Od smrti Antonína Dvořáka 1. mája 1904 uplynulo 120 rokov. Pri príležitosti okrúhleho výročia ponúkame krátke zamyslenie nad životnými postojmi a osudmi tohto umelca, uznávaného na celom svete. Pred necelým rokom, 18. mája 2023, Výkonná rada UNESCO na svojom zasadaní oficiálne schválila zápis archívu Antonína Dvořáka do registra Pamäť sveta.
Český hudobný spisovateľ, skladateľ a prekladateľ operných textov Václav Juda Novotný počas Dvořákovej cesty do Anglicka v r. 1884 zaznamenal vo svojich spomienkach jeho zážitky z detstva: „Tam pohleďte! Chvatěruby, Lobeč, Lobeček, Hleďseby, Všestudy a Mlčechvosty, v tato místa jsem chodil s otcem kupovat všelijaký ten boží dobyteček a když mi otec svěřil některý ten kus, jenž mi ve své bujnosti utekl nebo mne bez dlouhých okolků vtáhl do rybníka, nebyla to situace právě závidění hodná. Ale všecky takové strasti mladého života mi oslazovala hudba, můj anděl strážný.“
Antonín Dvořák (1841 – 1904) sa mal pôvodne zrejme naozaj vyučiť za mäsiara v meste Zlonice západne od rodiska Nelahozeves, ležiaceho severne od Prahy pri Vltave. Objavil sa dokonca aj jeho výučný list, avšak napokon sa zistilo, že je falošný. Našťastie, zlonický učiteľ Antonín Liehmann ho zároveň vzdelával aj v hudbe.
Dvořákova sesternica Anna Dušková spomína: „Ale hlavně učitel Liehmann působil na strýce, by Antonína od rodinného povolání osvobodil a dal ho hudbě! … Když to s řezničinou Antonovou nijak nešlo, odhodlal se konečně strýc k činu a přivedl hocha do Prahy.“ Nakoniec, aj Dvořákov otec František (1814 – 1894) mal rád hudbu a vo svojej krčme, ktorú prevádzkoval popri mäsiarstve, ako to vtedy bolo zvykom, bavil hostí polkami a inými tancami – hral ich na citaru.
V Prahe Dvořák vyštudoval tzv. Varhanickou školu (1857 – 1859), teda vlastne Ústav pro cirkevní hudbu, sídliacu vo vtedajšom pražskom jezuitskom kláštore. Jeho priateľ a veľký ctiteľ, jazykovedec a neskôr profesor na Karlovej univerzite Dr. Josef Zubatý napísal, že „škola mu byla spíše prostředkem, který mu měl dodati náležité formální oprávněnosti k titulu hudebníka, než vlastní cestou ku povolání skladatelskému … ale nejvyššího poznání hudebního se mu dostalo mimo školu“.
Poznámka na záverečnom hodnotení to viac-menej potvrdzuje: „Vynikajúci, avšak skôr praktický talent. Praktické vedomosti a znalosti zdajú sa byť jedinou jeho snahou; teóriu ovláda menej.“ Napriek tomu prospel s vyznamenaním (Eminenter).
Varhanická škola vtedy patrila v tom čase spolu s Pražským konzervatóriom medzi dve najvýznamnejšie hudobno-vzdelávacie inštitúcie meste, študovali na nej aj Leoš Janáček a Josef Bohuslav Foerster. Riaditeľ Josef Krejčí (od r. 1859) na nej presadzoval vyučovanie v nemčine. Dvořákovi to nebolo po chuti, pretože ju poriadne nevedel. „Kdo se chtěl něco naučit, musel umět německy! Kdo znal dobře německy, mohl být primus … Já jsem znal německy špatně a i když jsem něco věděl, nedovedl jsem to dobře řícʻ. Moji spolužáci se na mne dívali ,skrz prsty‘ a za zády se mi smáli!“ Okrem toho tam podľa neho „…všechno páchlo plesnivinou! I varhany!“ Zdá sa, že Dvořák mal opačný problém ako o generáciu starší Smetana – ten sa skôr trápil s češtinou, aj keď asi najmä v písomnom styku.
