Šéf južného zásahového tímu Jaroslav Slašťan Zmenil som názor. Ani kvóty na odstrel nie sú extrém, nemôžeme chrániť len medvede

Jaroslav Slašťan v rozhovore vysvetľuje, že aj keď je ochranár, vďaka skúsenostiam z výjazdov svojho Zásahového tímu pre medveďa hnedého už vie, že všetky problémy s medveďmi nemôže zvaľovať len na ľudí a tvrdiť, že stačia len preventívne opatrenia. 

Známy ochranár hovorí, že medveďov je v skutočnosti dvoj- až trojnásobne viac, ako ukázala posledná vedecká štúdia. Na to, že sa mení správanie medveďov, majú vplyv aj zmeny klímy či pandémia koronavírusu.

Slašťan sa nebráni určeniu kvót s cieľom znížiť medvediu populáciu, musí sa to však diať pri rozumne stanovených pravidlách.

V poslednej časti komplexného rozhovoru hovorí šéf Zásahového tímu Juh o detailoch známych útokov medveďov na ľudí a reaguje na výhrady, ktoré voči jeho práci formulovala istá skupina ochranárov. 

Stretnúť sa s vami nie je celkom jednoduché, keďže práca v Zásahovom tíme pre medveďa hnedého si vyžaduje aj veľa času v teréne. Naše stretnutie bolo do poslednej chvíle neisté, keďže ste očakávali, že niekedy v tomto čase sa vám môže do pasce chytiť medveď. Prečo chytáte medvede do pascí?

V tomto prípade ide o odchytávanie zdravých jedincov, teda medveďov, ktoré sú plaché, nezvykli si na ľudí a nespôsobujú problémy.

Štátna ochrana prírody sa okrem riešenia problémov s medveďmi venuje aj vedecko-výskumnej činnosti a práve toto je ten prípad. Medveďom bude po odchytení nasadený telemetrický obojok a vďaka tomu získame predstavu o ich časopriestorovej aktivite.

Pomocou týchto moderných technológií získavame nové poznatky o ich správaní. Ukazuje sa totiž, že za konfliktnými situáciami nie je len zvýšená početnosť, ale aj zmena správania týchto zvierat.

Nedávno som si vypočul zaujímavý rozhovor s vaším kolegom zo Štátnej ochrany prírody, zoológom Slavomírom Finďom. Ten tvrdil, že komplexne odpovedať na otázky týkajúce sa zmeny správania medveďov komplikuje fakt, že sa u nás zanedbáva monitorovanie medveďov a že aktuálne neprebieha žiaden seriózny výskum. Z vašich slov sa však zdá, že výskum prebieha. Ako to teda je?

Sme v prípravnej fáze nového výskumného projektu, ktorý bude riešiť ekologické vzťahy veľkých šeliem a ich spolužitie s človekom. Pán Finďo je najväčší slovenský odborník na veľké šelmy a je rešpektovaný doma aj v zahraničí. Za roky svojej činnosti má odchytené desiatky medveďov, rysov a vlkov, ktorým nasadil telemetrické obojky. 

Aj v tomto projekte sme počítali s aktivitou telemetrického sledovania, preto sme sa rozhodli odchytávať nekonfliktné, ale aj problémové medvede, aby sme u nich napríklad zistili, kde sa počas dňa zdržiavajú, aké sú ich migračné trasy a akú činnosť v akom čase vykonávajú.

„Medveďológ“ Jaroslav SlašťanMedvede zmenili správanie, ale nehádžme ich do jedného vreca

Michal Magušin

Z tohto dôvodu sme v teréne aktivovali živolovné sklápacie pasce. Po odchytení je medveď imobilizovaný, zmeraný, odoberú sa mu biologické vzorky, nasadí sa mu telemetrický obojok a podľa posielaných súradníc dokážeme vyhodnotiť, kadiaľ sa pohybuje, kde odpočíva, kde má nejaký zdroj potravy alebo či zachádza k ľudským sídlam.

Aj vďaka takémuto výskumu dokážeme vyvrátiť mnohé mýty, ktoré sú o medveďoch zaužívané, napríklad veľkosť územia, ktoré pre svoj život potrebujú, teritorialitu či mnohé iné zaužívané mýty.

Čo toto zistenie prakticky znamená?

Znamená to, že medvede sú voči sebe tolerantné, ak majú na území dostatok potravy. Alebo sa objasnila úloha takzvaných medvedích stromov, ktoré sa niekedy považovali za miesta na označenie teritória. Tvrdenia, že záhryzy a otery na medvedích stromoch zanechávajú veľké medvedie samce v snahe odplašiť menších jedincov, sa už vyvrátili.

Dnes vieme, že tieto stromy slúžia na komunikáciu, je to akási ich „pošta“. Medveď tam zanechá pachovú stopu a ďalší medveď, ktorý k takémuto stromu príde, vie čuchom na základe pachových informácií vyhodnotiť aj to, akého je pohlavia, či trpí nejakým ochorením, a získať rôzne iné, pre neho dôležité informácie. Medvede majú dokonalý čuch a najväčšie množstvo informácií získavajú práve na základe pachovej komunikácie.

Foto: archív Jaroslava Slašťana

V minulosti som zachytil viacero verejných vyjadrení, v ktorých respondenti tvrdili, že zvýšený počet medveďov nie je problém, pretože v jednej lokalite sa nemôže veľmi zvýšiť ich počet vďaka nejakej samoregulácii. Ako to je s pobytmi medveďov na jednom území?

Teritorialita živočíchov má význam najmä pri zabezpečení existenčných životných podmienok a za teritórium sa pokladá priestor, ktorý si jedinec aktívne bráni pred jedincami svojho druhu.

Dnes vďaka dôkazom, ktoré priniesli nové metódy zamerané na hodnotenie časopriestorovej aktivity, môžeme s istotou povedať, že medveď nepatrí medzi teritoriálne zvieratá.

Jedince, ktoré boli telemetricky sledované, sa pohybovali na obrovskom územnom priestore a mnohokrát prekračovali hranice viacerých orografických celkov. Preto sa priestor, kde sa medveď pohybuje, nenazýva teritórium, ale domovský okrsok. Ten môže byť rôzne veľký v závislosti od veku, pohlavia a iných faktorov.

Medvedice, ktoré vodia mláďatá v prvom roku života, majú životný priestor menší, keďže mláďatá sú menej mobilné. Dospelý samec, ktorého snahou je spáriť sa s čo najväčším počtom medvedíc, dokáže prejsť omnoho väčšie vzdialenosti ako medvedice. Výsledky Slavomíra Finďa z predchádzajúceho telemetrického sledovania medveďov ukázali, že samce staršie ako 15 rokov sa pohybovali na priestore od 11-tisíc až po 61-tisíc hektárov.

Dnes môžeme vďaka novým dôkazom s istotou povedať, že medveď nepatrí medzi teritoriálne zvieratá.

Presuny nazývané aj migrácie sú v populáciách mnohých druhov bežným ekologickým javom. Väčšinou ide o sezónne presuny z jedného miesta na druhé a naspäť. Pri dospievajúcich medveďoch sa okrem migrácie stretávame aj s emigráciou, teda opustením rodiska a osídlením nového územia.

Často sa predpokladá, že medvede, ktoré hľadajú potravu v blízkosti ľudských obydlí, reagujú na nedostatok potravy, ale toto vysvetlenie ignoruje sociálne faktory, najmä vnútrodruhovú agresivitu a despotizmus dospelých samcov.

Keď sa medvede vyskytujú v blízkosti ľudských obydlí, zvykne sa zjednodušene konštatovať, že dospelé samce vytláčajú mladšie jedince. Toto tvrdenie je len čiastočne pravdivé, pretože vodiace medvedice a dospievajúce medvede samy vyhľadávajú blízkosť ľudí ako ochranu pred samcami. Táto stratégia ľudského štítu, teda vyhľadávania ochrany pred despotickými samcami pri ľuďoch, je veľmi efektívna.

Zároveň ste povedali, že na jednom území dokáže fungovať aj viacero medveďov.

Áno, závisí to od konkrétnych okolností, ročného obdobia a dostatku potravných zdrojov. Známy je fakt, že v kukuričných poliach môžu byť desiatky medveďov rôzneho veku a dokážu sa tolerovať. Aj pri iných bohatých zdrojoch potravy, ktorými sú napríklad v Severnej Amerike migrujúce druhy rýb.

