Aj vyvrtnutý členok môže ohroziť celú expedíciu, hovorí polárnik, ktorý robí výskum v Antarktíde

„V Antarktíde si vedci medzi sebou pomáhajú bez ohľadu na hranice. Byť zoči-voči drsnej prírode ľudí často motivuje k súdržnosti,“ hovorí rastlinný fyziológ a polárnik Peter Váczi, ktorý pôsobí na Masarykovej univerzite v Brne a v Antarktíde absolvoval už 15 expedícií.

Vedec pôvodom z Košíc sa takmer každoročne počas antarktického leta vracia na českú polárnu výskumnú stanicu, ktorá je na Ostrove Jamesa Rossa, aby sledoval, ako sa rastliny dokážu prispôsobiť nehostinnému a rýchlo sa meniacemu prostrediu.

V rozhovore sa dočítate aj:

• čo znamená pre svet otepľovanie Antarktídy;
• v čom je najjužnejší svetadiel podobný Sahare;
• ako nám chladuodolné baktérie pomáhajú prať pri nízkych teplotách;
• čo hrozí vedcom v Antarktíde, keď tam nežijú ľadové medvede;
• prečo pri prechode Drakovým prielivom zaručene zistíte, či máte morskú chorobu.

Tento článok si môžete prečítať vďaka ESET Science Award – oceneniu, ktoré podporuje výnimočnú vedu na Slovensku. 

Zo svojej zatiaľ poslednej antarktickej expedície ste sa vrátili koncom marca. Čo ste tam robili?

Naším cieľom je udržiavanie dlhodobých štúdií, ktoré nám pomáhajú pochopiť antarktické prostredie, jeho históriu aj to, čo nás s ohľadom na Antarktídu čaká. Okrem toho sme robili na čiastkových experimentoch a zbere vzoriek rôznych hornín, rastlín, machov, lišajníkov či siníc. Tie budú potom ďalej študovať rôzne laboratóriá nielen v Českej republike či na Slovensku, ale po celom svete.

Tento rok sa v Antarktíde prvýkrát objavil vírus vtáčej chrípky. Poznačilo to vašu expedíciu?

Vírus vtáčej chrípky už bol v Antarktíde na pár miestach zaznamenaný pri jednej z predchádzajúcich epidémií. V Antarktíde sú základnými zástupcami vtáčej ríše tučniaky a takáto epidémia môže byť pre ne obrovským nebezpečenstvom, keďže v ich kolóniách sa choroby veľmi rýchlo šíria.

Preto už v priebehu minulého roku vyvinuli štáty, ktoré dozorujú nad ochranou Antarktídy, iniciatívu na ich ochranu. Nastolené pravidlá sa postupne sprísňovali, aby sa čo najrýchlejšie zistilo, keď tam nejaká nákaza prepukne, a maximálne sa obmedzilo, aby k šíreniu vtáčej chrípky prispieval aj človek.

Aj vám niektoré z opatrení zasiahli do práce?

V tomto roku boli významne obmedzené akékoľvek aktivity spojené s výskumom živočíchov. Šlo o morské živočíchy, ako sú tulene či uškatce, ale vzhľadom na možnosť prenosu vtáčej chrípky šlo predovšetkým o vtáky vrátane tučniakov. Základným pravidlom bolo „vyhýbať sa“, pretože človek môže vírus do kolónie priniesť napríklad aj na obuvi. Nemám podrobné informácie, ako sú na tom ohniská vírusu teraz, ale po našom návrate bol zaznamenaný neobvyklý úhyn vtákov blízko našej stanice a potvrdil sa pri nich vírus vtáčej chrípky. Aj v ďalších lokalitách sa vyskytli takéto ohniská.

Skúmate rastliny v polárnej oblasti, ktoré musia byť uspôsobené na extrémne podmienky. Ako vyzerá flóra Antarktídy?

