S dcérkou žil vyše roka v stane na ulici. Pokorný otec Štefan môže dostať novú šancu, ale potrebuje pomoc
Ona je môj anjel, je môj život, hovorí statočný otec o dcérke, ktorej sa musel na čas vzdať.
So štvorročnou dcérkou žili v stane za žilinským nákupným centrom Európa a každý ich obchádzal. Invalid a otec Štefan Eremiáš vyše roka pral a varil vonku, svoju dcérku Sašku umýval na verejných záchodoch a vodu si chodil naberať do reštaurácie. Ťažko skúšanej rodine teraz pomáhajú mnohí dobrí ľudia, pretože vedia, že Štefan má šancu na nový život. Potrebuje však každú pomocnú ruku.
Deti jedli suché cestoviny
Ako spomínal Štefan pre Nový Čas, život sa s ním nikdy nemaznal. Svoju mamu videl iba raz, otca len z fotiek a keď ako 18-ročný odišiel z detského domova, ihneď skončil na ulici. Štefan sa narodil s mozgovou obrnou, mal postihnutú ľavú stranu telu, od detstva trpel veľkými bolesťami, kríval, ale nikdy sa nevzdal. Ako vyučený poľnohospodár si našiel prácu, bývanie a nakoniec aj partnerku, s ktorou mal tri deti. Všetko sa začalo zhoršovať pred piatimi rokmi, keď život v osade začal ničiť ich rodinu.
Kým on zháňal peniaze, deti podľa jeho slov nechodili do školy a jeho žena všetky zarobené peniaze minula aj za jediný deň. „Deti mi jedli len suché cestoviny, občas párky a konzervy. Niekedy ani nemali dať čo do úst,“ hovoril otvorene pre My Žilina Štefan a priznal, že život v osade ho poznačil. Posledná kvapka trpezlivosti pretiekla, keď partnerkina rodina fyzicky napadla nielen jeho, ale aj jeho najmladšiu dcéru Sašku. Po poslednom incidente s bitkou z miesta definitívne odišli, aj keď Štefan netušil, kam pôjdu. „Ako by som ju tam mohol nechať, keď ju bili, týrali? Nebolo nikoho, u koho by sme sklonili hlavu čo i len na pár dní,“ hovoril pre Nový Čas.
Život v stane za nákupným centrom
Invalid, ktorému k tomu všetkému ešte aj diagnostikovali epilepsiu, si rozložil stan v širšom centre Žiliny za obchodným centrom Európa, kde si ho vyše roka nikto nevšimol. Na charitu chodil prosiť o chlieb a teplú polievku, pral a varil vonku a svoju vtedy štvorročnú dcérku umýval na verejných toaletách. Trápenie ukončil sám, keď sa jedného dňa rozhodol dcérku so slzami v očiach odovzdať sociálnym pracovníčkam, ktoré ju umiestnili do detského domova.
Článok pokračuje na ďalšej strane:
