O sestrách Slovenského Červeného kríža na východnom fronte a o zásluhách, ktoré sa nikdy nehodilo spomínať

Autorka je historička, Historický ústav SAV

V medzivojnovom období sa dal Červený kríž bez preháňania nazvať štátotvornou organizáciou. Mal na Slovensku masovú členskú základňu dospelých aj dorastu. Robil hygienickú aj zdravotnú osvetu, prevádzkoval dojčenské poradne, tuberkulózne dispenzáre, ozdravovne a pod. Napokon v Turčianskom Sv. Martine, kde po celý čas sídlil jeho slovenský Hlavný stan, zriadil aj modernú zdravotnícku školu.

Ako nezávislý spolok bol financovaný z členského, z domácich aj zahraničných darov a z podpory od štátnych a samosprávnych orgánov. Po dvadsiatich rokoch však jeho princípy „humánnosti, nestrannosti, neutrality, nezávislosti, dobrovoľníctva, jednoty a svetovosti“ narazili na ľudácky režim.

Vnútená reorganizácia

Prvý úder proti demokratickým organizáciám ho ešte nezasiahol naplno. Štátny aparát totiž práve ledva zvládal vlnu evakuantov z arbitrážnych území. Pred útokom na Poľsko však novému predsedovi Slovenského Červeného kríža do ústredného výboru už pribudol veliteľ Hlinkovej mládeže, zástupcovia Deutsche Partei a zopár ministerských úradníkov. Organizačné riaditeľstvo sa muselo presunúť z Martina do Bratislavy a po špecialistovi na liečbu tuberkulózy ho začal viesť poručík zdravotnej služby Slovenskej armády.

Z členskej základne ubudli rodiny vysťahovaných Čechov a štátom prenasledovaných Židov. Pribúdalo povinných služieb na politických zhromaždeniach. Projekty spojené so starostlivosťou o matky a deti a s výchovou mládeže prostredníctvom mimoškolskej činnosti sa presunuli pod Ženský odbor HSĽS a pod HM. Z výsledného kritického stavu začal ľudácky režim „zachraňovať“ SČK reformami, ktoré opäť súviseli s hitlerovskými vojnovými plánmi. Propaganda vyzývala odmietnuť „sentimentálny, neúčinný pacifizmus“ aj „mylne chápaný internacionalizmus“. SČK mal zabudnúť na svoj civilný a dobrovoľnícky, tradične skôr ženský a rodinný charakter: „nie nahodilé výbory a dámske komitéty, ale plánovitá príprava“, lebo „totálna vojna“ vyžadovala od všetkých zložiek „priam vojenskú disciplínu a pripravenosť“.

V apríli 1941 delegáciu SČK poslali na študijnú cestu do Tretej ríše, na jeseň zasa do mussoliniovského Talianska. Ku koncu roka sa už ako o hotovej veci hovorilo o zákone, ktorý „reorganizoval“ Červený kríž „na princípe vodcovskom“. Od januára 1942 sa už predseda nevolil, ale bol menovaný prezidentom republiky na návrh ministrov vnútra a obrany. Spolkovú štruktúru nahradili „pohotovostné skupiny“. Zdôrazňoval sa výkon pomocnej vojenskej zdravotnej služby, spolupráca pri starostlivosti o vojnových zajatcov a vojnových poškodencov, brannej výchove a civilnej protileteckej ochrane. Podľa denníka Gardista sa z červeného kríža ako symbolu stalo znamenie „zmiernenia hrôz vojny“ a nebol už „znamením mieru“. Vznikol aj fond na odškodnenie členov, ktorí „utrpeli by v službe na tele alebo na zdraví“.

Sestry na bojovom poli

Na obálke spolkového časopisu sa nečakane objavila fotografia sestry s radikálnym sprievodným textom „Frontová bojovnica Slovenského Červeného kríža“. Vnútri bola ďalšia, označená ako „Jedna zo skupín dobrovoľných sestier SČK na východnom fronte“. Onedlho zasa Gardista článkom Noví bojovníci za česť a slávu slovenského národa informoval o slávnostnom vyradení absolventov Vysokej vojennej školy, pri ktorom ranení vojaci a vybraní nemeckí a rumunskí dôstojníci prevzali od prezidenta Jozefa Tisa vyznamenanie Za hrdinstvo a skupina civilistov dostala Záslužný kríž obrany štátu. Medzi nimi – popri biskupovi-vojenskom vikárovi, šéfovi úradu propagandy a ďalších podobných – bola bez ďalšieho komentára uvedená aj pätica sestier Slovenského Červeného kríža: Oľga Vozáriková, Dr. Jana Hanová, Vilma Ebringerová, Alžbeta Rišánková a Oľga Zvolská. Až z dodatočných zmienok v médiách vyplynulo, že išlo o čerstvo navrátivšiu sa prvú skupinu sestier z východného frontu.

