Kým žil, vedelo sa o ňom tak málo, že niektorí ľudia pochybovali, či vôbec existuje. Módne prehliadky sledoval skrytý za oponou a po očku pozoroval reakcie prítomných, nikdy nešiel pozdraviť svoje klientky. Keď v roku 1962 časopis France-Soir zverejnil jeho (kdesi pokútne získanú) fotografiu, titulok hlásal: „Toto je Balenciaga, tajomný muž.“ Údajne počas svojho života poskytol len dva rozhovory. Ten najobsažnejší, ktorý s ním viedla novinárka Prudence Glynn z britských The Times, sa stal základným kameňom španielskeho seriálu Cristóbal Balenciaga.
Keď sa rozhodol ako 74-ročný odísť na zaslúžený dôchodok, vedel celkom presne, čo sa udeje s jeho značkou a nemienil uhnúť ani o piaď. Bez Cristóbala Balenciagu nebude Cristóbal Balenciaga. „Som si istý,“ zaznieva z jeho úst vo filmovej sérii, „že bezo mňa Maison Balenciaga nemôže pokračovať. Aký zmysel by to dávalo?“ Keď mu jeho spoločník, pravá ruka a intímny priateľ Ramón Esparza pripomenie, že po Diorovi prevzal vedenie jeho domu mladý Yves Saint Laurent, Balenciaga iba zavrčí: „Vždy mi to pripadalo nechutné. Akoby sa niekto mohol podpisovať mojím menom?“
Cristóbal Balenciaga, tento „kráľ francúzskej haute couture“, bol človek priam posadnutý svojou prácou. Túžil mať pod palcom všetko, sekíroval krajčírky kvôli jedinému švu, dokonca aj modelky usmerňoval, ako majú chodiť (a nikdy sa nesmeli počas predvádzania usmievať). „Nebola to len moja firma, bola to súčasť mňa, ako predĺženie môjho tela. Ako môže telo prežiť bez mozgu?“ pýta sa novinárky Prudence Glynn a veľmi ním nepohnú ani jej argumenty, že v dome predsa pracovali desiatky zamestnancov, krajčírok, strihačov, kresličov, ktorí pomáhali napĺňať jeho umeleckú víziu a že aj oni sú Balenciaga. Návrhár však odolá aj ich nátlaku, zamestnanci sa cítia podvedení, keď dostanú výpovede, berú to ako zradu, dokonca ho žalujú na súde. Ale on nehodlá nikomu odovzdať žezlo, opraty, pochodeň, nazvite to, ako chcete. Jeho značka zomrie s ním… Basta!
Muž včerajška
Nie je to však iba rozmar starého podivína, egocentrického maniaka či samoľúbeho umelca. Balenciaga vnútorne cíti, že svetu, ktorý prichádza, už nerozumie. Píše sa rok 1968, Paríž je plný transparentov a revoltujúcej študentskej mládeže. Vo vysokej móde Cristóbal Balenciaga stále zaujíma popredné miesto, je doslova zosobnením haute couture, ale ako poznamenáva vedúca jeho ateliéru: „Dcéry našich klientok k nám nechodia, chcú sa už obliekať inak.“ Balenciaga je zvyknutý šiť haute couture, vysokú módu. Celý proces tvorby šiat od návrhu po poslednú skúšku vníma ako posvätný obrad, intímny akt medzi ním a klientkou, umocnený ešte jedinečnou atmosférou ateliérov Balenciaga na prestížnej Avenue George V., tohto chrámu krajčírskeho umenia, kde celé majstrovo dielo vzniká. Je posadnutý rukávmi, dokáže ich prešívať aj desaťkrát, napraviť krivý steh, ktorý nikto nevidí, len on… Mladým ženám dnes však stačí konfekcia. Tento nešvár sa začína rozmáhať aj v jeho kruhoch, na vlnu prêt-à-porter (doslova pripravené k noseniu) naskočil aj Yves Saint Lauren, o Pierrovi Cardinovi, ktorý sa už v roku 1957 odvážil vyrobiť prefabrikovanú kolekciu a neskôr začal predávať licencie všelikde po svete ani nehovoriac. Balenciaga je zhrozený. Taká neúcta ku kumštu! Konfekcia predsa nerešpektuje jedinečnosť postavy, ako by sa k takémuto barbarstvu mohol uchýliť. Ak sa nechá nahovoriť, tak len jediný raz a aj to ide o celkom špecifickú objednávku. Dostane ponuku, aby