Keď v Slovane neboli peniaze, tréner nás poslal kradnúť paštéty. Vojin Prole spomína, ako v hneve zavesil spoluhráča na vešiak

Volá sa Vojin Prole (48), je bývalý brankár a spoza chrbta zvykol počúvať: Olé, olé, Vojin Prole. V lete 2001 prišiel zo Srbska a v Bratislave napriek neľahkému obdobiu dobyl mnohé futbalové srdcia.

Ako sa máte?

Vynikajúco, čo iné môžem povedať? Čoskoro, 4. júla, to bude už 23 rokov, čo žijem na Slovensku. Mám manželku, dve krásne deti, prácu, ak si odmyslím sedemkrát operované kolená, tak som aj zdravý. Momentálne mi fakt nič nechýba.

Takže na Slovensku sa žije dobre?

Jednoznačne. Každému vravím, že tu je parádny život, len ľudia si to akosi nevážia. Vyrástol som v Srbsku, manželka pochádza z Bosny a Hercegoviny, viem, ako to funguje tam. Slováci si často neuvedomujú, aké majú šťastie, že môžu napríklad neobmedzene cestovať.

Keď sa chcem dostať domov, do Nového Sadu, cestujem štyri hodiny, ale len na samotnej maďarsko-srbskej hranici strávim ďalšie tri. Katastrofa. Vážme si prosím túto voľnosť a slobodu, nie je to všade takto.

Neznie to až príliš dokonale? Ako pohľad z bratislavskej bubliny…

Môže byť. Ľudia tu majú podmienky prakticky na všetko. Navyše, blízko sú Viedeň, Praha i Budapešť. Už dlhšie vravím, že Slovensko je môj domov a som tu rád.

Prekvapilo vás, že sme si na vás spomenuli?

Iste. Ale príjemne. Občas sa mi stane, že ma v meste spoznajú aj fanúšikovia. Manželka zavše povie, že stále som hviezda, hoci pre mňa takýto status naozaj nič neznamená.

Čochvíľa to bude už sedemnásť rokov, čo som skončil s futbalom, je prirodzené, že človek postupne zapadne prachom.

Olé, Olé, Vojin Prole, zvyklo sa skandovať na starom Tehelnom poli. Spomínate si ešte?

Známi si zo mňa z času na čas spravia srandu a zaspievajú mi to. Kedysi som mal tento popevok veľmi rád, ale kto by aj nie, keď vyvolávajú jeho meno, všakže?

Poznajú ho aj vaše deti?

Vôbec. Vediem ich k tomu, aby žili vlastné sny, nenútim ich, aby vedeli, kto som alebo čo som. Nikdy som im nerozprával na dobrú noc historky zo zápasov – občas si poviem, že je to možno aj škoda, ale predsa len, chcem, aby žili prítomnosťou, nie mojou minulosťou. Nie som žiadna hviezda.

Ani ste sa tak nikdy necítili?

Čo je to byť hviezdou? Áno, vždy mi bolo príjemné, keď ma ľudia na ulici oslovili, poďakovali sa mi, ale bola to iná doba, zaujímal som ich ja – Vojin Prole – nie moje súkromie a bulvár, ako je to teraz.

Dnes mám pocit, že život beží na sociálnych sieťach, rozoberá sa tam, že ste vypili jedno pivo a robí sa z toho „haló“. Oveľa radšej som bol, keď som sa stretol s fanúšikmi priamo pri tom pive a len-tak sme sa rozprávali.

Čo myslíte, prečo ste práve vy boli ich obľúbencom?

Slovan vtedy nemal podmienky ako dnes. Boli časy, keď sme na Tehelnom poli nemali ani teplú vodu, výplaty nechodili a ľudia azda cítili, že sa pre klub obetujeme. Že ho naozaj nosíme v srdci.

Nebolo to ani zďaleka len o peniazoch. Navyše, na Slovensku pre mňa neexistoval iný tím, za ktorý by som hrával.

Balkánski futbalisti mali vždy na Tehelnom poli akoby ustlané…

Asi na tom niečo bude. Sme slovanské národy, máme k sebe blízko. Nikdy som nemal na Slovensku problémy preto, že som Srb. Žiadna zlá skúsenosť.

Čítajte viac „Stratený muž" Babnič v úprimnej spovedi: To, čo som si zarobil, zhltli automaty. Nič iné by som nechcel, len naspäť svoju rodinu

Ak som mal problémy, len preto, že som bol hráčom Slovana. (smiech) Pravda, vždy záležalo aj na tom, v ktorom meste sme hrali. V Trnave boli emócie pravidelne.

Akým smerom sa uberal váš život po kariére?

Skončil som v lete 2007 a ihneď nastúpil do rodinnej firmy, ktorú vlastnil manželkin otec. Pracoval som v oblasti zábavného priemyslu, mali sme herňu, stávkovú kanceláriu, ktorú sme predali a vzápätí rozbehli tento projekt v Česku – ten mám na starosti dodnes.

Mal som šťastie, žiadny problém so zaradením sa do bežného života. Nedostal som to však na podnose, všetko som sa musel naučiť. Predovšetkým práca s ľuďmi bola pre mňa náročná.

Vo futbale som bol vždy zodpovedný najprv za svoj výkon, až potom za tím. No keď som nastúpil do firmy, zrazu som bol závislý od druhých. A problém bol na svete. (smiech)

Ste prchká balkánska povaha?

Iste, ale našťastie mám aktívnu manželku a musel som absolvovať rôzne cvičenia sebarozvoja. Mnohé veci som v sebe postupne spracoval, lebo inak som neskutočne emotívny človek. Bolo obdobie, keď som to nezvládal, kričal som a ľudia z môjho okolia utekali preč.

Došlo to až do štádia, že so mnou nechceli komunikovať. Bolo potrebné moju prchkú povahu potlačiť, lebo s ňou sa nikam neposuniete. Dnes som omnoho pokojnejší. Keď som hrával futbal, stalo sa, že jeden z mojich spoluhráčov skončil na vešiaku.

V Slovane?

Áno. Ale iste pochopíte, že ho nebudem menovať. Prezradím len, že bol menší ako ja a teda som nemal problém ho tam zavesiť. (smiech)

Keď som zacítil, že niekto do toho nedáva sto percent, po škaredé slovo som nešiel ďaleko. Nebol som síce zákerný, ale boli veci, ktoré som netoleroval. Moje srbské srdce mi to nedovolilo.

Nelákalo vás to zostať pri futbale?

Perspektívu som videl inde. Viete, futbalistov je habadej, ale trénerských miest nie. Koľko je na Slovensku klubov, kde môžete viesť futbalový tím a uživí vás to? Dvanásť? Pätnásť?

Rozhodol som sa racionálne. Žijem v Malinove, tamojší ľudia sa ma z času na čas spýtajú, prečo si nevezmem na starosti žiačikov, no mám zlú skúsenosť.

Akú?

Keď som ukončil kariéru, organizoval som letný futbalový tábor Vojina Proleho. Na začiatku týždňa mi tam prišli vystresované deti, po pár dňoch bez rodičov podávali absolútne odlišné výkony. Akoby z nich všetko opadlo.

Prišla sobota, mali sme záverečné turnaje a vyhodnotenie, kde sa prišli pozrieť opäť aj rodičia. Verte mi, tie deti zasa upadli do stereotypu. Pri každej akcii na nich revali.

A teraz si predstavte mňa s mojimi balkánskymi emóciami, veď ako by som sa dokázal pri nich ovládať a niečo tým rodičom nepovedať? Všetkých by som odtiaľ vyhádzal. Zistil som, že toto nie je moja cesta.

S prechodom do bežného života ste sa teda vyrovnali bez problémov…

Svojim spôsobom áno. Ale sú chlapci, ktorí to nedávajú, veď pozrite, ako dopadli Ďuro Halenár a Rado Kunzo, siahli si na život.

A je mnoho iných bývalých spoluhráčov či protihráčov, ktorí sa so životom boria. Predstavte si, že počas kariéry prídete za doktorom s nejakým problémom a nečakáte, prednostne vás berie do ordinácie a urgentne rieši.