Na Antarktíde rastú vlastne iba dva druhy vyšších rastlín, ktoré spadajú do skupiny tráv. Väčšina organizmov, ktoré sú schopné fotosyntézy, sú tam predovšetkým takzvané nižšie rastliny, čiže machy, lišajníky, riasy či sinice. Špeciálne sa zaujímame o ich prežívanie v podmienkach antarktických oáz, čo sú územia, ktoré nie sú zaľadnené celoročne, ale počas antarktického leta sa roztápajú. Môžeme tak skúmať, ako v týchto podmienkach rastliny prežívajú a prispôsobujú sa tak, aby boli v tomto prostredí úspešné.

V polárnych oblastiach trvá polárna noc – v závislosti od vzdialenosti od pólu – aj pol roka. Ako sa s tým rastliny, ktoré svetlo potrebujú na fotosyntézu, vyrovnávajú?

Lokalita, kde máme výskumnú stanicu, neleží za polárnym kruhom, takže tam v čase polárnej noci nie je úplná tma celý deň. Ako sú na to rastliny prispôsobené, je ťažká otázka. Ale rástli tam ešte dávno predtým, než tam vstúpil prvý človek, čo znamená, že sú toho schopné aj bez našich zásahov. Treba však povedať, že výskyt polárneho dňa a polárnej noci je asi ten najmenší problém, ktorý tam rastliny majú. Oveľa zásadnejšia je nedostupnosť vody v tekutom stave, bez ktorej organizmy neprežijú.

Antarktída je vlastne púšťou, nie?

Áno, hlavne v centrálnej Antarktíde skoro vôbec nesneží. Sneh, ktorý tam „padá“, je väčšinou len prefúkavaný z jednej strany na druhú a úhrny zrážok sú veľmi podobné ako na Sahare.

Rastliny a živočíchy, ktoré žijú v extrémnych podmienkach, sa nazývajú extrémofily a ich schopnosťami sa ľudia často inšpirujú, keď hľadajú život na iných planétach. Čo teda potrebuje mať vo svojej výbave organizmus, ktorý chce žiť celoročne v Antarktíde?

Na to, aby sa organizmy vyrovnali s nízkymi teplotami, musia mať napríklad v bunkách látky s kryoprotektívnym účinkom. Ten zabezpečí, že bunka nezamrzne, keďže voda vytvára ľad, ktorý tvorí ostré kryštály. Pre každú bunku je veľkým rizikom, že niekde naokolo alebo priamo v nej vznikne ostrý kryštálik, ktorý ju roztrhá. Takéto ochranné látky zabezpečia, že voda netuhne už pri teplotách tesne pod nulou, a väčšinou sa vytvorí najprv taká gélová štruktúra, ktorá pri klesajúcej teplote ďalej tuhne. Nevytvára teda klasické kryštáliky ľadu, ale amorfný kryštál, ktorý nie je ostrý a nespôsobuje roztrhávanie membrán.

Ďalšia vec je prítomnosť rôznych pigmentov, ktoré znižujú veľmi silnú dávku UV žiarenia. Tú v Antarktíde znásobuje aj jeho odrazivosť od vrstiev snehu. Produkciou sekundárnych metabolitov si však rastlina môže vyrobiť niečo ako slnečné okuliare.

Do prežitia vstupuje prirodzená vlastnosť machov, lišajníkov, rias či siníc prispôsobovať obsah vody v tele okolitým podmienkam. Ak je vody naokolo málo, veľmi ľahko si zahustia vnútorné prostredie bunky. To spôsobí podobný jav, ako keď slaná voda nezmrzne, až kým teplota neklesne hlboko pod nulu. Keď sa, naopak, v prostredí vyskytne vzácna tekutá voda, dokážu ju tieto rastliny veľmi rýchlo nasať, okamžite obnoviť svoj metabolizmus a rásť. Dáva to celkom dobrý zmysel. Keď chce rastlina žiť v ľadovej púšti, tak musí s vodou hospodáriť dobre. A hlavne rýchlo.

V okolí stanice zbierate rôzne vzorky. Čo sa z nich môžeme dozvedieť o minulosti a prítomnosti Zeme?

