Ako protestovať správne, po gruzínsky
Gruzínsko zažíva vlny protestov. Gruzínci protestujú už 16 nocí po sebe a nemienia s tým prestať. “Kto ak nie my, kde ak nie tu a kedy ak nie teraz?! Som obyčajný mechanik a som tu každý deň po robote, zomriem v tomto boji, budem tu až do konca!“, takto sa vyjadril jeden z účastníkov. Ľudia chodia po práci, protestujú, ráno upracú Rustaveli a po pár hodinách spánku idú zas pracovať. Posledné tri veľké protesty polícia tvrdo rozháňala. Používala slzotvorný plyn, vodné delá, gumové projektily, ale ľudia sa vracali a stavali barikády, blokovali cesty. Polícia ich rozoberala, ľudia opäť stavali. Don’t mess with Georgians. Ak sa pre niečo rozhodnú, ťažko ich zastaviť.
Čo ich tak rozzúrilo? Ich vláda sa už druhýkrát snaží v parlamente pretlačiť “ruský zákon”, ako mu hovoria. Návrh kopíruje ruskú verziu zákona o zahraničných agentoch. Potláča demokratické hodnoty a jeho prijatie môže byť pre Gruzíncov problematické pri ich snahách o vstup do EÚ. Len nedávno im bol udelený štatút kandidátskej krajiny a na vstupe im veľmi záleží. Dokonca majú euroatlantické ašpirácie zakotvené v ústave, preto mnohí vravia, že prijatie tohto zákona by bolo protiústavným krokom.
“Áno Európe, nie ruskému zákonu”, tak sa nazývajú protesty a Gruzínci to myslia vážne. Celá krajina sa zomkla, aby svoju vôľu presadila. V časoch bez kríz mi Gruzínci prídu takí nemastní neslaní, zdá sa, ako by im to, že ide ich krajina z kopca ani nevadilo, naše občianske združenia sú v tomto aktívnejšie a pracujú viac systematicky, zato keď Gruzínca začnú na protestoch biť, keď ho chcú vyhnať, to sa situácia úplne zmení. Nerešpektovaním jeho práva na vyjadrenie sa pošliapava jeho hrdosť, a to prestáva každá sranda. Čím viac oni doňho, tým viac sa Gruzínec aktivizuje. Vtedy sa vie celá krajina zomknúť. Podľa antropológa a historika Harariho je za rozkvetom ľudskej civilizácie schopnosť spolupráce. Gruzíncom v pokojných časoch veľmi nejde, ale v čase kríz až veľmi dobre.
Na protesty sa chystá čoraz viac ľudí, prichádzajú aj Gruzínci z iných miest. Rôzne organizácie prispievajú na materiál na ošetrenie demonštrantov, Tbilisania ponúkajú nocľah cezpoľným. Vytvorili skupinu, v ktorej vyše 4000 ľudí ponúka takúto pomoc spoluobčanom. Zaza Saralidze, ktorého vražda syna sa vyšetrila práve vďaka mimovládnym organizáciám, proti ktorým je namierený pripravovaný zákon, sa rozhodol držať hladovku, kým ho v parlamente nestiahnu z rokovaní.
S Gruzíncami sa ich vláda zahrávať nemôže, lebo ak sa pre niečo rozhodnú, tak je to sila. Jednotná sila. Na ich strane je prezidentka, ktorá počas noci vyzývala ministra vnútra, aby prestal s násilným potláčaním protestov, na ich strane sú európski politici, aj naša Miriam Lexman, ktorá v europarlamente jasne vyzýva na uvalenie sankcií na oligarchu Ivanišviliho, človeka vedúceho vládnu stranu Gruzínsky sen. Na ich strane sú aj členovia Anonymous, ktorí poslali vláde prvé a posledné varovanie, aby prestali s násilím. Na ich strane sú aj Európania v rôznych krajinách.
Ivanišviliho zbraňou je zvážanie Gruzíncov maršrutkami z rôznych miest, aby mu pod pripraveným pódiom tlieskali. Väčšinou sú to štátni zamestnanci a do reči im nie je. Po skončení sa vždy rozpŕchnu ako oblak slzotvorného plynu, ktorý vypúšťa polícia na Rustaveli, ale protestujúcim na protivládnych protestoch nezabráni, aby sa na miesto vrátili.
Protestujú celé rodiny, mladí, starí, novomanželia priamo zo svadby, kňaz aj ľudia s hendikepom. V tomto štádiu Gruzíncov nič nezastaví. Vlak sa rozbehol. Minulý rok dosiahli víťazstvo a zákon stiahli. Tentoraz sa o to pokúšajú znova a tvrdšie, ale o to pevnejšie Gruzínci na Rustaveli stoja a budú tam stáť ako veľakrát predtým, ako 9. apríla 1989, ako v 1921-om, ako minulý rok, ako veľakrát. Ak ide o ich slobodu, Gruzínci vedia bojovať, vedia byť tvrdí. Don’t mess with Georgians a bodaj by som to isté mohla povedať o Slovákoch.