navrhol uniformy pre letušky Air France. Celý projekt má toľko úskalí, že stokrát oľutuje, že sa naň nechal nahovoriť. Zúri, keď sa výroba rozbehne na základe prototypu, o ktorom si myslel, že ho ešte uspôsobí a doladí na každej postave zvlášť. A je mu jedno, že Air France zamestnáva stovky letušiek. Šéfovia leteckej spoločnosti ho zoberú do výrobnej haly: za jednu minútu tu ušijeme troje šiat, naše stroje režú látku tak presne, že keď priložíte rukáv na rukáv, nevidíte rozdiel, chvália sa rozjarene. Balenciaga však ich nadšenie nezdieľa ani omylom. Ba práve naopak, je zdesený. „Prestaňte, prosím,“ kričí na krajčírky, ktoré sa v niekoľkých radoch za sebou hrbia nad šijacími strojmi. „Môžete, prosím, prestať?!“ Muž včerajška, ktorého prevalcovala prítomnosť. Až je nám ho trochu ľúto…
Slávny v Španielsku, svetový v Paríži
Getaria je malé prímorské mestečko v Biskajskom zálive na severe Španielska. Sever patrí Baskom, tajomnému národu s izolovanou kultúrou a jazykom, ktorý sa nepodobá žiadnemu v Európe. Ohľadom ich pôvodu stále neexistuje jednoznačná teória, niektorí o Baskoch hovoria ako o pravekých obyvateľoch Európy, potomkoch pôvodných lovcov a zberačov, ktorí na tomto území žili ešte pred príchodom indoeurópskych národov.Cristóbal Balenciaga sa narodil 21. januára 1895 v Getarii do skromných rodinných pomerov. Jeho otec bol rybár, zomrel na mori, keď mal chlapec 11 rokov. Mama krajčírka v mestečku viedla módny salón, na miestne pomery sa dá povedať, že bol „vychýrený“. Navštevovali ho prominentné šľachtičné, ktoré na baskickom pobreží trávili leto a k done Martine si chodili dopĺňať plážovú garderóbu. Malý Cristóbal od detstva sníval, že sa stane krajčírom. Stále sa tmolil mame pri nohách a radšej, ako by pobehoval po pláži za loptou, sedel u nej v salóne. Atmosféru toho miesta vnímal všetkými zmyslami: farebnosť všakovakých látok, ich tiché šušťanie a jemnosť na dotyk, opojnú vôňu parfumov urodzených klientok, to tiché, priam posvätné šepkanie, keď trpezlivo stáli, zatiaľ čo sa mama okolo nich zvŕtala s labutienkou plnou špendlíkov. V rodinnej histórii sa tradovalo, že prvé šatôčky malý Cristóbal ušil ako šesťročný pre svoju obľúbenú mačku – kabátik a v rovnakom vyhotovení aj obojok. Medzi maminými zákazníčkami zaujímala čestné miesto markíza de Casa Torres (babička budúcej belgickej kráľovnej Fabioly), ktorá trávievala leto v Getarii. Dychtivosť mladého tínedžera pre módu ju dojímala, a tak sa stala jeho patrónkou a dvanásťročného Cristóbala poslala do Madridu, kde sa formálne vyučil za krajčíra. Po krátkej skúsenosti s obchodným partnerstvom so sestrami Lizaso založil spoločnosť Eisa Costura (podľa dievčenského priezviska svojej mamy, ktorá sa volala Martina Eizaguirre) a otvoril si prvý butik v neďalekom San Sebastiáne. V tom čase sa toto mesto tešilo reputácii mondénneho prímorského letoviska, kam sa na leto zlietavali popredné aristokratické rodiny z celého Španielska a neskôr aj z ostatnej Európy. Keď v meste otvorili po vzore Monaka kasíno, San Sebastián nadobro získal punc kozmopolitnej metropoly pre najvyberanejšiu európsku smotánku. Balenciaga však mieril ďalej a v krátkej dobe svoje módne sídlo rozšíril o Madrid a Barcelonu. Celkovo vo svojich španielskych dielňach zamestnával vyše 70 pracovníkov. Jeho modely sa vynímali v šatníkoch španielskej aristokracie, vrátane šľachtičien priamo z kráľovskej rodiny. Keď sa slávna Coco Chanel cez prvú svetovú vojnu uchýlila do francúzskeho letoviska Biarritz, od San Sebastiánu vzdialeného len pár desiatok kilometrov, usporiadala tam módnu prehliadku pre luxusnú klientelu. Cristóbal sa jej zúčastnil a po prehliadke nasledoval Mademoiselle Chanel do kasína. Tam spolu nadpriadli rozhovor. Chanel ho povzbudila, aby sa presťahoval do Paríža. Čo ako úspešný by bol doma v Španielsku, svetový môže byť len v Paríži…