Tým sa zaoberajú skôr tímy, ktoré vŕtajú hlboko do ľadovca a odoberajú z neho ľadové jadrá. Tie nám hovoria pomerne veľa o tom, ako vyzerala atmosféra v prehistorických dobách. V Antarktíde sú niektoré ľadovce hrubé viac ako štyri kilometre a sú státisíce rokov staré. Môžu nám teda objasniť, ako to prostredie vtedy vyzeralo.

My sa viac zaoberáme takzvanými antarktickými oázami, kde sledujeme, akým spôsobom sa organizmy prispôsobujú meniacim sa podmienkam. Napríklad, ako dlho trvajú jednotlivé vegetačné obdobia, keď môžu rastliny rásť. To sa môže líšiť medziročne od niekoľkých dní až po dlhšie než mesiac. V našich podmienkach sú zaujímavé aj sedimenty odľadnených jazier. Ak bolo napríklad jazero dlhodobo schované pod ľadovcom, môže v ňom byť informácia, ako vyzeral svet predtým, než tam ten ľadovec narástol. Ako sa menila jeho geológia, obsahy látok, aké typy búrok tam boli a tak ďalej. Veľa môžeme zistiť aj z výskytu organizmov, ktoré po sebe zanechávajú nejaké schránky. Typicky sú to rozsievky (veľká trieda rôznobičíkatých rias – pozn. red.). Z ich schránok vieme určovať, aké druhy v jednotlivých hĺbkach sedimentov žili a aké prostredie tam teda panovalo.

Je Antarktída takýmto historickým laboratóriom vďaka tomu, že sa tam nikdy výrazne nezabýval človek a nenarušil lineárny zápis času?

Áno, ale nie je to jediným dôvodom. Na takýto typ výskumov potrebujete prostredie, ktoré je čo najmenej ovplyvnené ľudskou činnosťou. Izolovanosť Antarktídy sa tomu ponúka. Je veľmi vzdialená od akéhokoľvek ľudského sídla, čo výrazne obmedzuje ľudský vplyv. Ale prispieva k tomu aj samotná geografická izolovanosť Antarktídy. Vodstvo aj atmosféra sú výrazne izolované a robia z tohto svetadielu taký protipól voči zbytku planéty. Vďaka tomuto všetkému ide o špeciálne laboratórium, kde môžeme nájsť veci doteraz pomerne nedotknuté.

Zároveň je to laboratórium, kde sa dajú dobre skúmať zmeny klímy. Okrajové časti Antarktídy sú totiž tie, ktoré sa na planéte najviac ohrievajú. Za tie desiatky rokov, odkedy ich sledujeme, hovoríme o oteplení o 5 – 10 stupňov. Podľa typu meraní. No a ďalší typ výskumu, na ktorý Antarktída slúži ako laboratórium, je o tom, ako prežiť v extrémnom prostredí. Napríklad mimo planéty Zem.

Dajú sa reakcie antarktického ekosystému na klimatickú zmenu pozorovať už „voľným okom“?

Áno, v podstate každý rok vidíme obrovské zmeny. V meniacich sa biotopoch sa nám mení druhové zloženie organizmov v prospech tých, ktoré sa vedia lepšie a rýchlejšie prispôsobiť, a v neprospech tých, ktoré to tak rýchlo nevedia. Predpokladáme, že mnoho takýchto organizmov už vyhynulo a ešte vyhynie. Nielen v Antarktíde, ale aj vo zvyšku sveta. Mnoho z nich pritom ani nestihneme spoznať, než definitívne vyhynú.

Čo to znamená?

Je to súčasťou teórie schopnosti človeka spoznávať prostredie, kde tie organizmy rastú a žijú. Máme mikroorganizmy, z ktorých poznáme rádovo povedzme státisíce druhov. To je síce veľa, ale predpokladá sa, že reálne ich na Zemi existuje niekoľko desiatok miliónov druhov.

My však nie sme schopní všetky tie organizmy klasickými metódami identifikovať. Pretože nám jednoducho nenarastú v Petriho miske tak, aby sme ich mohli samostatne opísať. Prípadne tam nenarastú vôbec, lebo sú schopné rásť len vo svojom prirodzenom prostredí. Práve tieto organizmy môžu vymiznúť bez toho, aby sme ich objavili.

