Slovo kňaza Kto pozná Annu a kto jej manžela?

Písal sa rok 1866, keď Fiodor Michajlovič Dostojevskij podpísal zmluvu s vydavateľom Stellovským na napísanie románu Zločin a trest. Mal vtedy po štyridsiatke a čakalo ho za to tritisíc rubľov. Dostojevskij peniaze nutne potreboval – okrem závislosti od hazardu ich chcel využiť aj na platbu lekárom, ktorí ho liečili z epilepsie.

Stellovskij využil jeho hráčsku slabosť a do klauzuly dopísal, že v prípade nedodržania termínu by dostal právo disponovať všetkými spisovateľovými textami na obdobie deviatich rokov. Dohodli sa aj na termíne – bol ním novembrový Sviatok všetkých svätých. Ešte na začiatku októbra Dostojevskij nemal napísanú ani čiarku. Jeho narastajúci stres zbadal priateľ. Ten mu poradil výbornú stenografku z Petrohradu.

Volala sa Anna a mala o viac ako polovicu rokov menej než slávny spisovateľ. Vďaka jej šikovnosti stihli termín dodania románu a peniaze boli ich. Keďže pracovný vzťah prerástol do lásky, už o niekoľko mesiacov sa zobrali v Izmajlovskom chráme v Petrohrade. 

Vášeň k žene však nezvíťazila nad inou vášňou – tou hráčskou. Fiodor Michajovič rád vymetal hazardné kluby. Raz sa po prehre bál prísť domov, preto Anne napísal list, v ktorom sa jej pýtal, či ho ešte prijme a odpustí mu. Ak nie, radšej by skončil život. Pri inej hre prehral aj svoj snubný prsteň. Anna mu ho pomohla získať vďaka predaju svojich šperkov.

Jej láska bola taká silná, že aj pri jeho zomieraní v roku 1881 plakala a len opakovala: Koho som to stratila, koho som to stratila? Kto je dnes známy vo svete? Dostojevskij alebo jeho mladá žena Anna? Ruský spisovateľ nebol hrdina. Mal však ženu, vďaka ktorej zažiaril jeho génius. Ich symbióza vytvorila trvalú kultúrnu stopu.

„Kto vidí mňa, vidí Otca,“ povedal Ježiš v štrnástej kapitole apoštola Jána. Toto ich vzájomné prenikanie osôb preniesol aj do rozprávania o viniči v ďalšej kapitole. Tam do ich vzťahu lásky zahrnul aj nás, keď nám hovorí, aby sme ostali v jeho láske. Pritom si nenárokuje, aby sme na neho mysleli. S pokorou sa vynecháva z krásneho kruhu, keď len túži, aby sa ľudia mali radi jeho láskou.

„Kto miluje, necháva vyniknúť druhého a seba necháva akoby naboku.“

Takto vyzerajú kvalitné ľudské vzťahy. V krásnej žene si treba klásť otázku, akého muža má za sebou, a vo vzácnom mužovi poďakovať za ženu, ktorá ho nechala to takej podoby vyrásť. V deťoch vidíme lásku rodičov a v dospelých sa odráža svet detí. 

Vinič je živý organizmus. To isté platí o našich vzťahoch. Boh nestvoril nejaké ideálne ľudstvo. Stvoril Adama, konkrétneho človeka, v ktorom je zahrnutá aj žena.

Kto miluje, necháva vyniknúť druhého a seba necháva akoby naboku. Vzdanie sa protagonizmu možno označiť aj ako zomieranie vlastnej vôle, ako padanie zrna do zeme, aby z neho vyrástol bohatý klas. Do úzadia sa dá odísť len vtedy, ak sme boli zachytení Bohom. Vtedy milujeme, lebo on prvý miloval nás.

Prvého mája sme oslávili dvadsiate výročie vstúpenia Slovenska do projektu EÚ a môžeme sa presvedčiť, že na jeho začiatku neboli ideálni ľudia, ale konkrétni politici – Schuman, Adenauer a de Gasperi. Ako ľudia dotknutí evanjeliom ostali v úzadí. Vyniká len ich sen – spojená Európa, aby sa už neopakovali krvavé vojenské konflikty.

Jeden z nich, francúzsky politik Robert Schuman, je dnes adeptom na blahorečenie. Inšpirovala ho benediktínska spiritualita, v ktorej sa stvorený svet stáva matériou v rukách človeka na oslavu Stvoriteľa. Spomeňme si na rytmus pracovného času a oddychu, obliekanie, vzdelanie i používanie kvalitných surovín v potravinách. To všetko má bohatá a hrdá Európa vďaka mníšskym komunitám.

Príbeh EÚ potvrdzuje, že viera nie je len pocitom a zbožným prianím. Je energiou, ktorá robí svet krajším a spravodlivejším. Veď vďaka nej vznikajú nové projekty spolupráce medzi národmi, nové startupy na uľahčenie života, nové možnosti na odstraňovanie nerovností medzi ľuďmi.

Zvláštne plagáty okolo ciest by nám dnes chceli nahovoriť, že sme len hračky v rukách mocných z Bruselu. Ježiš má iný názor, keď nás vidí ako tých, ktorí môžu priniesť veľa dobrého ovocia Ducha. Aj do dnešnej Európy, s jej slabosťami i výzvami.