Tolerancia však nezávisí len od množstva potravy, ale napríklad aj od ročného obdobia. V tomto ročnom období prebieha medvedia ruja, medzi medveďmi je obrovské sociálne napätie, a preto sa počas jari zvyšuje aj počet útokov na ľudí. Keď sa človek priblíži k medvedici, ktorá je už niekoľko týždňov vystresovaná z toho, aby jej dospelý samec nezabil mláďatá, tak môže na neho okamžite zaútočiť.

Príčiny útokov medveďa na človeka

Počet stretov medveďa s človekom stúpa, zvlášť v posledných pár rokoch došlo k výraznému nárastu. Príčinou môže byť zvýšenie počtu medveďov. Je však medveďov naozaj viac? Nedávna analýza konštatovala opak. Pravdou však je, že táto analýza vyvolala veľké kontroverzie aj medzi odborníkmi. Čo si myslíte o danej analýze vy?

Myslím si, že počas realizácie spomínanej štúdie bolo zanedbaných viacero vecí. Napríklad sa vyzbieral malý počet vzoriek, z ktorých sa získava DNA. Bolo by špekulatívne uvažovať o tom, či bolo niečím zámerom neinformovať o tomto výskume a s ním súvisiacom zbere trusu verejnosť, len aby sa vyzbieralo čo najmenej vzoriek z územia celého Slovenska, alebo to bola len chyba či nedôslednosť zamestnanca, ktorý bol za to zodpovedný.

Foto: archív Jaroslava Slašťana

Zbieral som vzorky trusu v roku 2013, keď genetický výskum robil profesor Ladislav Paule – no o tomto novšom výskume, ktorý prebiehal v rokoch 2000 až 2021, som sa nedozvedel.

Posledný zber vzoriek bol zúžený len na malú skupinu dobrovoľníkov a štátnych ochranárov, ale lesnícka či poľovnícka verejnosť o tomto výskume netušila. Namiesto stanoveného počtu 6000 vzoriek, ktoré sa mali na DNA analýzy dodať Karlovej univerzite, bolo zaslaných len okolo 2200 vzoriek.

Nevravím, že spochybňujem celú štúdiu docenta Hulvu, sú v nej aj veľmi zaujímavé veci, o ktoré sa dá v budúcnosti naozaj opierať, ale čo sa týka genetiky a odhadu početnosti, spoznal som výhrady viacerých slovenských genetikov. Myslím si, že ich obavy o to, či tento výskum prebehol tak, ako mal prebehnúť, sú opodstatnené.

Čo je dôležité povedať a čo veľmi málo odznieva v priestore, je fakt, že genetika predstaví nejaké číslo, ktoré nám nič nepovie o správaní medveďov, o životaschopnosti populácie a jej zdravotnom stave.

Vy osobne si teda nemyslíte, že konštatovanie tejto štúdie, že na Slovensku žije maximálne 1275 medveďov, je reálne?

Nie, ja osobne mám iný pocit.

Na základe čoho máte ten iný pocit?

Na základe zvýšenia počtu konfliktných situácií, dopravných kolízií, zvýšenia počtu škôd, rôznych udalostí a nielen zvýšenia počtu hlásení, ale aj rozšírenia oblastí, z ktorých máme hlásenia a potvrdené výskyty tejto šelmy. Minulý rok sme zaznamenali problémy s medveďmi v 345 slovenských obciach. 

Všetky naše informácie, údaje a štatistiky ukazujú, že problém s medveďmi v intravilánoch obcí a miest narastá a medveď sa rozšíril aj do území, kde v minulosti nebol pozorovaný. Stúpa počet a rozsah škôd, ako aj počet konfliktných situácií.

Viem porovnať, aká bola situácia napríklad pred piatimi rokmi a aká je dnes.

To však nevyhnutne nemusí súvisieť so zvýšením počtu medveďov, nie?

Nie, faktorom môže byť zmena ich správania, ale určite aj zvýšenie ich počtu.

Myslíte si teda, že medveďov je aj viac, aj zmenili správanie?

Áno. Vždy sa budeme rozprávať len o odhade, voľne žijúceho živočícha nespočítate presne. Môj osobný odhad je, že na Slovensku žije od 2000 do 3000 medveďov.

Opieram sa aj o osobnú skúsenosť, dnes stretávam omnoho viac medveďov, ako som ich stretával v minulosti, aj keď chodievam na rovnaké miesta ako predtým.

Ak je medveďov naozaj dvojnásobne až trojnásobne viac ako pred desiatimi rokmi, je to hlavná príčina častejších útokov medveďa na človeka?

Štatistiky návštevnosti národných parkov ukazujú, že ich navštevuje viac ľudí ako v minulosti. A ak sa zároveň zvyšuje veľkosť populácie medveďa, logicky musí dôjsť častejšie k stretom človeka s medveďom. Vyšší počet útokov súvisí najmä s lokálnou hustotou populácie.

Celosvetovo dochádza k významnému nárastu počtu útokov medveďa na človeka a platí to aj pre Slovensko. Ak sa pozrieme na štatistiku útokov, zistíme, že za 16 rokov, od roku 2000 do roku 2016, došlo na Slovensku k 54 útokom medveďa na človeka, čo je rovnaký počet útokov, aký sa udial od roku 2020 do dnešného dňa.

Foto: archív Jaroslava Slašťana

Dôležitým faktorom ovplyvňujúcim počet útokov na človeka je však aj zmena správania sa medveďov, ale aj intenzívne využívanie prírody ľuďmi, ktorí nie sú zvyknutí spolunažívať s voľne žijúcimi živočíchmi. Všetky tieto faktory zvyšujú pravdepodobnosť nebezpečných stretnutí s medveďom, ktoré sa končia útokom a zranením človeka.

Zmena správania medveďov je teda spôsobená hlavne ľuďmi. Rozumiem tomu správne?

Zmena správania môže byť spôsobená aj rozmiestnením potravných zdrojov, ale aj tým, že sa v prírode pohybuje čoraz viac ľudí, medvede majú menej priestoru a času na oddych, a preto sa sťahujú z centrálnych častí pohorí častejšie k intravilánom obcí.

Okolie obcí sa dnes už neobhospodaruje tak ako v minulosti, pasienky zarástli náletom, nekosí sa. Les sa „približuje“ k ľudským obydliam a poskytuje vhodné úkrytové podmienky pre medveďa. A potom je tu blízkosť dediny, v ktorej nájde množstvo rôznej potravy.

Zmenil som názor na základe skúseností

Aj keď sú útoky medveďov v drvivej väčšine mimo obcí, „v medvedej obývačke“, sú oveľa častejšie ako predtým. Veľa ľudí očakáva, že nebude musieť čeliť riziku stretu s medveďom, aj keď ten je „doma“ – a od zodpovedných orgánov očakávajú, že budú to riziko znižovať, a to znižovaním medvedej populácie. Rozumiete tomuto uvažovaniu?

Áno. Je to napríklad problém tých ľudí, ktorí neobjavili turistiku včera, ale venujú sa jej dlhodobo. Alebo lesní robotníci, ktorí mi povedia, že predtým stretli medveďa dvakrát za rok a teraz dvakrát za deň. Rozumiem týmto obavám.

Nedávno mi volal kamarát, s ktorým sme v detstve chodili na stanovačky, a pýtal sa ma, kam sme sa to dostali. Že kedysi sme rozmýšľali, koľko plechoviek piva či koľko špekačiek si so sebou vezmeme alebo aké bude počasie, ako sa obliecť a aké si máme obuť topánky. A dnes rozmýšľame nad tým, či si zobrať sprej na medvede alebo radšej dva, alebo radšej pištoľ.

Všetky nami zaznamenané útoky sa s jednou výnimkou udiali v prirodzenom prostredí medveďa.

Okrem útoku medveďa v Liptovskom Mikuláši, ktorý sa udial v intraviláne, nemáme zaznamenaný iný útok medveďa v intravilánoch obcí. Všetky nami zaznamenané útoky sa udiali v prirodzenom prostredí medveďa. Vysvetľujeme si to aj tým, že keď medveď vstupuje do intravilánu, tak je opatrnejší, lebo vie, že vstupuje do priestoru, kde žijú ľudia. Je v strehu, a ak sa niečo stane, má dostatok času ujsť, na rozdiel od situácie, keď je medveď vo svojom prostredí, vo svojej „obývačke“ a zrazu ho niečo vyruší.