Prečítajte si tiež:
Antonín Dvořák významne prispel k rozvoju svetovej hudby
Dvořákove skladateľské začiatky (sláčikové kvartetá, piesňový cyklus Cypřiše, dve symfónie) vyvrcholili operou Alfred (1870). Napísal ju na nemecké libreto Karla Theodora Körnera, a to jednoducho preto, že české libretá vtedy boli buď nekvalitné alebo drahé, teda nie z nedostatku vlastenectva, ktoré Dvořák prejavil napríklad už v Kvartete D dur z roku 1869, kde použil melódiu zakázanej piesne Hej Slované.
Operu Alfred z tohto tzv. „učebného“ skladateľského obdobia zatiaľ ani nepomýšľal verejne uvádzať. Jarmil Burghauser o nej píše, že „Ak počujete predohru a niektoré úseky opery samotnej, nebudete veriť vlastným ušiam: nikdy predtým – a nikdy potom! – v celých dejinách českej hudby nikto nenapísal stránky tak wagnerovské“. Alfreda v českom preklade uviedli r. 1938 v Olomouci a svetová premiéra v nemčine sa konala koncertne v roku 2014 na festivale Dvořákova Praha.
Prvým významným umeleckým prejavom Dvořákovho vlastenectva je hymnus pre zbor a orchester Dědicové Bílé hory, ktorý mal premiéru 9. marca 1873 na koncerte speváckeho spolku Hlahol pod vedením Karla Bendla. Bol to Dvořákov prvý dôležitý verejný úspech. Podľa Památníku pražského Hlaholu z r. 1886 sa jeden novinár vyslovil, že hymnus „strhl veškeré obecenstvo v pravé nadšení a právem nazvati se může nejskvělejším číslem programu“.
Aj v ďalšej opere Král a uhlíř sa Dvořák inšpiroval Wagnerom, jeho Majstrami spevákmi norimberskými pod dojmom ich uvedenia v Prahe. Zrejme aj úspech hymnu Dědicové Bílé hory napokon spôsobil, že Prozatímní divadlo súhlasilo s naštudovaním Krále a uhlíře pod vedením prvého kapelníka Bedřicha Smetanu, hoci podľa dobových správ to vyzerá skôr tak, že najväčšie bremeno mal na pleciach jeho asistent Adolf Čech, neskôr po odchode Smetanu dlhoročný prvý kapelník Národního divadla: „Když jsme asi čtyři neděle pilně studovali, dospěl Dvořák … k náhledu, že celé dílo jest příliš komplikované, jednotlivé partie činí pěvcům takřka nepřemožitelné potíže.“
S Adolfom Čechom sa Dvořák poznal ešte z poloprofesionálneho hudobného spolku Jednota sv. Cecilie, kde s ním hral na violu pod vedením dirigenta Antonína Apta. „Začal jsem tedy s tím Dvořákem hrát, ale panečku, ono to nebylo tak snadné. Brzo mu buď má hra nebyla vhod, brzo zlobil se na vedlejší pult, nebo zase na dirigenta – nebo sám na sebe. Chvílemi i přestal hrát, bruče jakousi melodii pro sebe.“
Smetana sa o Královi a uhlířovi vyjadril dosť vyhýbavo: „Tak jsem na příklad při nahlédnutí do partitury Dvořákovy opery ,Král a uhlíř‘, jež měla býti u nás provozována, seznal, že tak, jak je nyní napsána, provésti se nedá. Aby se neřeklo, že zamítám tuto operu bez příčiny, dal jsem ji nastudovati. Při zkoušce bylo s obtížemi provedeno pouze první jednání, poněvadž jak hudebníci v orchestru, tak i zpěváci si stěžovali, že se jim ukládají úkony prostě nemožné.“
Ináč, podobné argumenty typu „některé místa … nelze hráti“ musel Smetana znášať o niekoľko rokov neskôr od profesora huslí na Pražskom konzervatóriu Antonína Bennewitza pri snahe uviesť svoje kvarteto Z mého života. Že sa táto verzia opery Král a uhlíř dá naštudovať, dokázal Otakar Ostrčil v Národním divadle až jej uvedením v roku 1929.
Z premiéry teda nebolo nič a partitúru Proztímní divadlo Dvořákovi vrátilo. Napriek tomu sa nevzdal a r. 1874 operu doslova skomponoval nanovo. Toto spracovanie nemá s pôvodnou verziou okrem libreta spoločné nič. Na mnohých miestach nahradil ťažkú polyfonickú sadzbu oveľa jasnejšou štruktúrou s hudobnými myšlienkami pripomínajúcimi skôr ľudové nápevy.
Český skladateľ Josef Bohuslav Foerster (1859 – 1951), ktorého otec Josef Foerster plnil funkciu regenschoriho v pražskom kostole sv. Vojtecha, kde bol Dvořák od roku 1874 organistom, spomína: „čím více pokračovalo studium, tím více rostly uznání a obdiv, mluvilo se o překvapujících krásách, o dramatickém spádu hlavní scény, o skvělé práci thematické a polyfonní. A když nadešel den premiéry, věděli jsme všichni, že roste v Antonínu Dvořákovi českému umění jeden z nejvzácnějších, umělec vyvolený…“
Príhoda s operou Král a uhlíř dobre ilustruje zmenu Dvořákovho kompozičného štýlu a poskytuje aj obraz o tom, aké príčiny ho k tomuto obratu mohli viesť. Pri hľadaní samého seba našiel východiskový bod pre svoju tvorbu v odklone od línie, ktorú v opere reprezentoval najmä Wagner a v symfonickej hudbe programové tendencie Berlioza a Liszta.
Najmä v orchestrálnej a komornej tvorbe sa vracia k tradičným formám a vytvára dielo, ktoré prerazilo do sveta. Objavila sa však aj kritika, najmä v 80-tych rokoch 19. stor., známa ako súčasť sporov medzi tzv. „smetanovcami“ a „dvořákovcami“. J. B. Foerster stručne zhrnul, že Dvořákovi vyčítali, že sa na rozdiel od Smetanu vracia k „zastaralým formám“, najmä k symfóniám a k dielam komorným…
Často ho obviňovali aj z nedostatku inteligencie, literárneho vzdelania a naivity. V r. 1883 napísal predohru Husitská, kde sa prelínajú časti katolíckeho Svätováclavského chorálu s husitským chorálom „Ktož jsú Boží bojovníci“, teda vlastne prvky historicky nezlučiteľné. Hneď po premiére mu to tzv. „smetanovská“ strana vytkla a ešte po takmer sto rokoch sa objavil názor, že „konal celkom, ako to odpovedalo jeho naivnej povahe a posadil sa medzi obidve stoličky“. Nikomu z týchto odporcov neprišlo na um, že by mohlo ísť o symbol túžby po jednote národa bez ohľadu na vierovyznanie…
Najhorší útok však musel Dvořákov odkaz strpieť po roku 1910. Viedol ho jeden z neskorších najmocnejších predstaviteľov komunistickej totality Zdeněk Nejedlý (1878 – 1962), fanatický obdivovateľ Smetanu. Napríklad o Symfónii „Z Nového sveta“ si dovolil napísať, že je to „dílo, jež svou homofonní fakturou zvětralo a vybledlo až bolestně. Rovněž po stavbě symfonické není, zvláště v první větě, ani potuchy. Triviality ve scherzu a v poslední větě urážejí čím dál tím více. Jediný pěkný moment je ve finále před koncem, když nastoupí pozounové akordy z Larga. To jest ovšem na symfonii poněkud málo.“
Dvořáka bránil aj Leoš Janáček (1854 – 1928), s ktorým ho pútalo úprimné priateľstvo a spolu trávili napríklad veľa času v prírode. Pražský nemecký spisovateľ Max Brod to zaznamenal takto: „Dvořák byl velice málomluvný. Často nedával odpovědi na otázky. Živě obrací se Janáček proti mínění často slýchanému jako by Dvořák byl býval neinteligentní. Naopak, Dvořák prý býval stále ponořen v myšlenky. ,Jeho inteligence ale byla docela zvláštního způsobu,‘ říká Janáček. ,On výhradně tónem myslel, jiného si nevšímal…‘“.
