Liberálny pohľad na opozíciu Mal by Korčok založiť novú stranu a má byť Progresívne Slovensko menej progresívne?

Liberálnejšie orientovaných osobností verejného života, intelektuálov, bývalých politikov, novinárov a publicistov, sme sa pýtali na radikálnosť hodnotového programu Progresívneho Slovenska, budúcnosť Ivana Korčoka a politiku KDH, ktoré sa chce popri kritike Ficovej vlády viac vymedzovať aj voči línii PS.

1. Progresívne Slovensko je jasným lídrom opozície, ktorý má slušnú šancu vyhrať v európskych voľbách. Progresívci však súčasne svojím hodnotovým nastavením a agendou dráždia veľkú časť slovenských voličov, mobilizujú národno-populistický tábor Smeru, Hlasu, SNS, ale veľmi kriticky ich vnímajú aj prozápadne orientovaní konzervatívni voliči. Je podľa vás takéto nastavenie a vnímanie lídra opozície problém? Ak áno, čo by malo PS zmeniť, malo by sa vzdať radikálnejšej časti svojho programu a posunúť do stredu?

2. Je podľa vás na Slovensku priestor pre nový stredový projekt okolo Ivana Korčoka? Alebo by bolo lepšie, keby sa Korčok pridal k existujúcim stranám opozície, k PS alebo SaS?

3. KDH si po prehre Ivana Korčoka v prezidentských voľbách hľadá novú pozíciu, keď sa kvôli udržaniu vlastných voličov usiluje popri kritike Ficovej vlády odtiahnuť od progresívcov a v parciálnych témach s vládou spolupracovať (zákon o odstrele medveďov, hlasovanie za 13. dôchodky). Je to rozumná stratégia? Má KDH šancu osloviť konzervatívnejších voličov zo súčasného vládneho tábora?

Ivan Mikloš, bývalý minister financií

1. Mám pocit, že predseda PS Šimečka si uvedomuje, že ak chce mať nielen silnú stranu, ale aj silný koaličný potenciál, tak musí PS tlačiť viac do stredu, a myslím si, že to aj robí. Či dostatočne, to ukáže až čas. 

Ak však chce byť PS modernou stredoľavou (teda sociálno-demokratickou) stranou, malo by v prvom rade predovšetkým demaskovať perfídnosť a falošnosť údajnej „sociálnej demokracie“ Smeru a Hlasu. Argumentov, ktorými sa to dá dokázať a ukázať, je veľa a ďalšie budú pribúdať. 

2. Nemyslím si, že Slovensko trpí nedostatkom štandardných a nepopulistických politických strán. SaS by sa mohla stať silnejšou stredopravou stranou (zhruba v rozmere 15 až 18 percent, ktoré mala kedysi SDKÚ-DS), ak sa zbaví excesov svojho zakladateľa, najmä v oblasti geopolitickej slepoty a antieurópskeho populizmu. Potom by zrejme mohla získať aj stredopravých voličov PS, ktorí dnes PS volia práve kvôli sulíkovským excesom. 

Ivan Korčok by takejto orientácii a posilneniu SaS určite mohol pomôcť. To by umožnilo aj PS stať sa modernou stredoľavou stranou a vyriešiť problém so svojou ľavou frakciou bez toho, aby to v rámci PS zvyšovalo napätie. Dôležitou otázkou ešte, samozrejme, ostáva, ako dostať do parlamentu voličský potenciál systémových mimoparlamentných strán, teda Demokratov a spol.

3. KDH je dnes stranou, ktorá zrejme zohrá kľúčovú úlohu pri obrane, a dúfajme, že aj záchrane liberálnej demokracie a slobody pred „národnopopulistickým táborom Smeru, Hlasu a SNS“ (a Republiky). 

Bude veľmi záležať na tom, aby v KDH (ale aj v PS) chápali, že jednota opozície voči antisystémovej koalícii v boji o záchranu liberálnej demokracie je dôležitejšia ako spory v kultúrno-etických otázkach. O to viac, že rozdiely v názoroch na tieto kultúrno-etické otázky sa bude dnešná protisystémová koalícia snažiť zneužívať na rozhádanie opozície. V KDH pôjde v princípe o to, či v nej vyhrá duch Fera Mikloška alebo duch Jána Čarnogurského. 

Michal Vašečka, sociológ

1. PS sa podarilo stať sa v tejto chvíli najvplyvnejšou opozičnou stranou. Čiastočne preto, že na politiky, ktoré presadzujú, je na Slovensku nezanedbateľná objednávka, a jednak pre vyprázdnenosť či politickú impotenciu iných proeurópskych a transatlantických strán, ktoré presadzujú hodnoty liberálnej demokracie. 

Pandantmi PS v krajinách západnej Európy sú najmä strany zelených a „progresivistický“ program PS je v porovnaní s progresívcami v západnej Európy veľmi umiernený, v niektorých ohľadoch až „neprogresívny“. 