Hlavnou príčinou týchto preventívnych útokov je obranný reflex medveďa, ktorý je človekom vyrušený na krátku únikovú vzdialenosť. Najčastejšie útočí medvedica, ktorá má pri sebe mláďatá, druhú priečku v príčinách útokov obsadili prekvapivé stretnutia, pri ktorých sa medveď vyľakal, a na treťom miesta sa umiestnili útoky vyprovokované prítomnosťou psa.

V poslednom čase pozorujem, že strety s medveďom tak narušili psychiku ľudí, a to aj vplyvom mediálne zvýraznenej medvedej problematiky, že mnohí vidia medvede už za každým stromom.

Teraz však nemyslím na nadmerné obavy, ale na reálnu skúsenosť. Ľudia často nejdú na huby v okolí svojej obce pre zážitky svojich susedov, nie pre mediálnu a politickú atmosféru. Sú ich obavy a očakávanie legitímne?

Áno, a ja týmto ľuďom úplne rozumiem. Zvýšenie počtu stretov s medveďom a konfliktných situácií vplýva na kvalitu života ľudí. Premieta sa to aj do medziľudských vzťahov. Ľudia sa napríklad začínajú ozbrojovať. Robia si zbrojné preukazy a nakúpia si zbrane, pretože žijú v území, kde sa vyskytujú medvede.

Čo vlastne k tomu hovoríte? Že je síce pravda, že strety medzi človekom a medveďom sú oveľa častejšie, ale reakcia ľudí na túto zmenu reality je prehnaná?

Nie, nie je. A ich požiadavka na reguláciu počtu medveďov je odôvodniteľná, lebo títo ľudia sa chcú cítiť bezpečne.

Do zásahového tímu som prišiel s víziou, že ideme chrániť medvede. Po čase som však pochopil, že ľudia opakovanými „návštevami“ medveďov naozaj trpia. Začal som sa na to pozerať úplne inak. Svoj postoj k tejto téme som zmenil.

Presne k tomu smerujem. Keď sme pred niekoľkými rokmi robili rozhovor, zdôrazňovali ste, že v situácii s medveďmi je vlastne problém s aktivitami človeka. Hovorili ste, že medveďa robí problémovým človek a prístup musíme zmeniť my. Minulý rok som už zachytil, že vidíte problém aj pri neefektívnom postupe pri odstraňovaní medveďov so zmeneným správaním.

Je to tak.

Čo sa zmenilo? Nie ste už aj vy ovplyvnený časťou spoločnosti, ktorá hlasno volá po odstrele medveďov, pričom niektorí politici to s radosťou využívajú vo vlastný prospech?

Nie. Do politiky nechcem vstupovať a nie som ňou ovplyvnený. Môj názor je tvorený reálnymi skúsenosťami, ktoré mám z terénu.

Keď chodíme na výjazd, sme tí prví, ktorí sa s poškodenými ľuďmi stretnú. Po tom všetkom, čo som zažil, som si aj sám v sebe povedal, že už dosť. Musíme si určiť nejakú hranicu a za ňu už nejsť.

Foto: archív Jaroslava Slašťana

Ľudia v oblastiach, ktoré sú postihnuté opakovanými návštevami medveďov, sú zúfalí, prichádzajú o úrodu, včelstvá a zvieratá, ktoré chovajú. A cítia sa ohrození. Od ľudí žijúcich na vidieku nemôžeme chcieť, aby prestali chovať a pestovať, lebo svojím spôsobom života lákajú medvede. Takéto zmýšľanie ja odmietam a nikdy s ním nebudem súhlasiť.

Je tu istá skupina ľudí, ktorá stále opakuje, že problémom sú len nezabezpečené kontajnery. To, čo sa deje na slovenskom vidieku, však nie je problém nezabezpečených kontajnerov, to sa týka len územia Vysokých Tatier a dvoch-troch dolín v Nízkych Tatrách. My v zásahovom tíme nevidíme, že problém medveďov v intravilánoch obcí by bol spôsobený odpadovými nádobami. Medveď ich navštevuje kvôli ovociu, včelstvám, hospodárskym zvieratám, potrava v odpadových nádobách ho vôbec nezaujíma.

Zažil som situácie, keď ľuďom medveď zničil a zožral všetko, čo vypestovali a dochovali. Všetko.

Existuje skupina ľudí, ktorá tvrdí, že všetok majetok sa dá zabezpečiť. Včelstvá, záhrady, dobytok, polia...

Vysvetlite 85-ročnej panej na Podpoľaní, ktorá tam žije celý život a nikdy nemala okolo domu ani len jednoduchý drevený plot, že zrazu robí niečo zle. A aby si kúpila elektrický ohradník za 1500 eur, keď má 370-eurový dôchodok, z ktorého jej ostane 50 centov denne na živobytie.

Prosím, už dosť, prevencia je v poriadku tam, kde to má zmysel. Ale v oblastiach s vysokou lokálnou hustotou populácie máme skúsenosti, že väčšina opatrení nefunguje.

Ak si niekto postaví elektrický oplôtok okolo včelstiev, úplne to pochopím. Ale keď som videl elektrický oplôtok okolo detského ihriska, tak to je už veľa. Nedávno som videl reportáž z jednej rumunskej obce, ktorej obyvatelia mali elektrické drôty aj na parapetných doskách, aby sa im do domov cez okno nevlámal medveď. To sem chceme dôjsť?

Povedali by vám na to napríklad to, že nech týmto ľuďom prispeje štát. Vy to však evidentne považujete za nerealistické uvažovanie.

Pravdaže. Od týchto ľudí je to nesmierne necitlivé. Je to až pohŕdanie ľuďmi žijúcimi na vidieku. Spočiatku som nedokázal prijať fakt, že niekto môže takto vôbec uvažovať. Až z osobnej skúsenosti som pochopil, že skupina ľudí pohŕda vidieckym spôsobom života a robí si z ľudí poškodených medveďom výsmech.

Na Slovensku v súčasnosti neexistujú žiadne dotácie zo zdrojov EÚ, ktoré by riešili ochranu hospodárskych zvierat, teda chýba mechanizmus, ktorý by dotoval kúpu takýchto preventívnych opatrení.

Zažil som situácie, keď ľuďom medveď zničil a zožral všetko, čo vypestovali a dochovali.

Spoznal som včelára, veľmi dobrého človeka. Na Podpoľanie sa presťahoval z východného Slovenska, vyštudoval vo Zvolene, usadil sa v Detve, oženil. Dnes má šesť detí. Spoznali sme sa, keď nám nahlásil škody medveďom. Poviem vám, že taký zabezpečený pozemok som ešte nevidel. Vysoký pletivový plot, okolo neho deväť elektrických vodičov, fotopasce, svetelný reflektor na senzor, zvukový plašič. 

Mal v záhrade desiatky úľov. Medveď bol vynaliezavý, podhrabal sa popod plot aj posledný drôt elektrického ohradníka, nevadili mu žiadne z plašiacich zariadení, ktoré tam mal nainštalované. Zničil mu za jednu noc takmer všetky úle, spôsobil hotovú spúšť. 

Prišli sme na miesto a priznám sa, nebolo mi do reči. Včelár sa na mňa obrátil a povedal mi: „Pán Slašťan, mám šesť detí, s najmladším je manželka na materskej, najstaršie začalo chodiť tento rok na vysokú školu. Ktorému zo svojich detí mám povedať: prepáč, ale tento rok ti nekúpim zimné topánky, lebo medveď nám zničil včely?“ Nekričal, nebol agresívny, nevravel to s hnevom. Ale tá bezradnosť a zúfalstvo v jeho očiach...

Možno by mu niekto z príslušného ministerstva povedal, že štát predsa kompenzuje škody spôsobené chráneným živočíchom, ak mal majetok dostatočne zabezpečený...

Áno, volal som vtedy na ministerstvo, medveďa som žiadal odstrániť. Povedali mi, nech mu odkážem, aby si ešte kúpil strážneho psa.

Takýto typ zážitku teda posunul vaše uvažovanie o tom, ako riešiť problémy v spolužití človeka a medveďa.

Áno. Na vlastné oči som videl ľudí, ktorí sa psychicky zrútili potom, ako im medveď spôsobil škody na majetku, od ktorého boli tí ľudia bytostne závislí. Oni nezarábajú tisícky eur, kravy či ovce chovajú preto, aby prežili. Kvôli medveďovi prišli o svoje živobytie.

