Demograf: Slovensko bude o 50 rokov menej početné, etnicky pestrejšie a staršie

„Množstvo mladých ľudí by chcelo mať aj dve-tri deti, ale nemajú ich, pretože im podmienky v krajine nevyhovujú. Sem spadajú financie, bývanie, možnosti zlaďovania práce a rodiny, dostupnosť predškolských zariadení, pružný pracovný čas a tak ďalej,“ hovorí demograf a prognostik Boris Vaňo.

Z jeho štúdie o veku prvorodičiek na Slovensku vyplýva, že počas obdobia 1993 – 2022 sa priemerný vek žien pri prvom pôrode zvýšil z 22,4 roka na 28,3 roka.

V rozhovore sa dočítate aj:

• prečo sa v totalitných režimoch rodí viac detí;
• či je dnes dieťa luxusom a prečo potom platí, že čím vyššia životná úroveň, tým menej detí;
• kedy sa do rýchlo starnúcej populácie vráti rovnováha;
• ako sa môžeme inšpirovať Francúzmi;
• prečo už nehrozí preľudnenie planéty.

Tento článok si môžete prečítať vďaka ESET Science Award – oceneniu, ktoré podporuje výnimočnú vedu na Slovensku. 

Väčšinou sa hovorí najmä o biologických nevýhodách odkladania materstva. Čo sú jeho nevýhody a výhody, ak neriešime prírodu?

Výhody by sa dali zhrnúť pod to, že človek je vo vyššom veku skúsenejší, má zvyčajne stabilnejšie vzťahy či lepšiu ekonomickú situáciu. Na druhej strane, nedá sa nespomenúť, že vyšší vek prináša biologické riziká, ktoré sa spájajú s menším počtom detí a niekedy aj s bezdetnosťou. Jednak sa vám nezriedka v tom vyššom veku nepodarí otehotnieť alebo si zvyknete na životný štýl bez detí a už ho neopustíte.

Sú na to nejaké dáta? Keď chce mať žena napríklad dve deti, tak okrem biologických faktorov nie je vlastne jedno, či ich má ako dvadsiatnička alebo ako tridstiatnička?

U nás je s dátami v tejto oblasti trošku problém. Máme naozaj dobrú demografickú štatistiku, vieme povedať, ako vyzerajú trendy pôrodnosti za dlhé obdobie a aká je štruktúra pôrodnosti. Ale zo slovenských dát nevieme priamo povedať, aké sú názory a postoje obyvateľstva na oblasť reprodukcie a rodiny.

Takéto dáta sa na Slovensku v súčasnosti nezisťujú a pri interpretácii týchto skutočností sa musíme spoliehať na dáta z okolitých krajín. Tie sú do značnej miery aplikovateľné aj na Slovensko, ale niektoré detaily nám pravdepodobne unikajú. Hlavné dôvody, ktoré spôsobujú odklad rodičovstva, samozrejme, vieme prevziať z okolitých krajín.

Ktorá krajina je nám demograficky najbližšia?

Väčšinou sa opierame o údaje a informácie zo stredoeurópskeho priestoru a z krajín, ktoré majú s nami od druhej svetovej vojny podobnú minulosť, keďže demografia je o dlhodobých trendoch. Krajiny, ktoré si v tomto období prešli totalitným režimom, sú v reprodukčnom správaní podobnejšie, takže sa opierame o informácie z Česka, Poľska a čiastočne aj z Maďarska. Ale aj niektoré celoeurópske trendy sú rovnaké.

Aké názory a postoje spojené odkladaním materstva tu teda prevládajú?

Rozdelil by som ich na dôsledky ekonomických a hodnotových faktorov. Hodnotové sú spojené so súčasným životným štýlom mladých ľudí a čiastočne súvisia aj s hodnotou, ktorú má dieťa a rodičovstvo v súčasnej spoločnosti. Tá nie je veľmi priaznivá, pretože úspech sa v nej meria najmä kariérou či financiami. Keď k tomu prirátame aj životný štýl, ktorý je založený na väčšej voľnosti, toto všetko je v konflikte s rodinou a s deťmi.

