Nepriazeň komunistického režimu jej strpčovala život. Počas Nežnej revolúcie sa preto naplno angažovala, aby režim padol

Príbeh spracovali dokumentaristi z organizácie Post Bellum, ktorá vyhľadáva a dokumentuje spomienky pamätníkov na totalitné režimy 20. storočia. Aj vďaka vašej podpore budú môcť zaznamenať ďalšie príbehy, aby sa na ne nezabudlo a minulosť nemohol nikto spochybniť. Máte tip na pamätníka, ktorého príbeh by sme mali spracovať? Napíšte nám.

Danica Okrucká sa narodila 3. júla 1940 v Trenčíne ako druhé dieťa Vojtecha Okruckého a Oľgy Čermákovej. Danica mala ešte o dva roky staršiu sestru Tatianu. Jej otec Vojtech, uznávaný a vážený právnik a advokát, patril medzi vtedajšiu trenčiansku spoločenskú elitu. Ako právnik a akcionár stál aj pri zrode textilnej fabriky Nehera.

Počas druhej svetovej vojny Vojtech patril medzi podporovateľov partizánskeho hnutia, pomáhal získavať potraviny aj šatstvo, s odovzdávaním informácií aj pri distribúcii letákov pre odboj. Mama Oľga sa venovala výchove dcér a výrobe ozdôb a módnych doplnkov pre dámy.

Spomienky na vojnu

Danica sa narodila začiatkom druhej svetovej vojny a jej rané spomienky sa spájajú s poplachmi a skrývaním sa pred ostreľovaním.

„Keď bol v noci poplach, tak ma rodičia dali do koša na bielizeň, tam ma uložili a išli do pivnice. Pamätám si, že som sa zobudila a bola som v košíku.“

Ku koncu vojny sa situácia v Trenčíne natoľko zhoršila, že rodičia poslali obe malé dcéry k starej mame do Ilavy. „Neskôr tam s nami bola aj mama. Jedine otec zostal v Trenčíne.“

Babička, Danica, jej mama a sestra sa istý čas skrývali v ilavskom pivovare. „Potom, keď to už začalo byť veľmi zlé, Ilava umiestnila obyvateľov do väznice. Takže, prosím pekne, ja som v tom období už bola v base. (smiech) To už začalo byť veľmi, veľmi zlé, že už tu bol veľký vojenský pohyb.“

Vo väznici mali izbu, kde žilo asi osem ľudí. Ostatní obyvatelia boli sústredení v jednej veľkej miestnosti a spali na zemi.

Danica sa tam hrávala s miestnymi deťmi a dievčatkom Klárou Havlíkovou, z ktorej sa neskôr stala slávna klaviristka.

Koncom vojny mala Danica takmer päť rokov, ale niektoré spomienky jej ostali doteraz. „To som ešte ozaj bola malá, ale pamätám si, keď vyhodili do povetria most. Taký malý, nad potokom. Strašne to buchlo, počuli sme to až vo väznici a ja som sa išla pozrieť do okna, čo sa stalo. Potom si ešte pamätám, že sme sa s babičkou dívali na lietadlá, niečo nám vysvetľovala. Boli to nemecké lietadlá, čo niekde niečo bombardovali,“ uzatvára spomienky na vojnu Danica.

Život po vojne

Po oslobodení sa mama s dievčatami vrátili naspäť do Trenčína. Otec tu zatiaľ stále pôsobil ako advokát. Ešte v apríli 1945 sa stal členom Revolučného miestneho národného výboru za Demokratickú stranu a angažoval sa i v ECAV, kde pôsobil na rôznych postoch.

Členom Demokratickej strany bol však len chvíľu, po zvyšok života už do žiadnej strany nevstúpil.

Po uzákonení Benešových dekrétov sa začalo zmrákať aj nad textilkou Nehera, kde pôsobil i právnik Okrucký. So spoločníkmi založil novú spoločnosť na výrobu kobercov Peržan, no vzhľadom na nepriaznivé spoločenské pomery čoskoro zanikla.

V roku 1947 odevný podnik Nehera znárodnili a v marci toho istého roka mu zaniklo aj pracovné miesto.

„Doma sme sa o tom nebavili. Ale že Nehera padla, o tom som vedela. Aj že otec potom skončil a robil len advokátsku prácu. Myslím, že to mal až dovtedy, kým ho zlikvidovali. To bol začiatok 50. rokov,“ spomínala Danica.

Kým sa Dr. Okrucký venoval advokátskej práci, v pivnici ukrýval množstvo dokumentov, ktoré si uňho skryli prenasledované židovské rodiny.

„Mnohé veci sa vrátili. Ale stalo sa, že po mnohé dokumenty už ľudia neprišli, pretože zahynuli. A viem, že otec potom zháňal ich ďalších príbuzných, ale aj tak ešte zostali nejaké písomnosti,“ poznamenala Danica. Židia jej otcovi natoľko dôverovali, že mu zverili svoje najdôležitejšie písomnosti.

