Rusko-nemecký huslista Aleksey Igudesman o nej povedal že je „vzácny talent, ktorý udivuje svojimi schopnosťami a rozmanitosťou a zároveň vás núti usmievať sa a veriť, že svet je lepší“. Okrem toho, že je brilantná hráčka na flautu, ovláda množstvo hudobných štýlov na rôznych nástrojoch, no nehrá na ne len tak – ona nimi žije. Každý druh hudby, ktorej sa Veronika dotkne, sa stáva vitálnym a živým, podobne ako jej úžasne pozitívna a nákazlivo entuziastická osobnosť.
Spomeniete si ešte na vaše hudobné začiatky?
U nás doma sa vždy muzicírovalo, otec hral vo folkových kapelách na gitaru, saxofón aj ústne harmoniky, spievali sme doma aj ako trampi pri ohni. Keď som mala šesť rokov, mama rozhodla, že by bolo fajn mať nejaké hudobné vzdelanie. Tak sme prišli na zápis na ZUŠ-ku – ale neskoro, rozvrhy už boli urobené a učiteľ, ku ktorému som sa chcela dostať, bol obsadený. Poslali ma teda k inej pani učiteľke, a tá bola nenormálne prísna. My sme doma vždy hrali a spievali pre radosť, keď som urobila chybu, pokračovala som ďalej, ale tu na mňa jemne frustrovaná učiteľka zakaždým kričala. Nebola som na také niečo zvyknutá, plakala som, tak sme so školou skončili. Raz som však v obchode s hudobninami objavila plastový obal s írskou píšťalkou, kazetou s fantastickými originálnymi nahrávkami írskeho flautistu a knižočku s írskymi pesničkami. Podľa ucha a podľa tej knižočky a kazety som sa naučila hrať. V našom petržalskom byte som hrala írsku hudbu. Neskôr sme s otcom začali ako duo chodiť na keltské festivaly a každú stredu sme džemovali v jednom bratislavskom irish pube. V dvanástich som si pokus so ZUŠ-kou zopakovala a tentokrát som sa dostala ku správnemu učiteľovi na priečnu flautu, pánovi Sedláčkovi. Hoci som už dokázala hrať veľa vecí podľa ucha a prsty mi šli rýchlo, musela som sa naučiť hlavne noty. Na ZUŠ-ke som študovala dva roky a potom ako pätnásťročná som sa dostala na konzervatórium k profesorke Marte Braunsteinerovej, úžasnej pedagogičke hry na flautu.
Potom ste sa rozhodli pokračovať v štúdiu vo Viedni…
Pani profesorka Braunsteinerová nás všetkých stále posielala do zahraničia. Nemyslela si, že ona je tá, čo učí najlepšie a že my nič iné nepotrebujeme. Naopak, vravela nám, choďte na kurzy, zúčastňujte sa súťaží a zistite, ako sa hrá vonku. Konzervatórium je šesťročné, najprv som po 4. ročníku šla na prijímačky do Salzburgu a do Viedne. Nezobrali ma, ale dostala som výborný feedback, na čom mám popracovať. Tak som rok na sebe tvrdo makala a po 5. ročníku ma už do Viedne zobrali. Dnes pri spätnom pohľade viem oceniť, ako správne nás naša profesorka vtedy viedla. Vlastne všetci hudobníci, ktorí u nej študovali, skončili vo svete v rôznych orchestroch. Ja som sa pohrávala aj s myšlienkou študovať v Amerike, ale bolo by to veľmi ťažké aj finančne náročné. Študenti zo Slovenska ako členského štátu EÚ na štátnej univerzite vo Viedni za štúdium neplatili, navyše, prvý rok som mohla do Viedne dochádzať. Na Univerzite hudby a múzických umení som študovala u skvelých profesorov ako Hansgeorg Schmeiser, Robert Wolf, Rudolf Gindlhumer či Birgit Ramsl. Počas štúdia som hlbšie porozumela klasickej hudbe a všetkým potrebným technikám hry na flaute.
