Cez jej ruky prešlo na sedení množstvo prípadov, ktoré síce mali iné mená a bydliská, sociálnu situáciu a vek, no mali spoločného menovateľa: násilie v rodine. Ani jeden z nich nebol jednoduchý na počúvanie ani na riešenie. Silvia Miškovičová (34) ako právnička vie úplne detailne popísať všetko, čím sa násilie začína a čo s ním treba urobiť – a to tak v rodine, v Cirkvi, ako aj vo výchove a spoločnosti.
Nie je tajomstvom, že množstvo kresťanských manželstiev zažíva reálne problém násilia. Prečo to zlyháva tu, kde sa sľubuje úcta, kde má byť Boh inšpiráciou?
Mnohých to síce stále ešte prekvapuje, ale kresťania nie sú imúnni voči pochybeniam a problémom, a teda ani voči takým javom, ako je alkoholizmus, nevera, násilie a podobne. Akoby sa od nich očakávala akási „bezhriešnosť“. Samozrejme, že ich to neospravedlňuje, ale mnohé to vysvetľuje. Tu len zostáva povedať „nemalo by to tak byť, ale …“ Navyše, v súvislosti s týmto je prinajmenšom diskutabilné, či Boh niekedy bol inšpiráciou tam, kde je násilie, a či daný sľub manželov bol skutočne slobodný a či už ten nebol vynútený násilím. Tam, kde tomu tak je, tam by skutočne násilie nemalo mať miesto. No aby sme boli fér, je potrebné taktiež povedať, že existuje množstvo kresťanských manželstiev, kde sa daný sľub skutočne žije v plnosti a manželia žijú v láske a vo vzájomnej úcte, čo však neznamená, že sa tak deje bez námahy a problémov. A vďaka svojej praxi som zistila, že existujú aj také kresťanské manželstvá, kde násilie síce bolo, ale pominulo. Aj keď, samozrejme, nie samo od seba, ale napríklad vďaka absolvovaniu protialkoholického liečenia alebo terapie. Často tiež veľmi pomohla širšia rodina, komunita, kolegovia, priatelia. Nehovoriac o vklade samotnej obeti, ktorá k zmene značne dopomohla aj svojou vytrvalosťou v danom sľube, ako aj tým, a to najmä, že vyhľadala pomoc a rozhodla sa veci riešiť. Mnohým manželstvám sa dalo pomôcť, ale oni pomoc nikde nenašli.
Cirkev má pastoráciu pre rozvedených, pre osamelých, pre seniorov, pre chorých… Ale čo s touto kategóriou ľudí, predovšetkým žien?
Osobne mám tak trošku pocit, že na ženu sa v Cirkvi zabudlo. Alebo nikdy úplne nemyslelo, a to aj napriek tomu, že „vyskakuje“ z každej lavice, aktivity, služby… Cirkev je prefeminizovaná, no ženy v nej nemajú skutočné miesto. Akoby našou úlohou bolo „len“ upratovať kostoly, zapĺňať lavice a prinajlepšom viesť stretká. Ono to potrebné je, ale nie je to všetko. Na zanedbávanie ženskej otázky Cirkvou upozorňovala už v roku 1932 nemecká filozofka Edith Steinová. Na jej výzvu nakoniec odpovedal Ján Pavol II., ktorý poukázal na potrebu kritickej revízie formačných a pastoračných postupov v oblasti rodinnej pastorácie a taktiež formácie a štúdia seminaristov. Takže mení sa to, aj keď len veľmi pomaly. Už kde-tu započuť niečo o ženskej spiritualite, úlohe a postavení ženy v Cirkvi… a v súvislosti s mojimi kresťanskými klientkami aj o slobode povedať „nie“ a „dosť“. Viacero mojich klientok prišlo ku mne aj vďaka odporúčaniam nejakého kňaza. Veľmi silno si spomínam na jednu staršiu dámu, ktorá mi hneď na začiatku so slzami v očiach povedala, že prišla preto, lebo pri poslednej spovedi jej kňaz, ktorému vyrozprávala to, čo sa u nich doma deje, nepovedal „obetuj sa“, ako tí mnohí pred ním, ale „bráň sa, máš obrovskú cenu“. Taktiež mi povedala, že prvýkrát za 30 rokov manželstva s tyranom jej niekto povedal, že to nemá a nemusí trpieť… Takže dobre by bolo zapracovať nielen na pastorácii obetí domáceho násilia a žien vôbec, ale aj na individuálnom prístupe k nim a ich celkovom vnímaní. Dôležité je prestať vnímať ženu ako prostriedok k napĺňaniu potrieb niekoho iného. Mnohí ešte stále, aj keď často neúmyselne, považujú za primárnu úlohu ženy byť k dispozícii, a to bez ohľadu na všetko, dokonca i na jej zdravie a život. Akoby len všetko znášajúca, všetko plniaca, na seba úplne zabúdajúca žena bola dobrou manželkou, matkou, kresťankou. No to nie je správny obraz Božej dcéry a plynie z toho veľa nepochopenia, bolesti a – až tragédií.