To na Slovensku väčšina ľudí nevníma a je to obraz Slovenska, ktoré mentálne uviazlo v 20. storočí. Objednávka na modernú kresťanskú demokraciu je relatívne malá, kým na populistické a autokratické neoľudáctvo stále pomerne veľká. 

Objednávka na modernú socialistickú politiku síce rastie, ale väčšinová objednávka je stále na reálne socialistický a normalizačný autoritársky socializmus. Objednávka na liberálne politiky sa javí ako takisto rastúca, no väčšinou víťazí zjednodušený a až vulgárny ekonomický liberalizmus či skôr libertarianizmus. V tomto kontexte je možné vnímať PS – to, čo sa krajine uviaznutej na plytčine 20. storočia javí ako radikálne, je až zúfalý pokus spojiť neautoritárske liberálne, socialistické a liberálno-kresťanské sily do jedného prúdu.

No realita býva menej dôležitá ako percepcia reality. A percepcia reality je taká, že PS je podľa mňa úplne mimo reality vykresľované ako nejaká radikálna či extrémistická sila. Tvárou v tvár mentálnemu svetu najmä rurálneho Slovenska sa dá chápať, že pre mnohých sú niektoré snahy PS za čiarou, otázka je vždy iba to, z akej perspektívy a z ktorého storočia sa pozorovatelia na to pozerajú. 

A tu malý disclaimer – ani mne osobne niektoré návrhy či politiky PS nevyhovujú, aj ja mám v sebe svoje konzervatívne ja. Ale považovať politiky PS za nelegitímne či dokonca za radikálne považujem za chybu úsudku. 

Vzhľadom na percepciu PS a vzhľadom na ich silnú pozíciu na politickej scéne by bolo vhodné, aby sa strana skúšala otvoriť ešte viac, a aj keď by nemala ambíciu byť catch-all-party, mohlo by byť prijateľná pre tých, ktorí o takejto voľbe neuvažujú.

2. Priestor pre projekt Ivana Korčoka, ktorý by mal šancu a nárok na podporu do 10 percent, tu môže byť, ale kým by takýto subjekt významnejšie neriešil rozdrobenosť opozičného tábora, je nezmyselný, až škodlivý. 

Kým slovenské proeurópske, demokratické a transatlantické politické sily nepochopia, že vzhľadom na hodnotové rámce a mentálne mapy slovenských obyvateľov majú šancu vyhrávať iba vtedy, ak budú úzko spolupracovať, budú Slovensku vládnuť cynickí technici moci, ktorí s radosťou využijú a zneužijú rozdiely medzi tými, ktorým ešte na niečom záleží a neocitli sa vo svete prázdnoty definovanej peniazmi. 

Na začiatku by sa mohli začať pestovanou vzájomnou úctou ľudí, ktorí majú nejaké hodnoty, nech si o nich myslia čokoľvek. Na druhej strane je úplná prázdnota a ničota a to by malo prekážať všetkým autentickým kresťanským demokratom i liberálom.    

3. Stratégia KDH je podľa môjho názoru správna a stratégia predsedu KDH je zrozumiteľná. Vzhľadom na profil svojho voliča i svoju členskú základňu musí – bez ohľadu na vlastné názory – formovať ústretovejšiu politiku k vládnej koalícii. 

Som presvedčený, že KDH tým nezíska voličov vládnej koalície, aj keď sa tí formálne hlásia ku kresťanstvu, je to väčšinou formálne a vyprázdnené. No pre KDH je dôležité nestrácať tých voličov, ktorých má a ktorých by teoreticky mohli odlákať strany vládnej koalície alebo rôzne neoľudácke skupiny.    

Soňa Szomolányi, sociologička a politologička

1. Prvú otázku považujem za tendenčne formulovanú. Veď podľa prieskumov okolo 20 percent voličov program PS akceptuje a nedráždi ich. Za problém považujem skôr účelovú interpretáciu politického profilu PS politikmi a stúpencami extrémnych strán. 

Negatívnu nálepku o nej však produkujú a šíria aj konkurujúce strany demokratického spektra a ich médiá. Z  programu PS vypichujú ako dominantné otázky reprodukčného správania (právo na interrupciu) a požiadavku uzákonenia rovnosti queer ľudí.

Minimálne sa pritom debatuje o iných z 13 cieľov programu a stranou navrhovaných politikách v parlamente. Tie nie sú také emocionálne chytľavé, nedráždili by a dokonca by sa mohli pozdávať aj voličom KDH. Je iróniou, že v európskom spektre politických strán PS predstavuje stredovo liberálnu stranu. Nielen deklarovaným programom, ale aj v súčasnosti presadzovanými politikami vedením strany. 