Po prevrate v roku 1948 moc v štáte v plnom rozsahu prebrala komunistická strana a Demokratická strana, ktorej členom bol aj Vojtech Okrucký, zanikla. Celá rodina sa zrazu dostala do nemilosti režimu.

„Komunistický prevrat. Našu rodinu to veľmi poškodilo. Ono sa to až po čase začalo tak prejavovať. Hneď sa to neukázalo. Ale ja som to tak cítila, že niečo nie je v poriadku,“ spomínala na obdobie, ktoré zásadným spôsobom poznamenalo celú rodinu na niekoľko desaťročí.

Dosah zmeny režimu na rodinu

Danica chodila do materskej školy k sestričkám na evanjelickú faru. Tam začala navštevovať aj základnú školu. Bystré dievča s dobrými známkami začalo veľmi skoro vnímať zmenu spoločenskej klímy.

„Napríklad v tretej ľudovej, to bolo tak v roku 1948. Mali sme učiteľa, ktorý bol komunista, a on ma veľmi nemal rád. Hovoril mi princeznička Okrucká. Ja som predtým mala jednotky, sem-tam nejakú dvojku, ale v tretej triede som mala trojky. Nikdy mi rodičia nič nepovedali za to, že som nosila zlé známky, lebo vedeli, čo za tým je.“

Danicin otec musel prijať prácu v azbestocementových závodoch v Hrabovom, nastúpil na miesto kvalitára, neskôr sa zamestnal v Hornom Sŕní v ústave maltovín.

Danicina staršia sestra sa učila na samé jednotky, no na vytúženú školu ju nevzali. „Hoci spravila skúšky, nevzali ju na gymnázium. Otec napísal Zápotockému, ktorý odpísal, že keď urobila skúšky, tak ju musia prijať. Sestra potom nastúpila na gymnázium asi po dvoch alebo troch mesiacoch. Keďže to takto dopadlo, mne už potom nerobili problémy,“ dodala.

Pretancované študentské roky

Danica na gymnáziu patrila medzi výborných študentov. V tom období začala tancovať vo folklórnom súbore Trenčan, ktorý viedli manželia Kubalovci.

„Ich vtedy tiež prenasledovali, pretože sa venovali tancu a nie politike, takže sa režimu nepáčili. Museli odísť zo školy,“ spomínala.

So súborom nacvičovali v rôznych provizórnych priestoroch. „V škole sme nemohli. Boli v nemilosti a takto sa im pomstili.“

Napriek tomu, že bol súbor v nemilosti komunistov, dosahoval vynikajúce výsledky. Danica sa po niekoľkých rokoch tancovania v súbore dostala medzi najlepších päť párov, ktoré v roku 1957 reprezentovali krajinu na Celosvetovom festivale mládeže v Moskve.

Po návrate z festivalu však s milovaným tancom musela skončiť. Danicu si zavolal profesor, ktorý súbor viedol, a povedal jej, že dostal príkaz z vedenia komunistickej strany v Trenčíne. Vedenie strany si neprialo, aby Danica Okrucká v súbore ďalej tancovala.

V nemilosti režimu

Danica vnímala, že vyrastá v nepriazni vtedajšej politickej garnitúry. „Človek to cítil. Mama bola doma a robila ručné práce. Vlastne viac-menej nás aj živila. Vnímala som to, čím som bola staršia, tým viac som si to uvedomovala. V 11. triede, keď už sme sa chystali na maturitu, priniesli do triedy prihlášky na vysokú školu. Tiež som si ich išla zobrať a nejaký profesor vraví: ‚No, Okrucká, a ty čo chceš?!‘ Nesmela som ísť na žiadnu školu,“ spomínala Danica.

Jej sestra Tatiana sa radšej odsťahovala do Bratislavy, nechcela znášať poníženie, že sa takisto nedostala na vysokú školu.

Zo začiatku pracovala ako robotníčka v sklade s nápojmi, neskôr jej otec vybavil miesto v pobočke Keramoprojektu. V inom meste rodinu Okruckých nikto nepoznal, tak si Tatiana mohla doplniť vzdelanie. Po večeroch vyštudovala knihovnícku školu. Neskôr sa vydala a odsťahovala do Opavy, a tak svoje šťastie našla v knihách a v novej rodine ďaleko od Trenčína.

Danicu mal čakať podobný osud, no tu už otec radšej zakročil. Nechcel dopustiť, aby aj jeho druhá dcéra musela za lepším životom odísť z mesta. Vybavil jej miesto v administratíve v advokátskej poradni, kde pôsobili jeho niekdajší kolegovia. Danici sa zrazu otvorili nové možnosti.