Taktiež je dôležité uvedomiť si, že Cirkev tvoria aj laici, medzi ktorými je množstvo terapeutov, psychológov, právnikov, mediátorov, policajtov, sociálnych pracovníkov… a teda, nie je len úlohou kňaza – a v niektorých prípadoch by ani nemalo byť – pomôcť svojim farníkom so všetkými ich problémami. Dôležité je začať v Cirkvi sieťovať odborníkov alebo aspoň o nich vedieť, a nebáť sa k nim svojich veriacich poslať, či daných odborníkov k pomoci prizvať, poradiť sa s nimi a podobne.
Problém je aj v tom, akým spôsobom je často ponúkané riešenie ženám v tejto situácii. Často dostane pri spovedi radu: „Modli sa!“ „Vydrž!“ Stačí to?
Nielenže to nestačí, ale často to dokonca aj škodí, a to procesom, ktoré môžu viesť k skutočnej zmene, náprave, zmiereniu… a dôstojnému a pokojnému životu bez násilia – pre všetkých, nielen obeť, ale aj páchateľa, ich deti, vnukov, zaťov, nevesty, susedov… Modlitba, trpezlivosť, obeta majú v danom procese a pre množstvo mojich klientov význam, ale treba tomu dať správne miesto a vedieť si určiť hranice – kedy už treba využiť aj iné prostriedky ochrany a pomoci. Taktiež to nemá byť jedinou radou poskytnutou obeti domáceho násilia. A ak aj je, respektíve, ak si toto obeť vyberie ako svoju cestu, tak nenechať ju v tom samu, ale povzbudzovať ju, sprevádzať, pýtať sa, odkázať ju na odborníkov a v prípade potreby zasiahnuť alebo odporučiť použitie už aj iných, ďalších nástrojov pomoci. Potrebné je uvedomiť si, že modlitba, milosrdenstvo, obeta či dodržanie manželského sľubu sa nevylučujú s odchodom od tyranského partnera alebo dokonca s podaním trestného oznámenia. Poznám pani, ktorá už 15 rokov nežije so svojím manželom, no stále mu je verná a modlí sa za neho. Dokonca, keď je treba, tak mu prinesie jedlo alebo ho odvezie k lekárovi… Daný muž bol za týranie svojej rodiny odsúdený na 5 rokov väzenia, pričom tam našiel zmierenie a odvtedy žije pokojne a dôstojne, aj keď bez svojej manželky a detí. Vďaka modlitbe, trpezlivosti, obeti môže nájsť zmierenie daná žena, avšak netreba zabúdať, že v rovnici sú aj iní, ďalší ľudia, vrátane páchateľa a čo s nimi – s ich dôstojnosťou, zdravím, zmierením, bezpečím, pokojom…?
Max Kašparú odporúča od takýchto mužov odísť a žiť v dôstojnosti. Čo na to hovoríte vy – aj s prihliadnutím na nerozlučnosť a sviatostnosť manželstva?
Ja svojim klientom hovorím o všetkých možnostiach a nástrojoch ochrany a pomoci. Prechádzame si každé „za“ a „proti“ a spoločne prichádzame k riešeniam. Ich rozhodnutia rešpektujem. V prípade obetí domáceho násilia je pre mňa prioritou ich bezpečie a stabilita, na dosiahnutie čoho využívam všetky vhodné a dostupné právne nástroje. A áno, niekedy aj rozvod. I keď často ide až o posledný krok, ktorý moji klienti zvažujú a podstupujú, najmä tí veriaci. Mám klientku, ktorá sa rozviesť nikdy nechcela, no ako sa blíži čas prepustenia jej manžela z výkonu trestu odňatia slobody, tak to viac a viac zvažuje, keďže už teraz jej manžel píše, ako mu je zaviazaná a že dúfa, že mu oplatí čas strávený v base, však „sedel“ len a len kvôli nej. Deti jej zas povedali, že ak otec bude u nej bývať, tak k nej už nikdy viac neprídu. A ona… túži po pokoji. Nechce byť už v neustálom strehu a čakať, kedy sa to opäť pokazí. So slzami v očiach a s pocitom viny mi raz povedala:„Viete, ja konečne po 25 rokoch pokojne spím a nestrhnem sa zakaždým, keď sa otvoria dvere… nechcem o to prísť… no švagriná mi povedala, že som sebecká.“
Na tomto mieste je potrebné ešte dodať, že v prípade manželstva, v ktorom je prítomné domáce násilie, často existuje dôvodná obava, či dané manželstvo vôbec vzniklo alebo či je platné v súlade s cirkevnými a štátnymi právnymi predpismi, a teda či možno vôbec hovoriť o jeho sviatostnosti – v prípade cirkevných sobášov. S takzvanou anuláciou manželstva sa u nás spája množstvo predsudkov a dezinformácií. Mnohí majú pocit – bez toho, aby tomu čo i len máličko rozumeli – že to tí druhí robia z rozmaru, prípadne sa domnievajú, že ide o zneužitie, obídenie „systému“ – ľahkú cestu von. No nie je to tak. Nie je to ani ľahké, ani špekulácia, ani výmysel či útek. Niektoré manželstvá prosto nie sú manželstvami a sľuby sľubmi… A teda si ani nemôžu plniť svoju úlohu a už vôbec nie byť sviatostnými. Prosto… nie je to také čierno-biele ako sa to mnohým zdá. Verte alebo nie, ale žiadna z mojich klientok – veriaca či neveriaca – sa nechce rozvádzať alebo mať neexistujúce/neplatné manželstvo… s tým za mnou nechodia… takže, keď sa vydajú touto cestou, niečo na tom asi bude. Toto rozhodnutie sa často rodí vo veľkej bolesti a po dlhom a náročnom zvažovaní, radení sa a tak ďalej. Nikdy to nie je len tak alebo z nudy. Je za tým množstvo preplakaných dní a nocí, pričom právoplatnosťou rozsudku sa pre ne všetko to boľavé a ťažké nekončí… najmä, ak sú tam deti.
ŽENA JE STÁLE CHÁPANÁ AKO VEREJNÝ MAJETOK
Človek nemusí otvoriť bulvár, aby mal skúsenosť s domácim násilím. Kde sa to ešte v tejto civilizovanej dobe berie?
Neviem, kde sa to ešte berie, no je to tu… Asi nie sme až tak civilizovaní. Psychiater Kašparů v jednom rozhovore pre Český rozhlas dokonca uviedol, že ak sa raz bude v budúcnosti hodnotiť 21. storočie, tak bude označené za storočie agresivity a plastov. Násilie je staré ako ľudstvo samo, takže sa obávam, že aj to domáce tu vždy v nejakej forme bude. Nevieme žiť jedni bez druhých, ale často ani spolu. Spolužitie prináša veľa pekných chvíľ, ale zároveň to chce od nás aj veľa obety. Mali by sme sa učiť spolu žiť, vzdelávať sa v komunikácii, a to nerobíme. Asi v tom bude problém. Týka sa to všetkých vzťahov, nielen partnerských.
Obeťami násilia sú často ženy. Prečo mužov láka vybiť sa na nich?