Ekonomické faktory sú hlavne o podmienkach pre mladé rodiny. Pretože množstvo mladých ľudí by chcelo mať aj dve-tri deti, ale nemajú ich, pretože im podmienky v krajine nevyhovujú. Sem spadajú financie, bývanie, možnosti zlaďovania práce a rodiny, dostupnosť predškolských zariadení, pružný pracovný čas a tak ďalej. Takže toto sú dve hlavné skupiny faktorov, ktoré vedú k odkladaniu rodičovstva do vyššieho veku, a tým automaticky aj k znižovaniu pôrodnosti.

Zmenilo sa vnímanie veku a materstva v spoločnosti? Ľudia dokážu mať výhrady k mladej matke, ktorá prerušila štúdium, rovnako ako k prvorodičke, ktorá má po tridsiatke a má už vybudované pracovné zázemie.

Tu môžem povedať len svoj dojem, pretože presné dáta nepoznám. Myslím, že v tomto smere je tá veľmi mladá matka vnímaná trochu negatívnejšie, respektíve ide o jav, ktorý sa o niečo menej zhoduje s bežnou normou. Myslím, že prvorodičky po tridsiatke až povedzme k štyridsiatke sú v spoločnosti vnímané ako akceptovaný jav. Vážnejšie výhrady majú v tomto prípade jedine lekári, ktorí už vo veku prvorodičiek po 35 upozorňujú na riziká, ktoré to prináša nielen pre matku, ale aj pre dieťa.

V krajinách ako Južná Kórea či USA sa čoraz viac hovorí o tom, že dieťa je považované za luxus. Ako je to v európskom kontexte?

Myslím, že je to rovnaké vo všetkých vyspelých krajinách. Dieťa je dnes luxusom nielen z ekonomickej stránky, ale aj zo stránky osobnej realizácie, kde nastáva značný konflikt medzi uplatnením sa v iných oblastiach a rodinou. Samozrejme, medzi krajinami sú odlišné detaily ako tradície, religiozita či podmienky v krajine, ktoré znižujú záťaž pre rodinu. Tieto detaily spôsobujú určité rozdiely medzi krajinami, ale nie zásadné. Uvažovať o návrate hodnôt pôrodnosti spred 50 rokov nie je reálne.

Z vášho výskumu vyplýva, že Slovensko patrí dlhodobo ku krajinám s najmladšími prvorodičkami v Európskej únii. Znamená to, že v rámci demografie sme na tom relatívne dobre?

Na prvý pohľad to vyzerá pozitívne, ale vyplýva to zo štartovacej pozície, ktorú Slovensko malo. Za bývalého režimu patrilo medzi najmladšie krajiny v Európe a priemerný vek pri pôrode bol v tom čase o povedzme 5-6 rokov nižší, než je v súčasnosti. To má, samozrejme, svoje dôvody. Postavenie rodiny v uzavretej totalitnej spoločnosti bolo úplne iné ako v demokratických krajinách, kde mali ľudia možnosť voľby a využívali ju. To u nás v tom čase nebolo, takže deti boli, prirodzene, jednou z mála možných foriem realizácie mladých ľudí.

Že to nebolo prirodzené, vidno po zmene režimu v roku 1989. Vtedy sa nám pôrodnosť za krátke obdobie veľmi výrazne znížila, keďže mladým ľuďom sa otvorili nové možnosti. Zároveň prišiel do spoločnosti určitý stupeň neistoty, čo vždy spôsobuje opatrný prístup k rodeniu detí. Ostatné krajiny teraz dobiehame, a aj keď ich úplne nedobehneme, veľmi sa priblížime k veku ich prvorodičiek.

Ovplyvňuje túto štatistiku nejako výrazne aj počet neplnoletých prvorodičiek?