Keď však zmiznete z futbalovej scény, stáva sa z vás bežný človek a vy si musíte v čakárni neraz odsedieť dve-tri hodiny. Sú to banálne veci, ktoré sa vám nabúrajú do hlavy. Nie každý sa s tým vyrovná.

So Slovanom ste si preskákali najťažšie časy v novodobej ére a skončili, keď sa začal stavať na nohy. Nemrzí vás to?

Nie. Pozerám sa len dopredu. Napokon, človek môže byť hrdý aj na to, že klub, ktorý miluje, ťahal z problémov. Mrzia ma skôr iné veci – že sme si nechali vziať takmer istý titul alebo že sme prehrali vo finále pohára.

Zahráte si dnes občas futbal?

Minimálne. Mám problémy s kolenami a tak sa do toho nehrniem.

Ani na brankársku „robinsonádu“ by ste si netrúfli?

Áno, ale brali by ma rovno na ARO. Viete, ako som dnes na tom s brankárskymi reflexami? Keď na mňa môj dvanásťročný syn kopne loptu, otáčam sa, aby ma netrafil. (smiech) Hlava už funguje úplne inak.

Mijatovič, Drulovič, Stankovič, Jugovič, Mihajlovič, Kovačevič, Miloševič, Kežman – čo meno, to európsky pojem. O Srbovi by človek povedal, že chce dávať góly, vymýšľať geniálne prihrávky a nie stáť v bránke…

Aj ja som chcel. Na začiatku som bol útočník. Mal som však problém – bol som trošku lenivý. Behať sa mi nechcelo. A tak ma šupli do bránky. Celkom sa mi tam darilo.

Kde sa vo vás, Balkáncoch, berie toľko športového talentu?

Zaujímavá otázka. Chorváti sú skvelí vo futbale, v hádzanej, Srbi vo volejbale, v basketbale a aj vo futbale, hoci sa im na trávniku v poslednom čase až tak nedarí.

A potom máme neskutočného Novaka Djokoviča. Asi to bude presne o tom, čo zvykne vravieť Novak – v našej mentalite je vzdorovať a bojovať. Nikdy sme to nemali jednoduché a šport nám ponúkal nejaké východisko.

Čítajte viac Odchod? V Slovane si ťukali na čelo, nechápali. Šťastný chlap z Rače má výnimočných synov s miliónovou hodnotou

Ako ste prežívali, keď na Balkáne rinčali zbrane?

Keď sa na začiatku 90. rokov začala Balkánska vojna, mal som šestnásť. Priamo v Srbsku sa nebojovalo, ale dobiehali nás rôzne sankcie a embargo prakticky na všetko.

Ak sme tu na Slovensku nedávno hovorili o desaťpercentnej inflácii, tak v Srbsku sme šli do obchodu a žuvačku si kupovali za miliardy dinárov. Rodičia dostali ráno výplatu desať mariek a do večera z toho boli drobné.

Jednoducho obdobie o prežití. Ako dieťa som sledoval rodičov, videl som, ako sa trápia. Keď som sa chcel mať lepšie, mohol som si vybrať – buď budem kriminálnik alebo športovec. Ja som si zvolil druhú cestu.

Boli nové brankárske rukavice v tom čase problém?

Všetko bol problém. Rukavice som mal deravé, ale ľuďom chýbali omnoho dôležitejšie veci. Keď šli rodičia na nákup do potravín, trikrát si rozmysleli, čo kúpia.

Dnes, keď nad tým rozmýšľam, ani sa mi veriť nechce. A to si neviem predstaviť, ako sa mali tí, ktorí boli uprostred vojnového konfliktu.

Nakoniec ste ho zažili…

Život sa postupne začal zlepšovať, ale prišiel rok 1999. Chytal som za belehradský tím, keď našu krajinu začali bombardovať. Stojíte si len-tak na ulici a zrazu – neďaleko vás – vybuchne granát. Strašné.

Neustále hučali sirény, vôbec sme netušili, kedy a kde to opäť spadne. Ale poviem vám, spojilo nás to, nechceli sme prehrať, čelili sme obrovskej prevahe a pre mňa sú ľudia, ktorí za nás bojovali, hrdinovia.