Ako presne sa posunulo vaše uvažovanie? Teraz uvažujete tak, že keď medveď spôsobí takýto problém, tak ho treba čím skôr eliminovať?

Moje uvažovanie sa posunulo do takého priestoru, že treba chrániť aj ľudí, nielen medveďa.

Ak sú lokality, kde je zvýšený počet konfliktných situácií a ľudia sú ohrozovaní problémovými medveďmi, tak nemáme na čo čakať.

Ale stále trváte na tom, že sa to má robiť spôsobom, akým to robí váš zásahový tím – teda identifikovať problémové jedince a tie eliminovať. Nie ste za kvóty na odstrel medveďov v daných lokalitách. Alebo áno?

Nemyslím si, že by bolo správne, keby teraz vybehlo do lesa 65-tisíc poľovníkov, ktorí by začali bezhlavo strieľať na každého medveďa, ktorého stretnú. To nechce nikto. Medvede treba odstraňovať tam, kde problémy sú, a to adresne, teda zasiahnuť a odstrániť konkrétne jedince, ktoré spôsobujú škody.

Foto: archív Jaroslava Slašťana

Máme nástroj na riešenie problémov s medveďmi, ktorý je určený na odstraňovanie medveďov, ktoré sa aktuálne nachádzajú v intraviláne, a to cez zásahové tímy ŠOP. Nazýva sa ochranný odstrel. Od 1. marca platný Manuál pre ochranný odstrel medveďa hnedého opisuje súčinnosť viacerých zasahujúcich zložiek a stanovuje úlohy, povinnosti a pracovné postupy, ktoré sa budú používať pri riešení krízových situácií v intraviláne.

Druhým nástrojom, ktorý dnes funguje, je odlov problémových medveďov na základe dohôd o spolupráci medzi ŠOP SR a poľovníckymi organizáciami. Súčasťou dohôd však musí byť protokol identifikácie problémového medveďa. Každý jedinec musí byť zdokumentovaný, súčasťou protokolu je opis situácie, zoznam hlásení, zhodnotenie rizika, mapové podklady a fotodokumentácia medveďa určeného na odlov.

Identifikovať konkrétneho medveďa nie je jednoduché a pri tomto postupe to chce veľa námahy a poctivosti nielen od vás, ale aj od poľovníkov, ktorí budú medvede priamo odstraňovať. Neobávate sa, že bude zastrelených veľa medveďov, ktoré budú „nevinné“?

Na tento účel sme vypracovali metodiku monitorovania populácie. Každá spolupráca musí byť založená na vzájomnej dôvere. Chodievame na stretnutia s poľovníkmi a vždy zdôrazňujeme, že musia strieľať až vtedy, keď si budú istí, že ide o identifikovaného medveďa. A tiež že naším spoločným cieľom je pomôcť ľuďom žijúcim na vidieku.

Musím tiež povedať, že poľovníci nie sú nadšení a vôbec sa do tejto spolupráce nehrnú. Častým ich protiargumentom je, že keď už majú strieľať medveďa, tak nie v záhrade na hruške. Že im ide o poľovnícky zážitok. Vysvetľujeme im, že momentálne musíme riešiť situáciu s problémovými medveďmi a čas ukáže, či sa podarí presadiť zmenu európskej legislatívy, ktorá by umožnila aj regulačný zásah do populácie.

Strieľať problémové medvede nie je poľovnícky zážitok?

Ide o medvede pri dedinách. Poľovníci si nepredstavujú, že ich budú strieľať niekde v záhrade na čerešni či pri maštali. Vysvetľujeme im, že ak bude medveď dostatočne identifikovaný, miesto nezohráva úlohu, môžu ho odstreliť aj v extraviláne, na poľovnej ploche. Čo je aj bezpečnejšie.

Vy už elimináciu medveďov robiť nebudete?

Budeme, v rámci ochranného odstrelu v intravilánoch a v prípadoch, keď to miestna poľovná organizácia odmietne. Máme aj také reakcie. Povedia nám, že to nebudú robiť, že im „prehadzujeme horúci zemiak“, že sa boja trestných oznámení a nechcú mať s touto témou žiadne starosti.

Ako štát rieši elimináciu medveďov

Pred rokom ste sa sťažovali, že máte komplikovaný interný predpis na elimináciu problémových medveďov. Je dnes už situácia iná a dokážete eliminovať medveďa hneď, keď je evidentné, že spôsobuje škodu?

Chceme, aby to takto fungovalo. Problematickú smernicu sme už aktualizovali, ale ešte nie je v platnosti. Aj takto si to predstavujeme, vrátiť zásahovému tímu kompetencie, ktoré mu boli zobraté.

V minulosti sme len oznámili, že konkrétny jedinec je nebezpečný, spôsobuje škody, a preto bude odstránený. Samozrejme, s patričným odôvodnením, mapami, fotkami. V ostatných rokoch sme už museli predkladať len návrh na odstránenie daného medveďa, ktorý sa musel zdĺhavo odsúhlasovať aj ľuďmi, ktorí sa tejto téme vôbec nerozumeli. Bolo to trápne až urážlivé, veď kto lepšie pozná toho medveďa ako my, ktorí sme ho riešili v teréne každý deň a každú noc.

V tomto ste normálnejšíNa Západe nechajú žiť aj vraždiace medvede, na Východe skončia na tanieri

Martin Leidenfrost

Novou internou smernicou chceme vrátiť tímom vážnosť a zodpovednosť, ale aj dosiahnuť rýchle a efektívne procesy. Napríklad keď je evidentné, že medveď stratil plachosť, a nevieme ho z danej lokality vytlačiť a zabezpečiť bezpečnosť obyvateľov, tak ho môžeme rovno na základe telefonického pokynu riaditeľa eliminovať.

Nerieši túto situáciu nový zákon, ktorý už schválila vláda a o ktorom sa rokuje v parlamente?

Ja som ten zákon nevidel.

Chcete tým povedať, že Zásahový tím pre medveďa hnedého Štátnej ochrany prírody SR sa nijakým spôsobom nepodieľal na príprave legislatívy, ktorá má zásadne meniť prístup k tejto šelme?

Samozrejme, že komunikujeme s ministerstvom životného prostredia, poskytujeme im štatistiky, údaje a stanoviská, ale pri tvorbe konkrétne tohto zákona sme nespolupracovali.

Čo však hovoríte na verejne známu pointu toho zákona, teda na to, že pri incidente s medveďom sa v danej lokalite vyhlási mimoriadna situácia, zasadne krízový štáb, ktorého budete súčasťou, a rýchlo sa dokáže rozhodnúť o eliminácii medveďa?

Ťažko sa mi vyjadruje k tomu zákonu, keďže som ho nevidel. Súhlasím však, že problém so zvyšujúcimi sa konfliktnými situáciami treba riešiť. Vnímam aj snahu tejto vlády niečo s touto problematikou robiť, nielen sa vyhovárať na európsku legislatívu, ako to bolo v minulosti. Tá snaha sa im nedá uprieť.

Foto: archív Jaroslava Slašťana

Keďže pri medveďoch ide o veľmi emocionalizovanú a politicky využívanú tému, dá sa predpokladať, že sa na skutočný, dlho neriešený problém bude reagovať prehnane v opačnom extréme. Vnímate toto riziko?

Vnímam.

Zachytil som vyjadrenie ministra Tomáša Tarabu, ktorý hovoril, že ho nezaujímajú dôvody, prečo sa medveď pri obci nachádza. Nechcem interpretovať toto vyjadrenie, ale nehrozí pri aktuálnom riešení tejto problematiky aj to, že prehliadneme dôvody, ktoré vedú k problémovému správaniu medveďov a ktoré by sme prípadne vedeli ovplyvniť?

To by som bol veľmi nerád. Rovnako ako je extrémom striktná ochrana medveďa, ktorej sme boli svedkami v predošlom období, tak rovnako považujem za extrém bezhlavé strieľanie medveďov bez dôvodu, ako aj vypúšťanie účinných preventívnych opatrení či rezignáciu na zisťovanie príčin správania sa medveďov a príčin ich návštev v intravilánoch.

Aj v spomínanej smernici sme ponechali povinnosť zásahového tímu po privolaní na miesto zistiť, prečo tam medveď chodí, a v prípade, že to zistíme, aj povinnosť odstrániť tieto príčiny.

