Čudný nacionalizmus vládnej koalície
Pojem „protislovenský“ sa vrátil na scénu, ale je prázdny, lebo údajnými nepriateľmi sú Slováci.
➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.
Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.
„Nacionalizmus je detinský. Sú to osýpky ľudstva,“ povedal Albert Einstein. Jedného dňa sa ľudstvo možno vylieči, ale Slovensko zatiaľ prežíva len ďalšiu recidívu. A vírus nacionalizmu dokonca mutuje.
Slovo „protislovenský“ sa stalo bežnou výbavou koaličných politikov, ale používajú ho inak než v minulosti. Nepriateľmi Slovákov už nie sú miešanci či prišelci, narážka na etnický pôvod zmizla – nepriateľmi Slovákov sú Slováci, ktorí sú proti vláde. Je to zdanlivo malá zmena v rétorike, ale len zdanlivo.
Príbeh slovenského nacionalizmu je relatívne krátky. Ten z 19. storočia mal ešte pozitívnu ideu národnej identity opretej o kultúru – ľudovú aj modernú. Ten z 20. storočia už bol celkom iný, a hoci mal rôzne podoby, jeden jeho rys bol nemenný: vždy bol protidemokratický. Na rozdiel napríklad od pobaltských krajín, kde nacionalizmus zohrával dôležitú úlohu začiatkom 90. rokov pri vzbure proti ruskej nadvláde a budovaní demokracie.
A zároveň bol ten slovenský vždy paranoidný, založený na konšpiračných teóriách. Smrtiacu silu ukázal počas druhej svetovej vojny, keď slovenský prezident Jozef Tiso kázal o tom, že sa treba zbaviť „židovského živlu“, a za nepriateľov národa považoval aj Čechov.
Počas komunizmu bol nacionalizmus oficiálne zakázaný, preto sa za nepriateľov režimu v 50. rokoch označovali „buržoázni nacionalisti“, ale potom sa s plnou silou vrátil po roku 1989. Úhlavnými nepriateľmi sa stali Maďari a Česi, po rozdelení Československa zasa „federalisti“, teda Slováci, ktorí nesúhlasili so vznikom samostatného Slovenska, a maďarská menšina.
Vtedy bol živený neistotou mnohých, ktorí po roku 1989 stratili pôdu pod nohami, báli sa budúcnosti a posledná istota, ku ktorej sa mohli upnúť, bola ich slovenskosť. Boli to škaredé roky: z komunistov sa stali národniari, vynorili sa ľudáci, zapaľovali sa vatry, hľadal sa stred Európy, štátu sa zmocnili barbari zahalení do slovenskej vlajky.
Po porážke Vladimíra Mečiara sa zdalo, že nacionalizmus sa vyparil, ale on len zaliezol do diery. Po švrťstoročí z nej vyšiel zmutovaný do novej podoby, no