Pri tom všetkom však samotní Dvořák a Smetana medzi sebou spory nemali, ak sa opomenú detaily, napríklad príhoda pravdepodobne z roku okolo 1878, keď vyšiel prvý rad Slovanských tancov u berlínskeho nakladateľa Fritza Simrocka (1837 – 1901). Smetana, vtedy už po strate sluchu (1874), podľa gymnaziálneho profesora Františka Bayera „dával najevo upřímnou radost, že naše české věci pronikly do ciziny, ale projevil zároveň lítost, že těch věcí nezná, že by měli ,mladší páni skladatelé starému Smetanovi své vytištěné práce alespoň ukázati, když jich slyšeti nemůže‘.
Jeho přání intervencí Srbovou“ (Jiří Srb Debrnov, u ktorého Smetana v Prahe býval) „bylo vyhověno a hned druhého dne mohl si Smetana prohlédnouti partituru … práci Dvořákovu bez výhrady pochválil: řekl mimo jiné doslova, že tu Dvořák s thematy pracuje ,zrovna po Beethovensku.‘“ Dvořák zasa po jednej zo skúšok na Smetanovu Slávnostnú a triumfálnu symfóniu s rešpektom poznamenal: „Tak takové scherzo já nikdy nenapíšu.“
Dvořákovým „dvorným“ vydavateľom sa stal Fritz Simrock (1837 – 1901) po tom, ako Dvořák v roku 1877 žiadal už piaty rok o vládne štipendium (vždy ho dostal), ktoré sa v Rakúsku od r. 1863 udeľovalo nemajetným talentovaným umelcom. Do trojčlennej komisie pre hudobnú sekciu vtedy po prvý raz zasadol aj Johannes Brahms (1833 – 1897). Mimoriadne ho zaujalo premyslené, ale prirodzené vyjadrenie prostej ľudovosti v Moravských dvojspevoch, op. 32, ktoré bolo navyše v súlade s jeho názormi na piesňovú tvorbu.
V liste mu ďalší člen komisie, česko-rakúsky hudobný kritik a estetik Eduard Hanslick (1825 – 1904), rodák z Prahy, oznamuje, že získal štipendium vo výške 600 zlatých a že Brahmsa zaujali „najmä Vaše 2-hlasné české piesne, ktoré sa aj mne neobyčajne páčia“. Brahms ich ukázal svojmu nakladateľovi Simrockovi a ten sa rozhodol vydať ich. Za toto bol Dvořák Brahmsovi do smrti nesmierne vďačný, pretože mu pomohol ku svetovej sláve.
Výčitky Dvořákových neprajníkov o „zastaralých formách“ pôsobia v súvislosti s Brahmsom celkom protirečivo – aj on predsa vo svojej symfonickej tvorbe systematicky používal staré formy a napĺňal ich novým obsahom. Počnúc Slovanskými tancami napísanými na podnet Brahmsových Uhorských tancov sa Dvořák aj v iných skladbách, napríklad symfóniach (najmä siedma), inšpiroval jeho vzormi.
V Simrockovom liste Dvořákovi o technických otázkach vydania Moravských dvojspevov sa píše: „Od českého textu môžeme iste upustiť, namiesto neho by som dal radšej anglický, ktorý je pre cudzinu dôležitejší.“ Ich vzájomný vzťah ostal po celý čas dlhoročnej spolupráce priateľský, do istého času dokonca veľmi blízky, avšak Dvořák ako vlastenec, pohybujúci sa v českom intelektuálnom prostredí, túto vetu už vtedy určite nevnímal kladne. Niekedy v r. 1885 Simrocka žiadal, aby mu skladby tlačil aj s českými titulmi. Odmietal vyhovieť a celú vec zľahčoval.
