Normalizácia na prokuratúre Žilinka pokračuje v šikanovaní Lipšicových ľudí

V kontexte aktuálnej normalizácie na prokuratúre to znie až neuveriteľne: Maroš Žilinka bol jedným z mála, kto sa nebál otvorene povedať, čo si naozaj myslí, ani v uzavretom systéme tejto monokratickej inštitúcie.

Bolo to ešte v roku 2006, keď sa v rozhovore s autorom tohto komentára spolu s jedným kolegom vyjadril, že „dozrel čas na otvorenie diskusie o potrebe zásadnej systémovej zmeny, postavenia a úloh prokuratúry“.

Hoci išlo len o jednu všeobecne formulovanú vetu, po zverejnení článku v časopise .týždeň si ich zavolali na koberec Dušan Kováčik a Dobroslav Trnka. Prvý bol vtedy špeciálnym, druhý generálnym prokurátorom.

Žilinkovi a jeho kolegovi Jaroslavovi Palkovičovi najskôr za vyslovený názor poriadne vyčistili žalúdok. Vzápätí nedostali ako jediní na celej prokuratúre polročné odmeny. A ocitli sa na tzv. čiernej listine. 

O 180 stupňov

Dnes sa to už môže javiť banálne, ale v tom čase išlo o určitý prejav odvahy. Do podobných konfliktov s vedením prokuratúry sa totiž zapojilo len zopár jednotlivcov (Ján Šanta, Ján Hrivnák, Vasiľ Špirko).

Keď potom Žilinka v roku 2020 kandidoval za generálneho prokurátora, k jednej z jeho základných téz patrila aj otvorená a transparentná prokuratúra. Bolo to autentické, uveriteľné aj vyslovene žiaduce.

Odvtedy je však všetko naruby. Žilinka hovorí aj koná v úplnom rozpore s tým, ako pôsobil a vystupoval v čase, keď bol súčasťou špeciálnej prokuratúry. A nejde len o zneužívanie paragrafu 363 v prospech mocných.

Smerom navonok bol ticho, keď súčasná vláda rušila Úrad špeciálnej prokuratúry. Svojich bývalých kolegov sa nezastal ani pred útokmi politikov ako Robert Fico, ktorý ich predhadzoval davu a dehumanizoval.

Plazivá normalizácia

Smerom dovnútra vládne tvrdou rukou, ktorú kedysi sám zažil a odsudzoval to ako prejav autokracie. Výsledkom je podľa viacerých ľudí z prostredia prokuratúry atmosféra strachu a plazivej normalizácie.

Prvým krokom po zrušení špeciálnej prokuratúry bolo rozprášenie jej ľudí po odboroch, ktoré nemajú nič spoločné s ich doterajšou praxou. Žilinka ich chce zrejme všetkých vyštvať, aby sa zbavil nepohodlných kritikov.

Narazil však na pomerne silný odpor, keď ho najskôr verejne kritizovali prokurátori Matúš Harkabus a Daniel Mikuláš. Prvý z menovaných hovorí, že majú podporu aj na generálnej, respektíve krajských prokuratúrach.

Ale vyjadrujú im ju len v súkromných rozhovoroch, s kožou na trh chce ísť málokto. V zásade to robí len skupina okolo Daniela Lipšica, ktorá napísala Žilinkovi veľmi tvrdý otvorený list. Pomsta na seba nenechala dlho čakať.

Šikanovanie

Jej formu možno pritom pokojne označiť za šikanu. Nadriadení si najskôr zavolali na disciplinárny pohovor Lipšica, ktorému vyčítali, že poskytol v pracovnom čase (cez obedňajšiu prestávku) rozhovor Rádiu Expres.

Vzápätí absolvoval to isté prokurátor Ondrej Repa, ktorého pre zmenu kritizovali za to, že bol v diskusnej relácii Slovenského rozhlasu. Len na pripomenutie, Maroš Žilinka nechodí od svojho zvolenia do médií vôbec.

Za normálnych okolností by bolo v poriadku, keby mala verejná prezentácia práce a názorov prokurátorov pevné pravidlá. Prepieranie špinavej bielizne v priamom prenose nemusí byť vždy na osoh.

Lenže toto nie je normálna situácia. Žilinka a spol. sa spreneverili svojmu poslaniu – nechránia verejný záujem, ale beztrestnosť úzkej skupiny vyvolených. Aj preto netreba mlčať, naopak: hlasno kričať, kým je čas.