Ak by sme uplatnené kritérium uplatnili napríklad na strany v Nemecku, tak kresťansko-demokratická CDU by mala dostať tiež nálepku radikálnej strany. Tá dokonca podporila uzákonenie manželstva. To PS v programe nemá a vidím tam priestor pre múdry kompromis aj s KDH.

Vzhľadom na to, ako sa u nás úspešne vyrobil strašiak zo samotných slov „liberál“, „progresívny“, s ktorými nacionálne reakčný tábor účinne dráždi neinformovaných voličov proti PS, považujem predovšetkým samotný názov strany za nešťastný. Nielen teraz post-fakt, ale upozorňovala som na to predsedu Ivana Štefunka pri zakladaní strany či vtedy hnutia. Boli však vtedy veľmi tvrdohlaví a sociologickí ignoranti.

2. Nezdá sa mi, že pre Ivana Korčoka je prijateľné pridať sa buď k PS, alebo SaS. Teoreticky by jeho prezentovanej liberálno-konzervatívnej orientácii najlepšie deklarovaným programom zodpovedala strana „Modrí – ES“.  

Prakticky je však jej voličská základňa dnes taká malá, že nie je uvádzaná ani v prieskumoch politických preferencií. 
Budovať nejakú novú stredovú stranu zhora – od ponuky lídra je v rozpore s princípom občianskej strany budovanej zdola – na objednávku občanov. Zároveň by to bolo opakovanie nie tak dávnych neúspešných pokusov o založenie obdobnej strany (pozri Procházkova Sieť a Kiskova strana Za ľudí).

3. V odpovedi na poslednú otázku budem stručná. Nedávny pokus odlíšiť sa od PS dohodami s vládnou koalíciou sa mi nezdá ako šťastne zvolená stratégia. Očakávaný efekt to sotva prinesie a len to narúša krehkú jednotu opozície a znemožňuje spájanie liberálnych a konzervatívnych síl, čo je na Slovensku vždy cesta k vláde autokrata.

Filip Obradovič, komentátor Denníka N

1. Progresívne Slovensko je vďačný súper pre strany vládnej koalície a politikov ako Robert Fico. Ale PS v parlamentných voľbách získalo 18 percent, v prepočte na hlasy dostalo historicky viac ako ktorákoľvek iná prodemokratická a prozápadná strana a aj po siedmich mesiacoch od volieb si udržuje podporu dvadsiatich percent.

PS je veľká strana, ktorá musí oslovovať aj stredového voliča, a všímam si, že si to jej vedenie uvedomuje. Svedčí o tom klasický liberál Ľudovít Ódor na čele ich eurokandidátky, fakt, že to nie je PS, kto vyťahuje v súčasnom parlamente kultúrno-etické témy, ale i snaha o spoluprácu s KDH.

Máme zrejme tri roky do ďalších parlamentných volieb a PS okrem SaS s neistou budúcnosťou a KDH s konzervatívnymi voličmi už veľa partnerov neostáva. Tomu sa bude musieť prispôsobiť. Ak budú chcieť spoločne vládnuť, bez výrazných ústupkov a dohôd to nepôjde.

2. Ak nepočítam hnutie Igora Matoviča, máme tri etablované politické strany v opozícii, ktoré už dnes oslovujú stredového voliča. Nekonečné debaty o nejakej novej stredovej strane považujem za nezmysel. Neviem, čo urobí Ivan Korčok, ale príde mi prirodzené a politicky logické, že keď získal v prezidentských voľbách 1,2 milióna hlasov ako kandidát opozície, dostane adekvátnu ponuku od najsilnejšej opozičnej strany.

Progresívnemu Slovensku by to pomohlo aj na ceste k tomu pomyselnému politickému stredu, ale neviem, čo by mu tri roky pred voľbami mohli ponúknuť.  

3. Teoreticky to môže byť rozumná stratégia. Tak ako o minulej, tejto i o tej budúcej vláde rozhodne „tekutý stred“, teda volič, ktorý nemá jasnú preferenciu, je skôr zmierlivý, ale tiež chce mať pocit, že sa o neho štát či vláda stará, že mu načúva a rozumie.

Volič vládnej koalície neprebehne do PS ani SaS, zostáva len KDH, ktoré sa na viacerých témach vie zhodnúť s vládnou koalíciou. Riziko tejto stratégie je, že keď ju nezvládnete, nič nezískate, ale zato veľa stratíte. A obávam sa, že toto bude ten prípad.

Smer, Hlas, SNS nemajú dôvod pomáhať KDH, aby im odčerpávalo voličov, naopak, ich jediným cieľom je rozbiť súdržnosť opozície. A vytipovali si jej najslabší článok.

Grigorij Mesežnikov, politológ, prezident Inštitútu pre verejné otázky

1. PS je strana s vlastnou agendou, ktorú otvorene prezentujú navonok, nie som si však celkom istý, že to priamo mobilizuje voličov vládnych strán. Tých viac mobilizujú apely ich vlastných lídrov. 