Dvořáka to nahnevalo: „Nesmejte sa mojim českým bratom a mňa tiež neľutujte. To, čo som od Vás žiadal, bolo iba želanie, a keď mi ho nemôžete splniť, som oprávnený vidieť v tom neochotu, akú som nenašiel ani u anglických, ani u francúzskych nakladateľov. Zdá sa, že nemáte ani poňatia, v akých pomeroch žijem.“
A o necelý mesiac zasa: „Posledný Váš list s národnostno-politickými výkladmi ma veľmi pobavil; ľutujem len, že ste sa tak zle poučili. Tak hovoria všetci naši nepriatelia alebo lepšie povedané: niektoré indivíduá, ktoré musia písať práve podľa zmyslu a tendencie tých či oných politických novín. … Prepáčte mi to, ale chcel som Vám len povedať, že umelec má aj vlasť, pre ktorú práve musí mať pevnú vieru a vrelé srdce…“
Dvořákovo české povedomie narážalo na ťažkosti. Niekedy ani nešlo o tlak zo strany rakúskeho štátu, ale odpor zo strany Nemcov, ktorým sa práve nepáčili vládne národnostné úľavy pre Čechy a Moravu (ich príčinou však boli skôr rakúske vojenské neúspechy ako láska k Čechom) – napríklad Prozatímní divadlo sa postavilo aj z rakúskych štátnych financií, nech už v ňom boli priestory akokoľvek stiesnené.
Koncertná agentúra Wolf Dvořákovi v r. 1888 písala, aby odložil dirigovanie svojej symfónie v Drážďanoch, pretože „sú miestom naladeným separatisticky a šovinisticky“. V r. 1880 vo Viedni po tom, ako počas skúšky na Šiestu symfóniu D dur dirigent Hans Richter Dvořáka „po každé větě hubičkoval“, sa Viedenskí filharmonici vyjadrili, že je pre tunajší hudobný svet nevhodné uvádzať prednostne a v takom rozsahu diela nejakého Čecha.
Dvořákove vlastenectvo vystihol Josef Zubatý: „týž Dvořák, který doma byl zapřísahlý nepřítel všeho planého radikalismu, v cizině nedovedl vystupovat než jako Čech tělem i duší. … Roku 1885 jsem provázel Dvořáka do Londýna, kde … řídil první provedení symfonie D-moll, a mimo to i klavírní koncert a ,Hymnus z Dědiců Bílé Hory‘. Při příjezdu do Londýna byl překvapen … plakáty, dle nichž ,Herr Anton Dvořák‘ bude říditi … novou symfonii. Dvořák si ihned vymohl, aby byl … titulován po česku ,pan Antonín Dvořák‘. Klub německých umělců jej tenkráte zval k večeru, chystanému na jeho čest, … podobné … byly pořádány předtím na př. Bülowovi, Richterovi a j. Dvořák s díky odmítl, že není německým umělcem.“
Práve Anglicko, kde neboli príčiny, aby Dvořákov pôvod vyvolával národnostné vášne, prijímalo jeho hudbu s porozumením. Obrovské úspechy tu zaznamenala nielen jeho symfonická hudba, ale aj oratoriálna, ktorá sa tu tešila veľkej obľube prinajmenšom od čias G. F. Händela. Pre Anglicko osobitne napísal oratóriá (kantáty) Svatební košile (premiéra 27. augusta 1885 v Birminghame) a Svatá Ludmila pre festival v Leedse (premiéra 15. októbra 1886). Rekviem malo premiéru 9. októbra 1891 v Birminghame. Stabat mater v Anglicku prvý raz odznela 10. marca 1883 pod taktovkou Josepha Barnbyho.
Boli to väčšinou dosť „nadrozmerné“ produkcie: dňa 13. marca 1884 v Royal Albert Hall „10.000 lidí Stabat mater poslouchalo, a 1050 hudebníků a zpěváků hrálo a zpívalo a při tom ty kolosální varhany! Pomysli si tu nejkrásnější souhru celého ansámblu…“ (list Karlovi Bendlovi). Týmto Dvořák tromfol zrejme aj Berliozov azda najväčší koncert, usporiadaný v rámci parížskej Priemyslovej výstavy r. 1844, ktorý mal 1024 účinkujúcich (traja dirigenti, päť zbormajstrov) – aspoň podľa toho, čo píše vo svojich Pamätiach. O premiére Svaté Ludmily Dvořák píše: „ke konci I. dílu propuklo celé obecenstvo a sbor a orkestr v takový jásot, že mi bylo divně při tom. … Sbor byl 350. orkestr 120. tak nejlepších hlasů a umělců.“ Do Anglicka, podnikol celkovo osem umeleckých ciest. O Dvořákovom pôsobení v USA napíšeme inokedy.
