Nájsť Boha vo svojom srdci

Lekcie kontemplatívneho života od Alžbety od Najsvätejšej Trojice

Laura Lokerov

Keďže som matkou troch detí, mnohé z mojich dní sú chaotické. Uprostred všetkého toho hluku, neporiadku a zvážania detí do škôl dokážu uplynúť celé hodiny bez jedinej minútky opravdivého ticha a pokoja. A pokojné chvíle, ktoré si užívam, trvajú zvyčajne ešte kratšie než čistota mojej kuchyne.

No v tomto opise sa dokáže nájsť väčšina z nás – bez ohľadu na to, či máme malé deti alebo nie. Stále treba poplatiť nejaké účty, umyť nejaký riad alebo ísť niečo vybaviť. A ticho, ba dokonca aj modlitba, nám možno pripadajú ako luxus, ktorý si nemôžeme dovoliť, lebo naň nemáme dosť priestoru a času.

V dôsledku tohto chaosu sa môžeme ocitnúť v jednom pokušení. Tým pokušením je myšlienka, že modlitbový život kontemplatívnych svätcov je mimo náš dosah. Obzvlášť to platí, keď myslíme na svätých, ktorí žili v kláštore s klauzúrou. Napadne nám, že oni určite nemajú čo ponúknuť človeku, ktorý sa musí pasovať s dopravnými zápchami alebo všadeprítomnými odtlačkami detských prstíkov.

Svätá Alžbeta od Najsvätejšej Trojice, karmelitánka, ktorá žila vo Francúzsku na prelome 19. a 20. storočia, by však s týmto názorom nesúhlasila. Alžbeta vstúpila do kláštora ako dvadsaťjedenročná a už o päť rokov nato zomrela. No aj keď prežila krátky život a posledné roky prežila fyzicky odlúčená od sveta, nejedného človeka prekvapí svojou praktickou múdrosťou. Alžbeta totiž môže učiť všetkých – od unavených mám cez zaneprázdnených pracovníkov až po dôchodcov – ako viesť kontemplatívny život naplnený modlitbou aj uprostred svojich povinností.

 

Povolaná vstúpiť do Karmelu

Alžbeta sa narodila v roku 1880 neďaleko francúzskeho mesta Bourges. Jej rodičmi boli Joseph a Marie Catezovci. O tri roky neskôr, keď sa rodina usadila v Dijone, sa Alžbete narodila sestra Marguerite.

„Sabet“, ako Alžbetu volali, bola podľa všetkého v detstve pekný kvietok. Jej mama ju opísala ako nezbedné a prchké dieťa živej povahy. Keď Alžbeta vyrástla, rada sa pohybovala v spoločnosti ľudí a bola obľúbená medzi priateľmi i v kruhu svojej rodiny. Vypestovala si tiež hlbokú vieru. Často hovorila o stretnutiach s Ježišom v modlitbe a zo svojho prvého svätého prijímania mala veľkú radosť. „Nie som hladná,“ povedala v ten deň svojej kamarátke. „Ježiš ma nakŕmil.“

O niekoľko rokov neskôr nabralo konkrétnejšiu povahu povolanie k rehoľnému životu, ktoré cítila od útleho veku: Ježiš ju pozýval vstúpiť do karmelitánskeho kláštora. Keď doň v roku 1901 Alžbeta napokon vstúpila, prijala meno sestra Alžbeta od Najsvätejšej Trojice a prežívala hlbokú a stálu radosť.

„V Karmeli je všetko krásne; nájsť Boha môžeme pri praní tak ako pri modlitbe,“ napísala Alžbeta svojej sestre po vstupe. „Všade je len on. Žijeme ho, dýchame ho. Keby si vedela, aká som šťastná! Moje obzory sa rozširujú každým dňom.“

Akú konkrétnu múdrosť pre každodenný život nám teda môže ponúknuť v klauzúre žijúca rehoľná sestra ako Alžbeta? Môže nám poradiť to isté, čo radila svojim príbuzným a priateľom. Alžbeta učila, že či už žijeme v kláštore alebo chaotickej domácnosti, môžeme si vybudovať svoju „vnútornú celu“ a očisťovať svoje srdcia, aby sme tak urobili priestor pre Pána.

 

Vybudovať si svoju vnútornú celu

„Musíš si vybudovať malú celu vo svojej duši ako ja,“ napísala Alžbeta jednej mladej žene, o dušu ktorej sa priam s materinskou láskou starala. „Pamätaj, že Boh je tam a z času na čas tam vstúp; keď budeš nervózna alebo nešťastná, rýchlo sa tam uchýľ a porozprávaj všetko  svojmu Učiteľovi.“

Podľa Alžbety si môžeme vybudovať „malú celu“ tým, že uznáme a budeme si uvedomovať, že Otec, Syn a Ducha Svätý si z každého z nás spravili svoj svätý príbytok. Tým, že si budeme pripomínať ich prítomnosť počas prežívania bežných dní a budeme im predkladať svoje ťažkosti, môžeme zbúrať bariéru, ktorú si často vytvárame medzi svojím duchovným a „bežným“ životom.