To, že sa názory voličov progresívnych liberálov a kresťanských a konzervatívnych demokratov rozchádzajú, je známy fakt. Bol by som prekvapený, keby PS odstúpilo od doterajšieho spôsobu komunikácie, ktorý im nielen pomohol získať podporu na úrovni druhej najsilnejšej strany vo voľbách 2023, ale stále ich udržuje v jednej z vedúcich pozícií na politickej scéne. 

Očakávať, že PS sa vzdá nejakej časti svojho programu iba preto, že to irituje iné strany, pritom im prináša hmatateľné výsledky, je nereálne. Nijaká strana by to neurobila. Môžu svoje stanoviská korigovať v prípade, ak by im súčasný model prestal generovať podporu, ale zatiaľ k tomu nedochádza.

2. Založenie novej strany by zvýšilo mieru fragmentácie stredo-pravej časti spektra. Podľa mňa si to Ivan Korčok uvedomuje. Nedokážem posúdiť situáciu s možnou ponukou pre angažovanie sa Korčoka v už existujúcich stranách, zatiaľ som nijaké signály v tomto smere nezaznamenal. 

Nepodceňoval by som pritom vnútrostranícky život, ktorý má svoju dynamiku, personálne zázemie, ktoré nemusí byť automaticky žičlivé pre „nováčika“. Skôr si viem predstaviť Korčoka ako potenciálneho integrátora širšieho politického, napríklad predvolebného koaličného projektu, ale zatiaľ tam vývoj nesmeruje.

3. KDH doteraz vždy bolo na strane demokracie, aj počas vlád Mečiara, aj voči nástrahám zo strany Fica. Pretiahnuť/odtiahnuť na svoju stranu voličov autoritárskych národných populistov spoluprácou s ich vládou by bol zlý nápad zo strany KDH: voličov Smeru a SNS by to nemuselo presvedčiť a časť vlastných demokraticky orientovaných voličov by KDH mohlo stratiť.

Matúš Ritomský, publicista, pravidelne komentuje pre denník SME

1. Progresívne Slovensko sa pod vedením Michala Šimečku snaží prihovárať aj voličom zastávajúcim stredovejšie pozície, nasadenie Ľudovíta Ódora na čelo eurokandidátky je toho potvrdením. Ak príde reč na radikálnosť programu, majú predstavitelia Progresívneho Slovenska v rukách pomerne silný argument – naplnenie ich požiadaviek by nepredstavovalo odchýlenie Slovenska od bežnej praxe v mnohých krajinách západnej Európy. 

Aj v hodnotových otázkach presadzujú skôr štandardy západných liberálnych demokracií. Je už iba otázkou komunikačnej zručnosti politikov PS, či dokážu širšiemu spektru slovenských voličov vysvetliť, že napríklad prijatie registrovaných partnerstiev nie je z európskeho pohľadu radikálny krok.  

V tejto súvislosti ešte pripomeniem, že zatiaľ čo KDH ústami Milana Majerského pred parlamentnými voľbami kategoricky deklarovalo, že nevstúpi do vlády, ktorá by mala v programe prijatie registrovaných partnerstiev, preferenčne výrazne silnejšie Progresívne Slovensko sa snažilo tento konflikt tlmiť a Michal Šimečka v diskusiách balansoval na hrane toho, čo je ešte akceptovateľné pre hodnotové jadro jeho strany. Podobné balansovanie očakávam od súčasného vedenia PSka aj v najbližších mesiacoch. 

Tak ako KDH, ani PS sa nemôže vzdať svojej hodnotovej agendy, ale akútna hrozba, akú predstavuje garnitúra okolo Roberta Fica, obom stranám poskytuje pádne argumenty, ktorými môžu aj vlastným voličom zdôvodniť, prečo na vedenie kultúrnych vojen v opozícii nie je správny čas.  

2. Nepostrehol som, že by počas prezidentskej kampane Ivan Korčok prezentoval tému alebo hodnoty, ktoré by nepresadzovali už existujúce strany súčasnej opozície. Vytvárať novú stranu iba kvôli tomu, aby sa využila poznateľnosť jedného človeka, mi preto nedáva zmysel. Politická scéna na Slovensku je už dosť rôznorodá, pre Ivana Korčoka by nemal byť problém nájsť si subjekt, ktorý mu je hodnotovo a programovo najbližší, a ten svojím výtlakom podporiť.    

3. Nemusí ísť ani o získanie konzervatívnych voličov súčasného vládneho tábora, ale už len v záujme udržania si voličov vlastných je pre KDH legitímne presadzovať svoju agendu. Snaha odlíšiť sa od progresívcov by pritom nemala byť hlavnou motiváciou, tou by mali byť programové, hodnotové a odborné východiská strany. Napríklad politická línia, v rámci ktorej KDH uprednostňuje nezasahovanie EÚ do vnútornej politiky Slovenska, je uveriteľná, pretože ju časť KDH razí dlhodobo. A hoci s ňou nemusím súhlasiť, nevyvoláva podozrenie, že ide o účelové sa vyhraňovanie voči PS. 