Dvořákovi na svetovom ohlase jeho tvorby veľmi záležalo. Zdá sa, že v napĺňaní tejto túžby mal predsa len viac energie ako Smetana, ktorý po istých neblahých skúsenostiach so zámermi s jeho operou Dvě vdovy v Hamburgu – vyžadovali sa tam od neho úpravy, ktoré mu neboli po chuti – dokonca v r. 1882 napísal: „Dle všeho nemám více chutě pro rozšiřování své hudby přes hranice; v skromnosti své jsem se spokojil s uznáním svého národa a ovace českého obecenstva mně odměnily v hojné míře moje snahy – tak čisté, posvátné a – pravdivé.“
Trochu zjednodušene by sa dalo povedať, že za Dvořákovho života sa po svete šírila všetka možná jeho hudba – okrem opery. Istý medzinárodný úspech zaznamenala pomerne krátke dvojdejstvové dielo Šelma sedlák, o ktorom Jan Neruda zložil tieto metafory: „Kluk jako tuřín, jiskrné oči, krok samý skok a slovo samá píseň“. Dielo podľa vzoru Smetanovej Predanej nevesty malo premiéru v Prozatímním divadle 27. januára 1878, 24. októbra 1882 v Drážďanoch, 3. januára 1883 v Hamburgu a v novembri 1885 vo Viedni, kde sa však stala predmetom nemeckých nacionalistických prejavov.
V rozhovore pre Sunday Times (Londýn) z roku 1885 Dvořák priznal: „Áno. Keď som začínal komponovať, jedným z mojich najväčších cieľov bolo napísať operu.“ Zdá sa, že medzinárodné uznanie jeho symfonickej, oratoriálnej a komornej hudby ho celkom neuspokojilo a mal dosť veľkú ctižiadosť dosiahnuť porovnateľné úspechy aj v opere. Asi najlepšie to ilustruje príklad Dimitrija. Libreto napísala Marie Červinková-Riegrová, dcéra významného českého politika Františka Ladislava Riegera.
Pôvodne ho mal zhudobňovať Karel Šebor, ale libretistka s ním nebola spokojná, takže ho cez svojho otca a cez riaditeľa Prozatímního divadla Jana Nepomuka Maýra napokon ponúkla Dvořákovi. Námet líčiaci mocenské boje o nástupníctvo po smrti cára Borisa Godunova Dvořáka zaujal. Po zlých skúsenostiach s textami, ktoré nie vždy podporovali celkové vyznenie jeho predchádzajúcich opier, bol na nové libreto veľmi úzkostlivý a v súlade so svojimi hudobnými predstavami požadoval mnohé zmeny – Červinková to nie vždy dobre znášala.
Premiéru 8. októbra 1882 v Novém českém divadle – letnej scéne Prozatímního divadla, do ktorého by sa taká veľká produkcia nezmestila – obecenstvo prijalo veľmi kladne: „ale po konci II. jednání byl zvláště tleskot hlučný i vyvolávání stále se opakovalo po každém aktě. … Obecenstvo vidět, že s chutí poslouchalo až do konce, a přece to trvalo až do 11 hodin.“ Prišli aj nakladateľ Fritz Simrock a z Viedne Eduard Hanslick, ktorého kritiku považoval Dvořák za smerodajnú pre medzinárodný úspech diela.