Informácií o nich máme pomerne málo. Napríklad MUDr. Hanová, uvedená ako „sestra“, bola už vtedy lekárka z bratislavskej detskej kliniky. Jej manželovi, začínajúcemu chirurgovi, zamietli odklad nástupu do armády, zrejme sa teda prihlásili do poľnej nemocnice spoločne. Obaja sa zapojili do Povstania a oboch zavreli komunisti za pokus o emigráciu.

Diplomovaná sestra Oľga Vozáriková sa po návrate venovala propagácii sesterskej služby a spolupodieľala sa na vydaní oficiálnej učebnice SČK Prvá pomoc. Roku 1944 pôsobila ako dobrovoľná sestra na povstaleckom území a podľa uverejneného parte podľahla 17. decembra v obci Nemecká strelnému zraneniu. Pochovaná je v Liptovskom Petri, kde jej odhalili pamätnú tabuľu.

Práve ona stihla zážitky z vyše štvormesačného pôsobenia v poli stručne opísať v dobovej tlači. Zmieňovala sa aj, že si písala denník, no ten sa pravdepodobne nezachoval. Cestovný príkaz dostala 14. júla 1941. Ku skupine vyrážajúcej hneď na ďalší deň z Bratislavy sa pripojila v Kysaku. Spolu docestovali vlakom do Medzilaboriec a ráno pokračovali s armádnou autokolónou ako spolujazdkyne v nákladných autách vedľa šoférov. Po ceste cez okupované Poľsko míňali „rozbúrané a spálené domy“ aj zničené autá a „rozstrieľané tanky“. Videla „bunkery“ a neušli jej ani „pekne upravené hroby padlých vojakov“. S krátkou večernou pauzou pri vojenskej kuchyni sa viezli až do pol jedenástej večer. Rýchlo sa ubytovali v bývalom sirotinci a ráno nastúpili do nemocničnej služby. Považovala za potrebné zvlášť uviesť, že medzi sestrami a vojakmi – či už spolupracovníkmi, alebo pacientmi – vznikol „opravdivý priateľský vzťah“, vojaci sa voči sestrám „chovali slušne a rešpektovali v nás vždy ženu-sestru“.

Keď sa v novom prostredí osvedčili, sestry pridelili do chirurgickej skupiny k Rýchlej divízii. Ako súčasť zdravotníckej autokolóny vždy dočasne etablovali poľnú nemocnicu a zotrvali, kým pacienti neboli schopní odsunu do zázemia. Podľa Vozárikovej záznamov takto prekonali „vzdialenosť 3000 km do vnútra ruského územia“. Bola presvedčená, že spomedzi iných sestier práve tie z SČK boli „najbližšie k bojovej línii“. Začiatkom októbra ich v poli zastihol aj prvý sneh. Napriek zhoršujúcim sa podmienkam pokračovali v ceste, až kým sa nedostali „do malého mesta blízko Azovského mora“. Keď mali uplynúť štyri mesiace, dostali rozkaz na návrat. Cesta domov – pravdepodobne sanitným vlakom – trvala ďalší týždeň. V závere svojej spomienky vyslovila presvedčenie, že sestry „majú právo nosiť medailu hrdinskosti“ a „každý ich pracovný a ošetrovateľský zásah bol rovnocenným s akýmkoľvek hrdinstvom víťazne bojujúceho slovenského vojaka“. Bolo cítiť, že po návrate sa stretávali so spochybňovaním.

Súbežne so správou o vyznamenaní vyšla fotoreportáž o odchode striedajúcej skupiny, s nadpisom Keď rukujú sestry Slovenského Červeného kríža. Ich mená nezverejnili, no veľká pozornosť sa ušla výbave, zaistenej vysielajúcou organizáciou. Teplým kožúškom a pelerínam, ktoré „zaiste vykonajú dobrú službu za štipľavých mrazov“. Zmenu v ich životoch dokladal postreh o nafasovanej obuvi: „Mäkké svoje civilné topánočky si zamenia za tvrdšie, klincami podbité baganče.“ Najbližšia ďalšia zmienka o novej skupine nasledovala 10. júna 1942. Ani tá neuvádzala mená, ba ani počet odchádzajúcich, len informáciu o ich audiencii u predsedu s riaditeľom. Potom vieme, že v marci 1943 sa z Poľnej nemocnice 1 pri Zaisťovacej divízii vrátila do Prešova ďalšia šesťčlenná skupina. Zdá sa, že počty v štvormesačnej rotácii sa ustálili z piatich na šesť, aby bolo možné striedať v službách dvojice, trojice aj štvorice. Podľa dokumentu z Vojenského historického archívu totiž aj 8. apríla odišla do Poľnej nemocnice šesťčlenná skupina, tentoraz v zložení: diplomované sestry Anna Macháčková, Jana Valášková, Emília Bačíková, výpomocná sestra Ľudmila Jariabeková a dobrovoľné sestry Mária Matušková a Mária Zajacová. Odchádzali zo Žiliny, teda zrejme sprevádzali sanitný vlak. Tu vieme, že Ľ. Jariabeková patrila k prvým slovenským evanjelickým diakonisám, a o Emílii Bačíkovej sa zasa uvádza v neskoršej pamätnici, že bola roku 1944 ťažko zranená streľbou nemeckých vojsk, keď vchádzali do Dolného Kubína.