Na druhej strane vstup KDH do témy medvede mi neprišiel odborne prepracovaný a zvládnutý. Ak bude snaha KDH vyhraňovať sa voči PS pôsobiť ako ad hoc hľadanie tém bez solídnejšieho základu a expertízy, KDH to nepomôže, nahrá tým skôr Ficovi.

Miroslav Beblavý, ekonóm, bývalý politik, dnes konateľ investičného fondu CB ESPRI

1. Myslím, že Progresívne Slovensko je dnes svojou reálnou politikou liberálna strana stredu, ktorá by v západnej Európe bola veľmi „vanilla“. Má však vo svojej pôvodnej politickej DNA silnú príchuť, ktorá mnohých dráždi. Nemyslím, že sa jej môže vzdať, a ani nemyslím, že môže ešte zásadne voličsky narásť (nad 25 percent). Prácu na získaní parlamentnej väčšiny pre alternatívu musia urobiť aj iní. PS by im však malo pomôcť – napríklad pochopením pre to, že KDH bude politicky samostatné.

2. To je na rozhodnutí Ivana Korčoka. Nemyslím, že momentálne je veľký voličský priestor pre novú stranu tohto typu. Do ďalších volieb je však ešte ďaleko.

3. Ako ukazuje úspech SDĽ vo voľbách v roku 1998 (14 percent), po tom, čo štyri roky robila samostatnú ľavicovú opozičnú politiku, má tento prístup šancu na úspech. Je však aj veľmi náročný a vrtkavý, keďže vyžaduje úspešné manévrovanie medzi dvoma veľkými politickými kryhami.

Fedor Gál, spoluzakladateľ VPN

1. Program PS poznám iba z mediálneho diskurzu a mal by som teda mlčať. Z toho istého zdroja však poznám charakter politického diskurzu na Slovensku a neodpustím si jednu poznámku: nemalú časť slovenských voličov dráždi predovšetkým tábor voličov Smeru, Hlasu, SNS. Za štandardných okolností je to normálne. Pretlak negatívnych emócií, deštruktivity, vulgárnosti a vyprázdnenosti od vecného obsahu je hlboko za červenou čiarou. Očakával by som od všetkých aktérov viac vecnosti a snahy o dialóg „cez ploty“. Nemám však pocit, že sa toho v dohľadnom čase dočkáme. A nebude to vinou lídra PS. 

To, čo produkujú do verejného priestoru lídri Smeru, Hlasu, SNS, prekračuje hranice ešte nedávno predstaviteľného. Ale keď sa už pýtate menovite na Michala Šimečku, veci by prospelo, keby nereagoval na každú „vtákovinu“ zo strany svojich ideologických protivníkov a politických konkurentov.

2. S vedomím toho, že môj názor nepohne ani lístkom na strome, si myslím, že Ivan Korčok by mal zaujať líderské miesto v niektorej z etablovaných strán liberálno-demokratického charakteru. O potrebe jasného postoja k prozápadnej orientácii v zahraničnej politike, existujúcej príslušnosti k EÚ a NATO, rešpektu k ľudským právam, právneho štátu a tak podobne ani nehovoriac.

3. Prirodzene, že KDH má nielen šancu, ale aj zodpovednosť osloviť konzervatívnejších voličov zo súčasného vládneho tábora. Spoluprácou na zákone o odstrele medveďov a na podobných nezmysloch to nedosiahne. Primárnym záujmom KDH – zdôrazňujem, že ide o môj subjektívny názor – je, aby táto vláda čo najskôr dovládla. Škody, ktoré sa na Slovensku páchajú dnes a denne, sú zadaním aj (!) pre súčasné a budúce KDH. Bez vízie pre „nové časy“ to nepôjde. Kolaborácia so súčasnou mocou nikam nevedie.

Samuel Marec, publicista a prekladateľ

1. Rozmýšľam nad tým, či a čím momentálne progresívci dráždia, lebo sa mi nezdá, že by momentálne (rovnako ako KDH) otvárali témy, ktoré by dráždivé boli. Na druhej strane som si pomerne istý, že národno-populistický tábor by progresívcov ako terč používal vždy. Nie som si teda istý, do akej miery je „na vine“ Progresívne Slovensko a do akej len jeho samotná existencia. Dlhodobo tu totiž pracujeme s karikatúrami tej druhej strany, či už v rámci liberálno/konzervatívneho alebo národno/európskeho delenia. Bojujeme proti predstavám o druhej strane. Výborne to funguje, akurát to ničomu neprospieva. 