„Všetko spočíva v úmysle,“ napísala svojej mame. „Ako len môžeme posvätiť aj tie najmenšie veci, premeniť tie najbežnejšie činy na božské činy! Duša, ktorá žije v jednote s Bohom, robí samé nadprirodzené veci, a tie najbežnejšie činy… [nás] privádzajú ešte bližšie [k nemu].“ Inými slovami, všetko, čo robíme, od odpovedania na maily až po utieranie kuchynskej linky, je sväté, ba dokonca „božské“, keď zostávame spojení s Bohom a uvedomujeme si jeho prítomnosť vo svojom vnútri!

Aby pomohla vybudovať si „vnútornú celu“ svojej sestre, ktorá sa medzičasom vydala a porodila dve dcéry, napísala Alžbeta jednoduchú desaťdňovú „obnovu“ pozostávajúcu z dvoch krátkych rozjímaní na každý deň. Jedno rozjímanie sa začínalo slovami: „,Zostaň vo mne.‘ Božie slovo nám to prikazuje, vyjadruje takto svoje želanie. Zostaň vo mne, nie na pár chvíľ, nie pár hodín, ktoré pominú, ale ,zostaň…‘ natrvalo, habituálne. Zostaň vo mne, modli sa za mňa, adoruj vo mne, miluj vo mne, trp vo mne, pracuj a konaj vo mne.“

 

Vyčistiť svoje srdce

Uvedomenie si toho, že v našom vnútri prebýva Boh, nás podnecuje aj konať. Pred príchodom hosťa upraceme celý dom. Podobne musíme uvažovať aj nad stavom svojho srdca. Alžbeta nám pripomína, ako ľahko možno prázdne miesta v našich dňoch vyplniť rozptýleniami: obrátením svojej pozornosti k mobilu či televízii, či tým, že každú hodinu kontrolujeme svoje pracovné maily. No začať počúvať svoje srdcia môžeme až vtedy, keď zredukujeme tento hluk.

„Kráčať s Ježišom Kristom znamená opustiť seba, stratiť seba zo zreteľa, vzdať sa seba samého, aby sme mohli doňho hlbšie vstupovať v každom pomíňajúcom sa okamihu, do takej hĺbky, až sa tam človek zakorení.“ A na každú udalosť, na každú situáciu sa hodí táto krásna výzva: „Kto ma odlúči od Kristovej lásky?“

Najčastejšie nás zvyknú oddeliť od Pána skúšky, ktoré prežívame. V ťažkých chvíľach nás Pán žiada, aby sme upreli svoj zrak na večnosť a aby sme pamätali na to, že on je s nami, že je v nás: „Pozri sa na Učiteľa, hľaď len na neho, a prijmi tak, akoby prichádzalo priamo od neho, oboje ­– radosť aj utrpenie; takto duša vystupuje do výšin nesmierneho pokoja!“ napísala Alžbeta jednej svojej priateľke.

Alžbetino utrpenie prišlo vo forme Addisonovej choroby, ktorú v tej dobe lekári nevedeli liečiť. „Vo svetle večnosti duša vidí veci také, aké naozaj sú,“ napísala jednej priateľke pár týždňov pred svojou smrťou. „Och! Aké prázdne je všetko, čo nie je vykonané pre Boha a s Bohom! Úpenlivo ťa prosím, och, označ, prosím, všetko pečaťou lásky! Len to pretrvá.“

 

Nebeské poslanie

Alžbeta zomrela 9. novembra 1906 ako dvadsaťšesťročná. Sestra Germaine od Ježiša, jej matka predstavená, si spomenula na to, že Alžbeta predvídala aj svoj život v nebi. „Ak Boh vyhovie mojej prosbe,“ povedala Alžbeta, „myslím, že v nebi bude mojím poslaním priťahovať duše k vnútornému pohrúženiu.“

Minulý rok som si zbalila malú tašku a vydala som sa na víkendovú duchovnú obnovu so silenciom. Bola to prvá duchovná obnova, na ktorej som sa zúčastnila, odkedy mám deti, a na to ticho som sa tešila ešte viac ako na nerušený spánok. Keď som tam však dorazila, prekvapila ma jedna vec. Domček v ústraní bol pokojnejší ako môj dom, ale to ticho mi bolo povedomé. Keď som sa vrátila domov, bolo mi jasné, že aj uprostred chaosu mojich dní Boh vždy bol – a stále je – prítomný v mojom srdci. Bolo to presne tak, ako povedala Alžbeta! „Mysli na to, že si s ním, a správaj sa tak, ako by si sa správala k niekomu, koho miluješ; je to také jednoduché, netreba na to krásne myšlienky, stačí len, keď si pred ním vyleješ svoje srdce.“