Zázrak svätého ohňa v Jeruzaleme Ako osobná skúsenosť zmenila môj pohľad na kontroverznú udalosť

Fenomén svätého alebo blahodátneho ohňa (ang. Holy Fire, gr. Ἃγιον Φῶς), ako ho nazývajú pravoslávni veriaci, ma zaujal už v detstve. Vtedy sa ku mne dostala videokazeta s názvom Blahodátny oheň, ktorá popisovala zázračné zostúpenie ohňa na Kristov hrob v Jeruzaleme v deň pravoslávnej Veľkej soboty.

Neskôr som si prečítal viaceré svedectvá a polemiky, súhlasné aj odmietavé dejiny zázraku, pretože vždy záleží na tom, či boli spracované podporovateľmi alebo odporcami tohto fenoménu.

Stretnutie medzi Bohom a človekom

História obradu svätého ohňa je spletitá a plná kontroverzií. Zámerne používam slovo obrad, nie zázrak, pretože aj na oficiálnych stránkach Jeruzalemského pravoslávneho patriarchátu bolo slovo zázrak v roku 2018 nahradené slovom obrad.

V súčasnosti tento obrad prebieha tak, že na Veľkú sobotu podľa juliánskeho kalendára, ktorá v tomto roku pripadá na 4. mája, sa v kaplnke (tzv. edikule) Kristovho hrobu objaví plameň, ktorým pravoslávny patriarcha zažne svoje sviece a následne od neho celý zástup zhromaždených veriacich. V uzavretej edikule je v tej chvíli iba patriarcha, teda len on skutočne vie, akým spôsobom sa oheň zapáli.

Podľa tradície ide o zázrak, kritici však tvrdia, že v kaplnke je už pripravený zdroj svetla, respektíve patriarcha používa sviece natreté samovznietiacim fosforom.

Udalosť je sprevádzaná obrovským počtom pútnikov a popri procesii na Kvetnú nedeľu je najväčším kresťanským zhromaždením v Jeruzaleme.

Edikula v Bazilike Božieho hrobu v Jeruzaleme. Foto: TASR/AP/Tsafrir Abayov

Pre pravoslávnych veriacich to bol odjakživa dôležitý symbol pravosti ich viery. Hlavne v čase po cirkevnom rozkole, keď jednotlivé denominácie súperili, kto je pravovernejší, a ako Božie potvrdenie sa predkladali rôzne zázraky, úkazy, relikvie atď. Dnes, v čase ekumenizmu a snáh o zblíženie, už tieto diskusie zrejme stratili svoj význam.

Samotný patriarcha Teofil III. v rozhovore pre L’Osservatore Romano na Veľkú noc 2021 vysvetlil, že obrad svätého ohňa má svoj pôvod v prvých storočiach cirkvi, keď sa rozvíjali liturgické praktiky, a je to jeden z najstarších obradov jeruzalemskej cirkvi. Máme o tom dôkazy z itinerárov prvých pútnikov, ako bola Egeria.

Patriarcha sa však vyhol priamej odpovedi na otázku, aký je nadprirodzený význam obradu. Odpovedal, že účasť na obrade svätého ohňa je zážitkom stretnutia medzi Bohom a človekom, a preto je podobná účasti na Eucharistii, ktorá je tiež stretnutím medzi Bohom a ľuďmi.

Jeruzalemský pravoslávny patriarchát tak zostáva zdržanlivý a nepopiera, no ani priamo nepotvrdzuje zázrak svätého ohňa, za čo je často kritizovaný.

Kritika od gréckeho novinára

Najhlasnejším súčasným kritikom je grécky novinár a syn pravoslávneho kňaza Dimitris Alikakos, ktorý vydal v roku 2019 knihu Vykúpenie – prípad svätého ohňa s viacerými dôkazmi proti zázračnému pôvodu obradu. Knihu okrem iného tvoria svedectvá mníchov z Baziliky Božieho hrobu, ktorí popisujú, ako je svetlo zažaté prirodzeným spôsobom.