Neželaný patrón

Tematika Červeného kríža ostávala pre ľudácky režim problematická až riziková. Počas deportácií židovského obyvateľstva bolo ťažko možné verejne chváliť princípy všeľudskej rovnosti a humanizmu. Ani správy o opakovaných výzvach Medzinárodného výboru ČK, ktoré odmietali násilnosti páchané na civilnom obyvateľstve, revanš a rukojemníctvo, nesmeli naznačiť, že by sa nejako týkali aj príslušníkov slovenskej armády na východnom fronte.

Na druhej strane však ľudáci Červený kríž potrebovali, dokonca mu začali zvyšovať počet členov. Dôvody boli prinajmenšom tri. V pokračujúcej vojne mali čoraz viac zajatých a nezvestných slovenských vojakov. Čoraz častejšie potrebovali pomoc aj robotníci, ktorých vyslali do zahraničia. A najmä, v medzinárodnej politike citeľne silnel vplyv exilového Čs. Červeného kríža, preto si potrebovali posilniť ten „svoj“. Zvlášť pred plánovanou návštevou oficiálnej delegácie Medzinárodného Červeného kríža na Slovensko, ktorá sa do Bratislavy, Piešťan a Vysokých Tatier chystala v máji 1943.

Náborová kampaň pod názvom 100 000 šľachetných ľudí sa prezentovala ako „vysvedčenie“ a „čestná vstupenka“ na „tribúnu národov novej Európy“. Realizáciou veľmi pripomína neskoršie masové nábory do režimových organizácií komunistického Národného frontu. Tlač a rozhlas robili „psychologickú prípravu“, na účasť vyzýval „Vodca a prezident“ aj „kňazi v nedeľu na kázňach“, do vytvárania priaznivej nálady na verejných miestach boli zapojené „hudobné telesá armády, HG, HM, HSĽS“. Cez miestne organizácie štátostrany sa distribuovali tony propagačného materiálu a tlačivá pre tisíce individuálnych aj kolektívnych prihlášok. Aktivisti s nimi najprv chodili na „symbolické návštevy domov popredných občanov“ a potom „od domu k domu“.

Pre domáce publikum sa v súvislosti s SČK zdôrazňoval jeho civilný rozmer, zásahy pri povodniach, epidémiách, pomoc repatriantom a podobne. Pôsobenie sestier v poľných nemocniciach ostávalo v úzadí. Aj päťročná bilancia činnosti SČK, publikovaná v marci 1944, sa vzhľadom na aktuálnu situáciu na fronte snažila údajom o vojne čo najviac vyhýbať. Zachytila však, že v poľných nemocniciach slovenskej armády sa od začiatku vojny vystriedalo už 50 diplomovaných a pomocných sestier. Tento počet zahŕňal sestry pôsobiace v poľných nemocniciach na východnom fronte a neskôr aj v na talianskom, kam jednotky slovenskej armády na jeseň 1943 presunuli ako „nespoľahlivé“ z pohľadu berlínskeho velenia.

Dôvody povojnového ticha

No prečo o nich takmer nič nevieme? Čiastočne preto, že pôsobili na „nesprávnej“ strane frontu, čo po vojne radšej nepripomínali. Niektoré sa zrejme aj stotožnili s ľudáckym režimom a po vojne s rodinami emigrovali – tak ako viaceré činovníčky Hlinkovej mládeže. K zabudnutiu iste prispela anonymita sesterskej uniformy aj vojenského prostredia a fakt, že pacienti v ťažkom stave si mohli zapamätať skôr obrazy a pocity než ľudí. Prípadné spomienky potom prekrývali aj dramatické zážitky z Povstania a prechodu frontu, a najmä priorita začleniť sa do mierového života a vojnu z mysle vytesniť.

Toto povojnové „ticho“ sa pritom vzťahovalo aj na sestry pôsobiace v demokratickom odboji a v Povstaní. Často totiž mávali „nevhodný“ triedny pôvod. Bolo medzi nimi mnoho úradníckych či živnostníckych manželiek a dcér, a z verejného uznania boli v 50. rokoch vylúčené aj súkromne hospodáriace roľníčky alebo aktívne členky farských spoločenstiev. O publikovaní memoárov nemohli ani snívať.

Je príznačné, že aj v rade slovenských nositeliek najvyššieho sesterského vyznamenania, Medaily Florence Nightingalovej, ktorú udeľuje Medzinárodný výbor Červeného kríža v Ženeve na návrh národných organizácií, vznikla po vojne veľká medzera. Roku 1947 – teda ešte pred komunistickým nástupom k moci v Československu roku 1948 – ju za hrdinskú službu v čase vojny odovzdal naraz trom sestrám, ktoré pôsobili v povstaleckých nemocniciach. Ďalšia sa jej za rovnaké zásluhy dočkala až v roku 1965, keď sa v „socialistickom tábore“ silnejšie prejavilo politické uvoľnenie prebiehajúcej studenej vojny.