Jediný couturier medzi návrhármi
Už nebol žiaden mladík, keď v januári roku 1937 prišiel do Paríža. Mal 42 rokov a za sebou bohaté skúsenosti s módou i podnikaním. Už v auguste toho istého roku usporiadal vo svojom sídle na Avenue George V. prvú prehliadku haute couture. Občianska vojna ho prinútila načas zatvoriť svoje obchody v Španielsku, ale paradoxne vďaka nej získal svojho neskôr dlhoročného spoločníka. Finančník Nicolás Bizarrondo otvorene vystupoval proti Frankovmu režimu, ktorý tvrdo potlačoval práva Baskov, a tak sa uchýlil aj s manželkou, Balenciagovou veľkou obdivovateľkou, do Paríža. V Paríži sa stretával celý svet – európske šľachtičné, bohaté Američanky, manželky miliardárov, dedičky nových impérií, medzinárodní obchodníci s látkami, nehovoriac o vplyvných šéfredaktorkách módnych časopisov a hollywoodskych filmových hviezdach. Americká prominentka Mona von Bismarck, miliardárska dedička Barbara Hutton, vojvodkyňa z Windsoru, Gloria Guiness, Pauline de Rothschild, všetky tieto dámy z poprednej kozmopolitnej spoločnosti čoskoro tvorili jeho klientelu. Balenciaga zobral Paríž útokom, jeho úspech bol okamžitý, ale… Chýbal mu vlastný štýl, vnútorne sa stále hľadal. Cítil, že to, čo aj s obdivuhodným majstrovstvom navrhoval v Madride, v Paríži nestačilo. Chvíľu trvalo, kým sa našiel – predovšetkým v kultúrnych dejinách rodnej krajiny. Študoval históriu formálnych španielskych dvorných kostýmov, majstrovské diela španielskych umelcov, jeho šaty Infanta s priliehavým živôtikom a širokou sukňou boli napríklad inšpirované obrazmi Diega Velazqueza, dvorného maliara kráľa Filipa IV., ale načrel aj do tradície výšivkami bohato zdobených kacabajok, aké nosili slávni toreadori na býčích zápasoch v Pamplone či volánmi prezdobených šiat tanečníc flamenca, nehovoriac o mníšskych kapucniach a plášťoch katolíckych duchovných, na ktoré odkazujú jeho najslávnejšie modely. V istom období povýšil na svoj rukopis čipku, jeho čierne čipkované plédy nachádzajú inšpiráciu na obrazoch španielskeho maliara Goyu, keď portrétoval aragónsku šľachtičnú Doňu Maríu Teréziu de Vallabriga. „Módny tvorca musí byť architektom strihu, sochárom formy, maliarom farieb, hudobníkom harmónie a filozofom štýlu.“ Tento Balenciagov citát napovedá, ako komplexne majster couturier vnímal celý proces svojej tvorby. Nie nadarmo sa o ňom začalo hovoriť ako o architektovi medzi módnymi tvorcami. „Je to ‚couturier‘ v pravom slova zmysle,“ vyhlásila Coco Chanel. „Jediný dokáže nastrihať látku, naaranžovať model a ručne ho ušiť. My ostatní sme len módni návrhári.“ A skutočne, na rozdiel od mnohých iných dizajnérov, Balenciaga plne ovládal umenie couture, od prvotného nákresu až po posledný šev. Bol majstrom manipulácie s látkami. Sledoval a rešpektoval pohyb látky a snažil sa do neho čo najmenej zasiahnuť, dokázal časti modelu vystrihnúť z jedného dielu, aby obsahoval čo najmenej švov a látka vynikla vo svojej prirodzenej podstate. „Chcel som prestať nútiť látku do istých tvarov, chcel som ju ohýbať čo najmenej, bez zbytočných švov,“ zamýšľal sa neskôr.