Môžu nám chýbať organizmy, o ktorých vlastne ani nevieme?

Práve v tomto špeciálnom prostredí prežívajú organizmy, ktoré majú metabolizmus prispôsobený rastu a životu v iných podmienkach. To znamená, že môžu mať naozaj špecifickú enzymatickú výbavu. Tieto enzýmy im pomáhajú prežívať. Ale keď sa prostredie zmení a ony vyhynú, tak sa nestihneme dozvedieť, že to majú nejako inak.

Mnoho z týchto vlastností by sa pritom dalo využiť aj v aplikáciách pre praktický život. Napríklad v druhej polovici minulého storočia sa pri jednom z prvých takýchto enzymatických výskumov baktérií zistilo, že môžu byť využité v pracích práškoch. Vďaka tomu, že ich niekto objavil, môžeme dnes prať aj na nízkych teplotách a máme rôzne odstraňovače škvŕn.

Ďalšia vec je odbúravanie látok v prostredí bez toho, aby sme museli budovať špeciálne čističky. Veľmi ťažko sa mi odhaduje, kde všade by sme ešte mohli takéto baktérie a ich enzýmy aplikovať, keďže sa venujem základnému výskumu. Ale keď vyhynú ešte predtým, než ich objavíme, tak ich neaplikujeme už nikde.

Aké invázne druhy prichádzajú do Antarktídy z teplejších miest planéty a čo to pre klímu na najjužnejšom svetadiele znamená?

V podstate najväčším nebezpečenstvom pre miestne ekosystémy je množstvo cudzorodých mikroorganizmov. Je ich veľké množstvo a v tomto prostredí môžu začať pomerne jednoducho rásť bez toho, aby sme si to všimli.

Z vyšších organizmov to môžu byť rôzne nové trávy v okrajových častiach ostrovčekov okolo Antarktického polostrova. Momentálne prebieha veľká diskusia, či ich treba likvidovať alebo nechať rásť. Sám neviem, čo by bolo správnym rozhodnutím. Zatiaľ sa usúdilo, že v rámci ochrany a zachovania prirodzeného genofondu je lepšie ich zlikvidovať v lokalitách ovplyvňovaných ľudskou činnosťou. Celé prostredie Antarktídy je totiž chráneným územím.

Počas minulej antarktickej jari Antarktída zakvitla, čo mnohých vedcov prekvapilo. Je to veľký problém?

Antarktída aj v minulosti z času na čas zakvitla, keď to tým dvom vyšším rastlinám, ktoré tam rastú, umožnili podmienky. Ale faktom je, že počas posledných pár rokov tam bol každý nasledujúci rok teplejší ako ten predchádzajúci. Je to zase jedna z indícií, ktoré ukazujú, že prostredie sa významne mení. Ale kvitnutie rastlín je len malá črepinka z toho, čo sa tam deje.

Ústupy ľadovcov a obrovitánske odlomené kryhy, ktoré sa každý rok objavujú, sú oveľa väčším problémom. Hlavne keď vieme, že ak sa odlomí veľká a hrubá časť ľadovca, tak sa opätovne ďalšiu sezónu nevytvorí. Keďže Antarktída je púšťou, nie je to tak, že by to nasledujúcu zimu opätovne zamrzlo a všetko bude v poriadku. Tak to nefunguje.

Ako mení toto antarktické topenie sladkej vody oceánsku cirkuláciu, ktorá prenáša teplo a živiny po celom svete?

V globálnom meradle neviem vyčísliť zmenu, ktorú spraví odlomenie časti ľadu veľkej ako napríklad polovica južného Slovenska. Je to súčasť dlhodobého modelovania, ktoré je mimo môjho odborného zamerania. V každom prípade ten ľad bude chýbať aj na mieste, odkiaľ sa odlomil. Pretože v momente, keď sa odlomí, zrýchli sa postup zvyškového ľadu, ktorý sa bude topiť rýchlejšie. Dovtedy bol odlomenou časťou zaťažený a brzdil odtekanie zvyšku ľadovej masy.

