Manželský poradca: Predstava, že deti sú v manželstve na prvom mieste, je falošná

Marián Kubeš (65), psychológ a jeden z prvých a najskúsenejších kresťanských koučov na Slovensku, nám prezradil, že medzi najčastejšie príčiny vzniku manželskej krízy patrí aj nezvládnutá emocionalita, neodpútanosť od rodiny či syndróm opusteného hniezda. V rozhovore s nami však hovoril nielen o tom, ako kríza prichádza, ale aj ako sa z nej dá dostať von.

Hovorí sa, že kríza prichádza po siedmich rokoch manželstva. Je to pravda?

Už niekoľko rokov za mnou a manželkou pravidelne prichádzajú manželské páry, ktoré sprevádzame. Sú to páry, ktoré sú spolu 6 mesiacov až 30 rokov. Prichádzajú, keď sa objavia ťažkosti. Dostali sa do bodu, keď im spolužitie nedáva to, čo od neho očakávali. To sa môže udiať tak týždeň po svadbe ako aj v momente, keď odídu deti z domu.

Je syndróm opusteného hniezda častou príčinou manželských kríz?

Je to naozaj častý spúšťač. Ide o obdobie, keď sa deti začínajú osamostatňovať, odchádzajú z domu a začínajú žiť svoj život, bývajú na internáte, alebo dokonca sa už celkom od rodiny oddeľujú. Manžel a manželka si zrazu uvedomia, ak ich najvyššou prioritou boli deti, teda to, čo tvorilo podstatu ich manželstva, že cieľ, pre ktorý si mysleli, že žijú, zrazu strácajú.

Čo prežívajú manželia, ktorí prechádzajú touto fázou?

V takýchto vzťahoch dôjde k uvedomeniu si, že deti nás už nepotrebujú a ak sme nebudovali súčasne aj náš vzájomný vzťah, nastáva určité prázdno, ktoré môže spustiť krízu. Žili sme naplnení falošnou predstavou, že deti sú zmyslom nášho manželstva. Toto je jeden z veľmi častých momentov, a to veľmi zákerný. Starať sa o deti je predsa normálne. Je to naša povinnosť. Zabúdame pri tom však na to, že my dvaja s manželom máme budovať v prvom rade naše manželstvo. Nechcem povedať, aby sme nevychovávali deti, a namiesto toho budovali manželstvo. Naopak! Neustálym budovaním manželského vzťahu sa darí aj lepšie vychovávať deti. My to máme ale v mnohých manželstvách obrátené naruby. Veď by sme dali pre deti všetko. Čo je zmyslom vášho manželstva? ‒ zvykneme sa pýtať párov, ktoré za nami chodia. O čom je vaše manželstvo? Deti, deti, deti. Nechcem povedať, že deti nie sú dôležité, veď od toho, čo im my dáme, sa bude odvíjať ich život. Lenže my im nedávame to najdôležitejšie, pokiaľ nevidia náš vzťah, nevidia náš zápas, nevidia naše prijatie, naše objatie, naše odpustenie, naše slzy. Nevidia to, že do ťažkostí sa dá dostať, a že z ťažkostí sa dá aj dostať von.

Aké sú popri syndróme prázdneho hniezda ďalšie príčiny vzniku manželských kríz?

Dve veľké oblasti, ktoré vidíme na manželoch, ktorí prídu v kríze, sú nezvládnutá emocionalita a neschopnosť oddeliť sa od pôvodnej rodiny.

Čo máte na mysli pod nezvládnutou emocionalitou?

Mnohí manželia nevedia, čo robiť so svojimi emóciami. Emócie sú pritom súčasťou každého jedného človeka 24 hodín denne. Nemôžeme byť bez emócií, lebo emócie sú kľúčovou, ústrednou časťou nášho mozgu, ktorá spolupracuje s tou racionálnou časťou. Ale my sa s nimi nenaučíme pracovať, a už vôbec nie s takými vyhrotenými a silnými emóciami, ktoré keď sú extrémne, keď nás ovládnu, vedia byť deštruktívne. To nás doma nenaučili. Neviem, koho doma učili, ako má narábať s hnevom, so závisťou, so žiarlivosťou, ako má narábať s radosťou, s nadšením, s nudou, so sklamaním. Napríklad taký hnev, aká je to emócia? Väčšina ľudí vám povie, že je to zlá emócia, no to nie je pravda. Hnev je prirodzená reakcia na nespravodlivosť, na skutočnú či domnelú krivdu. Nerozumieme veľmi svojmu emocionálnemu svetu. Toto je dedičstvo, aké si zo svojich rodín prinášame aj do manželstva.

Dá sa táto téma v manželstve nejako reflektovať?

Pravdaže. Môžeme sa o tom navzájom porozprávať… Čo ti povedal otec, keď si spadol a rozplakal si sa? Čo ti povedali rodičia, keď si si udrel koleno? Väčšina mužov si v detstve vypočulo: „Prečo plačeš, veď sa ti nič nestalo, chlapci neplačú.“ Niekto iný rozhodoval o našej emócii, či je správna alebo nesprávna, a emócie nie sú správne alebo nesprávne. Je mylné pozerať sa na emócie morálnym hodnotením. Je to rovnako mylné, ako keby sme sa morálne pozerali, či máme krvnú skupinu A, B alebo nulku. V skutočnosti nás každá jedna emócia k niečomu pobáda, každá emócia má pre nás určité dobré posolstvo, len my ho musíme vedieť objaviť. Rodičia nám neraz zakazovali prejavovať emócie. Takže my sa v detstve naučíme mnoho vzorcov myslenia, ktoré sú nefunkčné pre manželstvo.

Ďalší problém, ktorý ste naznačili, je neschopnosť oddeliť sa od svojej rodiny…

Áno, v Biblii čítame, že muž ‒ a preto nevyhnutne aj žena ‒ opustia svojho otca, svoju mamu, svoju rodinu. Zväzok s pôvodnou rodinou však mnohé páry nezvládajú preťať. Preťať vôbec neznamená niečo negatívne, naopak, preťať a oddeliť, odpútať sa, znamená – ďakujem, dali ste mi dosť. Dali ste mi to, čo som potreboval, teraz môžem ja ďalej rozvíjať to, čo Boh do mňa vložil, teda je to radostné odpútanie sa. Rodičia, ktorí lipnú na svojich deťoch, im neraz doslova nedovolia odísť. Myslia to, samozrejme, „dobre“, dopad na manželstvo detí je však deštruktívny.

A čo ťažké prípady, keď je v manželstve prítomný alkoholizmus, nevera…

Všetky závislosti patria do rúk odborníkov, ktorých by mali manželia vyhľadať. Je s tým spojené mnoho utrpenia. Nielen manželov samotných, ale aj najbližších ľudí. Utrpenie však je dvojaké. Jedno je zbytočné, druhé má zmysel. Utrpenie, ktoré je v súlade s mojou snahou plniť Božiu vôľu, je zmysluplné utrpenie. Keď zablokujem manželke prístup k účtu, pretože nekontrolovateľne míňa peniaze, a my sme v existenčnom probléme, lebo je závislá na nakupovaní, budem trpieť. Viem, že ma čaká doma peklo, keď to zistí. Keď manželovi alkoholikovi nekúpim alkohol, aj keby ma prosil na kolenách, aby som mu aspoň jednu fľašu slabého piva doniesla, a neurobím to, viem čo bude. Budem trpieť, ale budem trpieť v súlade s Božím plánom. No trpím úplne zbytočne, keď to znášam v mene toho, že ako poslušná katolíčka podriadená manželovi musím všetko znášať.

Ako rozlíšiť zmysluplné utrpenie od zbytočného?

Rozdiel medzi týmito dvoma druhmi utrpeniami treba hľadať, za to sa treba modliť, to treba pozorne rozlišovať.

Odpustiť v týchto situáciách môže byť zrejme veľmi ťažké…

To je pravda. Odpustenie rozhodne nesprevádzajú pocity slastnej eufórie. Mnohí ľudia si myslia, že skutočne som odpustil až vtedy, keď som zabudol. To sa jednoducho v mnohých prípadoch nedá. Ťažké ublíženie si budem pamätať často aj celý život. Odpustenie je rozumové rozhodnutie, je to akt vôle. Elias Vella nám pripomína, že môžete aj nepriateľovi, ktorý vám veľmi ublížil, žehnať. Môžete milovať svojho nepriateľa, ale nie spôsobom, že budete prežívať eufóriu, keď sa s ním stretnete. To je ľudsky nemožné. Odpustenie teda neznamená, že emocionálne už necítim nič. Ja viem, čo sa stalo, ale moje srdce sa rozhodlo konať takto.