Veľmi zjednodušene povedané – pretože sú fyzicky slabšie a ešte stále, najmä v čase starostlivosti o malé deti, sú odkázané na svojich partnerov, čo ich robí zraniteľnejšími. Prosto, ide o „ľahkú korisť“. Tým však nechcem povedať, že muži nie sú tiež týraní a už vôbec nie, že „vybiť sa“ na ženách „láka“ mužov vo všeobecnosti. No toto je niečo, čo som si všimla u svojich klientok. Akoby sa násilník s obeťou navzájom priťahovali. Inými slovami, určitý typ mužov si vyberá určitý typ žien a naopak. V prípade mojich klientok ide často o submisívnejšie ženy; ženy, ktoré zažívali násilie už u svojich rodičov; alebo ženy, ktoré sú ekonomicky závislé na svojich partneroch. Samozrejme, že to neplatí vždy. Mám aj klientky, ktoré nespĺňajú nič z vyššie uvedeného, a napriek tomu sú týrané svojimi partnermi. A, naopak, poznám ženy, ktoré spĺňajú všetko z uvedeného, a pritom žijú v peknom, harmonickom, bezpečnom a milujúcom partnerskom vzťahu.
Pravdou je, že mnoho mužov má často smerom k ženám aj dnes násilné či sexistické reči…
Pravdou je aj to, že mnoho žien má často smerom k iným ženám násilné či sexistické reči alebo si dovolia to, čo by samy na sebe nestrpeli a netrpeli. Samozrejme, že to robia iným spôsobom ako muži, ale ide o ten istý princíp. Ženy samotné sú často k sebe samým a k iným ženám veľmi kruté a zraňujúce. A aj tým sa posúvajú určité hranice prípustného/ešte chceného správania sa a nastavuje sa norma. Preto aj „tí iní“ majú často pocit, že môžu… Teda nejde len o správanie sa mužov k ženám, ale o správanie sa k ženám celkovo. Akoby žena bola „verejným majetkom“, respektíve ním neprestala byť ani v 21. storočí. Každý ju môže okomentovať, dotknúť sa jej a podobne. A ona sama to často dovoľuje, pretože má pocit, že musí… že je to tak normálne. A keď sa konečne „urazí“, nastaví si hranice, odmietne nevhodné/nepríjemné správanie, ochráni samu seba… automaticky je označená za netýkavku, s ktorou nie je žiadna sranda. Alebo ju presvedčia, že to len zle pochopila, prípadne, že je precitlivelá. Mnohí nad ňou mávnu rukou a s posmeškom povedia, že ide len o nejakú zranenú feministku a už aj začnú strašiť prípadmi, kedy nejaká žena zažalovala nejakého muža len preto, že jej otvoril dvere, pričom ani nevedia, či sa niečo také niekedy a niekde vážne stalo. Takže, nielenže si k žene ktokoľvek a čokoľvek dovolí, ale ešte sa to aj považuje za normálne. Raz sa mi stalo, že po výsluchu jednej mojej klientky jeden z prítomných policajtov skonštatoval, že nerozumie tomu, čo má za problém. Však išlo len o srandu. Následne označil sexistické slová jej nadriadeného za kompliment, pričom dodal, že čo by iné za to dali, keby o ne niekto takto prejavil záujem. Na záver ešte povedal, že však ide o peknú ženu, tak nech si zvykne.
Ale voči svojím dcéram či manželkám by si to predsa nikdy nedovolili!?
To je často len ilúzia. Možno sa k nim daný muž nespráva tak, ako napríklad k svojej kolegyni v práci alebo čašníčke v reštaurácii, no to neznamená, že sa k nim správa dobre alebo že sa to nemôže kedykoľvek zmeniť. Stále tu ide o rozmer vlastníctva a o narábanie s človekom ako s vecou. Inými slovami – ak to aj zatiaľ nerobím alebo to nedovolím, tak len preto, že je moja a nie preto, že ide o ľudskú bytosť. Jednoducho povedané, pokiaľ budeme na seba a druhých hľadieť ako na veci, ktoré nám majú slúžiť a ktoré môžeme použiť či až zneužiť, a nie ako na ľudské bytosti, ktoré sú hodné úcty a ochrany pre ne samotné, dovolíme si k sebe samým a k druhým a druhí si dovolia k nám viac ako je chcené, dovolené, príjemné…
NIET VÄČŠIEHO NEŠŤASTIA AKO VZŤAH, V KTOROM SI MANŽELIA UBLIŽUJÚ A DETI SÚ V STREDE TOHO VŠETKÉHO
Dá sa vôbec pred sobášom spoznať, že raz môže mať môj manžel takéto sklony?