Súhlasím však s tým, že Progresívnemu Slovensku chýba niečo, čo by, zjednodušene povedané, bolo „pre ľudí“ a hmatateľné.

2. Neviem, čo Ivan Korčok urobí, ale je pre mňa ťažké predstaviť si, do ktorej existujúcej strany by išiel. SaS predsa odmietol a majú nového predsedu, v Progresívnom Slovensku majú prvý útok personálne pomerne nabitý a on sám sa navyše označuje za umierneného konzervatívca. KDH v otázke nespomínate, a to je aj odpoveď. Založenie novej strany? Viacerí sa už presvedčili, že preklopiť podporu z prezidentských volieb (prípadne dokonca z úradu) do straníckej politiky je veľmi ťažké. Myslím, že reálna podpora takéhoto stredového projektu dlhodobo vychádza zhruba na úrovni 6 – 7 %. Nech je to aj desať. 

Za mňa je kľúčové to, že aj v prípade, ak by takýto stredový projekt vznikol, rozloženie síl by zrejme zásadne nezmenil. Drvivú časť voličov by totiž s veľkou pravdepodobnosťou bral už existujúcim opozičným stranám a znova by teda len rozdal už existujúce karty. Neviem, či to je dostatočný cieľ. Nezabúdajme, že pre voličov koalície je Korčok prezident vojny a asi sotva dokáže aj len časti z nich dať dôveryhodnú ponuku.

3. Je to pochopiteľné a aj legitímne, ale zároveň je to aj chôdza po lane. Tak ako chce KDH osloviť konzervatívnejších voličov zo súčasného vládneho tábora, môže aj Fico chcieť vykostiť KDH. Myslím, že otázka znie v konečnom dôsledku jednoducho: či chce ísť KDH s koalíciou alebo nie. Aj-aj je totiž dlhodobo neudržateľné. 

KDH bolo vždy historicky na správnej strane a aj dnes platí, že opozičný blok má zmysel len vtedy, keď je KDH jeho jednoznačnou súčasťou. Je to zodpovednosť, ale zároveň aj príležitosť. Samozrejme, že PS a KDH sú do istej miery antagonistické strany a tieto rozdiely netreba zastierať, ba niekedy ich treba aj zdôrazňovať. Ale zároveň som presvedčený, že to nie sú neprekonateľné rozdiely, respektíve tieto rozdiely sa neprekonateľnými stanú iba vtedy, ak tomu uveríme. 

Druhá otázka, a teraz pre obe strany, totiž znie takto: Čo je cieľ? Ja si myslím, že porážka Roberta Fica. A myslím, že rovnako to vníma aj väčšina voličskej základne oboch strán.

Juraj Buzalka, antropológ, autor knihy Postsedliaci

1. PS je podľa mňa meštiacka stredová strana. Ako praktizujúci kresťan nevidím na PS nič radikálne. Že ju u nás populisti, pseudokonzervatívci a aj niektorí konzervatívci vnímajú s podráždením, je problém toho, čo u nás považujeme za konzervativizmus. Ide často o veľmi redukovanú podporu kontroly sexuality, schematické tradície a praktizovanie dvojitej morálky. 

Populisti majú problém s každou systémovou stranou, aj s konzervatívnou. Ozajstní konzervatívci by nemali mať problém s občianskymi centristami, rešpektujúcimi dominantnú tradíciu krajiny, najmä ak sa pokrokári javia ako líder opozície. Iste, v našich podmienkach by lídrom opozície mala byť možno kresťanskodemokratická strana a progresívci by možno mali byť menším partnerom do vlády, nie naopak. 

Ale na kresťansko-demokratických hodnotách tu parazitujú populisti a šarlatáni. KDH je malá strana, ktorá sa v ostatných rokoch snaží, no nemá zoči-voči pseudokonzervatívcom odvahu rázne vystúpiť. Sme v situácii, keď hrozí odklon od demokratického vládnutia. 

Podráždení treba byť z extrémne pravicovej vlády, akú sme u nás ešte nemali, z toho, ako lacno vie presvedčiť, že reprezentuje údajne konzervatívnych voličov. A z ďalšieho antisystému, ktorý má podporu voličstva aj vpravo za košiarom súčasných vládnych strán.

2. Strán máme dosť. Ak sa nebudú už tie existujúce integrovať, zase prehrá liberálna demokracia ako politický systém, ktorého fundament tvorí aj európska kresťanská demokracia. Ivan Korčok by mohol integrovať to, čo už existuje. Či to bude uskutočniteľná fúzia a v akom mixe, keďže u nás chce mať každý vlastnú kaviareň a ľudovú politiku robia hlavne populisti, neviem posúdiť.

3. Malo by mať takúto šancu. Vyžaduje si to však návrat k programovým otázkam. Myslím, že vidiek je jednou z tém, kde KDH vie dať dobrú ponuku a byť kompatibilné k mestským stranám. Okrem voličov vlády krajnej pravice by tiež mala viac integrovať okolo seba aj iné strany, ktoré sa hlásia k pravému stredu. 

