We Love Having You Here
Všetky cesty už vedú do Paríža. A tak som znovu dovarila, utrela si ruky do sukne a zbalila sa. Najskôr musel Kristus pán vstať z mŕtvych a potom haleluja, šunka moja, a zrazu že zajtra s dcérou opäť letíme. Oslavujme Pána, lebo je dobrý… Kameň, ktorý stavitelia zavrhli, stal sa kameňom uholným, pre mňa v detstve čiernym ako uhlie… A potom, nádherný velikánsky a dlhý veľkonočný pondelok v Paríži, lebo aj Paríž je pohyblivý sviatok ako Veľká noc, len si tak ležať dopoludnia v posteli s dcérou, piť kávu a neskrývať sa pred urputnými šibačmi za zamknutými dverami, prejsť sa k Bastile a strkať nos do mokrých rozkvitnutých orgovánov, stretnúť sa s kamoškami, sedieť na káve, prejsť do hotela Plaza Athenee na čaj, ovoniavať ten jazmínový s magnóliou, no popíjať svoj earl grey, hovoriť o zákuskoch ako o poviedkach, čudovať sa tomu vo vnútri a tomu vonku, a ako sa tá slaná chuť objaví až na konci a sladká hneď zostra na začiatku, to dobré dnu sa nerozlieva a aj jednoduchá veta môže byť dobre našľahaná, keď máš dobrý šľahač, no bála by som sa to potom polievať čokoládou, aj že sú také malé, je sympatické. Delíme si zákusky na múriku a potom kráčať a kráčať dlho popri Seine s červenými škatuľkami ako členky dákeho koláčového bratstva, v každej sú tri vety, jednu si chcem doma rozobrať, marcipán, likér, čokoláda, no ešte niečo zamlčané ako keď sa zamlčí podmet a veta ako bezhlavý jazdec odcvála k ďalšej a z tej vykukne, zazrieť v bočnej ulici eiffelovku, len tak mimochodom, ako by ste tu boli odjakživa, mimochodom, piť monako a v duchu spievať s kaviarenským rádiom, niesť si tú škatuľku metrom, vidieť staré známe názvy staníc a čítať ich ako kapitoly v knižke, bežať po schodoch domov, otvárať okná, šuškať si s dcérou pod perinou, akoby ma ktosi objímal, ale to ja objímam toto mesto, veľmi silno, najviac, ako viem, to preto to tak je. Chvíľu prší, no potom vyjde slnko. Na druhý deň voniam ako čerešne od Guerlainov, nemyslím na nič. Rukopis som ešte neotvorila, teniskami opisujem chodníky. Známe stromy a známe miesta. Na ulici ma oslovil mních a dal mi sväté obrázky, no potom vysvitlo, že chce aj dáke peniaze, a kým som mu vysvetľovala, že nemám drobné, pristal pri nás obrovský na mol opitý chlapík, skoro na mňa spadol a hovoril mne a tomu mníchovi, že to jemu máme dať tie peniaze, on i ja, lebo je hladný… Ako som tam stála, pozerala na pannu Máriu na obrázku ako na kamarátku, bez drobných, myslela som si, že ten mních by mu mohol dať drobné, čo vyzbieral, aj obrázky a dcéra sa smiala, že asi si mysleli, že dáka pracháčka sa valí ulicami, preto ma naraz dvaja zastavili… Obrázky som vrátila a vydala sa ďalej, no keby som mala drobné… V kine dávali film o Ravelovi, Bolero. Slabý film, dobrá muzika, krásne interiéry aj exteriéry, šaty na omdletie, trochu humoru, takého, aby nebolel, tak sa to teraz robí, najlepšie tam bolo to Bolero. To je inak tremolo ostinato. Ostentatívna téma, ktorá sa nabaľuje. No tu, vo filme sa na ňu nenabalilo nič. V gay bare som bola sama. Kým dcéra spí, čítam a počúvam vŕzganie dlážky v iných bytoch, oproti býva kocúr, zvykne pozerať z okna. Ráno som mu kývala. Čapek písal, že Vltava v zime ani nedutá. Zato Seina včera večer po tme dutala ako divá a leskla sa ako šatka, čo som si nekúpila. Voda vystúpila dosť vysoko. Asi niekde prší a v kopcoch sa topí sneh, tak sa rozvodňujú rieky. Obedovali sme v niekdajšom vydavateľstve Calmann a Lévy, kde debutoval Marcel Proust, kulisy zostali, no prišli noví ľudia. My. A tak som si to všetko predstavovala, ako to bolo vtedy, keď to mal Proust do Opery a vydavateľstva len na skok, motala som sa ulicami, zatvárala oči a odmýšľala si ľudí, čo kráčali okolo mňa, no šlo mi to veľmi ťažko, podarilo sa mi to až večer u svätého Rocha, kde Prousta vedľa mňa posadil Bach. A tak sme tam sedeli, Bach, Proust a mama s tatom, hoci už nežijú a vyprávali si, ako to bolo a bolelo a ja som im hovorila, že teraz to bolí omnoho viac, že nie oni, ale ani ja už ten svet tuším nespoznávam. A potom bola noc a ďalšie dnes. Prší, dážď