Max Sobek: Koľkokrát ide človek na Slovensku do divadla? Ak raz za rok, tak je to nadpriemer
➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.
Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.
„Nech idú ľudia aj do galérie, do kina, na výstavu, do múzea. Všetko sú to aktivity, ktoré sa v civilizovanom svete považujú za absolútne bežné. U nás je sviatkom, keď sa niečo také udeje, a to mi príde veľmi zvláštne,“ hovorí Maximilián Sobek, ktorý už takmer rok pridáva na sociálne siete videá o divadelných inscenáciách.
Z vlastných skúseností má pocit, že TikTok je oveľa negatívnejší, vulgárnejší a útočnejší než napríklad Instagram. Pod príspevkom o pripravovaných zmenách vo Fonde na podporu umenia si našiel viacero negatívnych komentárov, ktoré narážali na jeho výzor. „Môj obľúbený znel: ,KorčokOkulus už nie je v móde.‘ Okuliare zrejme stále robia s ľuďmi nejaké divy.“
Okrem diania v FPU sleduje Sobek so znepokojením aj personálne výmeny vo viacerých kultúrnych inštitúciách. „Zvyčajne po nástupe novej vlády dochádza k výmene riaditeľov. Ale prekáža mi, že momentálne prichádzajú na tieto pozície osoby, ktoré na to nemajú kvalifikáciu a odbornosť. Deje sa to aj v iných odvetviach a je to desivé.“
Ako ďalej dodáva, „nekultúra a vulgárnosť“ sa podľa neho už prenášajú aj do spoločenskej atmosféry. „Celkovo sa v uliciach Bratislavy veľmi stupňuje agresia, vídavam to každý druhý deň napríklad v mestskej doprave. Možno som si to len začal viac všímať, no skôr sa mi zdá, že táto zmena prišla po parlamentných voľbách. Vychádza aj zo spôsobu, akým čelní predstavitelia komunikujú niektoré témy. Akoby sa z agresie stávala úplne legitímna vec, lebo sa vyplavuje už zhora.“
V rozhovore sa dočítate:
- čo ho priviedlo k tvorbe divadelného obsahu,
- prečo Kocúrkovo v SND vyvoláva rôzne reakcie,
- ako vyzerá práca dabingového režiséra,
- ktoré inscenácie z tejto sezóny odporúča vidieť,
- ako vznikla prvá spoločenská hra o slovenskom divadle,
- prečo by dianie v kultúre malo zaujímať každého,
- aký nepríjemný incident zažil v električke.
Vyštudovali ste divadelnú réžiu. Pamätáte si ešte prvé zážitky, ktoré vo vás prebudili záujem o divadlo?
Keď som bol na základnej škole, najskôr som chodil do divadla veľmi málo. S rodičmi alebo so starými rodičmi sme sa maximálne raz za rok vybrali na muzikál ako West Side Story či Na skle maľované do Divadla Nová scéna. Prišlo mi to milé, väčšinou to bol náš program okolo Vianoc. Potom som navštevoval dramatický krúžok, ale nikdy mi nenapadlo ísť do činohry alebo do nejakého iného divadla ako na Novú scénu.
V ôsmom ročníku sme však preberali dielo Karla Čapka R.U.R., ktoré práve v tom čase hrali v Slovenskom národnom divadle. Učiteľka nás tam zobrala, normálne sme išli na večerné predstavenie. Úplne nás to fascinovalo. Cez deň sme si z toho ešte robili srandu, že „ó, ideme do Národného“, lebo 14. apríla 2007 otvorili novú budovu a my sme do nej išli o pár mesiacov nato. Tak sme sa tam hojdali na tých nových sedadlách, až kým sa nezačalo predstavenie.
Roztiahla sa opona a na javisku stál Jozef Vajda. Hneď sme reagovali, že to je doktor Mažár z Ordinácie v ružovej záhrade, lebo vtedy sme tým boli posadnutí. Celé nadšenie však u väčšiny spolužiakov trvalo asi pätnásť minút, potom sa začali nudiť. No mňa naďalej fascinovalo, čo sa na javisku deje, ako to tí ľudia hrajú naživo. Proste divadelné čaro ma veľmi chytilo. Od ďalšej sezóny som ako deviatak chodieval do divadla asi fakt každý týždeň.
Aj sám?
Aj sám, jasné. Spočiatku so mnou viackrát išla mama alebo ma so sebou brávali starí rodičia, ktorí často navštevovali divadlo. Ale ja som bol derniérový divák, chcel som vidieť všetko. To znamená, že keď som si pozeral bratislavské programy a videl som, že niekde hrajú inscenáciu naposledy, posnažil som sa, aby som ju ešte stihol.
Ani som nerobil rozdiely medzi druhmi, chodieval som na činohru, operu aj balet. Dodnes som však na opere a balete vyslovene len divákom, nemám vzdelanie, aby som im hlbšie rozumel. No pri ich sledovaní ma vždy veľmi fascinuje, čo dokáže ľudské telo a akú emóciu tým vedia vo mne vzbudiť.
Na svoj instagramový profil často pridávate videá aj z divadiel v iných slovenských mestách. Kedy ste začali za predstaveniami takto cestovať?
Už počas strednej školy. Vtedy som najskôr chodieval na takzvané „hosťovačky“ v Bratislave, a tak som napríklad zistil, že aha, veď aj v Nitre je super divadlo.
Pamätám si, ako som potom prvý raz v živote blicoval. Rodičia ma zaviezli do školy, ja som do nej o trištvrte na osem teda vošiel, počkal som, kým auto odíde, a vybral som sa na autobusovú stanicu, aby som stihol spoj do Nitry. O desiatej tam v Divadle Andreja Bagara hrali muzikál Adam Šangala v réžii Jozefa Bednárika, ktorý som chcel vidieť. Tak som si ho pozrel, autobus ma potom doviezol naspäť a poobede som sa pred rodičmi tváril, že všetko bolo ako vždy.
Prišli vám na to?