Spoločnosť by vzdorovala aj dlhšie, ale zo dňa na deň začali chodiť vyhrážky, že Belehrad zrovnajú so zemou, ničili elektrárne, chvalabohu sa to potom skončilo.

Mali ste strach?

Na začiatku áno, ukrývali sme sa v pivniciach a v skladoch, no zvykli sme si. Ale hnevám sa dodnes. Na to sa nedá zabudnúť a aj teraz, keď sa o tom rozprávame, mám so sebou problém.

Nevedeli sme pochopiť, že jeden krásny štát – Juhoslávia – skončil takýmto spôsobom. Nevedeli sme pochopiť ani to, prečo nás bombardujú, hoci druhá strana povie, že my vieme prečo. Lebo sme vraj robili zle iným.

Ale komu som ja kedy čo zlé urobil? Čo robili zlé obyvatelia Belehradu, že ich takto trestali? Iste chápete, že ku krajinám, ktoré na nás vtedy hádzali bomby, necítim žiadnu lásku.

Moja manželka pochádza z bosnianskeho Mostaru, mesta, kde nezostal kameň na kameni – jej otec je Chorvát, mama moslimka. Spájame tak vlastne tri viery a tri národy, ktoré proti sebe krvavo bojovali.

Môj starší syn má za krstného otca Srba, mladší zasa Chorváta, ktorý počas balkánskej vojny bojoval na chorvátskej strane. U mňa vždy zaváži len to, aký ste človek.

Dokážete sa v rodine rozprávať o vojne v bývalej Juhoslávii?

Pre Srbov začali vojnu Chorváti a moslimovia, pre Chorvátov a moslimov zasa my. Je to téma, do ktorej veľmi nerýpeme, lebo každý má svoj názor. Dôležité je, aby sme sa navzájom rešpektovali.

Bolo bombardovanie vašej rodnej krajiny aj jeden z dôvodov, prečo ste neskôr prišli na Slovensko?

Nijako to nesúvisí, viedli ma sem vyslovene športové dôvody. Pôvodný plán znel, že tu odohrám dva roky a poberiem sa ďalej, ale spoznal som tu svoju neskoršiu manželku a zapáčilo sa mi tu.

Vedeli ste vôbec, že existuje nejaký Slovan Bratislava?

Počuli sme o Slovane a o Interi. Neskôr sa začalo rozprávať aj o Košíciach, keď sa im začalo dariť a dostali sa aj do Ligy majstrov.

Viete, ako to chodí, keď sa dnes povie v Srbsku Bratislava, tí starši – trebárs moji rodičia – vám odvetia Československo. Ale platí to aj naopak, pre mnohých Slovákov sme stále Juhoslávia.

Tušili ste, že už neprichádzate do majstrovského Slovana?

Vôbec. Práve naopak, prezentovali mi to tak, že klub chce aj naďalej získavať tituly. Že na Slovensku je to suverénne najväčšia značka a nič sa na tom nezmení. S tým som prestupoval do Bratislavy.

Aký to bol pocit, keď ste prišli prvýkrát?

Mesto sa začínalo rozvíjať. Tuším už stálo obchodné centrum Polus, v Belehrade sme dovtedy nič podobné nemali. Aj staré Tehelné pole bolo fajn, podobné štadióny mali aj Crvena zvezda či Partizan.

Slovan v tom čase mal len zopár legionárov…

A to doslova, lebo tých pár Čechov, ktorí tu boli, hádam za cudzincov ani nepovažujete. Okrem mňa boli v mužstve ešte dvaja Srbi. To je všetko. Boli dni, keď som bol v základnej zostave jediný legionár.

Aj ste sa tak cítili?

Nie. Brali ma ako Slováka. Všetci vám potvrdia, že bez ohľadu na to, čo sa v klube vtedy dialo, bola medzi nami prajná atmosféra.

Poviem vám jeden príklad – Slovan dostal nedávno dištanc na prestupy, lebo ho zažaloval bývalý kapitán Vernon de Marco kvôli nejakým podlžnostiam. Hral tu roky. Hovorí to o nejakom vzťahu k tomuto klubu.