klope na parapet ako dáky vták, čo sem nepriletí. Kocúr od susedov tuším pozoruje žeriav v diaľke. Dnes sme boli na výstave športovej módy. Fotografie zo začiatku minulého storočia, keď ženy nosili pri športe dlhé sukne a šatky, a tie im viali vo vetre ako Isadore Duncan a keď sa v tých vlnených pepitových sukniach škrabali na kopce, museli si ich pridržať, nádherné vychádzkové kostýmy, aké si oblečiete popoludní pred večerou, tenisky s opätkami, ale aj šesťdesiate, sedemdesiate a iné roky až doteraz, do olympijských hier, všetci tu o nich vravia, ako to bude s dopravou a metrom, niektoré stanice nebudú premávať, všade ťa ošklbú, najmä sa všetci boja útoku… Móda a oblečenie sú dve rôzne veci, no tu sa vlastne nedajú oddeliť, ani keď ide o šport, naopak, ale keď ide o šport, tam sa dnes motá fyzika aj chémia, nesmie to klásť odpor, konzervovať pot a potom to môže byť červené. We Love Having You Here je nápis pred gay barom. Podnik Tepláreň, pred ktorou pred rokom a pol zastrelil študent dvoch chlapcov, už neexistuje. Namiesto nej je tam teraz talianska reštaurácia s názvom Basta Fidli, ponúkajúca cestoviny a šalát. Basta fidli, hovorila mama. Skoro ráno naprieč krajinou, ranným sobotným vlakom, v pozadí kostolíky a zvonice, hrad, žlté polia kvitnúcej repky, výrezy krajiny, zátišia so stromami, všetko je jarne šťavnaté a vlhké, pretože je ráno, oblohu prežehnávajú vtáci, krajinu očami ja. Ardeny, do Rimbaudovho Charleville, miesta, po ktorých chodieval, tu škripil perá a lámal ceruzky, rozbíjal si kolená, tu v kostole sa modlil a bil sa, keď sa jeho rovesníci špliechali svätenou vodou z kropeničky, tu ho mama zatvárala na povale, možno vyzeral cez vikier a lietal s tými vtákmi očami po krajine ako ja vo vlaku. Rozbiehala som sa po každom chodníku. Slnko sa roztekalo ulicami Charleville, u Rimbaudovcov som hľadala chlapca, jeho mamu a sestry, vyzerala ich z okna, očami sprevádzala franforec rieky s mútnou vodou, trhala záružlie, čo tu pančuje so žltou pri brehu, v gaštane sa mihol tieň drozda, úryvok trávy pod stromom s nerozkvitnutými kosatcami, niekto tam od susedov brnkol zelenú loptu, no nemá ju kto odkopnúť, kúpila som pohľadnice. Kráčame ako bábky, čo sme videli v múzeu, je javisko aj hľadisko, ako to berieš, Ardeny sú zelenkavé a voňavé, vlak domov opäť sníma výrezy krajiniek s rozkvitnutými stromami, stmieva sa. Nebojte sa, veci sa môžu zmeniť, k horšiemu aj k lepšiemu, sú krajiny, kde je nesloboda, chudoba, hlad a vojny, treba pracovať a žiť, dúfať a starať sa o krajinu a o deti. Najviac sa mi páči, ako je tento kút sveta opatrený rukami. Záhrady, polia, jarky popri cestách. We Love Having You Here to hovorí. Nous aimons vous avoir ici. Aj v nedeľu sme boli v kine, predbehol nás maratónsky voj a vyhrávala dychovka… Opäť gay bar a opäť prší. Ruža je ruža aj jablko je ruža a aj hruška je ruža, číta mi dcéra v posteli Frosta a vraj aj my sme ruža! Kráľ Slnko na stanici Richard Lenoir nesie dve igelitové tašky z Carrefouru. Vraví, že nesie Slnko a vraj je ako my, ty, ja, on, adresne nás po jednom oslovuje, toto je jeho Paríž, ale aj váš, akože náš, posledné dni sa blížia, v metre si nesadne, zblízka sa nám pozerá do očí a v Orangerii pod Picassovým portrétom ženy zase desať úplne malých Picassov. Nazerám tým školákom cez plecia. Interpretácie. Pane, niekde sa mi stratila modrá ceruzka! Môže mať oranžové šaty? Oranžová je krajšia, obleč jej oranžové. A ženy v modrých šatách tej oranžovej… Lekná skoro ráno, keď sa rozvidnieva a nad jazierkom sa vznášajú chumáče tmy aj hmly a ligoce sa rosa, slnko už skaluje po niektorých listoch, voda je priesvitná, sivo zelenkavo ružová! Vraj Monet nemaľoval oblohu, no maľoval, strčil jej hlavu pod vodu a držal ju pod hladinou tak dlho, kým mu trochu tá zelenkavá nezmodrala… skoro ráno bola hladina rôsolovito mäkučká a krehkosivo belasá. Lekná nespomínam, lebo tie sa vtedy ešte len otvárali. Máj je vraj najkrajší mesiac. We Love Having You Here to všetko v máji hovorí. Ľúbte sa, aj keď čerešne už odkvitli… Vaša Veve
Veronika Šikulová