Po prvý krát som o zvonici v Kunove (miestnej časti mesta Senica) písal v roku 2003. Zaujal ma jej príbeh. Zvonice postavenej na židovskom cintoríne, ktorý nikdy nikto na pochovávanie nepoužil. Zvonice, ku ktorej pristavali márnicu, aby v nej okrem iného nechali vystavených neznámych mŕtvych, utopencov, tulákov, žobrákov. Zvonice, ktorá nakoniec aj s márnicou poslúžila ako núdzne ubytovanie počas prestavby maštale na bývanie pre rodinu.
Tá zvonica s prístavbou sa pýši ešte jednou zvláštnosťou. Veľmi pripomína naše ranostredoveké kostoly. Predstavaná veža a za ňou ústredný priestor, loď. Zvonica v Kunove je ďaleko, ďaleko mladšia a trochu menej proporčná, ako kostoly, ale aj tak je to podoba, ktorá zaujme.
Rozprávanie z roku 2003, nielen pre pamätníkov magazínu inzine.sk
V polovici 19. storočia spojila Holíč a Senicu nová cesta vedúca popri Kunove. Kunovská zvonica, stará drevená sa ocitla tesne pri jej okraji. Dosť nevýhodná poloha bola dôvodom, prečo sa vtedajší richtár rozhodol, že sa za obecné peniaze musí postaviť nová. Moderná, murovaná. V roku 1860 sa po prvý krát rozozvučali jej dva nové zvony. Jeden s hmotnosťou asi 76 kg a menší asi 42,5 kilogramový. Sprevádzkovanie tejto v čase svojho vzniku dôležitej stavby, bolo spojené s uzavretím osobitej dohody. Týkala sa spoločného užívania zvonice evanjelickou aj katolíckou cirkvou. Spísali ju v troch exemplároch a 19. augusta 1860 ju podpísal evanjelický farár Samuel Tesák, katolícky kňaz Štefan Belica a obecný richtár Pavol Harnoš. 29. augusta sa zvonica dočkala posviacky, ale už 20. augusta na Štefana – pamiatka svätého uhorského kráľa, sa konali na jej počesť predčasné kunovské hody. Tie bývali obyčajne až na Martina. Odpor proti narúšaniu tradícií zaujali kunovskí mlynári. Nové hody ignorovali. Počkali až na pôvodní termín.
I. svetová vojna sa podpísala aj na zvonici. Vojsko, veľký zvon zrekvírovalo a existuje dôvodný predpoklad, že zvonil ako hrana v delových nábojoch. Kunov sa nevzdal, uvolnil z rozpočtových prostriedkov peniaze a už v roku 1928 dala uliať nový zvon u bratov Fischerovcov v Trnave. Čuduj sa svet, ani druhá svetová vojna, ani budovanie komunizmu na území Československa nevzniesli nárok na tento zvon a tak visí vo zvonici do dnešných dní.
Nielen zvonica je zaujímavou časťou celej stavby. Neviem kedy presne, ale časom k nej dostavali márnicu. Okrem toho, že v nej mali náradie hrobári, ukladali sa tu aj pohrebné fakle. Počas pohrebov ich nosili príbuzní, rovesníci, alebo priatelia nebohého. Nakoľko však nespĺňali kritéria protipožiarnej ochrany pri pochode pomedzi stodoly so slamenými strechami, rozhodlo sa o ich modifikácii. Namiesto fakieľ sa začali používať lampáše. Ťažko povedať, či nebohý Ján Kukliš zvaný Búda mal 18. novembra 1958 potešenie z ich posledného použitia, ale účastníci tohto pohrebu boli určite poslední, ktorí ich videli použité v akcii.
Márnici sa okrem miesta pietnej rozlúčky so zosnulými dostalo aj iného využitia. Vystavovali sa tu mŕtvoly neznámych utopencov, tulákov či žobrákov, ktorí zomreli v katastri obce. V 30.-tych rokoch 20. storočia tu vykonali pitvu novorodenca pohodeného v tunajšom potoku. Aktérkou trestného činu bola vraj slúžka Irena, priezviska neznámeho.
Nie len mŕtvym poskytla márnica strechu nad hlavou. V prvej polovici 20. storočia sa do nej nasťahovali chudobní rodičia Martina Zuščíka, ktorého sestre sa na onom mieste 22. októbra 1931 narodil syn. O tri roky neskôr, v márnici priamo na slame spávala Katarína Kuklišová – Adamová. Tej sa v lete roku 1934 zrútil dom.
Dnešnú, peknú podobu, nadobudla stavba v roku 1987. Bola zrekonštruovaná a prebudovaná na Sieň spomienok.
Pre vašu zaujímavosť, po pravej strane od schodov vedúcich k zvonici je vchod do „Starej ledovňi“, výrobne a skladu ľadu. Hoci sa dnu asi nedostanete, aj pohľad zvonka stojí za to.
Obec Kunov leží v kraji, ktorý je sám o sebe už zaujímavý a pretkaný viacerými diaľkovými turistickými trasami. Keby ste však váhali kam sa ísť ešte pozrieť, tak v neďalekom Holíči nájdete doposiaľ jediné na Slovensku objavené menhiry, určite jediný zachovalý veterný mlyn na našom území a tak ako býva u nás tradíciou, pomaly chátrajúci hrad – kaštieľ.
Zvonica dnes
V prvom rade musím napísať, že dnes je možné na internete nájsť podrobnejšie informácie o zvonici. Všetky potvrdzujú zaujímavý príbeh tejto drobnej a nenápadnej stavby. Pekne obnovená, s vybielenými stenami, so zreštaurovanou kamennou doskou nad vchodom vyhotovenou ešte v roku 1860 roľníkom Pavlom Jamárikom – Kruhanovským, obyvateľom Orgoníkovho gruntu na Hornom konci, upraveným prístupom, prijala ďalšiu novú funkciu: býva kulisou pre svadobné fotografie. Ak sa to dá o stavbe napísať, tak píšem: zaslúži si to. Zaslúži si ostať súčasťou verejného života. Spolu so spomínanou ľadovňou. Aj tá prešla revitalizáciou. Tvoria pekný celok.