Druhá vec je, že veľká plocha ľadu odráža naspäť slnečné žiarenie. Tmavšia morská voda ho pohltí, a preto sa začne oveľa viac ohrievať. Predstavme si, že máme stovky štvorcových kilometrov bielej plochy, ktorá zrazu chýba, a namiesto nej je vodná hladina, ktorá veselo absorbuje slnečné žiarenie a ohrieva sa. Keď sa k tomu každý rok pridávajú ďalšie stovky kilometrov, efekt sa začne prejavovať aj globálne.

Samozrejme, voda môže z fyzikálneho hľadiska absorbovať veľké množstvo energie bez toho, aby sa o nejaký ten stupeň ohriala. To je naše šťastie, lebo aj vďaka tomu máme na planéte také stabilné prostredie. Ďalšia vec je už spomínaná izolovanosť antarktického vodstva a atmosféry, ktorá je „poistkou“, že otepľovanie je o niečo pomalšie. Aj napriek tomu sú to však rýchle zmeny a zo stupňa na stupeň sa môže stať, že už naše deti budú poznať úplne inú Antarktídu.

Akú?

Nebude to také katastrofálne ako v Arktíde, kde je prepojenosť so zvyškom vodstva oveľa väčšia. Tam vidíme každým rokom čoraz viac roztápajúcej sa ľadovej pokrývky. Ale aj tu budú obrovské plochy ľadu miznúť a z roka na rok sa budú tieto procesy zrýchľovať.

Česká polárna výskumná stanica je na Ostrove Jamesa Rossa, ktorý sa každoročne roztápa a nie je takou klasickou celoročne bielou Antarktídou. Prečo si Masarykova univerzita vybrala pre základňu práve takéto miesto?

Ono to nie je úplne o voľnom výbere a nie je to ani pôvodné miesto, kde mala česká stanica stáť. Tým bola lokalita na Ostrove kráľa Juraja. Ale keďže v týchto lokalitách je už pomerne dosť staníc, po dohode s ďalšími štátmi, ktoré v rámci Antarktickej zmluvy rozhodujú o dianí v Antarktíde, sa usúdilo, že bude lepšie pokryť vedecky inú lokalitu.

Ostrov Jamesa Rosa a jeho odľadnená severná časť patria k jednej z mála veľkých plôch odľadnených území, ktoré sa v tomto regióne nachádzajú. Takže je obrovskou príležitosťou mať tam permanentný výskum a uskutočňovať dlhodobé výskumy a merania, ktoré nám ukazujú, ako sa prostredie mení a aké sú výhľady na jeho zmeny.

Ako to na vašej polárnej stanici vyzerá? Odchádzajú na zimu všetci domov alebo tam prebiehajú výskumy celoročne?

Naša výskumná stanica je sezónna, takže s príchodom expedície sa otvorí, a len čo expedícia odchádza, stanica sa kompletne zakonzervuje, aby prečkala zimu. Výskumy však pokračujú, aj keď tam nikto nie je. Automatizované prístroje tam zaznamenávajú bežné klimatické dáta, ale aj aktivitu machov či lišajníkov a ďalšie údaje. Takže výskum je celoročný, ale prítomnosť človeka je tam len v lete.

Čo sa týka počasia, vrcholom antarktického leta je január – február, keď sa na ostrove sneh a ľad často úplne roztápajú. V tomto období tam počas slnečných dní teplota vystupuje najčastejšie k 5 °C, ale ak náhodou nefúka a svieti Slnko, tak môže na veľmi krátky čas vystúpiť aj na 18 °C. Ale oveľa častejšie je tam zamračené s mrazivým vetrom od antarktického kontinentu. Práve vietor najviac limituje náš pohyb v prostredí.

Keď idú vedci zbierať vzorky v Arktíde, mali by mať so sebou zbraň pre prípad, že by sa stretli s ľadovým medveďom. Aké nebezpečenstvá hrozia výskumníkom na južnom kontinente, kde ľadové medvede nežijú?