Na Slovensku máme z európskeho pohľadu pomerne dosť žien, ktoré rodia deti vo veľmi nízkom veku, čo je menej ako 18 rokov. Viaže sa to predovšetkým na marginalizované rómske komunity, ktoré majú špeciálny reprodukčný režim. Ten sa začína vo veľmi nízkom veku a rodiny tam majú viac detí. Aj tu však evidujeme trend znižovania počtu narodených detí a aj zvyšovania veku pri pôrode, i keď stále je nižší v porovnaní s majoritou.

Čo sa týka celkového priemerného veku prvorodičiek, treba povedať aj to, že v štatistikách pribúdajú prvorodičky vo vysokom veku nad 35 či 40 rokov.

Aké vzorce sa dajú nájsť v regionálnych rozdieloch medzi pôrodnosťou a vekom prvorodičiek na Slovensku?

Keď sa pozrieme na mapu Slovenska, až na veľmi malé výnimky platí, že tam, kde sa s reprodukciou začína skôr, je aj celková pôrodnosť vyššia. Okresy na severe stredného a východného Slovenska majú najvyššiu pôrodnosť a v týchto okresoch je aj nižší priemerný vek pri pôrode. Na väčšine stredného, západného a hlavne južného Slovenska, kde je pôrodnosť nižšia, zase platí, že ženy začínajú rodiť neskôr.

Vo všeobecnosti tiež platí, že čím je stupeň urbanizácie vyšší, tým býva pôrodnosť nižšia. Závisí to, samozrejme, aj od pracovných príležitostí v regióne, čo je tiež trochu paradox, lebo v chudobnejších regiónoch je v rodinách viac detí. To vyplýva práve z menších možností realizovať sa. Vo viac urbanizovaných regiónoch s vyššou životnou úrovňou ľudia uprednostňujú iné formy realizácie a deti odkladajú, prípadne ich nemajú vôbec.

Platí demografická skratka – čím vyššia životná úroveň, tým menej detí celosvetovo?

Určite platí minimálne vo vyspelých európskych krajinách. V niektorých rozvojových krajinách Afriky, Ázie či Južnej Ameriky je situácia diametrálne odlišná, ale v princípe platí, že len čo sa zvyšuje životná úroveň, mení sa aj postavenie dieťaťa v spoločnosti. Čím sme si v európskych krajinách prešli povedzme pred sto rokmi, prechádzajú si menej vyspelé krajiny dnes a dá sa povedať, že s civilizačným pokrokom, so zvyšovaním životnej úrovne, s rozvojom zdravotníctva a tak ďalej sa pôrodnosť znižuje. Tento proces je univerzálny na celom svete.

Radikálne znížiť životnú úroveň na Slovensku asi nebude cesta, ako zvýšiť pôrodnosť. Akými pozitívnymi príkladmi z vyspelých krajín, ktorým sa darí motivovať rodiny, aby mali jedno alebo viac detí, sa môžeme inšpirovať?

Znižovanie životnej úrovne, samozrejme, nie je cesta, rovnako ako dnes nie je reálne uvažovať o návrate mnohopočetných rodín. Tie sú dnes rozhodnutím malej skupiny obyvateľov, ktorí to berú ako svoje poslanie a chcú mať veľa detí bez ohľadu na obmedzenia a problémy, ktoré to prináša. Keď však berieme pôrodnosť za celé Slovensko, pri súčasných životných podmienkach nie je možné uvažovať o takých hodnotách pôrodnosti ako pred civilizačnými zmenami pred sto rokmi.

Pri ovplyvňovaní pôrodnosti sa musíme pohybovať na úrovni priemeru dnešných vyspelých krajín. Ten je v krajinách s najvyššou pôrodnosťou v priemere dve deti na ženu. Na Slovensku sme dnes zhruba o pol dieťaťa nižšie, a naše ambície teda môžu byť zamerané jedine na to, aby sme sa dostali k hranici dvoch detí. Tam sa treba sústrediť na zvýšenie spoločenského povedomia o deťoch a rodičovstve, aby ľudia chceli mať deti, a vytvárať pre rodiny s deťmi lepšie podmienky. To sa nám zatiaľ nedarí, ale je to jediná cesta, ako spomaliť starnutie populácie.