Predstavte nám váš nástroj, priečnu flautu…
Dnes už to nie je môj jediný nástroj, ale s priečnou flautou som určite strávila najväčšiu časť svojho života. Pred prijímačkami vo Viedni som cvičila šesť až osem hodín denne, s prestávkami, ale od rána do večera. V Bratislave som vypomáhala v jednej hudobnej škole, prišla som tam, keď školu otvorili a odišla som, keď ju zatvárali. Mala som štyroch žiakov, medzitým som cvičila, iba som si odbehla do potravín kúpiť tresku a už som zasa cvičila, učila a cvičila… Hovorí sa, že aby ste boli s niečím spätí, tak s tou činnosťou, hobby či koníčkom musíte stráviť desaťtisíc hodín – v prípade mňa a flauty je tých hodín určite omnoho viac.
Vystriedali ste rôzne flauty, teraz hráte na striebornej od japonskej firmy Muramatsu…
Áno a manžel sa ma pýta, či nemáme šetriť na zlatú. Zlato je mäkšie a trochu viac vibruje, takže sa tón viac nesie, ale aj tak ide vždy najmä o hráča. Keď v jednej miestnosti niekto hrá a mení si nástroje, obecenstvo, ktoré sedí v druhej miestnosti, nevie, na čom práve dotyčný hudobník hrá… Ak by som hrala len na priečnu flautu, asi by som potrebovala jednu 18-karátovú, teraz to však nie je moja priorita. Som multižánrovejšia a hrám na rôzne nástroje. Radšej si objednám nejaký špeciálny nástroj, ktorý sa možno už ani nebude vyrábať. Niektoré nástroje majú nevyčísliteľnú, najmä ľudskú hodnotu, lebo ich výrobcovia už vymreli alebo vymierajú.
Hráte rôzne hudobné žánre na rôznych dychových nástrojoch. Čo vás momentálne baví najviac?
Skoro každý deň robím niečo úplne iné, a to je úžasné! Keby som svoju kariéru postavila na jednom orchestri, hrávala by som dokola podobné veci a s tými istými ľuďmi. Ale ako umelkyňa na voľnej nohe som teraz priletela z koncertovania v Belgicku, kde som si vyskúšala aj také nástroje, na ktoré som dosiaľ v živote nehrala. Spolu s belgickým orchestrom a africkým hudobníkom z Ghany a speváčkou z Tuniska sme hrali nádhernú hudbu, ktorá prechádzala z krajiny do krajiny. Zajtra zasa nahrávam hudbu do filmového seriálu a pozajtra pre počítačovú hru. Zakaždým je to iný hudobný žáner, počítačová hra sa odohráva niekde úplne inde než seriál. Takto idem zo žánru do žánru a učím sa rýchlo prepínať. Robím všetko a všetko ma baví. Mám výborné základy z konzervatória a vysokej školy, takže sa viem dobre adaptovať bez toho, aby tým utrpela kvalita mojej hry.
Ako prebieha nahrávanie filmovej hudby? Poznáte dopredu dej, dostanete noty, alebo máte možnosť vlastnej improvizácie?
Všetky opcie sú možné. Napríklad vo filmovom orchestri vo Viedni to závisí hlavne od rozpočtu, či majú čas a možnosť zaplatiť si polhodinu navyše, aby sa niekto prišiel s nami porozprávať a predstaviť nám dej. Je pravda, že potom hráme inak. Keď nahrávam sólo, väčšinou viem, čo sa odohráva v príslušnej scéne, hoci presný projekt ani jeho meno nepoznám. Niekedy tvorcovia chcú, aby som len improvizovala. Keď pre nejaký thriller nahrávam naháňačku áut, nepotrebujem ju vidieť, ale emocionálne ladené scény áno. Počítačové hry, to je osemdesiat hodín hudby, lebo tam sa prechádza z levelu do levelu, máte tam denný modus, nočný modus, zrýchlený modus… Hudba síce často plynie v tom istom tempe, ale na ňu sa potom vrstvia najrozličnejšie zvuky a zvukové palety. Pri počítačových hrách mi môžu ukázať maximálne základný screen, hlavného protagonistu, sem-tam nejaký screenshot, ako vyzerá farebnosť a podľa toho vyberám vhodné nástroje. Mám výhodu, že hrám na toľko rôznych nástrojov s rôznou farbou tónov – jeden nástroj sa dá použiť na hudbu v noci, druhý na ráno alebo deň, iný zasa pre tento vesmír a tamten pre inú galaxiu… Niektorí skladatelia si vopred presne určia nástroje a ja im potom vysvetľujem, že sa to nedá (smiech) a vyberiem to najlepšie. Ale sú aj takí, ktorí mi od začiatku nechajú celkom voľnú ruku.