Prednedávnom Slavomír Finďo publikoval skvelý text, v ktorom opisuje, prečo sa medvede približujú k ľuďom. Nie každý medveď, ktorý je spozorovaný „za humnami“, je synantropný a problémový.

Rezignácia na prevenciu sa zdá byť extrémom už len preto, že preventívne opatrenia výrazne pomohli napríklad vo Vysokých Tatrách, nie?

Niektoré preventívne opatrenia pomáhajú a nespochybňujem to. Ale voči opatreniam z Vysokých Tatier, ktoré sa prezentujú ako recept na všetky problémy s medveďmi, si dovolím mať výhrady. Zas sa vyvolal falošný dojem, že zabezpečením stojísk sa problém s návštevami medveďov v meste a tatranských osadách stratil. 

Netvrdím, že zabezpečenie odpadu v niečom nepomohlo, ale určite to situáciu ako takú nevyriešilo.

Zásah do populácie medveďov je lokálne potrebný, ale musí byť nastavený rozumne a na základe nejakých pravidiel.

Bol som v marci na jednom stretnutí, na ktorom sa zúčastnil aj pán primátor Vysokých Tatier, ktorý prezentoval, aké majú v meste s medveďmi problémy. Bol som veľmi prekvapený a oponoval som mu, že všade sa komunikuje, že Tatry už problém nemajú, a predkladajú sa ako vzor či návod, ako raz a navždy vyriešiť medvede v intravilánoch. Povedal mi, že problémy pretrvávajú, ale oni už rezignovali, a tak ich nenahlasujú.

To bol teda dôvod nízkeho počtu hlásení. Rezignácia a pocit, že snaha vyriešiť tatranský problém nie je úprimná.

Je podľa vás extrémom aj určenie kvóty na odstrel medveďov?

Nie je to extrém. Viacerí ľudia, ktorí s medveďmi pracujeme, sme príčetní a v problematike medveďa „sme doma“, sa zhodneme, že zásah do populácie je lokálne potrebný, ale musí byť nastavený rozumne a na základe nejakých pravidiel.

Preto nie sme za plošnú reguláciu, ale stanovenú na základe aktuálnej situácie. V tých oblastiach, kde sú problémy s medveďmi vypuklé, zasiahnuť radikálnejšie a tam, kde konflikty v spolužití človeka s medveďom nie sú, nezasiahnuť vôbec.

Toto však nie je možné vzhľadom na európske pravidlá, však?

Presne tak. Súčasná slovenská vláda a minister Taraba sa síce snažia o zmenu týchto pravidiel, teda európskej legislatívy, ale bude to beh na dlhé trate. 

Môj osobný názor je, že nerozhoduje to, ako tu s medveďmi žijeme, koľko trápení nám spolužitie s nimi prináša, koľko máme zranených ľudí a akého rozsahu sú ekonomické a sociologické škody, ktoré medvede spôsobujú. Zdá sa mi, že rozhoduje to, akí ľudia momentálne sedia v Európskej komisii a či sa na medvedí problém v štátoch, ako je Slovensko, dokážu pozerať spravodlivo, aj očami poškodených ľudí, alebo sú tam aktivisti, ktorí si z tohto zvieraťa spravili modlu.

Zmena správania medveďov má mozaiku príčin

Rozprávali sme sa o hlavných príčinách a riešeniach problémov s medveďmi. Okrem vyššieho počtu medveďov i nárastu turizmu existujú aj ďalšie vysvetlenia, prečo stúpol počet stretov človeka s medveďmi. Jedným z nich je klimatická zmena. Zimy sú miernejšie, medvede preto idú neskôr spať a skôr sa zo zimného spánku budia. Akú váhu má tento faktor?

Často sa v laickej verejnosti stretávam s názorom, že medvede nespali a sú preto nebezpečné, nervózne. Ale nepoznám vedeckú štúdiu, ktorá by potvrdila, že nedostatok alebo absencia zimného spánku vplýva na agresivitu medveďov. V minulosti medvede u nás hibernovali 80 až 120 dní, známe sú rôzne pranostiky vznikajúce na základe dlhodobých pozorovaní našich predkov, ktorí žili v tesnejšom vzťahu s prírodou, ako žijeme dnes my.

Je možné, že opatrenia proti šíreniu pandémie, ako napríklad lockdown, značne ovplyvnili aj správanie našich medveďov.

Podľa jednej z nich „na Martina medveď líha“, podľa ďalšej by sa medvede mali obracať na druhý bok na Hromnice, keď majú polovicu zimného spánku za sebou. Toto už nebude platiť a dôvodom sú práve klimatické zmeny a zvyšujúca sa teplota vzduchu. Dní s trvalou snehovou prikrývkou postupne ubúda a práve táto zohrávala dôležitú úlohu pri hibernácii medveďov. Je logické, že ak štyri mesiace nezabrložia, tak počas zimných mesiacov budú aktívne, a teda si budú hľadať zdroje potravy, a to aj v blízkosti ľudských obydlí.

Klimatické zmeny však vplývajú aj na zdravotný stav medveďov, objavili sa u nich nové ochorenia, ktoré u nás doteraz neboli zaznamenané.

Je toto však len nejaký čiastkový faktor, ktorý ovplyvnil zmenu správania medveďov?

Musíme sa na to pozerať ako na mozaiku príčin, ktoré spolu súvisia a dopĺňajú sa. Každá časť tejto mozaiky má v konkrétnej situácii inú váhu. To, čo môže byť v jednom území primárnym faktorom, v inom môže byť sekundárnym.

Spomínaný skúsený odborník Slavomír Finďo hovorí o ďalšom faktore. Je ním pandémia covidu. Číselne to sedí, od pandémie násobne stúpol počet incidentov, ako aj počet medveďov vyskytujúcich sa v blízkosti ľudských obydlí. Čo hovoríte na túto úvahu?

Nie je to len úvaha, potvrdzujú to vedecké štúdie z celého sveta, na ktorých pracovalo takmer dvesto vedcov. Tí sledovali situáciu počas pandémie a po nej v 42 krajinách sveta.

Dospeli k záveru, že proticovidové opatrenia voľne žijúce zvieratá rozpoznali a z jadrových území výskytu sa stiahli bližšie k ľudským obydliam. Jednoducho povedané, voľne žijúce zvieratá na tieto skutočnosti reagovali a nechcú sa vzdať nového životného priestoru, v ktorom navyše objavili nové a ľahko dostupné zdroje potravy. 

Faktorom, ktorý počas pandémie zvýšil úspešnú priechodnosť medveďov cez migračné bariéry, ako sú cestné komunikácie, bol menší počet áut na našich cestách.

Foto: archív Jaroslava Slašťana

Len nedávno sme s pánom Finďom vyhodnotili usmrtenia medveďov pri dopravných kolíziách od roku 2014 do roku 2023. Za sledované obdobie bolo na Slovensku usmrtených 176 medveďov na železničných tratiach a cestných komunikáciách. Preukázali sme, že počet prípadov usmrtenia vplyvom dopravných kolízií sa v ostatných rokoch zvyšuje, rekordný bol rok 2023, keď bolo u nás dopravnými prostriedkami usmrtených až 52 medveďov. 

Počas pandémie si medvede zvykli na migráciu cez málo frekventované cesty a po návrate do normálneho života prichádzajú o život na úsekoch, ktoré predtým boli pre ne pomerne bezpečné.

Aj to by mohli byť vysvetlenia, prečo sa v postcovidovom období zvýšil počet dopravných kolízií s medveďmi, ako aj ich častejší výskyt v intravilánoch obcí. Je možné, že opatrenia proti šíreniu pandémie, ako napríklad lockdown, značne ovplyvnili aj správanie našich medveďov.

Ďalším faktorom, ktorý môže vysvetľovať príčiny častejšieho stretu človeka a medveďa, je takzvaná stratégia ľudského štítu. Hovorí o tom, že napríklad medvedice s mláďatami sa môžu cielene usadiť v blízkosti ľudských sídiel, lebo vedia, že ak nejaký medvedí samec nespozná konkrétnu matku, tak jej zabije mláďatá. Blízko k ľuďom však medvede bežne nechodia, čo v kríze tieto medvedice s mladými využívajú. Toto je naozaj tak?

Áno. „Ľudský štít“ nevyužívajú na svoju ochranu len medvede, ale viaceré živočíchy.