Vyčistiť chrám umenia
V Paríži nežil sám. Spoločnosť mu robil francúzsko-poľský aristokrat Wladzio Jaworowski d‘ Attainville. Rozumeli si ako intímni partneri, ale aj po pracovnej stránke. Wladzio navrhoval k Balenciagovým modelom klobúky, často veľmi odvážne a extravagantné, lebo Cristóbal vždy vedel, ako zo svojich návrhov vykresať výnimočné umelecké dielo. Wladzio s Balenciagom tvoril tím ešte pred príchodom do Paríža a zostal s ním až do svojej predčasnej smrti. Bol to príťažlivý, šarmantný a vzdelaný muž a ako sa vyjadrila jedna z Balenciagových krajčírok, všetci v štúdiu o ich vzťahu vedeli, ale nik o tom nehovoril. Ich partnerstvo trvalo tridsať rokov. Údajne to bola Wladziova matka a Balenciagova klientka, ktorá pomohla synovi získať stáž v návrhárovej dielni v San Sebastiáne. Obaja muži sa stali nerozlučnými, žili spolu, bývali spolu, pracovali spolu. Aj vďaka Wladziovmu šľachtickému pôvodu a kontaktom na urodzené aristokratické kruhy po celej Európe si Balenciaga budoval svoju sofistikovanú klientelu – doma, ale najmä na parížskej módnej scéne. Priatelia spolu prečkali druhú svetovú vojnu, spolu čelili hrozbe, že im Nemci, keď obsadili Paríž, zavrú ateliér a vskutku chýbalo len málo, aby sa tak stalo. Hitlerovské Nemecko malo nielen politické a mocenské ambície, chápadlá jeho chobotnice zasahovali do všetkých aspektov spoločenského života a hrdúsili aj umenie. Doslova hovorili o potrebe vyčistiť „chrám umenia“. A začali zametať pred vlastným dvorom. Už v roku 1937 Ministerstvo propagandy, ktorému velil Joseph Goebbels, usporiadalo v Mníchove výstavu Entartete Kunst (Zvrhlé umenie), na ktorej prezentovali stovky výtvarných diel, skonfiškovaných z rôznych galérií v Nemecku – aby ich vystavili na pranier, skompromitovali, zosmiešnili, zneuctili ako „výplody šialenstva, drzosti, fušerstva a zvrhlosti“. Do tejto kategórie patrilo všetko umenie, čo sa priečilo „národnému cíteniu“, vytýčenej fašistickej ideológii, ktorá si od tej chvíle osobovala právo formovať vkus nemeckého národa a rozhodovať, čo je preň ideologicky vhodné a čo nie. Je niečo zhnité v nemeckom umení, aby sme parafrázovali Shakespeara, a ríšski arbitri vkusu tým mali na mysli hlavne rôzne vtedajšie avantgardné -izmy: expresionizmus, dadaizmus, fauvizmus, rodiaci sa kubizmus… Tak odstavili desiatky nemeckých maliarov a sochárov, ktorí mohli zabudnúť na svoju umeleckú kariéru, pričom mnohí sa ocitli v situácii ohrozenia života, najmä ak mali židovský pôvod. Nový umelecký kánon sa prejavoval aj v móde. Bolo treba potlačiť všetko provokatívne, frivolné, avantgardné. Nemecká žena nie je žiadna fiflena, je to statočná matka v duchu hesla Kinder, Küche, Kirche (Deti, Kuchyňa, Kostol), obliekať by sa teda mala s rozumom, triezvo, úsporne a prakticky. Žiadna bižutéria či make-up, žiadne šperky, kožušiny, volány, čipky, žiadna „úpadková, zdegenerovaná móda“.
Majster nás všetkých
Na rozdiel od iných návrhárov ako Coco Chanel či Elsa Schiaparelli módny dom Balenciaga zostal cez vojnu otvorený a on šil aj pre manželky či partnerky nemeckých dôstojníkov (čo mu po vojne mnohí vyčítali). „Sú to všetko klienti,“ vysvetľoval. Napriek tomu musel čeliť kritike a čistkám zo strany takzvaného Okupačného výboru pre krajčírstvo – napríklad aj v takej veci ako sú klobúky. „Prečo musia byť tie klobúky také dramatické?