Vo svojej zbierke máte stovku rôznych etnických dychových nástrojov. Prinášate si ich z ciest namiesto tradičných suvenírov?
Pred cestou do novej neznámej destinácie si vždy vopred vyhľadám etnické hudobné obchody alebo bazáre so starými hudobnými nástrojmi, ktoré potom navštívim. Majitelia takýchto obchodov sú väčšinou osobnosti s príbehmi – ako otvorené knihy… Tak sa priamo cez hudbu ponorím do miestneho diania. A ako sa učím hrať na nástroji, ktorý som v živote nevidela? Približne už viem, čo od akého typu nástroja očakávať, možno som videla nejaké videá alebo počula, ako má nástroj znieť. V Japonsku nad obchodom s hudobnými nástrojmi sídlil učiteľ hudby a keď som tam prišla, mal práve voľnú hodinu. Kúpila som si nástroje a hneď som u neho absolvovala výbornú lekciu. Nevedel po anglicky, dohovárali sme sa rukami-nohami. Ale hudba je univerzálny jazyk. O dva dni som bola u neho znova (smiech).
Ktorý nástroj z vašej zbierky je najexotickejší, najzvláštnejší?
To závisí od uhla pohľadu. Keď som v Južnej Kórei hrala na fujaru, ktorú Kórejci v živote nevideli, boli ňou úplne fascinovaní. Na Slovensku je však fujara celkom normálny nástroj, hoci za mňa určite jeden z top nástrojov. Vždy ma veľmi teší, keď poznám majstra, od ktorého si daný nástroj kupujem. Moju krásavicu vyrobil Milan Koristek zo Zvolena. Teraz mám objednaný bukkehorn z Nórska, u jeho výrobcu som „na čakačke“ už tri roky.
Pri fujare si väčšinou predstavíme junáka v detvianskom kroji. Ako fujara pasuje k žene, navyše, ak na nej nehráte vyslovene folklór?
Dokážem hrať aj folklór, ale určite nie taký pravý ako fujaristi, ktorí hrajú len ľudové skladby. V Belgicku som hrala na austrálsky nástroj didgeridoo (didžeridu), o ktorom sa hovorí, že by naň nemali hrať ženy, lebo je posvätný. Závisí to ale od kmeňa, v jednom sa ho ženy nesmú ani dotknúť, inde ho síce vyrábajú, ale nemôžu na ňom hrať a v treťom je ženám hrať na didgeridoo dovolené. U nás fujara nemá status posvätného nástroja, no patrí k nášmu nehmotnému kultúrnemu dedičstvu. Viem ešte o jednej fujaristke na Slovensku, jedna moja známa – Slovenka v Kanade hrá na saxofón a fujaru a jedna tiež v Nórsku. A ešte poznám jednu Dánku, zobcovú flautistku, jej manžel je Slovák, tej som fujaru odporučila ja. V minulosti bola žena zavalená rôznymi povinnosťami, nemala čas si vyhrávať. Muži si fujary vyrezávali – masívne a vyrobené tak, aby dierky zakryli svojimi veľkými prstami. Dnes sa už dajú medzery robiť rôzne, aj pre menšie ruky. V zahraničí sú ľudia fascinovaní už len z toho, ako fujara vyzerá, nieto ešte ako znie. Na Slovensku však máme aj iné krásne nástroje – dvojačky, koncovky alebo gajdice. Spolu s fujarou sa dajú bohato využiť vo filmovej hudbe. Fujaru som napríklad nahrávala do hongkonského hororu – raz preludovala malebne ako niekde v prírode, ale tiež škrípala ako duchovia z podsvetia…
Ingrid Žalneva
foto archív Veroniky Vitázkovej Simonsen
Celý rozhovor si prečítate v májovom čísle MIAU (2024)