Hovorí sa, že keď vtáčka lapajú, pekne mu spievajú. Takže verím, že sú aj také ženy, ktoré nemali šancu toto ani len tušiť. No keď sa pýtam svojich klientok, kedy a ako sa to začalo, tak ich prvé spomienky často siahajú práve do obdobia ešte pred manželstvom. Niektoré hovoria o žiarlivosti, podozrievaní a kontrole, iné o vulgarizmoch a ponižujúcom správaní počas hádok, ďalšie o zaťatých pästiach, rozbitom nábytku alebo už o prvých fackách, škrteniach, sácaniach. No mám aj také klientky, ktoré tvrdia, že pred svadbou bolo všetko v poriadku, že ich partner bol milujúci, pozorný, úctivý a podobne. No keď ideme ďalej a hlbšie, vždy tam badať nejaké signály. Často to len dané ženy tak nevnímali alebo to prehliadali. Jedna klientka mi raz povedala, že jej partner ju často ešte pred svadbou veľmi bolestivo schmatol za rameno až tak, že jej zostali modriny, no vzápätí dodala, že to len preto a vtedy, keď veľa rozprávala, čo on neznášal. Chápala to. No v manželstve ju začal posielať do izby a zamykať ju tam, lebo mu už jej rozprávanie liezlo na nervy. Neskôr mu na to stačila aj len jej prítomnosť. A keď sa bránila alebo mal horšiu náladu ako obvykle, dotiahol ju do tej izby za vlasy. Raz ju tam nechal zamknutú dva dni – bez jedla, vody a toalety. Ďalšia mi povedala, že jej partner nebol k nej nikdy predtým násilný, no vždy „trucoval“, keď sa s ním nechcela milovať, a hovoril jej, že je sebecká. V manželstve si začal sex vynucovať násilím s tým, že však je to jej povinnosť. Takže si myslím, že sa to do veľkej miery spoznať dá. Samozrejme, že sú aj také prípady, kedy sa partner skutočne zmení až v manželstve, no zväčša sa tak deje pod vplyvom traumy, závislosti a podobne, nikdy nie „z čista jasna“. Alebo sú aj také prípady, kedy „násilné správanie“ partnera danej žene dokonca počas chodenia až imponovalo, priťahovalo ju. Vďaka žiarlivosti sa cítila chcená a nenahraditeľná. Lichotilo jej to. Agresivitu vnímala ako mužnosť a lakomosť a neustálu kritiku, že veľa míňa, za šetrnosť. Nehovoriac, že v našej spoločnosti je ešte stále ten, ktorý si často a rád vypije, považovaný skôr za veselého, spoločenského než za rizikového. Avšak ťažšie ako spoznať pred svadbou na tom druhom určité „sklony“, je rozhodnúť sa, čo s tým, a zistiť, ako veľmi vážne to je. Bohužiaľ, často sme skutočne generálmi až po vojne. Predtým to chce veľa sebapoznania, sprevádzania, podpory a prípravy. Taktiež je dôležité vzdelávanie chlapcov a dievčat o varovných signáloch násilného správania, aby vedeli, kedy už ide o násilie – tak u druhých, ako aj u seba – ako tomu predchádzať, ako to riešiť…
Pomohla by dôsledná príprava pred manželstvom, respektíve aj výchova k sebahodnote a dôstojnosti v rodine?
Určite. A nielen to. Do manželstva vstupujú mnohí s veľkými zraneniami a/alebo z nesprávnych dôvodov a na to, aby toto videli a napravili, nestačí len zopár predmanželských náuk, pričom tieto musia snúbenci absolvovať len v prípade cirkevných sobášov. Pred civilným sobášom snúbenci nepodstupujú ani toto. Príprave do manželstva sa u nás venuje príliš málo pozornosti, ak vôbec nejaká. Nerozumiem, prečo tomu tak je, veď ide o tak veľa. Podľa mňa je to príliš malý vklad do niečoho, čo má vydržať x rokov a najmä, čo má byť východiskom, formou pre ďalšiu ľudskú bytosť – dieťa. Nedostatočnou až žiadnou prípravou veľa riskujeme. Manželstvo, v ktorom niet úcty a lásky, je mizériou, a to pre všetkých a naveky. Podľa mňa niet väčšieho nešťastia ako vzťah, v ktorom si manželia ubližujú a deti sú v strede toho všetkého. A je veľkým omylom myslieť si, že sa toto rozvodom zmení, vyrieši. Na povolanie sa pripravujem niekoľko rokov, pričom keď to nevyjde, zmením profesiu, rekvalifikujem sa a hotovo. No ak nevyjde manželstvo, tak to bolí a poznačí všetkých a všetko. No nechápte ma zle, ani tá najlepšia príprava negarantuje bezproblémové manželstvo a nepodchytí, nevyrieši všetky problémy, no môže veľa eliminovať. Nehovoriac, že daný pár, alebo aspoň jeden z páru, vďaka tomu môže zistiť, že daný vzťah nie je dobrý, zdravý a že by mali svadbu minimálne oddialiť. Manželstvo sa nedá vyskúšať, konflikty úplne odstrániť… no dá sa na sebe pracovať, spoznávať sa, riešiť, komunikovať, plánovať, obklopiť sa ľuďmi, vyhľadať pomoc, naučiť sa hovoriť „nie“ a „dosť“ a podobne. A na to je dôležitá riadna príprava.