Alikakos knihu doplnil o autentické záznamy na svojom YouTube kanáli s výpoveďami arcibiskupa Izidora, kustóda a igumena mníchov Božieho hrobu v Jeruzaleme. Ten sa neskôr na súde odvolal proti spoločnosti Google a žiadal, aby z YouTube odstránili kontroverzné video (tu a tu), kde Alikakosovi hovorí, že svätý oheň je zapálený zapaľovačom.

Patriarchát zažaloval aj samotného novinára za zneužitie súkromných rozhovorov a zverejnenie ich obsahu proti vôli opýtaných. V marci tohto roku bol Alikakos aténskym súdom zbavený všetkých obvinení.

Boh je slobodný, kedykoľvek robiť zázraky, nie však na objednávku, pripomínajú viacerí kritici, ale aj duchovní z pravoslávneho patriarchátu. Asi najvýznamnejším svedectvom je interpretácia arcibiskupa Teofanesa z Gerassy, vysokopostaveného člena Bratstva Božieho hrobu, ktoré je na čele s patriarchom Teofilom III. riadiacim orgánom Jeruzalemského patriarchátu. Ten ozrejmuje, že svätý oheň je jedným z liturgických obradov, respektíve sväteninou, nie sviatosťou. V Jeruzaleme je tento obrad umocnený tým, že sa koná priamo na mieste Pánovho zmŕtvychvstania.

Podľa arcibiskupa Teofanesa z Gerassy práve latinskí križiaci vyhlásili tento starobylý obrad za zázrak, čo si po ich odchode prisvojila pravoslávna cirkev. Pôvod plameňa však nie je zázračný, neprichádza z neba, ale je zapálený ľudskou rukou.

Následne je modlitbou patriarchu posvätený a odpaľovaný veriacimi.

Takto požehnaný oheň môže robiť zázraky skrze vieru ako ktorákoľvek iná svätenina cirkvi. Je vecou porozumenia a viery každého človeka, aby prijal pravdu, že ide o prirodzený plameň posvätený milosťou cirkvi. V katolíckej liturgii môžeme nájsť paralelu tohto obradu s požehnaním nového ohňa a paškálu na Svätú sobotu.

Strastiplná cesta do baziliky

V roku 2022 sa mi počas štúdií v Izraeli konečne splnil sen zúčastniť sa na tomto obrade. Pravoslávna Veľká sobota vtedy pripadla na 23. apríla. Už niekoľko týždňov predtým boli izraelské médiá plné správ o protestoch zo strany cirkvi proti plánovanému obmedzeniu počtu veriacich, ktorí budú vpustení do Baziliky Božieho hrobu.

Napokon sa cirkvi podarilo zvýšiť počet účastníkov, no bol som si vedomý, že aj tak nebude ľahké dostať sa do chrámu. Arabskí kresťania mi hovorili, že niektorým sa celý život nepodarí dostať na toto výnimočné slávenie.

Našiel som si ubytovanie v kláštore blízko baziliky. Dúfal som, že ak už budem v starom meste, tak sa mi určite podarí dostať aspoň na námestie pred chrámom. Deň predtým ma prekvapil mladý Žid, s ktorým som blablacarom cestoval z Tel Avivu do Jeruzalema. Poznal históriu našej krajiny, pomerne veľa vedel o prezidentovi Jozefovi Tisovi, ale aj o Jozefovi Gabčíkovi.      

Status quo vo Svätej zemiBaziliku Božieho hrobu riadi päť cirkví, pravidlá určil sultán

Pavol Hudák

Konečne prišla Veľká sobota. Ráno som sa zúčastnil na svätej omši s bratom Karolom, slovenským františkánom, ktorý svojho času študoval v Jeruzaleme. No ešte predtým som išiel k jednému kontrolnému stanovišťu zistiť, aká je situácia s prechodom k bazilike. Mladé izraelské vojačky ma uistili, že je ešte priskoro a nikoho zatiaľ nepúšťajú. Stačí, aby som prišiel okolo 10. hodiny.