Aby vodiace medvedice ochránili svoje mláďatá, využívajú fenomén takzvaného ľudského štítu, čo znamená, že sa priblížia k ľudským obydliam, kde nepredpokladajú výskyt dospelých samcov. V blízkosti ľudí však hľadajú ochranu pred despotickými samcami nielen medvedie matky, ale aj dospievajúce medvede.

Stále som ochranár, aj keď sa ma isté kruhy snažia vykresliť ako prezliekača kabátov.

Zdá sa mi kruté zabiť zviera, ktoré k nám príde hľadať ochranu. Preto v týchto prípadoch vyzývame ľudí, aby v čase medvedej ruje skúsili rešpektovať výnimočnosť situácie, a ak je to možné, aby na ten časový úsek obmedzili svoje aktivity v lokalite, kde sa medvedica vyskytuje. Medvedice, ktoré sa vtedy s mláďatami stiahnu bližšie k ľuďom, nezvyknú vyhľadávať potravu pri ľudských obydliach, nerobia škodu, len sa vyskytujú v blízkosti ľudí.

Aby medvedice ochránili svoje potomstvo, používajú ďalšiu zaujímavú stratégiu. Je ňou promiskuitné správanie. Znamená to, že počas ruje sa pária s viacerými samcami. Keď ich medvedie samce v ďalšom roku už s potomstvom stretnú, spoznajú vodiacu samicu ako svoju sexuálnu partnerku a neusmrtia spoločné potomstvo. Ako zaujímavosť uvediem, že analýzy DNA dokázali, že medvedica môže mať v jednom vrhu mláďatá až od troch rôznych otcov.

Na záver tejto časti asi treba konštatovať, že my vlastne nevieme, akú konkrétnu váhu majú jednotlivé faktory, ktoré spôsobujú zmenu správania medveďov. Rozumiem tomu správne?

Áno. Ja si myslím, že to závisí od ročného obdobia, ale aj od lokality. Na jednom území môže prevažovať jeden z tých faktorov, na ďalšom však môže byť tento úplne zanedbateľný. Napríklad na Podpoľaní sa ako podstatný faktor javí lokálna hustota populácie. Na iných územiach je početnosť nižšia, ale hlásení či konfliktov je takmer rovnako, za čím môže byť zmena správania.

Niektorí ľudia reagujú v štýle: A čo sa budem prispôsobovať, je to aj môj les! Správanie nezmenili len medvede, ale aj ľudia. Po pandémii sa ešte častejšie stretávam s nelogickým a necitlivým ľudským správaním. Niektorí ľudia nemajú rešpekt k ničomu a k nikomu.

Ochranár z „medvedieho tímu“Ak medveď pochopí, že ho neohrozujeme, nemáme sa čoho báť

Michal Magušin

Stále som ochranár, aj keď sa ma isté kruhy snažia vykresliť ako prezliekača kabátov. To nie je pravda, ja som svoje výhrady voči nezmyselným postupom a v dôsledku neriešenia situácie priamo a verejne komunikoval aj v minulosti. A to aj keď mi hrozilo, že za to budem sankcionovaný.

Celý čas sa rozprávame o problémových medveďoch, o medveďoch v blízkosti ľudských sídiel, ktoré ničia majetok a ohrozujú bezpečnosť ľudí. Veľa stretov medveďa a človeka, aj so zraneniami, sa však týka turistov, ľudí, ktorí sa dobrovoľne vydávajú do „medvedej obývačky“, lebo milujú hory. Majú si títo ľudia v dnešnej situácii jednoducho len uvedomiť, že idú do väčšieho rizika ako v minulosti?

Pre mňa je primárnym cieľom zabezpečiť bezpečie ľudí, ktorým medveď chodí do dvorov, toto je sekundárna vec.

Rozumiem, ale uznávate, že riziko pre turistov je dnes vyššie. Aj od iných odborníkov som počul, že kým v minulosti odporúčali ísť na túru aspoň vo dvojici, potom s „rolničkou“ na ruksaku a neskôr so sprejom na medvede, dnes si dostatočne účinné opatrenie netrúfnu navrhnúť, lebo medvede sa správajú nepredvídateľne. Keď chceme byť tvrdo úprimní, musíme len jednoducho prijať, že túrou v prírode ideme do oveľa väčšieho rizika ako v minulosti a nevieme ho zásadne znížiť?

Moja vlastná skúsenosť je, že v prípade blízkeho stretu s medveďom zostávam stáť. To však závisí od povahy človeka, niekto v stresovej situácii „zamrzne“, iný začne utekať, kričať či panikáriť.

Sprej na medvede bol vyvinutý v Spojených štátoch, kde žijú dva druhy medveďov – medveď čierny a medveď hnedý, baribal a grizly. Útoky týchto medveďov sú odlišné. Medveď hnedý útočí v obrane a rýchlo, potrebuje človeka ako potencionálne ohrozenie seba alebo svojich mláďat rýchlo eliminovať. Medveď čierny je menší ako grizly, ale má na svedomí mnoho smrteľných útokov.

Foto: archív Jaroslava Slašťana

Keď som bol pracovne v Spojených štátoch, miestni rangeri mi spomínali prípad, keď čierny medveď v americkom štáte New York preskočil plot rodinného domu a zaútočil na sedemročného chlapca pred rodinným domom. Nebol ničím vyprovokovaný, dieťa sa hralo na dvore spoločne so súrodencom, keď ho medveď napadol. V susednom štáte zaznamenali tri útoky medveďa na ľudí vrátane desaťročného chlapca, ktorého medveď tragicky zmrzačil.

Útoky tohto medveďa majú iný priebeh ako u hnedých medveďov, tieto sa k ľuďom približujú pomaly a váhavo, často človeka obchádzajú. Vtedy má človek šancu sprej vytiahnuť, čas nájsť vhodnú pozíciu a počkať na vzdialenosť, kým sa medveď priblíži na dosah spreja. 

Sprej ako obranný prostriedok je spoľahlivejší na medveďa čierneho, netvrdím však, že nedokáže v niektorých prípadoch odvrátiť útok medveďa hnedého.

Útoky, ktoré mám u nás zdokumentované, sa udiali tak rýchlo a s takou razanciou, že človek nestačil vôbec reagovať.

Stručne povedané, ako turista sa máte držať základných pravidiel, napríklad ísť len po chodníku a dávať vedieť, že tam ste, ale v podstate musíte počítať s tým, že keď medveď zaútočí, nedokážete nič urobiť. Toto je realita?

Každá rada ťažká, ale závisí od každej konkrétnej situácie. Ako reaguje medveď, ako reaguje človek, aké skúsenosti má medveď s ľuďmi... Sú známe a dostupné odporúčania, ako sa správať na území medveďov, ktoré sa oplatí dodržiavať. Polovica obetí, ktoré napadol medveď, sa tiež nimi riadila. 

Medveď je nevypočítateľné zviera, a ak vám niekto dá radu, ktorá podľa neho stopercentne pomôže vyhnúť sa stretu s medveďom, tak asi nie je príčetný. Toto je asi najúprimnejšia odpoveď, ktorú vám môžem dať.

Kontroverzné medializované prípady

Už prešiel mesiac a pol od toho, ako sa po uliciach Liptovského Mikuláša preháňal medveď. Náčelník lesoochranárskeho zoskupenia VLK Juraj Lukáč tvrdí, že podľa jeho rozhovorov s miestnymi obyvateľmi daný medveď žral odpadky v záhradkárskej oblasti, vyplašili ho hľadači parohov, utekal cez územie vojenskej strelnice, kde ho odplašili strelci, a v strese bežal cez mesto, lebo nemal inú cestu. Čo hovoríte na tento opis udalosti?

Súhlasíme, že medveď útočil v strese. Nevieme, čo presne bolo spúšťačom tejto situácie, keď sa medveď ocitol v nedeľu na pravé poludnie v intraviláne okresného mesta, kde zranil päť ľudí. Ešte sme si nekúpili vešteckú guľu.

Sú rôzne teórie, prečo sa ocitol v meste, napríklad sa hovorilo, že ho vyplašil vrtuľník, ale na krízovom štábe sme zistili, že okružné lety nad Liptovským Mikulášom už nefungujú, firma, ktorá ich prevádzkovala, počas korony skončila. Objavilo sa aj veľa konšpiračných teórií, tie je strata času aj vysloviť.

Neviem, odkiaľ mal pán Lukáč informácie, lebo my sme na mieste strávili desať dní, komunikovali sme so samosprávou, s ozbrojenými a bezpečnostnými zložkami, s miestnymi ľuďmi a obraz, ktorý opisuje on, sa nám nevyskladal. Teóriu o strelnici počujem teraz prvýkrát.