Zastaviť by sme ho pravdepodobne nevedeli, ani keby sme s opatreniami začali pred 30 rokmi, keď sa o nich začalo hovoriť. Aj pri spomaľovaní som pesimista, keďže systémom, ako sa to robí na Slovensku, to demograficky najvyspelejšie krajiny nerobia. Takže si myslím, že proces starnutia sa niekedy po roku 2050 zastaví sám. Vymrú silné generácie z druhej polovice 20. storočia a do populácie sa vráti rovnováha.

Čo to znamená? Ako bude v roku 2050 vyzerať demografia Slovenska?

Priemerný vek obyvateľstva, ktorý bol ešte prednedávnom 42 rokov, sa dnes blíži k hodnotám 44-45 rokov a po roku 2050 by mal byť tesne pod hranicou 50 rokov. Počas minulých dekád sme urobili pre spomalenie starnutia veľmi málo, čiže očakávam, že bude intenzívne, prejaví sa pomerne vysokým priemerným vekom a aj čiastočne úbytkom obyvateľstva. Keby sme sa o spomalenie pričinili, mohlo byť obyvateľstvo v čase zastavenia starnutia v priemere o rok-dva mladšie, čo možno na prvý pohľad nie je veľa, ale na celé fungovanie spoločnosti by to malo významne rozdielny vplyv.

Ako vplýva prestarnutá spoločnosť na to, či je funkčná?

Má to vplyv na celú spoločenskú klímu, pretože stará spoločnosť je v princípe menej dynamická. Má to vplyv na trh práce, čo vidíme už dnes. Máme nedostatok pracovných síl, lebo sme to dlhodobo podceňovali a hovorili, že nám to problém nespôsobí. Nie je to tak. Úbytok obyvateľov v produktívnom veku do roku 2060 v porovnaní so súčasnosťou bude takmer milión ľudí. To je pri 5,5-miliónovom Slovensku obrovský počet. Čiže trh práce, celý sektor služieb, zdravotníctvo, školstvo a všetky tieto oblasti treba prispôsobiť zmene vekovej štruktúry obyvateľstva. Takisto sociálne poistenie so všetkými dôsledkami na dôchodkový systém veľmi vážne ovplyvní budúce fungovanie spoločnosti na Slovensku.

Čo z toho nám môže pomôcť riešiť migrácia?

Pomerne rýchlo a bezprostredne nám môže pomôcť riešiť situáciu na trhu práce, pretože väčšinou k nám prichádzajú ľudia v produktívnom veku. Samozrejme, s tým prichádzajú aj problémy ohľadom ich integrácie a vzdelanostnej či profesijnej štruktúry, ale to už samotná demografia nerieši.

Opäť musím povedať, že toto sa u nás oproti iným krajinám vrátane Česka dlhodobo zanedbávalo. V krajinách, ktoré berú demografické výzvy vážne, sa príchod migrantov prispôsobuje potrebám trhu práce a regionálneho rozvoja. Toto sa u nás nerobilo, aj keď už počujeme hlasy, že treba uľahčiť príchod cudzincov na náš pracovný trh. Mali sme to urobiť dávno, ale dobre, ak to urobíme aspoň teraz, pretože cudzinci sú pre trh práce okamžitým riešením. Prestarnutie v spoločnosti to však rieši podstatne menej. Masovo k nám totiž neprichádzajú deti, ale ľudia, ktorí sú len o niečo mladší než slovenský priemer a logicky tu budú ďalej starnúť.

Niekoľkokrát ste povedali, že sme na Slovensku demografické opatrenia podcenili, ale ešte stále môžeme starnutie populácie spomaliť. Krajinou, ktorá sa vymyká tomu – čím väčší blahobyt, tým nižšia pôrodnosť, je napríklad Francúzsko. To má vyššiu pôrodnosť aj životnú úroveň než my. Čo robia Francúzi inak?

Francúzsko je dobrý príklad. Ďalšie príklady by sme mohli nájsť v severských či pobaltských krajinách. Hovorí sa, že nikdy nie je neskoro, ale ten premrhaný čas minimálne 30 rokov, keď sme o opatreniach len hovorili a viac-menej nič nerobili, v tomto nedoženieme.

