Mária denne obchádzala les s masovými hrobmi. Nacistov vystrieľali Rusi a ona sa pred nimi musela ukryť
Tam ich vozili a strieľali. Na Brezine. Tam strieľali a my sme tadiaľ chodili do roboty, s hrôzou si spomínala Mária.
V čase začiatku druhej svetovej vojny Mária Zaťková navštevovala ľudovú školu. Otca jej odviedli na front. Už ako 13-ročná musela začať pracovať v závode na výrobu látok. Cestou do práce míňala les Brezina, kde od októbra 1944 do apríla 1945 nacisti zastrelili a pochovali do masových hrobov 69 umučených obetí, ktoré predtým väznili v Trenčíne. Nacistických vojakov vystriedali sovietski, pred ktorými sa na konci vojny musela ukrývať.
Začiatky vojny v Soblahove
Mária Zaťková sa narodila 18. februára 1928 Helene a Filipovi Kopačkovým v Soblahove pri Trenčíne. Mala ešte o dva roky staršieho brata Rudolfa. Detstvo prežila na vidieku a tak ako všetky deti, aj Mária musela pomáhať v domácnosti a na roliach. Ako šesťročná v roku 1934 nastúpila do ľudovej školy v Soblahove. V marci 1938 bolo Rakúsko násilne pripojené k Nemecku (takzvaný Anšlus), čo viedlo k pocitu ohrozenia aj v Československu. Už začiatkom leta roku 1938 bola na území Československa vyhlásená mobilizácia a do Máriiných detských čias vstúpil tieň druhej svetovej vojny.
Mária, jej brat Rudolf a mama zrazu zostali bez otca. „Detstvo by bolo bývalo dobré, len keď som bola malá, zobrali otca, musel narukovať. Celé leto bol preč, sme sa trápili s mamou a bratom na roliach. Prišiel až v zime. Narukoval len na Slovensku. To bola nejaká pohotovosť, mali nás napadnúť Nemci. Potom ako som chodila do školy, tak prišla vojna,“ spomínala na začiatky zlých čias Mária. V septembri 1941 sa do školy už nevrátila, ale ako trinásťročná začala pracovať v neďalekom Trenčíne v závode na výrobu látok Tiberghien. Vtedy tam začali na prácu prijímať aj dievčatá, keďže silnejších chlapcov postupne povolávali na front.
„Peši sme chodievali cez Brezinu. A keď sme išli domov, tak sme boli mladé a sme spievali. A naraz prídeme tu za humná a sme si pospevovali a robili hlúposti ako mladé, veď aj chlapci. A taká babka tu trhali konope. A naraz tá babka krik na nás spravili. – ‚Čo húkate, čo robíte, čo ste neni ticho?!‘ My sme sa len pozerali na tú babku - ‚Čože nás hrešíte? Však nerobíme zle, spievame. Prečo hrešíte? ‘ A ona že, ‚Veď židov strieľali tuto v bani, ich vozili tu aj tu ich strieľali,‘ čo sme my vedeli, čo sa robí?!“ spomína Mária na nešťastie židovských rodín, ktoré postrieľali v kameňolome za dedinou. Počas druhej svetovej vojny v Soblahove už žiadni Židia nežili, no obec bola ich častým miestom úkrytu alebo prestupnou stanicou k partizánom do hôr.
Dedina plná Nemcov
V čase Slovenského národného povstania sa aj v Soblahove objavilo niekoľko partizánov. Mária si spomína na piatich mladých chlapcov z dediny, ktorí odišli do hôr. Jedného z nich Nemci v horách zastrelili, ostatní štyria zostali tam. Soblahovčania chodievali do hôr na drevo na kúrenie. S vozíkom a malým koníkom chodieval aj Michal Šedivý, otec jedného z chlapcov, čo ušli do hôr. Nemci ho upodozrievali, že nosí partizánom jesť.
Chytili ho a odvliekli do Trenčína na súd, kam zhromažďovali zajatých ľudí. Starý pán sa už naspäť do Soblahova nevrátil. Niektorí Soblahovčania ho videli, ako cupká pozadu za zástupom ďalších zajatých ľudí smerujúcich na vlak, ktorý odišiel nevedno kam. Zostala po ňom nešťastná manželka, šesť drobných detí a najstarší syn v horách medzi partizánmi, ktorý sa po fronte vrátil domov.
Na jeseň 1944 Soblahov obsadili Nemci, bývali takmer v každom dome. Nemecká jednotka mala so sebou aj sovietskych zajatcov, ktorí sa im starali o kone a zásobovali ich jedlom a muníciou. Aj v dome u Kopačkových býval jeden sovietsky zajatec. „Spával u nás jeden. O piatej ráno už išiel preč a večer o šiestej prišiel. Rus, on bol zajatec. Mali sme len jednu izbu, my sme boli štyria a on už nemal kde spať, tak na zemi ležal. Naši mu dali taký strožok, nech neleží na zemi. Ja som potom začala chodiť do fabriky aj s bratom a my sme museli vstať o piatej a keď on ešte spal, tak sme ho prekračovali. Kone mal na pajte a vo vnútri spával. Nebol celý deň u nás, až večer prišiel. Do takej piksli doniesol večeru a to bolo tak, naši mu vždy ponúkli voľačo, čo bolo navarené. Mame to bolo tak ľúto. Ráno vždy bez slova odišiel, zapriahol kone a nebolo ho,“ spomínala na sovietskeho zajatca v ich dome Mária.
Dramatický útek zajatcov
Článok pokračuje na ďalšej strane:
