Ako sa brániť nebezpečenstvu, ktoré nevidíte. Sága Mycelium je výnimočná žánrovka 

Vilma Kadlečková písala svoju ambicióznu sériu takmer dvadsať rokov. V roku 2013 vyšiel v českom vydavateľstve Argo prvý diel, o desať rokov a mnoho tisíc strán neskôr získala za dokončenú ságu Mycelium cenu Magnesia Litera za fantastiku, prvé žánrové ocenenie, ktoré sa porota rozhodla udeliť.

Pôvodne päťdielna séria podľa pätice posvätných össenských húb sa ako správne mycélium rozrástla všetkými smermi a rozbujnela do obrovských rozmerov.

Po piatej knihe prišla šiesta a po nej ešte jedna, záverečná, ktorá však bola taká rozsiahla, že vydavateľstvo sa ju rozhodlo rozdeliť na dve rovnako dlhé knihy, a to úplne presne – siedma časť sa teda končí v polovici slova. Nie je to len jedinečné riešenie, ale naznačuje aj, že obe posledné knihy tvoria jeden kompaktný celok.

Vilma Kadlečková, vlastným menom Klímová (ako literárny pseudonym používa svoje rodné priezvisko), je na scéne českej fantastiky dobre známa. Literárne je aktívna už od osemdesiatych rokov a svoju nakoniec osemdielnu ságu zasadila do svojho „argenitového“ vesmíru, ktorý tvorila a rozvíjala dlho.

Niet preto divu, že aj Mycelium je prepracované naozaj dôkladne a do hĺbky a predstavuje komplexný svet.

Neviditeľná ideová nákaza

V 26. storočí pristála na Zemi prvá misijná össenská loď a ľudstvo nadviazalo s planétou Össe styky. Nie všetky aspekty fanaticky náboženskej teokratickej civilizácie sú ľudstvu úplne príjemné, to mu však nebráni využívať pokročilé mycéliové technológie a cestovanie organickými vesmírnymi Loďami so zdieľaným vedomím.

Össeánci však nepriniesli len ľahšie spojenie s ďalšími planétami, ale aj hmyzieho boha, krvavé obete a návykové rituálne drogy (scéna s mycéliovou mandalou, ktorou kňazi vyjadrili svoju nevôľu, ma bude dlho mátať).

Do deja vstupujeme v momente, keď je už össenská cirkev na Zemi dobre zavedená a prepuká kríza s vesmírnymi kolonistami z dávneho veku generačných lodí, na ktorých sa akosi (úmyselne) zabudlo.

Lucas Hildebrandt, syn popredného odborníka na össenskú civilizáciu a bývalý vyslanec na Össe, si pomaly začína uvedomovať, že Össe roky nenápadne rozširovala svoj vplyv na Zemi a že ľudstvo už je od mycéliových technológií závislé. Medzi kolonistami, ktorých Zem hodila cez palubu, sa však objavil niekto, kto by mohol byť protiváhou össenskej moci.

Ako jeden z mála si uvedomuje aj to, aké nebezpečenstvo Össe pre Zem predstavuje. Ostatné mimozemské civilizácie, s ktorými je Zem v kontakte, nepriniesli žiadne neznáme či zásadne odlišné myšlienkové koncepcie, lenže Össe je niečo úplne iné. Hoci majú Össeánci so svojimi mycéliovými technológiami obrovskú prevahu, nič nenaznačuje, že by chceli niečo ovládnuť alebo že by túžili po svetskej moci v pozemskom zmysle.

Nemajú žiadne kolónie, neskúmajú vesmír, lenže ako Lucas zisťuje, invázia môže mať mnoho podôb. Je ťažké brániť sa nebezpečenstvu, keď si ho človek nedokáže jasne ani len predstaviť – deje sa to nenápadne, ale nezvratne. Össeánci šíria svoj krvavý dogmatizmus a pritom tajne sabotujú pokrok ľudskej vedy. Ideová nákaza je často oveľa horšia než fyzicky reálny nepriateľ. Okrem toho násilie a bolesť nás nielen odpudzujú, ale často aj istým zvráteným spôsobom priťahujú.

Pokoj namiesto slobody

Keď však človek pred nátlakom cúvne, nikdy sa nezachráni nadlho. Ako poznamenáva jedna z postáv, s tou ľudskou túžbou po slobode to nie je také slávne. Je to všetko len kopa pekných rečičiek, že ľudia chcú kráčať k slobode aj za cenu neistoty a že radi vylezú na nejaký úbohý vratký most, ktorý sa pod nimi môže ľahko prelomiť.

V skutočnosti je želaním väčšiny jednoducho to, aby sa nič hrozné nestalo, aby sa nekonali žiadne prekvapenia a aby podlaha bola stále pevná a na svojom mieste. Chcú, aby všetko zostalo po starom.