Presne o desiatej som bol pri prechode z ulice Christian Quarter Road k bazilike, kde mi však oznámili, že každý vstupujúci musí mať lístok, ktorý vydáva pravoslávny patriarchát.

Zamieril som k Novej bráne, kde ich práve rozdávali, a vrátil som sa k prechodu. Tam mi však povedali, že na tomto mieste púšťajú len ľudí so špeciálnymi modrými lístkami, kým ja som mal len oranžový. Napokon sa jeden vojak podujal, že ma odvedie k inému stanovišťu, blízko Muristanu, kde akceptujú aj oranžové lístky.

Na mieste bol totálny chaos, ktorý sa ešte viac znásobil po informácii, že kapacita baziliky už bola naplnená a ďalší pútnici nebudú vpustení ani len na nádvorie. Davom sa prevalila vlna pochopiteľného nesúhlasu a šomrania. Sklamane sme sa na seba pozerali a nechceli si pripustiť, že sa to takto skončí.

Vtom mi napadlo vrátiť sa vedľajšou uličkou okolo Muristanu späť na ulicu Christian Quarter Road a tam sa nejakým spôsobom dostať ďalej. Pokúsil som sa pripojiť k skupinám arabských kresťanov so špeciálnym vstupom, no ani s nimi sa mi nepodarilo vojsť.

Napokon vo veľkom štýle pripochodovala skupina kresťanských skautov, ktorí sú vo Svätej zemi známi zo slávenia všetkých veľkých slávností. Jeden z nich ma rýchlo chytil za ruku, aby som išiel s nimi, čo si vojaci na kontrolnom stanovišti nevšimli, a ani neviem ako, zrazu som sa ocitol pod kupolou preplnenej Baziliky Božieho hrobu.

Bol som v úplnom centre diania. Počiatočný šok vystriedal úžas nad tým, aký je to zázrak, že som po dvoch hodinách beznádejných pokusov konečne vnútri.

Oheň, ktorý nepáli

To, čo sa dialo v najposvätnejšom kresťanskom chráme, pripomínalo viac dianie na veľkom futbalovom štadióne než v kostole.

Dav spieval, vykrikoval arabské ululácie, mával zástavami a krížmi.

Stál som priamo za edikulou, ale keďže som nemal výhľad na vchod do kaplnky Kristovho hrobu, rozhodol som sa skúsiť si nájsť lepšie miesto. Napokon sa mi podarilo predrať sa pomedzi zástup k oltáru Márie Magdalény v časti, ktorú spravujú františkáni. Tu napodiv nebolo až tak plno.

Konečne som si mohol sadnúť k oltáru, aspoň trochu si vydýchnuť a uvedomiť si, aké dobrodružstvo práve prežívam. Čas plynul rýchlo, pozoroval som, že bazilika je plná pravoslávnych kresťanov hlavne z Balkánu, Ruska, Grécka, ale aj domácich Arabov. Každý mal v ruke zväzky 33 sviec na pamiatku Kristovho života na zemi, ktoré sa dajú celoročne kúpiť v stánkoch kresťanskej štvrte.

Bazilikou sa niesli výkriky Christos voskrese či Christos anesti. Vedľa mňa stála skupina gruzínskych kresťanov, ktorí volali: Kriste aghdga! Jeden jazyk odpovedal druhému, všetci sa tešili, bubnovali na bubienkoch a tamburínach a ženy neustále arabsky ululákali.

Bazilika Svätého hrobuSkala pod Kalváriou sa stále chveje, v bazilike prekvapí hluk a chaos

Pavol Hudák

Konečne okolo 14. hodiny nastal čas, keď aspoň trochu všetko stíchlo, a od ikonostasu k edikule sa predierala procesia duchovných s ikonami a zástavami, na čele s pravoslávnym patriarchom Jeruzalema Teofilom III. Procesia veľmi pomaly trikrát obišla edikulu za spevu krásnych ťahavých tropárov a hymnov, čo trvalo takmer polhodiny.