KDH má mať ambíciu byť jedinou autentickou kresťansko-demokratickou stranou, ku ktorej sa pridávajú ostatní, nie naopak. Nemyslím, že žmurkanie doprava, kde stoja dnešné vládne strany, prinesie KDH úspech. To platí aj o voličoch.

Iveta Radičová, sociologička, bývalá premiérka

1. Prepáčte, ale tak ako hovoríte o progresívcoch, že svojím hodnotovým nastavením a agendou dráždia veľkú časť slovenských voličov, tak aj konzervatívci a ultrakonzervatívci svojím hodnotovým nastavením a agendou dráždia veľkú časť slovenských voličov a veľmi kriticky ich vnímajú aj prozápadne orientovaní liberálni voliči. A rovnako by sme sa mohli pýtať, čo by mali konzervatívci zmeniť a či by sa mali vzdať časti svojho programu. Takto sa nikam nedostaneme, len prehlbujeme averzie a priepasti. Ak sa pýtate smerom k jednej strane, čo by mala zmeniť, tak rovnako sa treba pýtať aj smerom k druhej strane. Alebo to má byť tak, že len jeden má niečo zmeniť a druhý nie?

Voľby v roku 2023 boli ďalšou pripomienkou toho, že žijeme vo veku populizmu. Trvalý nárast volebnej podpory týchto strán a ich rastúci vplyv predstavujú najvýznamnejšiu transformáciu v európskom politickom prostredí od nástupu demokracie. Populizmus, ktorý bol pôvodne vnímaný ako vlna, trend alebo hrozba, ktorú treba zvládnuť, sa teraz udomácnil v našej politickej realite. Už to nie je ojedinelá udalosť, ktorej sa treba venovať, ale skôr akási nová normalita.

Nárast národno-populistického tábora nie je dôsledkom existencie Progresívneho Slovenska a nie je ani motívom mobilizácie podpory populistickej ideológie. Trend posilňovania populizmu ako ideológie sa začal dávnejšie a víťazstvo autokratizácie opätovne v roku 2023 aj u nás má zásadne iné dôvody.

Jedným z viacerých dôvodov sú práve klesajúce väzby na etablované tradičné strany, ktoré sa začali tlačiť do politického stredu.

Niektoré strany sa v kontexte rôznych kríz začali radikalizovať. Popritom nástup digitálnych technológií a nových médií vo svojich dôsledkoch ešte viac znížil vnímanie dôležitosti tradičných politických strán a zároveň zvýšil príklon mnohých voličov k populistickým politikom. 

Prípadná zmena PS nemá žiadny potenciál vyriešiť problém veľkej fragmentácie konzervatívnej politickej scény, vrátane jej mediálneho zázemia.

2. Nová strana, stredová, lebo možnože máme lídra? Otázka je, či máme ponuku politiky uznania a zároveň odlišnosti od existujúcich populistických aj nepopulistických strán, programové a hodnotové zázemie, ktoré prinesie riešenia komplexu neistôt a osloví voličov. Vidím, že pridanie sa Ivana Korčoka ku KDH úplne vylučujete. Pritom je umiernený konzervatívec, typický liberálny konzervatívec a hodnotovo má ku KDH určite bližšie ako k PS.

3. Konzervativizmus je jednou z najstarších ideológií a pôvodne bol koncipovaný v opozícii k liberalizmu. Od 70. rokov 20. storočia však konzervatívne strany začali začleňovať liberálne myšlienky, spočiatku sa zameriavali na ekonomické otázky a neskôr zahŕňali sociálne záležitosti. Nebol to dramatický posun, ale postupný vývoj, ktorý podčiarkuje schopnosť konzervatívnych strán prispôsobiť sa a postupne prijímať nové koncepty. Hovorím o kresťanskej demokracii napríklad v podobe dlhodobo úspešnej CDU. 

Vo viacerých krajinách fungujú stredopravé strany ako široké ideologické koalície, ktoré zahŕňajú prvky konzervativizmu, kresťanskej demokracie a liberalizmu. Príkladom je aj Európska ľudová strana, prevládajúca parlamentná skupina v Európskom parlamente, ktorá úspešne spája kresťansko-demokratické, konzervatívne a liberálne konzervatívne strany.

Ale späť k otázke. Smer pri moci pokračuje v autoritárskych šľapajach HZDS. Fico viackrát označil Smer za stranu bez ideológie, stranu, ktorá bude riadiť krajinu ako biznis. Je príznačné, že „poriadok, spravodlivosť a stabilita“ boli kľúčové slová vo volebných kampaniach. Strana použila aj nacionalistickú rétoriku, ktorá pokračuje v rovnakej línii ako HZDS: napríklad opísala Slovensko ako národ pre Slovákov, nie pre jej menšiny.

