom rokovaní s Ekumenickým patriarchátom. Očakáva sa, že ten bude od bulharského synodu požadovať nielen uznanie a vstup do liturgického spoločenstva s Pravoslávnou cirkvou Ukrajiny, ale aj prijatie rozhodnutí všepravoslávneho koncilu na Kréte.

Bulhari majú ešte jeden dôvod vyhovieť ekumenickému patriarchovi a tým je spôsob, akým bude severomacedónska cirkev pomenovaná v tomose o autokefálii, ktorý vydá Fanar (čiže Konštantínopol).

Bulharská pravoslávna cirkev sa považuje za „dedičku“ Ochridskej archieparchie a bude hľadať spôsob, ako zabrániť tomu, aby bol tento názov pridelený výlučne cirkvi v Severnom Macedónsku.

A pokiaľ ide o ruskú cirkev, čo by mohla Moskva ponúknuť proti všetkým týmto výhodám, ktoré by Bulhari získali udržiavaním priateľských vzťahov s Ekumenickým patriarchátom? Nič.

Momentálne je situácia taká, že aj znovuotvorenie ruského podvoria je problematické, pretože na jednej strane bulharské úrady nesmú udeliť pracovné víza novovymenovanému zástupcovi Moskovského patriarchu a na druhej strane je všetkým jasné, že ruská cirkev funguje v rozpore s bulharským zákonom o náboženstvách, podľa ktorého právo vykonávať verejné náboženské služby, ako je napríklad liturgia, majú len registrované náboženské subjekty.

V tejto fáze majú rozhodujúce slovo vlastenci v bulharskom synode a ich spojenci a proruská loby je na ústupe. Moskva nemá bulharskej cirkvi čo ponúknuť, aby ju prinútila pokračovať v jej politike.

Jediné, čo môžu „diplomati“ ruskej cirkvi urobiť, je ponúknuť niečo konkrétne konkrétnym metropolitom. To však v žiadnom prípade nie je bezpečné a môže sa to skončiť zásahom bezpečnostných služieb a prokuratúry.

Zdá sa, že bulharská cirkev bude čoraz viac dokazovať ruskej cirkvi, že nie je jej mladším bratom, ale skôr staršou sestrou, ktorá je prvorodenou dcérou ich spoločnej matky.

Pôvodne publikované na publicorthodoxy.org. Preložil o. Ján Krupa.