Naše opatrenia sú a boli príliš izolované a zamerané hlavne na finančnú podporu. Nie sú komplexné a dlhodobo stabilné, čo je základný predpoklad toho, čo urobili Francúzi. Bol tam spoločenský a politický konsenzus, že je to pre krajinu priorita, a preto treba nastaviť systém opatrení tak, aby bol komplexný, sofistikovaný a dlhodobo zameraný na odstraňovanie príčin, pre ktoré pôrodnosť klesá.

Tak si povedzme nejaké konkrétne.

Povedzme teoretické alebo ideologické zvyšovanie hodnoty dieťaťa a rodičovstva v spoločnosti sa dá robiť napríklad jednoduchými rodinnými zľavami. V oblasti opatrení, ktoré majú za cieľ zlepšiť podmienky pre rodiny s deťmi, je to napríklad dostupné bývanie pre mladé rodiny, hlavne vo väčších mestách. Ďalej je to oblasť zlaďovania pracovného a rodinného života, napríklad dostupnosť predškolských zariadení. Vo Francúzsku bolo pekne vidieť, že formy starostlivosti boli pestré a každý si mohol vybrať. To je pri reprodukčných zámeroch dôležité, keďže ide o veľmi intímnu a individuálnu vec. Pokiaľ z opatrení nejakú väčšiu skupinu vynecháme, jednoducho to nebude fungovať.

Peniaze sú pre veľkú časť populácie dôležité, ale keď sa obmedzíme len na dávky, vynecháme všetkých, ktorí majú peňazí dosť a deti nemajú z rôznych iných dôvodov. Napríklad sú pre nich prekážkou pri budovaní kariéry či pohodlnejšom štýle života. Oni potrebujú zladiť prácu s rodinou a mať dostupné služby pre mladé rodiny, ktoré im v tom pomôžu.

Aké ďalšie opatrenia na podporu pôrodnosti v iných krajinách fungovali?

Deti stoja predovšetkým čas a peniaze, takže dôležitá je aj takzvaná kompenzácia stratených príležitostí. V rámci nich treba rodinám vykompenzovať veľké náklady na výchovu a vzdelanie detí či obmedzenie rodičov vo voľnočasových aktivitách. Napríklad u nás dlhé roky platilo, že narodenie dieťaťa znamenalo vážne zníženie príjmu pre mladú rodinu. To je absurdné, pokiaľ hovoríme o tom, že potrebujeme deti a chceme, aby ich mladí ľudia mali. Pretože dnes majú na rozdiel od minulosti na regulovanie svojej pôrodnosti nástroje, a ak to tak cítia, tak tie deti jednoducho nemajú. Čiže príjmy spojené s narodením dieťaťa by mali vykompenzovať stratené pracovné príjmy.

Z niektorých štatistík vyplýva, že chudobou sú na Slovensku ohrozené najmä matky samoživiteľky. Keď chce štát, aby pôrodnosť stúpala, nemal by z materstva robiť menej riskantnú úlohu?

Je pravda, že viacdetné rodiny a ženy samoživiteľky sú na Slovensku ohrozené chudobou asi najviac, čo vyplýva z ekonomických zisťovaní. Takže pokiaľ taká situácia nastane, štát by im mal určite podávať pomocnú ruku, aby vykompenzoval výpadok partnera alebo väčší počet detí, ktorý znamená pre rodičov väčšiu angažovanosť v rodine a menšiu v platenej práci. Nielen z demografických dôvodov, ale aj z čisto ľudských by štát nemal trpieť nejakú chudobu a vylúčenie. Samozrejme, opäť to musí byť sofistikované, aby sa to nedalo zneužívať, ale to už je viac spoločenský problém ako demografický.

Ako pozitívny príklad pôrodnosti ste spomenuli pobaltské krajiny. No práve tam sa za poslednú dekádu zvýšil vek prvorodičiek v rámci Európy najviac. Ako sa im aj tak darí udržať pôrodnosť na lepších číslach?