Nová nádej na lepší život

Po skončení gymnázia dostala Danica umiestenku do zamestnania a mala nastúpiť do továrne a manuálne pracovať. No nenastúpila. „Bola som nezamestnaná, do zamestnania som išla asi až v novembri,“ konštatuje. Tí, čo nepracovali, boli považovaní za príživníkov.

Danicu pôvodne lákala technika, ale nebolo jej to režimom dopriate. Aj jej otec pôvodne študoval technické vedy, až neskôr prešiel na právo. Advokátska poradňa, kam nastúpila, ju však priviedla na podobné chodníčky ako jej otca.

„Keď som sa zapracovala, podala som si žiadosť na právo a môžem povedať, že ma podporili. Boli to ľudia, ktorí síce akože pracovali pre nový režim, ale pritom to boli ešte starí právnici.“

Danica pracovala v advokátskej poradni a od roku 1965 diaľkovo študovala na právnickej fakulte v Bratislave. Získané vedomosti z praxe vnímala ako veľkú výhodu.

Aj Danicin otec pokladal jej kariérne smerovanie za pozitívne. Predsa len, bývalý renomovaný advokát v dcére videl svoju nasledovníčku.

August 1968

Počas štúdia na vysokej škole sa Danica vydala za Igora Kostku, brata svojej vedúcej v advokátskej poradni. Igor Kostka bol v tom čase známym trenčianskym výtvarníkom.

Politické zmeny pražskej jari a oteplenie vzťahov v roku 1968 obaja vnímali veľmi pozitívne a s nádejou.

„Veľmi som verila a myslela som si, že sa situácia zmení, ale nestalo sa. Zaujímavé, že Igor mal pocit, že sa stane niečo zlé. Že sa všetko zmení, že to nebude mať dobrý koniec.“

V auguste 1968 sa však všetky nádeje na zmenu rozplynuli. „Na ten deň si spomínam. Už som spala, keď ma prišiel muž zobudiť s tým, že prišli Rusi. Bola to pre mňa strašná rana. Skutočne som verila, že z toho bude niečo dobrého, no proste takto sa to skončilo,“ dopovie smutne.

V tom období chodievala na Sihoť za dobrou kamarátkou, ktorá bývala v blízkosti Východného vojenského okruhu. Pamätá si ulice plné tankov a cudzích vojakov.

Kúsok od domu jej rodičov vo Fajke sídlila komandatúra, v ktorej boli ubytovaní sovietski vojaci. V pamäti jej utkvel groteskný obraz, keď obyčajným ruským vojakom hrajúcim na harmonike pod okná prišli zahrať naši vysokí dôstojníci.

Danica a jej manžel sa ešte v auguste zbalili a vycestovali do Viedne rozhodnutí emigrovať z okupovanej krajiny. „Ešte nejaký čas sme tu žili a ani neviem ako, ale jednoducho sme sa rozhodli. Naraz sme sa zobrali, že pôjdeme do Belehradu. Myslím, že sme tam pôvodne ani nechceli ísť. Išli sme do Viedne a tam nás už niekto navigoval. Veľké množstvo ľudí nás tam čakalo. Keď prišiel vlak do Viedne, bol plný emigrantov. Nástupištia boli plné našich ľudí. Tí sa nás vypytovali, čo nového v Československu. Potom nás niekto navigoval na Belehrad,“ spomína Danica na odchod zo Slovenska.

Život na úteku

Danica s manželom pricestovali do Juhoslávie. Nejaký čas strávili pri mori a potom sa pobrali do Belehradu.

„Bývali sme vo vysokoškolskom internáte a aj tam boli väčšinou naši ľudia. Tí, ktorým sa podarilo vybaviť si výjazdové dokumenty, postupne začali odchádzať, napríklad do Austrálie, ale boli aj takí, čo išli do Európy.“

Danica s manželom zatiaľ žili z jeho práce. Ako umelec a výtvarník sa tam dokázal uplatniť a do miestnych novín prispieval kresbami a informáciami o okupácii a ich úteku z krajiny. Pre miestne noviny to bola zaujímavá téma a zarobil nejaké peniaze.

Danica ako nedoštudovaná právnička si v cudzine nevedela nájsť uplatnenie a časom začala pochybovať, či urobili správne. Netušila, či sa tam uplatní. Trápilo ju, že doma nechala rodičov.

„Sestra bola v Opave a ja som si myslela, že by som im predsa len mala pomôcť. Ja to nejako prežijem, im pomôžem a zaopatrím ich. Hlavne kvôli nim som sa vrátila. Môj muž súhlasil a išiel so mnou,“ vysvetľuje, prečo sa rozhodli pre návrat do okupovaného Československa.

Dvojica sa domov vrátila presne v deň, keď sa v Bratislave podpisovala federácia (27. októbra 1968), čiže dosť skoro na to, aby z ich odchodu nevznikli veľké problémy.

