Zahraničný agent Martin Rázus? SNS ide proti tomu, čo národ posúvalo vpred

Autor je poslanec NR SR za Progresívne Slovensko

Je obzvlášť smutné, ak si tričká s potlačou 1871 obliekajú ľudia, ktorí svojou činnosťou neustále podkopávajú odkaz národných buditeľov. No ešte paradoxnejšie je, že práve Slovenská národná strana prichádza so zákonom namiereným proti občianskym združeniam.

Práve spolková činnosť totiž v období národného prebudenia stála pri zrode slovenského národa. Činnosť ľudí ako Viliam Pauliny-Tóth alebo Martin Rázus, na ktorých sa súčasní falošní národovci odvolávajú. Majú však s nimi pramálo spoločného.

Ich totiž nezaujíma vytváranie spoločenstiev, ktoré posúvajú národ vpred. Práve naopak, oni chcú na chrbty iných lepiť nové a nové terče, čím ich vystavujú slovnému a často aj fyzickému násiliu.

Ako veľmi sa SNS odtrhla od koreňov, ku ktorým sa tak ostentatívne hlási, vidno na jej súčasnom hone proti mimovládnym organizáciám. V ich svete by bol zahraničným agentom aj predseda historickej SNS Martin Rázus.

Spolky, ktorých sa moc obávala

Spolky v druhej polovici 19. storočia slúžili na šírenie osvety a národnej hrdosti. Spomeniem len niektoré – Tatrín, Živena, Slovenský literárny spolok alebo Gazdovský spolok v Sobotišti. V mnohých mestách existovali čitateľské, spevácke či divadelné spolky.

Stáli pri vzniku mestských a miestnych knižníc, ktoré slúžili ako centrá kultúrneho, literárneho a vedeckého života. Robili to, čo vtedajšia uhorská štátna moc pre obyvateľov Slovenska nerobila a čo v mnohých prípadoch považovala za protištátnu činnosť. Bez týchto spolkov, predchodcov dnešných občianskych združení, by nebolo dnešného Slovenska.

Najväčším paradoxom návrhu SNS je, že práve ľudia z vtedajšieho „mimovládneho sektora“ stáli pri zrode historickej Slovenskej národnej strany. Vavro Šrobár pôsobil v spolku Detvan. Pavol Blaho založil Gazdovsko-potravný spolok v Skalici. To však družinu okolo Andreja Danka pri vzývaní historického odkazu SNS nezaujíma.

Kolegom z SNS by som rád pripomenul príbeh škótskeho historika Roberta Williama Settona-Watsona. Ako odborník na dejiny slovanských národov napísal knihu, v ktorej kritizoval národnostnú politiku rakúsko-uhorskej monarchie. Tá kniha mala veľký úspech a z jej výnosu potom založil štipendijný fond.

Prijímateľmi tohto štipendijného fondu boli ľudia ako Fedor Ruppeldt, významný evanjelický biskup na začiatku 20. storočia; Ľudovít Šenšel, zakladateľ literárneho časopisu Tvorba a časopisu Cirkevné listy; ale aj Martin Rázus, neskorší predseda Slovenskej národnej strany.

Pre slovenský národ boli tým, čím boli, len vďaka podpore zo zahraničia. Podľa logiky dnešných samozvaných národniarov sú aj oni zahraničnými agentmi.

Spolková činnosť sa rozvíjala aj po vzniku Československa, po nástupe totality sa stala jedným z prvých terčov komunistického režimu. Spoločným znakom totalitných režimov je strach z organizovanej občianskej spoločnosti a snaha úplne ju zlikvidovať alebo ju aspoň dostať pod prísnu kontrolu.

Koľko terčov ešte treba?

Sloboda združovať sa je jednou z najvzácnejších slobôd, ktoré sme ako spoločnosť získali po novembri 1989. Nadväzujeme ňou na samotnú podstatu toho, čomu vďačíme za to, že sme národom. A rozvíjame ňou to, čo je dnes definičným rámcom modernej demokratickej spoločnosti.

Spoločnosť sa nikdy neposúvala vpred tým, že označovala jednotlivcov a skupiny ľudí za škodlivých pre zvyšok spoločenstva. Naopak, práve to býval začiatok najhroznejších kapitol ľudských dejín, pogromov a genocíd. Aj dnes tieto postupy vedú k fyzickému násiliu.

Koľko nepriateľov ešte vládna koalícia potrebuje? Koľko terčov ešte musí nalepiť iným na chrbát?

Návrh zákona o mimovládnych organizáciách z dielne SNS je proti hodnotám, na ktorých vzniklo slovenské národné povedomie. Proti tradícii spolkov, ktoré formovali slovenský národ.

A je proti hodnotám modernej demokratickej spoločnosti, ktorá môže byť slobodná a funkčná len vtedy, keď sa skladá z funkčnej a slobodnej organizovanej občianskej spoločnosti.