Také veľké šelmy, ako žijú v Arktíde, v Antarktíde nenájdete, takže nemusíme nosiť žiadne pušky. Neznamená to však, že sa v tom prostredí môžeme pohybovať úplne voľne. Je to chránená oblasť, takže naša aktivita tomu zodpovedá. Snažíme sa pohybovať po zaužívaných miestach a vzorky sa zbierajú tak, aby nedošlo k ovplyvňovaniu lokalít. Zo živočíchov nás môžu ohroziť asi len uškatce, ktoré sú schopné na krátku vzdialenosť vyvinúť veľkú rýchlosť, dohnať vás na pár metroch a odhryznúť vám napríklad kúsok lýtka.

Myslela som, že uškatce sú také lenivé tvory, ktoré len dlho ležia bez pohnutia.

Takéto lenivé sú skôr tulene. Uškatce sa vedia na predných plutvách vztýčiť a zuby majú dostatočne veľké a ostré na to, aby vám dokázali ublížiť. Keď spiaci uškatec leží niekde na pláži poprášený čerstvým snehom, môže sa vám javiť ako nejaký kameň. Ale keby sa vztýčil hneď vedľa vás, myslím si, že by ste okamžite zutekali. Ak by sa vtedy cítil nejakým spôsobom ohrozený, mohol by na vás aj zaútočiť. Na ľuďmi frekventovaných územiach bývajú nepríjemné aj vtáky a zobnutia od nich sú bežnou záležitosťou. Pri našej stanici je ich menej, lebo tam nie sme celoročne, a nie sú také útočné.

Najnebezpečnejšou vecou pri výskume je však samotný pohyb v teréne. Musíme to robiť zodpovedne, aby sa nám nič nestalo, a akékoľvek riskovanie neprichádza do úvahy. Je to náročný terén a prejsť v ňom 10 – 15 km za deň je vyčerpávajúce. V Antarktíde pritom môže byť aj taká banálna vec ako vyvrtnutý členok veľkým problémom. Nielen pre jednotlivca, ale pre celú expedíciu.

Na mape sa Ostrov Jamesa Rossa zdá „kúsok napravo“ od Argentíny. Ale predpokladám, že dostať sa z jedného miesta na druhé nie je veľmi jednoduché.

Presun môže prebiehať rôzne. Môžete sa tam dostať letecky, pretože sú stanice, na ktorých sa dá pristáť lietadlom, a na svoju základňu môžete ďalej letieť vrtuľníkom. Častejšie však využívame kombináciu leteckej a lodnej dopravy alebo čisto plavbu loďou z Južnej Ameriky. Závisí to aj od toho, koľko techniky berieme.

Ako dlho taká plavba trvá?

Priamou čiarou je to približne 1200 km, čiže rádovo niekoľko dní. Ak máte zastávky aj na nejakých iných staniciach, tak to môže trvať približne týždeň. Väčšinou svoje aktivity združujeme s ďalšími stanicami, a ak sa čaká napríklad na vyloženie časti karga a vstúpi nám do toho aj zlé počasie, môže sa to predĺžiť. V tejto časti sveta musíte rátať s tým, že váš plán upravuje počasie, a jeho čo najpresnejšia predpoveď a znalosť pohybu ľadu je životne dôležitá.

Antarktída je od okolitého sveta odrezaná aj prúdmi. Robí to z takejto plavby dobrodružstvo?

Medzi antarktickým polostrovom a Južnou Amerikou je Drakov prieliv, čo sú jedny z najbúrlivejších vôd na svete. Často sú tam búrky, ktoré dokážu veľmi znepríjemniť plavbu na akejkoľvek lodi. Aj tie najväčšie sa tam hojdajú dostatočne na to, aby každý zistil, či má alebo nemá morskú chorobu. Takže to je asi najdobrodružnejšia a najrizikovejšia časť plavby. Plavíte sa na lodi, ktorá skáče na vlnách, a všetko neupevnené sa na nej prudko pohybuje. Ak si nepripevníte batožinu, hrozí, že na vás spadne, zatiaľ čo spíte. Alebo že sa vám rozbije niečo, čo nutne potrebujete na výskum.