Aj nám dlhovali peniaze, každý z nás nechal na Tehelnom poli nejakú čiastku. Vzdali sme sa jej a neboli to malé peniaze. Dodnes sme ich nevideli. Bola to trošku iná doba, dnes sú ľudia viac zameraní na peniaze a chcú viac brať ako dávať.

Malá skúška – spomeniete si ešte, ako sa volala súťaž, keď ste v nej začali hrať?

Corgoň liga?

Nie, Mars superliga…

Och, áno, už si spomínam. Ale kedysi bola aj „Corgoň“. (smiech) Teraz, keď o tom hovoríte, sa mi vynára aj nejaká polhodinová relácia na Markíze venovaná ligovému futbalu.

Ale viem, že pri mojej premiére sme skončili šiesti s malou stratou na druhého. Ďalšia sezóna však bola veľmi zvláštna.

Skúsite to rozviesť?

V polovici sezóny sme mali tuším 12-bodový náskok na čele a napokon sme aj tak skončili tretí.

Čo sa tam stalo?

Neviem. (pokrčí ramenami) Dodnes je to pre mňa záhada. Aj preto, že tím zostal cez zimu viac-menej pohromade.

Ako to vyzeralo v šatni, keď z obrovského náskoku zrazu začalo rapídne ubúdať?

Boli sme si vedomí, že je taký veľký, že by sme ho už nemali stratiť. Úprimne, bol som presvedčený, že budeme majstri. Aj keď sa scvrkával, vravel som si, že je to v pohode, lebo situáciu máme vo vlastných rukách.

V predposlednom kole doma so Žilinou som si to hovoril. Robo Vittek nás poslal do vedenia, Rišo Varadín vyrovnal a potom Marek Mintál z penalty rozhodol. Katastrofa.

Napokon nás predbehla aj Petržalka a prehrali sme i finále Slovenského pohára s Púchovom. Namiesto toho, aby sme sa tešili z úspechov, sme zo dňa na deň spadli do blata.

V tom naozajstnom ste však skončili až o rok, keď ste vypadli…

Začali sa objavovať prvé veci s financiami, ale tie pravé problémy prišli až v 2. lige. Po polovici sezóny sa nevedelo, či Slovan bude vôbec existovať. Povedali nám, aby na tréning prišiel len ten, kto chce. Pochopiteľne, že viacerí hráči už nedorazili.

Striedali sa majitelia, prišiel Nemec Jammer, potom nejakí Ukrajinci, bolo to divoké obdobie. Najlepšie ho azda ilustruje táto príhoda: keď sme sa jedného dňa my, hráči pýtali, či máme aj nejaký obed, jeden z trénerov nám povedal: nie, choďte do Tesca a ukradnite si tam paštétu.

To vážne?

Seriózne. Bol tam aj Zolo Hornyák, ktorý hrával predtým v Rusku, viacerým hráčom dával peniaze, aby mali čo do úst.

Čítajte viac Slovan je poslanie, Orava jeho život, jedine Beatles však nikdy neprehrali. Z pracovne legendárneho pôrodníka idú návštevy do kolien

Báč, Veľký Lapáš, Močenok, Slovan zo dňa na deň hrával zápasy na dedinách…

Aspoň sme spoznali Slovensko. (smiech) Ale to je život, každý z nás mohol odísť. Ja som nechcel, možno aj preto ma dodnes fanúšikovia Slovana berú.

Veď klub som ťahal z kaše. Možno aj tam sa začalo rodiť niečo väčšie. Dnes je Slovan šesťkrát majster v rade a ja som súčasťou jeho histórie.

V tom čase prišiel do klubu Marek Hamšík…

Pamätám si na to. Naskočil aj do nejakého zápasu. Človek hneď zbadá, že to je trošku iný hráč ako ostatní. Neprekvapilo ma, kam to dotiahol, v hlave to mal vždy usporiadané.

Chodíte sa pozerať na dnešný Slovan?

Nie. Jednak ma nikto nevolá, ale úprimne, na futbal ma to ani moc neťahá. Bol som však na zápase Slovana proti Zrinskij v Mostare, odkiaľ pochádza moja manželka.