Čo sa potrebujú učiť manželia, je byť milosrdný, aj pri opakovanom páde, pri zlyhaní. Učiť sa milosrdenstvu voči svojmu manželskému partnerovi, vždy znovu sa rozhodnúť: „Odpúšťam ti!“ Neodpustenie je veľká pasca, neodpustenie zabíja manželstvo. Silným indikátorom neodpustenia je opakované pripomínanie starých hriechov. Môžete povedať, veď ja už som odpustil, bol som na spovedi, a ono sa to vrátilo, a keď si na to spomeniem, znovu sa to na mňa všetko zosype ‒ čo mám vtedy robiť? Odpustiť znovu. Niektoré veci budeme do konca života odpúšťať každý deň. Znova a znova. Tak ako mnohí ľudia potvrdia, že musia konvertovať denne. Aj dnes, Pane, chcem žiť s Tebou, aj dnes chcem, aby ty si bol Pánom môjho života, aj dnes ti to chcem dovoliť, lebo zase hrozí, že ja chcem byť dnes šéfom. To je každodenná konverzia. Takže neustále odpúšťanie oživuje tie emócie, ktoré nám pomáhajú žiť lásku a umenšiť napríklad deštruktívnu silu hnevu.

Poďme ďalej, kto podľa vás prežíva krízu horšie, muži alebo ženy?

Nedá sa povedať, či s tým viac bojujú muži alebo ženy. Zo skúsenosti viem, že o záchranu manželstva zápasia oveľa skôr a oveľa viac ženy. Sú to ženy, ktoré volajú v 90 % prípadov o pomoc, niekedy je to muž, ale to je vzácne.

Čím si to vysvetľujete?

Možno je to tým citovým nastavením, ženy sú vnímavejšie, lebo sa im nezakazovali emócie tak ako mužom. Považuje sa za normálne, keď plačú ženy, je normálne, keď prejavia expresívnejšie emócie, a preto sú ženy pohotovejšie vo vyjadrovaní emócií. Muži im potom, samozrejme, hneď nerozumejú. Ženy sú v lepšom kontakte so svojím vnútrom, so svojimi emóciami. A keď sú viac v kontakte so svojimi emóciami, a viac o nich hovoria, tak nájdu aj racionálnu cestu, ako vyjadriť emócie. Mať emóciu je nejaký stav, ktorý doslova cítim v tele, ale keď to mám pomenovať, je to zložitejšie. Pomenovanie, to je už úplne iná časť mozgu, ktorá sa zúčastňuje na tvorbe slov, na logickom myslení a reči. To sú celkom iné mozgové centrá, a ženy toto prepojenie cvičia omnoho viac. To, čo cítim, skúšam dať do slov, komunikujem to ďalej. A toto je tiež jedna z príčin kríz, že muži krízu nevnímajú ‒ jednak kvôli rozdielnostiam mužov a žien, jednak nevedia o tom hovoriť, ak aj cítia, že niečo nie je v poriadku. Nevedia, čo s tým majú robiť.

Nakoľko hrá pri kríze úlohu neochota urobiť nejakú vnútornú zmenu?

Zmena nás bolí všetkých, je to neochota nás ľudí urobiť vnútornú zmenu, to nie je o mužoch a o ženách. Aj cítim, že potrebujem zmenu, ale to, čo žijem, to je moja zóna komfortu, tam sa cítim bezpečne, tam sa cítim isto. To majú muži i ženy rovnaké. Prekonať krízu obyčajne znamená, že obaja manželia musia podstúpiť nejakú zmenu.

Je kríza niečo, čo patrí organicky k rastu alebo je nejakou chybou v pláne?

Krízy sú a budú normálnou súčasťou stavby projektu. Žiadny projekt sa ešte neobišiel bez krízy, bez ťažkostí, bez toho, že by niečo nechýbalo, že by sa niekde nezosunula pôda. Krízy prídu, pretože okolnosti našich životov sú príliš náročné. Nároky v práci, vplyv rodiny, choroba… a zrazu toho začne byť jednoducho priveľa.

Kde sa láme to, či pod týmto náporom vojdú manželia do krízy alebo to ustoja?

Dôležitý je stav ich citovej nádrže. Tá sa plní najrôznejšími, aj tými najdrobnejšími, prejavmi vzájomnej lásky. Ak je nádrž plná, zvládnu to. V prípade, že je prázdna, idú do krízy. Chybou je, keď začnú situáciu racionalizovať, bagatelizovať či obviňovať sa navzájom ‒ to sa nemalo stať, sem sme nemali chodiť, ja som vedel, ja som ti to hovoril, od tohto ma odrádzali, alebo to je preto, lebo ty si neurobila, ty si neurobil. Keď jeden druhému začnú manželia vyhadzovať na oči minulé chyby, začína sa špirála šialenstva. Máme úžasnú pamäť vytiahnuť dôvody, prečo dnes máme problém. Je to však úplne neproduktívne, úplne nekonštruktívne a úplne zbytočné. Odčerpáva to aj zvyšok emocionálnej energie, ktorú máme na žitie, lebo kríza je extrémne veľký nápor na emocionálnu stabilitu človeka, zneisťuje. Zoberte si, čo to s vami urobí, keď máte pocit ‒ iba pocit, vôbec nie istotu ‒ že strácate lásku toho druhého. Cítite možno paniku, celý svet sa rúca, nemáte bezpečie, pokoj, nemáte istotu.

