Rodičia nemôžu čakať, že každý problém vyriešia cez EduPage, hovorí riaditeľka školy v Rožňave Erika Fábiánová

„Nemali by sme zabúdať, že škola nie je iba na to, aby deti vzdelávala, ale aj na to, aby ich učila spolupráci, nezištnej pomoci a priateľstvu,“ hovorí v rozhovore Erika Fábiánová, ktorá je riaditeľkou jednej základnej školy v Rožňave.

V rozhovore vysvetľuje, ako si na škole všimli, že po pandémii covidu s deťmi nie je všetko tak, ako predtým, a že deti sa prestali medzi sebou socializovať. Ich schopnosť nadväzovať kamarátstva sa rapídne zmenila. „Zatiaľ čo pred covidom sa učitelia a učiteľky vykonávajúce dozor počas prestávok sťažovali na to, že deti behajú, lietajú, hrajú pingpong a robia krik, po covide bolo zrazu na chodbách cez prestávky ticho. Ojedinele sedelo pár detí v oddychových zónach, no všetky ťukali do mobilu. Mnoho detí nebolo schopných odpovedať celými vetami alebo komunikovali minimálne,“ spomína.

Vtedy si v škole uvedomili, že sa s deťmi deje niečo nedobré. Rozhodli sa konať a zmeniť situáciu k lepšiemu. Ľahké to však nebolo.

Učiteľkou ste už 25 rokov, z toho sedemnásť pôsobíte na pozícii riaditeľky základnej školy. Ako by ste z hľadiska školy charakterizovali súčasnú dobu?

Všetci žijeme vo svete plnom zhonu, stresu a zmien. Mení sa to, ako učíme, a zmenili sa aj sociálne vzťahy a väzby detí v škole. Nemôžeme sa tváriť, že sa nás to netýka, pretože sme toho denno-denne svedkami.

V školách si zároveň uvedomujeme aj to, že pod tlakom sú aj rodičia. Na svoje deti totiž často nemajú toľko času, koľko by chceli, a pritom vedia, že stále platí, že kvalita a dĺžka času, ktorý deťom venujú, je to najdôležitejšie, čo im môžu ako rodičia dať.

Ako sa zmenila úloha školy v čase?

Aj naďalej zohráva kľúčovú úlohu v tom, že má deti vychovávať a vzdelávať pre budúcnosť. Avšak dnes poskytovať deťom vzdelanie tak, aby boli úspešné v povolaní, ktoré budú vykonávať v budúcnosti, je oveľa ťažšie ako kedysi. Jasne si uvedomujeme, že mnohé budúce povolania detí, ktoré dnes chodia na základnú školu, ešte neexistujú. Doba sa mení a vyvíja neuveriteľnou rýchlosťou, veda a výskum idú vpred míľovými krokmi. To, čo nám v škole stačilo odovzdávať deťom pred dvadsiatimi piatimi rokmi, je už len omrvinka oproti tomu, čo sa ich snažíme naučiť dnes.

Kedysi sme si vystačili s tým, že sme ako učitelia a učiteľky prišli z vysokých škôl nabití vedomosťami. Postavili sme sa pred celú triedu a „odverklíkovali“ sme to, čo sme mali naučené. Napríklad ja ako dejepisárka som bola na seba hrdá, čo všetko viem o druhej svetovej vojne, aké podrobnosti a detaily si pamätám. Dnes to už zďaleka nestačí. Dnešné deti majú k dispozícii také zdroje informácií, aké pred dvadsiatimi piatimi rokmi neexistovali. Aj my učitelia sa musíme posúvať v tom, čo všetko musíme vedieť, a najmä ako musíme v školách fungovať, aby sme v učení obstáli.

Čiže úloha učiteľa je dnes podľa vás náročnejšia?

Málokto myslí na to, aký obrovský je tlak, pod ktorým učitelia a učiteľky pracujú. Poviem to na svojom príklade – učiť pred dvadsiatimi rokmi bolo pre mňa