Sadol som si s deťmi na tribúnu, zbadal nás však Robo Vittek a zavolal do VIP-ky. Keď dali belasí gól, deti tak vyskočili, že som si aj povedal, „ako dobre, že nesedíme medzi domácimi.“

Kto bol pre vás najlepší slovenský futbalista, proti ktorému ste nastúpili?

Fantóm Marek Mintál. Ten chlapík nepotreboval veľa šancí, aby dal gól. Ale mám pocit, že v tom čase bolo na Slovensku veľa výborných futbalistov.

S láskou spomínam na Petra Dzúrika, bol akoby mojim bratom. Prvýkrát sme sa spoznali v Poluse na kávičke, keď bol ešte interista. Neskôr prestúpil k nám. Keď zomrel, bola to pre mňa osobná tragédia.

Len málo ľudí vedelo, že bojuje so zákernou chorobou. V Slovane sa k nemu nezachovali pekne, rozviazali s ním zmluvu a odišiel do Bystrice. V Dukle si ho ctili tak, ako si Peťo zaslúžil. Dodnes mám doma našu veľkú spoločnú fotografiu. Naňho sa nedá zabudnúť.

S odstupom času – vidíte nejaké zásadné rozdiely medzi Srbmi a Slovákmi?

Ste na seba málo hrdí. Neviete prežívať úspechy. Možno je môj pohľad trošku skreslený, lebo Bratislava je kozmopolitné mesto a ľudia v ňom strácajú kontakt. Zabúdajú na to, čo bolo. Nevedia sa tešiť.

Boli ste majstri sveta v hokeji, spomenie si dnes na to niekto? Bola v roku 2022 nejaká väčšia spomienková oslava? Kedysi mali ľudia na spätných zrkadlách slovenské vlajočky, teraz ich nevidím. Srbi oslavujú všetko, každý úspech.

Tenista Novak Djokovič alebo basketbalista Nikola Jokič?

(smiech) Obaja sú veľkí, ale ja vravím Djokovič. To, čo dokázal, je niečo neskutočné. Neviem, či v Srbsku nájdete niekoho, kto by vám odpovedal niečo iné. Keď vyhrá, Belehrad je hore nohami.

Počas jeho zápasov ma nesmie nikto vyrušovať, manželka sa smeje, že mi bude merať tlak a verte, že ak by ho zmerala, bola by prekvapená, čo displej ukáže.

Keby sme napísali, že Djokovič je najlepší športovec všetkých čias, podpíše sa pod to aj Vojin Prole?

A nie raz. Bez akejkoľvek debaty. Pre nás je veľký vzor. Mal ponuku, že môže reprezentovať Veľkú Britániu, mohol mať miliónkrát lepšie podmienky, zarábal by viac, aj krajšie by o ňom písali, ale Novak zostal verný tomu, čo je.

Pritom vedel, že to bude mať omnoho náročnejšie. Novak Djokovič o svojom národe nikdy nepovedal jediné zlé slovo. Ani o tých, ktorí mu mohli pomôcť a nikdy tak neurobili. Je to skvelý športovec i ľudská bytosť, ktorá nikdy nezabúda, odkiaľ vzišla a Srbsku veľmi pomáha.

Nehnevá vás, že mnohí nesrbskí fanúšikovia sú proti nemu?

Bol tu covid a Novak vytvoril jednu fenomenálnu story. Djokovič má svoj názor a je ochotný kvôli nemu aj trpieť. Nikdy nepovedal, že očkovanie je zlé alebo že by sa ľudia nemali dať očkovať. Povedal jedine to, že on sa zaočkovať nedá a na to mal predsa právo.

Nemohol preto cestovať do Ameriky, v Austrálii sa k nemu správali ako ku zločincovi, hoci predtým ho pozvali a dali mu víza. Novak nie je pohodlný, lebo nerozpráva, čo druhí chcú počuť.

A viete ako je to s médiami, keď im nejdete po ruke, spravia z vás grobiana a vyvrheľa spoločnosti hoci ste človek, ktorého si dokážu natrieť na chlieb. Tak, ako je to v prípade Novaka Djokoviča.