Po treťom raze patriarchovi sňali vrchné liturgické rúcho, mitru a všetky patriarchálne insígnie a iba v bielom sticharione s dvomi zväzkami sviec vošiel do hrobu nasledovaný arménskym kňazom.

Všetky svetlá v bazilike zhasli a nastalo zbožné ticho. Niektorí pútnici mi vraveli, že počas toho momentu je možné vidieť modrasté svetlo alebo iné svetelné úkazy, no pravdupovediac som nič nevidel. Napätie sa dalo krájať.

Napokon z pravej strany edikuly, cez otvor v stene, sa rozsvietil plameň, ktorým si zapálil sviece arménsky kresťan a bleskurýchlo sa rozbehol von z baziliky. Následne sa otvorili dvere edikuly a svetlo zažiarilo z hrobu Spasiteľa.

Ľudia sa začali neuveriteľne tlačiť na útleho patriarchu, ktorý – podopieraný kňazmi – ledva stál na nohách. Krížením rúk s dvomi horiacimi pochodňami žehnal dav na všetky strany. Postupne si všetci odpaľovali sviece, oheň sa tak tmavou bazilikou šíril ako more svetla.

Bolo v tom čosi nadpozemské, eufória, radosť, výkriky: Pán vstal z mŕtvych! Všetci okolo sa radovali, objímali a robili nespočetne veľa fotiek a videí, keďže – ako som bol vopred oboznámený – prvých 33 minút svätý oheň nepáli.

Hneď ako som si odpálil sviece, som sa dotkol plameňa, dokonca som si ním viackrát ošľahol tvár a oheň skutočne nepálil. Neviem vysvetliť, či to bolo eufóriou, extatickým zážitkom alebo davovou psychózou, ale oheň naozaj nepálil.

Autor článku dotýkajúci sa plameňa a sláviaci pútnici. Foto: P. S.

Radosť sa zväčšovala, zvony zvonili a bazilika sa zapĺňala ohňom, ale aj hustým dymom z tisícov sviec. Na niektorých miestach dopadali lúče svetla, ktoré tento dym pretínali, takže to pôsobilo neuveriteľne mysticky.

Zázrakom je už to, že pri toľkých sviecach a silnom ohni sa nič nezapálilo alebo nič vážne nestalo. Starobylá podlaha bola plná vosku, ľudia po čase zhasínali svetlo, aby si sviece mohli priniesť domov ako pamiatku na túto nezabudnuteľnú udalosť.

Pamätám si, že keď som konečne vyšiel von z učmudenej baziliky, pocit z nadýchnutia sa čerstvého vzduchu bol priam oblažujúci.

Na naše pomery to bol veľmi nespútaný a temperamentný prejav viery, ktorý je úplne odlišný od toho, ako Veľkú noc slávime na Slovensku. Nepochybujem, že to bol jeden z najväčších duchovných zážitkov, ktorý mi navždy ostane v pamäti.

S odstupom času a po vlastnej skúsenosti neprikladám kontroverziám spojeným s obradom svätého ohňa až takú dôležitosť. Pretože to, čo zostáva, je radosť z oslavy zmŕtvychvstania a úžas z rozmanitosti kresťanstva, ktoré som vtedy, na mieste prázdneho hrobu Spasiteľa, naplno precítil.

Pre marginalizovaných kresťanov v Izraeli je obrad svätého ohňa nielen manifestáciou viery, ale aj vyjadrením ich živej prítomnosti v Jeruzaleme.

V prvom rade je to však symbol vzkrieseného Krista – večného Svetla, o ktorom východná cirkev spieva: „Svetlo tiché, svätej slávy, nesmrteľného Otca nebeského, svätého, blaženého. Ježišu Kriste, keď sme prišli k západu slnka a videli žiaru večernú, ospevujeme Otca i Syna i Svätého Ducha, Boha. Je dôstojné preľúbeznými hlasmi oslavovať teba, Synu Boží, ktorý dávaš život celému svetu. Preto ťa celý vesmír velebí.“