Prečo je štatisticky menej žien, ktoré si dovolia byť násilné vo vzťahu?
Ženy nie sú síce násilné fyzicky, no to neznamená, že nie sú násilné vôbec, respektíve, že by si to nedovolili. Poznám množstvo vzťahov, kde tou násilnou je práve žena, len tá často nerozdáva údery, ale ide skôr o zákernosti, manipuláciu, ponižovanie, urážky, vydieranie a podobne. Aj keď… sú aj také, ktoré si na svojho partnera dovolia aj fyzicky, no je ich podstatne menej. Navyše, muži málokedy dané správanie zo strany svojej partnerky nazývajú násilím a vnímajú ho tak, čo však neznamená, že to násilím nie je. Preto máme často pocit, že ženy „si nedovolia byť násilné vo vzťahu“, no nie je tomu tak.
OBETE POTREBUJÚ NAŠU SPOLUPATRIČNOSŤ, VNÍMAVOSŤ A PRIJATIE
Niekedy je pre ženu brzdou odísť aj to, čo povie rodina, susedia, kolegovia, hlavne na dedine…
Áno, toto je realita mnohých mojich klientov a je to veľmi smutné. No často sú tam aj iné dôvody, prečo nechcú/nemôžu odísť. Ja som bola nejedenkrát svedkom aj takých prípadov, kedy obeti domáceho násilia pomohli – finančne, s ubytovaním, odchodom, starostlivosťou o deti, právnym zastupovaním aj s inými záležitosťami práve ľudia z okolia – cirkevné spoločenstvo, susedia, priatelia, spovedníci… a dokonca aj rodina jej tyranského partnera. Pričom sa tak stalo práve na dedinách. Sú to úžasné príklady spolupatričnosti, obetavosti a nezištnosti mnohých ľudí. Áno, moji klienti sa často boja odsúdenia a vylúčenia, no nie vždy oprávnene. Avšak o ich osamotenosti a vlastnom zlyhaní ich často a dlhodobo presviedča práve páchateľ, takže ich nedôvera v ľudí okolo je úplne pochopiteľná. Navyše, pocit hanby a strachu je veľmi zlý radca. No to neznamená, že my ostatní nie sme povinní s tým niečo spraviť. Každý z nás by sa mal minimálne zamyslieť, či predsa len nerobí niečo, kvôli čomu mnohé obete čakajú skôr odsúdenie ako prijatie a pomoc.
Mnohokrát to násilie „nevidieť“ podľa modrín či úrazov na tele. Aké máte z vašej praxe skúsenosti s formami útlaku?