V Liptovskom Mikuláši sme odstránili medveďa, ktorý naďalej predstavoval hrozbu.

Chcem však zdôrazniť, že ten medveď nebol eliminovaný preto, lebo v strese zranil päť ľudí, ale preto, lebo sa stále zdržiaval v blízkosti obcí Ploštín a Iľanovo.

Keby nám išlo o to, aby sme odstránili prvého medveďa, na ktorého natrafíme, ako nás upodozrievali, tak to vyriešime už v prvý deň. My sme si museli byť istí, že odstraňujeme správneho medveďa.

Sledovali sme ho osem dní a ukázalo sa, že nevykazuje žiadnu plachosť ani pred motorkármi, ani pred autami, opakovane prenikal do intravilánov týchto obcí a bolo isté, že stále predstavuje riziko.

Úprimne tvrdíte, že v tej napätej spoločenskej atmosfére existovala možnosť, že žiadneho medveďa neodstránite?

Samozrejme, že existovala. Dokonca som na to pána primátora mesta pripravoval, posledné dni sme mali ťažkú komunikáciu, čo môže potvrdiť aj osobne. 

Niektorí členovia krízového štábu nás na jednom zasadnutí dokonca verejne obvinili, že toto všetko, naša terénna činnosť, hliadky a príprava eliminácie, je z našej strany len akási hra na upokojenie situácie a v skutočnosti nám nejde o odstránenie medveďa.

Odstránili sme však medveďa, ktorý naďalej predstavoval hrozbu.

Pán Lukáč z VLK-a spochybnil aj to, či ste odstránili správneho medveďa. Má pochybnosti, či ste mohli spomínanou technikou identifikovať dôležité detaily na tele medveďa. „Dron s biometrickou identifikáciou je totálny blud, je to môj odbor, som kybernetik,“ povedal v rozhovore s Andrejom Bánom. Nakoľko ste si istý, že ste odstránili medveďa z Liptovského Mikuláša?

Sme si istí na 83 percent, takúto zhodu ukázal softvér. Vyjadrovať sa teda k technológiám, ktoré nepozná, mi pripadá zvláštne. Dron detailne nasnímal medveďa počas týchto dní z rôznej vzdialenosti a viacerých strán, máme niekoľkohodinové záznamy a sme si istí, že máme správneho medveďa. 

Čo je však dôležitejšie, my máme zdokumentované jeho správanie, ktoré bolo synantropné, nevykazoval žiadnu stratu plachosti. Opakujem, že sme ho neodstránili pre udalosti, ktoré spôsobil v Liptovskom Mikuláši, ale preto, že existovalo odôvodniteľné riziko, že sa opäť môže stať hrozbou pre obyvateľov regiónu.

K spornej váhe a hmotnosti uvediem toľko, že okamžite po incidente v Liptovskom Mikuláši sme tlačovému oddeleniu ŠOP SR na základe fotografií a videí povedali, že pravdepodobne ide o samca s hmotnosťou asi 80 kilogramov. To sa dá dohľadať. 

A tu niekto opakuje dookola ako mantru samec a 100 kilogramov. Len za každú cenu spochybniť našu činnosť. Prepáčte, ale ja túto hru nehrám.

Foto: archív Jaroslava Slašťana

U dospievajúcich medveďov je ťažké zistiť pohlavie na základe tvaru hlavy a tela. O presnej hmotnosti ani nehovorím, u medveďov je 20 kg úplne bežná odchýlka. Kto sa vyzná, vie, o čom vravím. Odstraňovali sme minulý rok jedného medveďa. Potrebovali sme čo najpresnejšie zistiť na základe fotografií a videí jeho hmotnosť, pretože sme ho plánovali imobilizovať a následne usmrtiť. 

Veterinár si podľa hmotnosti tohto medveďa potreboval pripraviť množstvo narkotizačnej látky. 

Odhadovali sme mu 100 až 110 kg. Nielen my v tíme, ale aj skúsení zoológovia s dlhoročnou praxou. Po eliminácii sme zistili, že táto medvedica mala 62 kilogramov.

A teraz tu budú do priestoru svoje múdrosti rozprávať samozvaní odborníci, ktorí nedokázali určiť pohlavie medveďa ani na základe fyzickej obhliadky jeho telesných pozostatkov.

Na záver položím rečnícku otázku: čo by nám bránilo v tom, aby sme tvrdili, že v tú noc bol pri Liptovskom Mikuláši odstránený stokilový samec? Ale keď je pravda, že to bola samica, ktorá mala 69 kilogramov, tak nikdy nebudem tvrdiť nič iné.

Kedy ste identifikovali tohto medveďa?

Hneď v noci po incidente. Nešiel ďaleko, zdržiaval sa asi kilometer od Liptovského Mikuláša, pár sto metrov od obcí Ploštín a Iľanovo. Odvtedy sme ho sledovali osem dní, okrem dronu aj nočnými videniami, termovíziou a za pomoci tridsiatich fotopascí, ktorými sme monitorovali dostatočne veľký priestor.

Ak by sa ukázalo, že medveď opustil oblasť a na druhý deň sa nachádza o niekoľko kilometrov ďalej, tak by ani nedošlo k jeho odstráneniu. Pretože my sme neboli trestná výprava, žiadne kladivo na čarodejnice ani Tarabova päsť, ako sa niekde prezentovalo. 

Postavil by som sa pred krízový štáb a povedal by som, že ten medveď už nie je hrozbou pre Liptovský Mikuláš ani pre obyvateľov okolitých obcí, a preto nebol odstránený.  

Ako ste dokázali tak rýchlo nájsť toho medveďa?

V okolí sa pohybovalo niekoľko medveďov. Bol tam dospelý samec, dospelá medvedica bez mláďat a dve vodiace medvedice s potomstvom a vzrastom menší dospievajúci medveď asi v treťom roku života.

Medvedie útoky skúma 25 rokovProblémového medveďa, ktorý sa vracia, treba odstrániť. Inak robí ostatným medvediu službu

Lukáš Kekelák

Ľahko sa dalo vylúčiť, ktoré z nich neboli naším hľadaným medveďom. Tie ostatné medvede sú tam doteraz, ale nespôsobujú škodu, neprenikajú do intravilánov.

Rozhodovali ste sa napríklad medzi niekoľkými ďalšími medveďmi, ktoré zodpovedali opisu?

Keď sme dostali prvé zábery z nočného videnia, tak sme videli, že to je jedinec do sto kilogramov, že to nie je medvedica s mláďatami, nemal prvky dospelého jedinca. Ale stále sme čakali, kým nám to potvrdí dronista. Našou snahou však nebolo odstrániť prvého medveďa, na ktorého by sme narazili, to by sme dokázali už v prvý deň.

Ale keby tam boli povedzme aj štyri medvede s hmotnosťou okolo sto kilogramov, mali sme k dispozícii dosiaľ nepoznanú technológiu, ktorá nás presvedčila, že dokáže porovnávať parametre a vyhodnotiť zhodu s hľadaným a nájdeným zvieraťom. Táto technológia sa stala našou istotou.

Ako vnímate tieto vyjadrenia od ľudí ako pán Lukáč, ktorí s absolútnou istotou tvrdia, že ste neodstránili správneho medveďa?

Vnímam to ako snahu o zviditeľnenie sa, ale aj účelové poškodzovanie našej odbornosti, našich postupov, našich znalostí a skúseností.

Foto: archív Jaroslava Slašťana

Nemôže to byť motivované úprimnou snahou o ochranu medveďov a zásah len vtedy, keď to je nevyhnutné?

Vôbec nie. A týmito vyjadreniami som veľmi prekvapený, pretože zásahový tím tvoria odborníci, ktorí nepodliehajú politickým tlakom ani náladám verejnosti.

Chceme si zachovať punc profesionality a odbornosti, preto nás uráža očierňovanie, akého sa nám posledné dni dostáva zo strany hlavne niektorých mimovládnych organizácií, ktoré tvrdia, že sme dostali príkaz odstrániť akéhokoľvek medveďa do sto kilogramov. Toto im neprešlo, lebo to bolo postavené na klamstve, a tak pokračujú ďalej.

Potom prišli s iným tvrdením, a to že nešlo o správneho medveďa. Akékoľvek dôkazy, ktoré by sme im v tejto veci poskytli, by im boli nedostačujúce.