Danica sa vrátila do práce a do školy a ich dlhý „výlet“ za hranice vysvetlili tým, že sprevádzala manžela umelca na jeho služobnej ceste. Našťastie im všetci uverili a viac ich dobrodružstvo a odchod z okupovanej krajiny nikto nerozoberal.

Roky plné práce

Danica promovala v roku 1970 a začala si budovať kariéru advokátky. Životné cesty mladej ambicióznej advokátky a umelca Igora Kostku sa rozišli a Danica sa po rozvode vrátila k svojmu dievčenskému priezvisku.

Nastalo obdobe tvrdej normalizácie a ľudia sa začali báť. Danica podotkla, že advokáti fungovali akoby mimo politického prúdu a previerky, ktoré prišli nástupom normalizácie, sa ich príliš nedotýkali.

Vo svojej práci sa stretávala s rôznymi ľuďmi, ktorí potrebovali pomôcť. Časom jej však začali pribúdať klienti, ktorí mali problémy s fungovaním politického systému v krajine.

„Človek pracuje a tej roboty bolo dosť. Venovala som sa klientom, každý prípad bol iný. Takže som sa nemohla zaoberať jedným, musela som zvládať všetko. Musela som sa venovať všetkému. Buď prípad prevezmete, alebo vám ho pridelí súd,“ konštatuje.

Blízko bytu jej rodičov často vídavali auto Alexandra Dubčeka. Ich suseda sa kamarátila s jeho mamou, s ktorou sa poznala ešte z čias Interhelpa. Vo vypätých časoch sa tam jeho mama ukrývala a on ju potajme chodil navštevovať.

Danica sa neskôr opäť vydala, za manžela si vzala českého staviteľa Zdeňka Žižku. Priezvisko si však už nezmenila, naďalej ostala pri mene Okrucká, ktoré kedysi čosi znamenalo.

Ďalšia nádej na zmenu

November 1989 a Nežná revolúcia zastihli Danicu na vrchole jej advokátskej kariéry.

„Samozrejme, že som to privítala. Kto iný by sa mal angažovať, keď nie ja po tom, čo som prežila. Nebolo za tým, že by som chcela ísť do politiky a chcela by som byť prezidentkou. Nie, to vôbec! Ale pomôcť, aby sa režim zmenil a aby sa znovu nestal rok 1968, že sa to zvráti naspäť.“

Danica sa celou svojou osobnosťou vložila do vtedajšieho spoločenského a politického diania a stala sa zakladajúcou členkou VPN v Trenčíne.

Jej členovia sa pravidelne stretávali vo Hviezde (kultúrne stredisko) a dohodovali sa, čo a ako budú robiť. Podotkla, že to nebola žiadna zábava, ale tvrdá práca. Po čase sa do skupiny nadšencov pridal aj radový podnikový právnik Vladimír Mečiar.

„On to potom všetko vzal do rúk, všetko dirigoval, potom rozdával úlohy, to sa muselo spraviť. No proste to bol Mečiar. Poznala som ho, preto som vedela, že nie je seriózny, takže som si dávala veľký pozor. Neskôr ma chcel nejako vtlačiť do spolupráce… Potreboval nejakých ľudí, čo by preňho robili, ale ja som vycúvala. Celkom som z VPN odišla, nepáčilo sa mi to,“ približuje, prečo s politikou kvôli Mečiarovi rýchlo skončila.

Dnešné dni

Po revolučných dňoch, počas ktorých sa Danica venovala meniacej sa spoločenskej a politickej situácii, sa vrátila k svojmu poslaniu advokátky. Podobne ako predtým, ani v novom zriadení nepociťovala veľké politické tlaky. Podotkla, že advokáti stáli vždy trochu mimo hlavného prúdu politického diania.

Po smrti manžela sa vrátila do rodičovského domu a doopatrovala otca aj mamu. V júli 1990 sa advokáti osamostatnili a Danica si tiež založila vlastnú advokátsku kanceláriu.

Tú si zriadila v byte svojich rodičov, kde kedysi svoje advokátske poslanie napĺňal aj jej otec JUDr. Vojtech Okrucký.

Rozpad republiky vnímala negatívne. „Mne sa nepáčilo, že sme sa rozdelili. Vychádzali sme dobre, myslela som si, že bude lepšie, keď sme väčšia republika. Ale keď sa to stalo, tak som sa s tým nejako zmierila.“

Advokátskej praxi sa venovala až do úctyhodného veku 79 rokov, do konca roku 2019. Momentálne sa venuje záhradke a spolupodieľa sa na zhromažďovaní materiálov o svojom otcovi, váženom advokátovi, autorovi mnohých pokrokových matematických publikácií a odborných právnických článkov a autorovi patentu „množinového počítadla“.