Je pravda, že čím skôr sa začne s reprodukciou, tým je pravdepodobnosť viacerých detí v rodinách vyššia. Ale keď sa bavíme o dvoch-troch deťoch, tak začať po tridsiatke ešte stále nie je neskoro. Na Slovensku máme priemerný vek nižší a napriek tomu je počet detí menší, keďže narážame práve na nepriaznivé podmienky pre rodiny. Tie majú ľudia v pobaltských štátoch v mnohých smeroch lepšie, a preto majú rodiny aspoň toľko detí, koľko by chceli mať. To sa na Slovensku nedeje.

Kedysi sa hovorievalo, že prvé dieťa prichádza do rodiny do roka a do dňa od svadby. Vaše dáta to potvrdzujú, keďže v roku 1993 sem spadalo až 70 % novomanželských párov. Ako je to teraz?

V 80. rokoch sa do jedného roka od sobáša narodilo dokonca 80 % detí. Bežný model bol, že žena už vstupovala do manželstva  tehotná. Dnes vstup do partnerského alebo manželského vzťahu neznamená automaticky príchod dieťaťa do rodiny a do roka od uzavretia manželstva sa narodí zhruba 40 % detí. Pribúda nám takých manželstiev, ktoré sú po uzavretí aj dlhší čas bezdetné.

V partnerských vzťahoch, ktoré sú menej formalizované než manželstvo, je nepochybne vzdialenosť od začiatku spolužitia po narodenie dieťaťa ešte väčšia. Ale presné údaje nemáme, pretože o kohabitáciách (forma partnerského spolužitia podobná manželstvu bez uzavretia sobáša – pozn. red.) sa údaje zbierajú raz za 10 rokov v sčítaní obyvateľstva, kým o manželstvách každoročne.

Spolužití bez manželstva pribúda a vo svete je bežné, že sa takýto vzťah deklaruje, či už ako de facto, alebo ako oficiálny partnerský vzťah. Prečo sa to u nás nerobí?

Určitý posun vidím aj u nás, pretože minimálne v demografickej štatistike sa oficiálne deklarované partnerské páry už rátajú medzi rodiny. Kedysi to tak nebolo. Dnes sa v sčítaní obyvateľov radia medzi rodiny aj páry, ktoré deklarujú, že spolu žijú. Či už s deťmi, alebo bez detí. Čo sa týka spoločenského vývoja, tam je to, samozrejme, zložitejšie.

Medzi dôvodmi, prečo ľudia nechcú mať detí, sú čoraz výraznejšie obavy o budúcnosť otepľujúcej sa a preľudnenej planéty. Ako to vnímate? Keď opomenieme hranice a jednotlivé krajiny, potrebujeme na planéte viac ľudí?

Je to určite vážny dôvod a už som veľakrát počul, že priviesť do dnešnej spoločnosti deti je risk, keď nechcem, aby museli žiť na planéte, kde sa za niekoľko desaťročí nebude dať žiť. Faktom je, že planéta by za normálnych okolností uživila aj viac ľudí, ako na nej dnes žije.

Ale dnes sa už ani nepredpokladá, že počty obyvateľov budú vysoko presahovať 10 či 14 miliárd, ako sa to kedysi hovorilo. Z celosvetového hľadiska je dnes starnutie určite väčším problémom než preľudnenie a očakáva sa, že intenzita starnutia bude v najbližších desaťročiach stúpať celosvetovo. Zem unesie toľko ľudí, koľko ich tu pravdepodobne bude žiť, ale problém môže byť, že naše správanie voči planéte ju za nejaký čas môže spraviť pomerne neobývateľnou. Takže ako problém nevidím to, koľko ľudí tu bude, ale v akých podmienkach budú žiť.

Vieme dnes predpovedať, ako bude vyzerať Slovensko povedzme o 50 rokov?

V rámci Slovenska a vyspelých krajín už dnes vieme povedať, že budeme menej početní, etnicky pestrejší a starší.