Zarazilo ma ešte jedno tvrdenie Juraja Lukáča. V spomínanom rozhovore sa vrátil k historicky prvému prípadu, keď medveď u nás usmrtil človeka – ide o prípad v Liptovskej Lúžnej v lete 2021. Pán Lukáč hovorí, že „nikto nikdy nedokázal, že to bol medveď“. A pokračuje. „Nenašli sa žiadne medvedie stopy ani pobytové znaky, nikoho nepripustili k zisťovaniu. Pokojne to mohol byť aj veľký pes, ktorých tam behá veľké množstvo.“ Doteraz som takéto spochybnenie nezachytil. Čo vy na to?

Zastal mi teraz rozum. Nech pán Lukáč navštívi pozostalých tohto pána a povie im tieto svoje tvrdenia do tváre. Som zvedavý, či sa to odváži urobiť.

Máme k dispozícii spis k tomuto prípadu. Obsah spisu tvorí uznesenie, ktorým sa zastavuje trestné stíhanie, ktoré bolo začaté 14. júna 2021 pre prečin usmrtenia, pretože skutok nebol trestným činom, a kópia znaleckého posudku vo veci súdnej pitvy nebohého pána. 

Uznesenie hovorí, že na objektívne posúdenie príčiny smrti, vzniknutých zranení a mechanizmu vzniku zranenia bola nariadená v Súdnolekárskom pracovisku Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou v Martine pitva a vypracovaný 57-stranový znalecký posudok.

Foto: archív Jaroslava Slašťana

Podľa záverov zo súdnej pitvy, ako aj výsledkov laboratórnych vyšetrení sa znalci zhodli, že išlo o smrť násilnú pre jej všeobecnú podstatu, ktorá bola spôsobená vznikom zranení, ktoré pán utrpel počas útoku medveďa.

Keď som jeho kópiu týchto dokumentov priniesol v roku 2021 na Štátnu ochrany prírody SR, nikto neprejavil záujem ani úprimnú ľútosť. Ani zo strany vtedajšieho ministerstva. Nikto si spis nevyžiadal, neoboznámil sa s ním.

Vyšiel aj odborný článok kolektívu našich vedcov uverejnený v časopise Ursus. Tým, ktorí ešte stále spochybňujú to, čo sa udialo 13. júna 2021 na lokalite Kobyliarky v doline Banské pri obci Liptovská Lúžna, ho dávam do pozornosti.

Tvrdenie pána Lukáča je obrovská neúcta voči obeti útoku a pozostalým. Toto robia konšpirátori. Zasievajú do ľudí pochybnosť, že zasa nám niečo taja a určite to nebol medveď. Prečo sa dáme takto ľahko opantať, prečo si dáme vykradnúť rozum aj svoje srdce? Veď dôstojnosť človeka je v tom, že triezvo uvažuje a rozmýšľa. Nenaučme sa tlieskať takýmto nezmyslom.

Juraj Lukáč sa vyjadril aj k incidentu, pri ktorom zahynula po strete s medveďom bieloruská turistka. To, že táto zosnulá Bieloruska spadla pri úteku pred medveďom do rokliny a zabila sa, označil pán Lukáč za „teóriu ministra Tarabu“. Môžete nám dnes k tomuto prípadu povedať nejaké podrobnosti?

Toto povie človek, ktorý o tomto prípade nič nevie a vytvorí si vlastnú teóriu, ktorej uveril, a požaduje, aby ju všetci šírili ako pravdu. Na miesto útoku sme vyrazili s kolegami hneď na druhý deň ráno.

Spoločne s pani Vladimírou Fabriciusovou z ministerstva životného prostredia sme sa stretli so záchranárom, ktorý našiel telo nebohej ženy, ako aj s policajným vyšetrovateľom. Boli sme s nimi na mieste činu, zaistili sme aj nejaký dôkazový materiál.

Za medvede a proti poľovníkomBudajova taktika sa neosvedčila

Eva Čobejová

Videli sme fotodokumentáciu, poznáme časový sled udalostí, ktoré sa tam udiali, a aj výpoveď priateľa bieloruskej turistky. Nebojím sa, že by sa verejnosť nedozvedela pravdu, ale zatiaľ z dôvodu, že vyšetrovanie ešte nie je ukončené, nepoviem podrobnosti, len to, že tak, ako to prezentuje pán Lukáč a isté kruhy, sa to neudialo.

Ale pre nich je už príznačné spochybňovanie faktov, zľahčovanie útokov a ich príčin, prevracanie okolností, za akých sa útoky udiali, hľadanie vinníkov tam, kde nie sú, a poukazovanie na veci, ktoré sa nedejú. Nič iné ani v budúcnosti nečakáme.

Skutočne šokujúce je vaše tvrdenie, že poznáte konkrétneho medveďa, ktorý útočil na bieloruských turistov. Podľa žltej značky v uchu ho vraj identifikoval horský záchranár, ktorý medveďa videl pri tele nebohej ženy. Práve o odstránenie tohto medveďa ste údajne žiadali už vlani, keď medveď ohrozoval ľudí na Táloch, teda „za kopcom“ od Demänovskej doliny, kde Bieloruska zomrela. „Keby sa tento medveď vtedy eutanazoval, mohla mladá žena ešte žiť,“ povedali ste pre Štandard.

Môžem potvrdiť, že šlo o medveďa, ktorý mal osadenú žltú ušnú značku. Svoje tvrdenie opieram o výpoveď horského záchranára, ktorý našiel nebohú Bielorusku a hneď uviedol, že po príchode na miesto tragédie pri tele obeti spozoroval medveďa so žltou značkou na uchu.

Tiež môžem potvrdiť to, že túto ušnú značku sme mu osadili my, a to po tom, ako sme nedostali súhlas svojich nadriadených na jeho odstránenie. Žiadny iný medveď so žltou značkou sa dnes na Slovensku nepohybuje, tento je jediný, a preto máme istotu. Hovorím to preto, lebo isté kruhy budú tvrdiť, že „ktovie, ktorý z tých označených medveďov to bol“.

Foto: archív Jaroslava Slašťana

Tento medveď bol nebezpečný už v lete minulého roku, keď pri golfovom ihrisku naháňal rodinu s malými deťmi. Preto sme tvrdili a stále si za týmto stojíme, že mal byť odstránený.

Niekomu toto zahmlievanie a potláčanie pravdy vyhovuje. O konšpiračných teóriách o tom, že ženu zo skalného brala sotil jej partner kvôli životnej poistke, sa vyjadrovať nebudem, ale okrem nich sa stretávam aj s inými teóriami, ktorých snahou je za každú cenu dokázať, že medveď jej smrť nezavinil. Alebo že to mohli byť dva rozdielne medvede, jeden ju ponaháňal a po páde z brala sa pri nej pristavil nami označený medveď, ktorý tadiaľ len nevinne prechádzal.

To, či si žena spôsobila smrteľné poranenia pádom, lebo jej ich spôsobil medveď, ako aj to, či na ňu zaútočil pred pádom alebo jej hryzné poranenia spôsobil už po smrti, sa verejnosť čoskoro dozvie.

Musíme byť všetci bdelí a citliví a vedieť rozlíšiť, čo sú podložené fakty a čo niečie ničím podložené úvahy a fantázie.

Posledná otázka je osobná. Ste jednou z najviditeľnejších tvárí Zásahového tímu pre medveďa hnedého. Ako zvládate túto verejnú pozornosť?

Je to nechcená pozornosť. Medveď negatívne ovplyvnil môj osobný život. Myslím si, že som človek, s ktorým sa dá rozprávať na rôzne témy, ale všetci ľudia, ktorých stretávam, sa chcú so mnou rozprávať len o medveďoch. Takže som tým už „presiaknutý a presýtený“.

Mám prácu, pri ktorej sa nedá prísť domov, zatvoriť dvere a venovať sa len rodine a svojim záľubám. Táto práca pohltí celého človeka, 24 hodín denne, 7 dní v týždni.

Idete však ďalej?

Áno, ale viac sa vidím v úlohe človeka, ktorý svojim novým a menej skúseným kolegom odovzdáva svoje skúsenosti, pripravuje metodiky, podieľa sa na profesionalizácii kolektívu, zabezpečuje komunikáciu, rôzne školenia a hlavne udržiava správne a zdravé smerovanie činnosti zásahového tímu.