Čo robia manželia v týchto situáciách?

Je to veľmi rôzne. Hlavne sa snažia vyhnúť ďalšej bolesti. Máme manželov, ktorí sa mihnú vo svojom byte štyri minúty denne. Tak veľmi im spolu nie je dobre. Na druhej strane, chcú byť spolu, chodia k nám, ale čakajú, že sa zmení ten druhý. Únik z boľavého vzťahu býva rôzny. Máme priateľov, pomáhame iným, robíme ušľachtilé veci, ideme na omšu, na adoráciu, na púť… Všetko sú to dobré veci, treba sa ale pýtať, či ich robím pre zlepšenie vzťahu alebo iba unikám preč.

Čo ešte?

Bohužiaľ, veľmi časté je vzájomné obviňovanie, ako som už spomínal. Vzájomné obviňovanie, zosmiešňovanie, irónia, sarkazmus však vedú akurát tak k prehlbovaniu krízy. Manželia vtedy prechádzajú fázou, keď sa počiatočné nadšenie zo spoločnej stavby otriasa v základoch. Je jednoduché dávať lásku, keď ju dostávam. Je jednoduché prikladať tehly k stavbe, keď vidím, že aj manžel prikladá. Ty si dal dve, aj ja dám dve. Ty si dal tretiu, aj ja dám rada tretiu. Potom však príde moment, keď ja prestávam vládať alebo mi došli tehly, alebo som si ich zabudla objednať. Vtedy často dochádza ku kalkulovaniu – počkaj, ja už prikladám tretiu, no ty si ešte nepriložil, alebo ja som priložila tri tehly, mám dať štvrtú, no ty ešte stále nemáš ani jednu? Toto sú situácie, ktoré začínajú spochybňovať stabilitu vzťahu a manželia potrebujú vedieť, čo s nimi.

Ako pracujete s manželmi, ktorí za vami prídu s tým, že ich vzťah je v troskách, keď im komunikácia úplne zlyháva?

Vyjasňujeme si s nimi, čo pre nich sviatostné manželstvo znamená, na akých hodnotách ho budujú a či sú pripravení na zmenu, lebo tá je nevyhnutná.

Manželom, ktorí za nami prídu, dáme napríklad nakresliť graf ich doterajšieho spoločného života. Ako to bolo pred piatimi rokmi? Takisto? Nie, to bolo oveľa lepšie. A pred desiatimi rokmi? Tam to bolo asi najlepšie. Čo ste vtedy robili ináč? Spomínajú si na pekné veci. Keď si manželia myslia, že Boh ich opustil, pozeráme sa späť, kde všade bol Boh s nimi, čím všetkým ich požehnal. Neraz zistia, že Boh bol stále pri nich, formoval ich, posielal pomoc.

Čo je nevyhnutné urobiť, keď sa manželia chcú vysekať z krízy?

Keď sa chcú manželia dostať z krízy, je dôležité, aby prestali poukazovať na to, čo má urobiť ten druhý a začať sa pýtať, čo môže urobiť každý sám za seba. Niektoré manželstvá sú v patovej situácii, lebo čakajú jeden na druhého. Čakáš na mňa? Ja čakám na teba. A takto pekne prejdú roky. Zjednodušene povedané, potrebujú si poctivo odpovedať na otázku, či chcú svoje manželstvo zmeniť, či veria, že je to možné, či sú ochotní podstúpiť potrebné zmeny no a potom sa potrebujú naučiť tieto zmeny realizovať. Veľa sa dá urobiť dobrou komunikáciou, zvlášť o veciach, ktoré nie sú príjemné, ktoré vyrušujú, ktoré ma zneisťujú.

Nadovšetko je však potrebné hľadať v manželstve Kristovu tvár. Manželia by sa mali učiť viesť rozhovory aj o takých podstatných otázkach ako sú: Ako je Otec nadovšetko prítomný v tomto našom manželstve? Je v ňom naozaj? Ako je naozaj prítomný v mojom osobnom vzťahu s ním? Ako je nadovšetko prítomný v mojom živote? S čím zápasím? Takéto rozhovory sú veľkou pomocou v duchovnom raste manželov. To sa potom prejaví aj v osobnej či spoločnej modlitbe. V kríze sa často manželia prestávajú spolu modliť. Modlíme sa preto, aspoň na začiatku, spolu, hoci aj na diaľku. Potom môže byť Otec nadovšetko aj v našom manželstve.

Foto: Marcel Mikolášik

(Rozhovor bol pôvodne publikovaný 13.2.2019)