Korene strany v slovenskej sociálnej demokracii v kombinácii s jej nacionalizmom ju najlepšie charakterizujú ako ľavicovú populistickú a národne konzervatívnu stranu. V ekonomických otázkach je ľavicová, v sociálnych otázkach konzervatívna a v posledných rokoch sa stala euroskeptickou. Smer prejavuje silné autoritárske tendencie a Fico viacerými spôsobmi mení ústavnú demokraciu na volebnú demokraciu. 

Príklon k takémuto typu politiky znamená stratu identity KDH. Medvede a dôchodcovia sú problém. Od KDH by som však najmä v prípade dôchodcov očakávala zásadne iné riešenia, ako je 13. dôchodok, t. j. predloženie vecne spravodlivejšieho riešenia. V minulosti bolo KDH programovo silnou stranou.

Fedor Blaščák, publicista a aktivista

1. Je to štandardný problém strán zložených z aktivistov, osobností so silnými názormi, ktorí sú často presvedčení o tom, že vedia lepšie než ostatní, čo je správne a ako má vyzerať budúcnosť, že tým dráždia stredových voličov, ktorí povedzme aj schvaľujú napríklad registrované partnerstvá a podobne. 

Z prieskumov vieme, že táto sociálna skupina je na Slovensku viac než dvakrát väčšia ako skupina voličov PS, len zároveň platí, že pre väčšinu z nich hodnotové témy nie sú najdôležitejšie, lebo oveľa viac ich trápi povedzme inflácia, nízke mzdy, alebo otázky bezpečnosti.

Nemyslím si však, že toto je dnes nejaký vypuklý problém PS, hoci pripúšťam, že pre čitateľov a fanúšikov Postoja to tak nemusí vyzerať, lebo sú na to citlivejší. PS sa totiž už očividne poučilo z neúspechu v roku 2020, keď v poslednej kampani potlačilo hodnotovú agendu a výsledok sa vo voľbách 2023 dostavil. Veď ani centristická SDKÚ, ktorá mi tu na pozadí otázky presvitá ako akýsi vzor, ktorým by sa malo PS uberať, nikdy nezískala viac hlasov než sa podarilo PS vo voľbách 2023.

Ešte inak, a tu si pomôžem postrehom od politológa Juraja Medzihorského: „Spýtajte sa nemeckých Zelených (13 percent), rakúskych liberálov (9 percent), českých Pirátov (11 percent), alebo chorvátskych Možemo (9 percent), či by dnes chceli preferencie PS? (20 percent).“

Čiže vidíme, že ich už nemusíme školiť o tom, že v politike viac ako „umrieť“ na hodnotovú krásu je pragmatizmus a schopnosť budovať rozumné spojenectvá mimo frontu „kultúrnych vojen“.

2. V ideálnom svete by sa SaS zlúčila s PS, Demokrati s KDH, Ivan Korčok by sa pridal k jednej alebo druhej partii a tak by si „demokratické“ strany vytvorili predpoklady na prevzatie časti voličov Hlasu, OĽaNO a bývalých voličov Sme rodina. A to všetko pre nič menšie než záchranu demokratického zriadenia republiky. Lebo to je dnes a v najbližších rokoch v hre. No keďže ideálny svet neexistuje, tak áno, hoci neviem či naozaj je, ale musíme veriť, že existuje priestor pre nový stredový projekt, ktorý by sa o prevzatie časti voličov Hlasu, OľaNO a bývalých voličov Sme rodina dokázal kvalifikovane posnažiť.

3. Myslím si, že nie. A nie ani tak kvôli „nerozhodnej“ podstate tejto stratégie, ktorá sama o sebe nemusí byť zlá. Problém je, že také niečo môže fungovať v normálnych časoch, je to aká-taká stratégia do „dobrého počasia.“  No v slovenskej (aj svetovej) politike sa nám už aspoň 10 rokov blýska a hromy divo bijú. 

V takej situácii sa hra na všetky strany nevypláca, aspoň tak to poznám z dejín. Je to pomýlená politika podobne, ako keď Európe hrozí vojna a Fico hovorí o suverenite a súčasne o zahraničnej politike „na štyri svetové strany“.  Napokon ostanete sami, lebo vám nie je rozumieť, čo vlastne chcete.

V existenciálnych chvíľach, akou je naša situácie dnes, si treba jasne vybrať stranu a zrozumiteľne a konzistentne svoju pozíciu obhajovať pred voličmi. Inými slovami, nemôžete organizovať protesty s liberálmi na námestiach a súčasne hlasovať v parlamente s extrémistami o medveďoch.

Veľmi držím KDH palce, aby sa z tej nerozhodnosti vymotalo, našlo si vlastné silné témy a vyrástlo na nich, a aby popritom aj konečne prekročilo vlastný tieň.