Už sa niekedy stalo, že ste nemohli expedíciu včas opustiť, lebo nebolo bezpečné vyplávať, a museli ste čakať na lepšie počasie?

Logistické operácie sú vždy otázkou plánovania a zvažovania počasia, takže sa mu prispôsobujeme pravidelne. Príprava stanice na zimnú sezónu vyžaduje dlhý čas a robiť to vo víchrici nie je bezpečné. Rovnako nie je rozumné vydať sa vo víchrici na plavbu, takže sa nám to bežne o pár dní alebo o týždeň posúva. Na loď sa z brehu potrebujete nalodiť malými člnmi, ktoré sú z gumy a nie sú ľadoborné, takže pri plánovaní rozhodne beriete do úvahy počasie.

Antarktída zažíva momentálne aj boom turizmu. V poslednej letnej sezóne prekročil počet jej návštevníkov 100-tisíc osôb. Aký máte názor na antarktický turizmus a na čo si pri jeho rozmachu treba dať pozor?

Je v ľudskej náture objavovať nové miesta a nemyslím si, že by sme to mali nejako výrazne obmedzovať. S ohľadom na to, že ide o chránené prostredie, však nejaké pravidlá byť musia. Aj keď idete do Tatier, musíte sa držať vyznačených trás, aby ste prostredie nepoškodili svojou prítomnosťou.

V Antarktíde sa pohyb turistických lodí kontroluje a musia sa riadiť presnými trasami a pravidlami. Osobne čakám, že aj vďaka otepľovaniu sa budú počty turistov naďalej zväčšovať. Pre ľudí je to príjemnejšie a zároveň sa vďaka tomu môžu čoraz južnejšie pohybovať aj bežné lode. Pre prírodu sú však „lepšie“ veľké lode, ktoré ľahšie skontrolujeme. Menšie lode, ktoré tam idú na vlastnú päsť, môžu ísť viac do rizika len preto, aby si napríklad niečo dokázali. Z toho môžu vzniknúť rôzne nebezpečné situácie. Napríklad, že loď stroskotá a znečistí prostredie.

Momentálne sa dosť rieši mocenský súboj medzi Západom, Ruskom a Čínou v Arktíde. Ako je to v Antarktíde, ktorá je územím „všetkých a nikoho“? Zachytila som, že napríklad Rusko a Čína blokujú ochranárske snahy, ktoré by ešte viac rozšírili ochranu svetadielu.

To je skôr otázka na niekoho z Ministerstva zahraničných vecí Českej republiky, ktoré je súčasťou Antarktickej zmluvy, a preto o takýchto veciach spolurozhoduje. Je fakt, že niektoré iniciatívy boli blokované, pretože politika sa jednoducho trochu prenáša aj sem. Ochrana Antarktídy od šesťdesiateho stupňa až po pól je momentálne časovo ohraničená, ale ťažko povedať, či môže dôjsť k nejakým zásadným zmenám v komerčnom využívaní svetadielu.

Treba však povedať, že priamo v Antarktíde si vedci medzi sebou pomáhajú bez ohľadu na hranice. Byť zoči-voči drsnej prírode ľudí často motivuje k súdržnosti. Aj kolegovia z Číny nám tento rok pomáhali s časťou ďalšej českej expedície, ktorá bola na Nelsonovom ostrove, keď českí vedci strávili asi týždeň na ich stanici.

Ako môže podľa vás vyzerať Ostrov Jamesa Rossa o ďalších 15 rokov?

Antarktické prostredie sa mení každoročne, ale odhadnúť 15 rokov je veľmi ťažké. Z dlhodobého hľadiska sa obávam, že bude oveľa suchší, zmiznú niektoré permanentné jazierka a živé organizmy sa budú udržiavať len v blízkosti potôčikov. Je aj možné, že niektoré z ľadovcov, ktoré kolegovia dnes veľmi pozorne skúmajú, už o 15 rokov nebudú existovať a bude tam nejaký močiar. V každom prípade dúfam, že sa čo najviac z tohto skvelého laboratória zachová.