“ pýta sa vo filme nemecký úradník, ktorý prišiel preveriť ideologickú bezúhonnosť módneho domu Balenciaga. A to sa našťastie jeho zamestnancom pred raziou podarilo rýchlo ukryť baly s látkami, ktoré Balenciaga chodil tajne kupovať do Španielska, pretože v Paríži pre módne domy platili rôzne obmedzenia. Totiž prvotným plánom Nemcov bolo po víťaznej vojne „vyviezť“ luxusnú haute couture z Paríža do Berlína a Viedne, ktoré sa mali stať novými centrami európskej módy. Francúzski módni návrhári mali zostať v pozícii akýchsi dodávateľov potrebného know-how a byť za to aj náležite odmeňovaní, ale Paríž ako svetové centrum módy mal prestať existovať. Ríšski úradníci však nepochopili, že haute couture, tento čisto francúzsky vynález, je kultúrny fenomén s vlastnou históriou, stojaci na mnohoročných tradíciách, napojený na množstvo špecifických dodávateľov a vysoko kvalifikovaných ľudí ovládajúcich jedinečné odevné či textilné výrobné techniky a celé to pradivo vzťahov a spoluprác budovaných dlhé desaťročia sa len ťažko dá presadiť do iného prostredia. Módny návrhár Lucien Lelong, ktorý v tom čase stál na čele syndikátu haute couture, odcestoval už v novembri 1940 lobovať do Berlína a vďaka svojej obdivuhodnej výrečnosti sa mu podarilo tento nezmyselný proces zastaviť. Avšak za cenu reštrikcií a striktných podmienok, ktoré presne určovali, ako môžu parížskej módne domy fungovať: bol daný počet modelov na jednu návrhárovu kolekciu, koľko metrov látky sa môže použiť na výrobu jedných šiat, návrhári mali zakázané svoje kolekcie vyvážať za hranice Francúzska, nesmeli byť fotografované či prekresľované do módnych časopisov, a podobne… Po vojne si Wladzio a Cristóbal užili ešte zopár šťastných rokov a potom v roku 1949 Wladzio d’Attainville náhle zomrel na infarkt. Mal iba 49 rokov. Balenciagu jeho smrť zasiahla tak hlboko, že chcel zatvoriť svoj dom a vstúpiť do kláštora. Paradoxne to bol Christian Dior, jeho najväčší rival, ktorý ho od toho odhovoril. Dior po vojne úplne pobláznil Paríž. Napriek tomu sa hlásil k Balenciagovmu dedičstvu a veľkého Španiela nazval „majstrom nás všetkých“.
Balenciaga verzus Dior
Hneď po tom, ako sa dotočila posledná sukňa s obvodom neuveriteľných dvadsať metrov z Diorovej novej kolekcie Ligne Corolle, ktorú predstavil vo februári 1947, Carmel Snow, vplyvná šéfredaktorka amerického magazínu Harper’s Bazaar, vyslovila onú pamätnú vetu: „Je to úplná revolúcia, môj milý,“ zaševelila Diorovi do ucha, „Your dresses have such a New Look!“ Vzápätí jej slová citoval celý módny svet a Diorov New Look sa do dejín módy zapísal zlatými písmenami. „Christian Dior zachránil módu rovnako ako bitka pri Marne zachránila Francúzsko,” vyjadrila sa Carmel Snow do Bazaaru, kde na veľkorysej ploche prezentovala Francúzove úchvatné modely. Áno, Dior mal ambíciu po vojne vrátiť francúzskej móde punc niekdajšieho luxusu a oživiť špičkové krajčírske remeslo haute couture. Vo svojej tvorbe sa vrátil k ženskej siluete v tvare presýpacích hodín, dokonca opäť zaviedol korzet a jeho objemné sukne s vystuženými spodničkami a kosticami odkazovali na krinolíny z 19. storočia. V snahe nanovo definovať ženskosť zdôrazňoval pás, tvar bokov a dával vyniknúť ženskému poprsiu. A nielen to. Na jeseň roku 1947 Dior odcestoval do Ameriky. Krajina neobmedzených možností ho nadchla, prebudila v ňom podnikateľského ducha a prijal za svoju myšlienku módnych licencií a z nich plynúcich licenčných poplatkov. Ani nie rok po parížskom triumfe otvoril v New Yorku pobočku Christian Dior. Balenciaga k takémuto rozhodnutiu nikdy nedospel. Niežeby to (hoci nerád) neskúšal. V roku 1953 ho americkí biznismeni s módou vítajú v New Yorku ako „kráľa haute couture“. Spolupráca s nimi by si však vyžadovala toľko kompromisov, že to Balenciaga skončil ešte prv, ako niečo vôbec začal. Znechutený z Ameriky odišiel a už sa tam nikdy nevrátil. V skutočnosti jediná licencia, na ktorú ešte pod Wladziovým vplyvom kývol, bol parfum Balenciaga Le Dix z roku 1947. O rok neskôr vzniká La Fuite des Heures, potom Quadrille a v priebehu rokov ďalšie úspešné vône nesúce návrhárove meno až po Florabotanica a Rosabotanica, ktorých tvárou sa v desiatych rokoch nového tisícročia stala herečka Kristen Stewart.
Simonetta Zalová
foto Disney+
Celý článok si prečítate v májovom čísle MIAU (2024)