Každý prípad je jedinečný. Z mojej skúsenosti nikdy nejde „len“ o jednu formu násilia. Je to taká zmeska. Najčastejšie riešim psychické násilie, ktoré je spoločné takmer pre všetky moje prípady. Častým je aj fyzické násilie. Sexuálne, ekonomické a sociálne násilie riešim menej často, avšak stále nie málo… No priznám sa, že vôbec by ma neprekvapilo, keby niekto prišiel s tým, že tieto posledné tri vymenované druhy násilia sa vyskytujú častejšej ako to fyzické. Problém je v tom, že tieto formy útlaku sú často veľmi skryté, nepochopené, tolerované, prehliadané alebo až považované za niečo normálne, a teda za niečo, čo netreba riešiť, odstrániť. Navyše, tohto druhu násilia nie sú si často vedomé ani samotné obete. Neraz som s hrôzou počúvala o veľkom násilí, ktoré zažívajú moje klientky v intímnom živote, pričom tie to hovorili akoby len tak, medzi rečou. Veď tak nejako to má byť, či? … Bohužiaľ, tohto som zväčša svedkom práve pri svojich veriacich klientkach. Ide tam o veľmi zle pochopenú a žitú manželskú sexualitu a napĺňanie potrieb manželov, pričom toto často pramení z výchovy, predmanželskej prípravy a podobne, ale aj z mnohých kázní a spovedí. Avšak, nechápte ma zle, týmto nechcem povedať, že sexuálne násilie je v kresťanských manželstvách častejšie alebo že je intenzívnejšie ako v nekresťanských manželstvách. Skôr chcem zdôrazniť to, že tam vôbec prítomné je a že je ho potrebné prestať prehliadať. Ak chceme zdravé a funkčné rodiny, a teda aj Cirkev, dôležité je zamerať sa aj na toto a začať „veci“ pomenúvať pravými menami, ako aj učiť sa vnímať hranice, signály, odtienky… Pretože túžby nie sú potrebami, žiadostivosť vášňou, podvolenie sa darovaním a výhradne mužská sexualita tou manželskou, spoločnou…
Existuje nejaký špeciálny preventívny recept na to, ako predísť násiliu?
Podľa mňa je veľmi dôležité sebapoznanie a práca na sebe, pričom toto by sa malo začať ešte oveľa skôr ako sa narodíme, teda u našich rodičov, prarodičov… Veľmi silno si to uvedomujem pri svojich deťoch – neustále pozorujú a „načítavajú“ to, ako sa s manželom správame k sebe samým, k sebe navzájom, k nim, k ľuďom okolo, k starším, slabším, odlišným… A keďže ich nemôžem zamknúť do vysokej veže a zahodiť kľúčik, a tak ich aspoň do štyridsiatky uchrániť od všetkých nebezpečenstiev, musím seba a ich neustále učiť hodnote ľudského života, aby si ten svoj alebo život druhých raz nezničili – či už ako obeť alebo páchateľ. Nebojte sa, nejde o žiadnu filozofickú výučbu, ale napríklad o také „maličkosti“, ako to, že sa našim deťom naučíme hovoriť nie, dosť, prosím, ďakujem, pomôž, odpusť, teraz rozprávam ja, potrebujem si oddýchnuť, počkaj, to ma bolí, nie je mi to príjemné, toto je teraz môj čas s tatinom, nepredbiehaj sa, to je jeho hračka, nie si tu sám, ťahanie za vlasy určite nie je spôsob, ako povedať spolužiačke „páčiš sa mi“a tak ďalej.
Ak má byť prevencia efektívna, musíme si uvedomiť, ako píše Hemingway, že „nikto nie je ostrovom samým pre seba“. Depersonalizácia človeka škodí nielen jemu samotnému, ale celému človečenstvu. Ak dovolím, aby sa niekto správal ku mne alebo k iným násilne, ak sa ja sám tak správam, aj keď len zo srandy alebo s nejakým dobrým úmyslom – vychovávať či poradiť – škodí to celkovému postaveniu a vnímaniu človeka, teda nielen tomu jednému konkrétnemu, voči ktorému daný komentár, urážka, nevhodný/nechcený/tvrdý dotyk smeruje. A je len otázkou času, kedy sa toto nasmeruje proti mne. Podľa mňa je veľmi dôležité o tomto hovoriť. Inak budeme stále len odstraňovať následky, a nie im aj predchádzať. Takže„špeciálnym preventívnym receptom“je podľa mňa výchova k úcte k druhým a k sebe samému.
Kde sa môže žena v takomto rozpoložení obrátiť s dôverou o pomoc?
Je viac organizácií, ktoré pomáhajú obetiam domáceho násilia. Ja spolupracujem s neziskovou organizáciou Áno pre život, Centrom konkrétnej pomoci Femina, Kontaktným bodom pre obete Žilina a Rodinným centrom. Ďalšie kontakty možno nájsť aj na portáli Sietpomoci.sk a na Zastolom.sk v časti Hľadáte pomoc?
