Prečo sa bojím predvolebných billboardov.
Autorka je študentkou politológie na Univerzite Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach. Text vznikol v spolupráci atteliéru s Európskym dialógom.
Padla! Čas ísť domov. Pri naštartovaní auta si uvedomím, že nádrž je takmer prázdna.
Pomyslím si, kedy natankujem za lacnejší benzín? Veď ešte pred voľbami to sľubovali. Snaha dostať sa z centra Košíc do vzdialeného sídliska a netrčať v preplnenej premávke je márna. Otočím to cez Sečovskú, veď je to bližšie.
Cestou hore ma sprevádzajú tváre našich politikov. Nepošlem vojakov na Ukrajinu. Na chvíľu
ma zamrazí. Pochádzam z rodiny vojakov. Samozrejme, že nechcem, aby môj otec išiel bojovať.
Nechcem, aby vôbec niekto bojoval. Ten s okuliarmi chce, aby Slováci bojovali na fronte?
Vzápätí si uvedomím, že prezident nemá právomoc vyslať vojsko na Ukrajinu. Mala som si pozrieť tú debatu na Markíze. Ale čo. Veď aj tak je Markíza nenávistným médiom. Slovensko potrebuje pokoj. Má pravdu. Ale neviem, či práve toto mu ten pokoj donesie. Vystrašili ma, ale moju dôveru a môj hlas nezískali.
Keď prídem domov, neviem sa zbaviť pocitu strachu. Rozmýšľam, či nie je na čase, aby som si na šokové terapie zvykla. Otec sedí v obývačke, sleduje správy. Predstava, že prídem domov a nesedí vo svojom rezervovanom kresle mi robí zle. Nevšimol si, že som prišla. V
telke ide reportáž o viac ako dvojročnej agresii Ruska na Ukrajine. Zábery páliacich zbraní, rútiacich sa tankov a vybuchujúcich kanónov ma znepokoja.
Vezmem diaľkové a prepnem kanál. Uplynulo pár týždňov. Nemám dojem, že na Slovensku je pokoj. Určite nie väčší ako bol. Po ceste do potravín na mňa vyskočí slogan. EÚ a NATO nepotrebujeme. Ako to myslia? NATO je práve jeden z dôvodov, prečo môj otec nebojuje a EÚ nám pomáha. Veď, všetko je stále financované z fondov EU. Opäť Brusel nám diktuje… Ako Brusel? Predsa Brusel, EÚ sme aj my. Takže sme si to diktovali my? Pri platení potravín mi v hlave hučí ten slogan. Jediné, čo cítim, je strach. Účet za potraviny sa neznížil. Škoda.
Pokračujem domov. Bez Ruska neprežijeme. Mám toho dosť. Siahnem po telefóne.
Nevydržím domov, musím zistiť o čo ide. Rusko zaútočilo na Ukrajinu, nie opačne. Rusko je dôvod prečo sa bojím, že sa môj otec ocitne na fronte. Kontroverzná politická kampaň do eurovolieb …
Predtým ma strašili, ale nevyšlo im to. Tento strach je silnejší. Nie je mi jedno, čo sa okolo mňa deje. Voľby som považovala za symbol vyjadrenia dôvery a nič viac – tu moja úloha končí. Snažím sa pozerať jednotlivé tlačovky politikov. Desia ma. Eurovoľby ma veľmi nezaujímali, nebol dôvod. Myslím, že som urobila chybu.
Voliť je právo, nie povinnosť.
Otec ma silno objíme a tuhšie si ma pritisne. Je to tichá, džentlmenská dohoda medzi nami.
Nikto z nás nechce bojovať. Nikto z nás sa už nechce báť. Sedíme v tichu obývačky, obklopení našim pokojom, ktorý si tak chceme zachovať aj mimo bytu. Aj na billboardoch.
Autorka: Cyntia Vargová