Ten v Neue freie Presse vysoko ocenil Dvořákovo zhudobnenie, avšak mal aj pripomienky k libretu, najmä k príliš drastickej scéne vraždy Xénie v „priamom prenose“. Dvořák požiadal Červinkovú o zmeny, tá však vtedy už pracovala na Jakobínovi, takže veľa chuti do zásahov v už hotovom diele nemala. Raz si zapísala do denníka: „Ten nešťastný Dimitrij. Nemám k tomu žádné chuti a mysli.“ A 22. apríla 1883 konečne: „Jsem tak ráda, že mám toho Dimitrije z krku.“ V novej úprave sa dielo v Národním divadle hralo od roku 1883 do r. 1892. Do sveta však neprerazilo…
Dvořák sa zdráhal napísať ďalšiu operu na český námet, začalo to vyzerať, že by bol kvôli svetovej sláve ochotný aj trochu „zľaviť“ zo svojho vlastenectva. Hoci Červinková už pracovala na librete Jakobína, stále váhal: „…po prvním čtení mi byl řekl, že se mu to nesmírně líbí … nyní pravil, že se mu to sice líbí, ale že to je jen pro naše poměry; … ale do ciziny že se to nehodí.“ zapísala si do denníka a keď sa s ním takto naťahovala pomaly šesť rokov, r. 1887 mu oznámila:
„Nemáte-li do „Jakobína“ tu pravou chuť, … tedy prosím, abyste se neostýchal a mně libreto bez odkladu vrátil.“ Vtedy sa Dvořák spamätal a pustil do práce. Opera obsahuje autorove autobiografické črty, napríklad postava Bendu jednoznačne nesie znaky jeho učiteľa Liehmanna zo Zloníc a učiteľova dcéra Terinka má rovnaké meno ako Liehmannova dcéra, s ktorou Dvořák kedysi vystupoval na chóre.
Premiéra r. 1889 v Národním divadle zaznamenala veľký úspech, avšak kritické ohlasy podnietili Dvořáka ku zmenám, ktoré dokončil až po návrate z Ameriky. Až vtedy dokázal do hĺbky pochopiť pocity Bohuša a Julie, ktorí sa po rokoch v cudzine vracajú do vlasti. Okrem iných zmien zrejme práve preto vytvoril celkom nové zhudobnenie duetu My cizinou jsme bloudili.
Na rozdiel od Dimitrija je medzinárodný ohlas Jakobína celkom slušný. Hral sa v Ľubľane, Záhrebe, Barcelone, Mannheime, Berlíne, Drážďanoch, Essene, Weimare, Londýne, Wexforde, Edinburghu, Washingtone, Dvořák sa však toho nedožil… Melodika diela je mimoriadne bohatá. Vo svojej konečnej úprave takmer nemá recitatívy – každé dejstvo je vlastne nepretržitým melodickým tokom.
Dôraz na melódiu je typickou črtou Dvořákovej tvorby. Keď mu raz Janáček poslal svoju skladbu na posúdenie (pravdepodobne kantátu Amarus), odpísal mu: „Skladba ta je zvláště v ohledu harmonickém zajímava, jenom bych si přál více melodie, a pak trochu správnější deklamaci.“ Podľa J. B. Foerstera sa vo Viedni tradovalo, že Brahms raz ktorémusi Dvořákovmu odporcovi odvetil: „Bol by som rád, keby mi raz napadlo ako hlavná vec, čo Dvořákovi napadne len tak mimochodom.“
Vplyv Wagnera (a Liszta), od ktorého sa odklonil po peripetiách s operou Král a uhlíř sa však postupne vracal. Zdá sa však, že bol skôr formálny a technický a Dvořák sa s jeho výdobytkami vysporiadal veľmi originálnym spôsobom, ako to dokazuje napríklad práca s témou Rusalky, ktorá sa počas celej opery objavuje vo viac ako 50-tich variantoch. V r. 1896 dokonca napísal tri symfonické básne Vodník, Polednice a Zlatý kolovrat.
K tomuto sa hodí citát od Václava Talicha: „Ano, Dvořák vyšel z přírody, z české přírody, z českého venkovského života. Ovládá dokonale řemeslnou techniku své doby, … ale naplňuje ji duchem své vlasti, a to po mém soudu učinilo Dvořáka světovým. Jeť jediná cesta, jak můžeme zainteresovati svět pro svou kulturu – a to je: zmocniti se technických vymožeností současné doby, ale nezapomenouti při tom mluviti dobře česky. Antonín Dvořák je v tomto směru zcela výjimečným příkladem…“
Prečítajte si tiež:
• Rusalka – klenot českej opernej tvorby
• Dvořákova Rusalka v číslach a spomienkach
• Etnologička Katarína Babčáková o mýte v librete Rusalky
Premiéru Rusalky v Národním divadle, ktorá sa napokon konala 31. marca 1901, sprevádzali ťažkosti. Libretista Jaroslav Kvapil píše, že sa najprv zdržala kvôli štvortýždňovej stávke orchestra a „Prince měl zpívati Karel Burian – a ten k večeru zčista jasna odřekl. Na štěstí měl partii nastudovanou i [Bohumil] Pták, a Pták ji tedy zpíval.“ Rusalka na libreto v duchu Erbenových balád, inšpirované rozprávkovou novelou Friedricha de la Motte Fouquého Undine (ako operu ju zhudobnil E. T. A. Hoffmann), Andersenovou rozprávkou Malá morská víla a motívmi rozprávkovej drámy Gerharta Hauptmanna Potopený zvon, sa dá nazvať dokonalým operným dielom.
Ešte za Dvořákovho života sa mala uviesť vo viedenskej Dvornej opere pod taktovkou Gustava Mahlera. Na toto predstavenie už existovala aj zmluva, nakoniec sa však nekonalo. Jej prvé uvedenie v Nemecku sa uskutočnilo až v roku 1929 v Stuttgarte a odvtedy sa postupne zaradila do bežného svetového operného repertoáru. Dvořák teda napokon svojím mimoriadnym úsilím a vytrvalosťou dosiahol svoje, hoci až po smrti…
Ani v posledných mesiacoch života Dvořáka neopustil elán komponovať. Po premiére svojej poslednej opery Armida na libreto Jaroslava Vrchlického podľa epickej básne Oslobodený Jeruzalem od Torquata Tassa (téma lásky medzi križiackym vojvodcom a damašskou princeznou Armidou), ktorej príprava zaznamenala podobné peripetie ako Rusalka, vážne uvažoval o ďalšej opere Horymír na libreto Rudolfa Stárka.
Syn Otakar Dvořák spomína, že už mal hotových aj niekoľko skíc. Baníkom vo Vysokej u Příbrami, kde si postavil letný dom aj s hospodárstvom, vraj ešte stihol porozprávať, „že bude psát operu, kde v jednom jednání budou skuteční havíři a k tomu, že budou pracovat v dole zrovna takovými nástroji, jako pracují oni v dolech příbramských a březohorských. … otec slíbil jim, že na premiéru této opery musí mu dát Národní divadlo celé hlediště, kde zaujmou místa v první řadě jen havíři z Příbramska, aby se mohli vyslovit, jak dalece jednání to bude působiti dojmem reálnosti.“ Antonín Dvořák umrel 1. mája 1904 v Prahe.
Ako pedagóg na na Pražskom konzervatóriu (od r. 1880) vychoval niekoľko významných českých osobností, napríklad Josefa Suka (po svadbe s dcérou Otilií sa stal jeho zaťom), Oskara Nedbala a Vítězslava Nováka, budúceho učiteľa zakladateľov slovenskej hudobnej moderny Eugena Suchoňa a Jána Cikkera.
Ján Marták
Zdroje:
1. Klaus Döge: Antonín Dvořák. Život, dílo, dokumenty. Vyšehrad, Praha 2013
2. Otakar Šourek: Dvořák ve vzpomínkách a dopisech. Národní hudební vydavatelství ORBIS, Praha 1951
3. Ondřej Šupka: Opery Antonína Dvořáka I – XII. www.operaplus.cz (https://operaplus.cz/?s=opery+antonína+dvořáka)
4. http://www.antonin-dvorak.cz/ (Společnost Antonína Dvořáka)
Pridajte komentár
Prepáčte, ale pred zanechaním komentára sa musíte prihlásiť/registrovať.