Marginalizované rómske komunity Tretí koniec palice, ale aj tri palice s dvoma koncami

Mesiac apríl je na Slovensku vždy obdobím, keď sa vo víre naliehavejších udalostí vynorí vo verejnom priestore aj potreba zviditeľniť chronickú bolesť našej spoločnosti – situáciu v marginalizovaných rómskych komunitách. 

Tento rok som okolo dátumu 8. apríla, Medzinárodného dňa Rómov, zachytil iba dva povšimnutiahodné príspevky k tejto téme. 

Prvý bol umelecký pokus – dokumentárny film na RTVS s názvom „Tretí koniec palice“ – a druhý skôr diskusno-analytický, debata expertov v televízii TA3 v rámci relácie „Pozrime sa na to“. 

Jedno z hlavných meradiel kvality umeleckého diela je miera jeho schopnosti transcendovať dianie bežných dní, vyvracať predsudky, poukazovať na nuansy, paradoxy, klásť komplikované otázky, na ktoré neexistujú správne odpovede, respektíve odpoveďou môže byť zároveň áno aj nie. 

Z môjho pohľadu film „Tretí koniec palice“ Jara Vojteka a Mareka Leščáka toto hlavné kritérium kvality splnil, zložitá realita sa aj pre mňa stala tekutou a málo uchopiteľnou. 

Je to takmer nevyhnutné, aby sme si v každej oblasti života vedeli v pravidelných intervaloch dopriať dávku obrazoborectva, ktorá je najlepším „odvápňovačom“ našich stvrdnutých epistemologických predpokladov. 

Na strane druhej, keď sa vyplaví balast nášho pokriveného vnímania reality, čo skalopevné má zostať ako základ pre zdravé verejné politiky vo vzťahu k marginalizovaným rómskym komunitám? Alebo inými slovami, keď vyjdem z kina ponorený v predstavivosti o „tretích koncoch palice“, o aké reálne palice s dvomi koncami by sme sa mohli oprieť, aby sa situácia viditeľne zlepšovala?

Keďže triády sa ľahko pamätajú, skúsim sa oprieť o tri palice, tri princípy pre realizáciu verejných politík vo vzťahu k marginalizovaným rómskym komunitám, z ktorých každá palica/princíp má z povahy veci dva konce.

Pri ich popisovaní budem čerpať z obsahu diskusie v relácii „Pozrime sa na to“ na TA3 zo dňa 12. apríla a zo svojich terénnych skúseností, zvlášť z nedávnej návštevy základnej škole v obci Hermanovce pri Sabinove. (Takmer ako poznámku pod čiarou dodám, že moje tri princípy nijako nenegujú dlhodobo existujúce „3D princípy“ pre realizáciu projektov slúžiacich na inklúziu MRK – desegregáciu, destigmatizáciu, degetoizáciu. Avšak ambíciou mojich troch princípov je byť bližšie k aplikačnej praxi.)

1. princíp: Teoretický a metodologický konsenzus väčšiny odborníkov v teréne musí v prípade kolízie prebíjať ideologické konštrukty pretláčané národnými a nadnárodnými úradníckymi a politickými elitami, nech sú tieto ideologické konštrukty akokoľvek morálne a eticky vznešené.

Tento princíp je v rámci mojej triády najdôležitejší, a preto je na prvom mieste. Po každej návšteve základnej školy, do ktorej chodí vysoké percento detí zo segregovanej osady, sa mi jeho dodržiavanie zdá naliehavejšie. 

Ako naposledy v prípade základnej školy v Hermanovciach pri Sabinove. Základná škola má dve budovy: „hornú“ – zmiešanú a „dolnú“ – segregovanú. To, že „dolná“ škola je segregovaná, vyplýva z jej umiestnenia, keďže je priamo v osade, ktorej základné parametre sa od publikácie knihy Ingrid Antalovej „Chaos totalos“ pred viac ako dvadsiatimi rokmi prakticky nezmenili. Je absolútnym škandálom, že naša spoločnosť na všetkých politických úrovniach toleruje existenciu ostrovčekov so životnými podmienkami 15. storočia. (Toho sa bude týkať princíp číslo 3.) 

Rovnako veľkým škandálom je však to, ak si niekto na vysokej národnej alebo nadnárodnej úrovni z čisto ideologických dôvodov povie, že ľudia žijúci v civilizačných podmienkach 15. storočia sú rovnako vzdelávateľní podľa kurikula hlavného prúdu ako deti vyrastajúce v strednej triede 21. storočia. 

Možno sú za tým dobré úmysly, ale v profesionáloch v denno-dennom terénnom nasadení to vyvoláva odpor, ktorý sa prelieva do ich celkových zradikalizovaných politických postojov voči domácemu liberálno-demokratickému zriadeniu a taktiež EÚ ako takej.

Na tomto mieste chcem povzbudiť všetkých profesionálov vo vzdelávacej oblasti, ktorí pracujú vo väčšinovom prostredí marginalizovaných skupín obyvateľstva, aby sa nebáli postaviť so zreteľným asertívnym „NIE“ voči týmto apoštolom utópie.

Musí vás byť vidieť a počuť. Sila vašich argumentov sa musí rozliehať verejným priestorom ako zvuk poludňajších zvonov Dómu sv. Martina. Nemáte sa čoho báť, vy ste nenahraditeľní pre našu spoločnosť. Koľko ľudí chce dnes dobrovoľne chodiť pracovať do „bane“ bez ochranných pomôcok, vybavení iba krompáčom a lopatou za priemerný plat, bez rizikových prirážok a výsluhového dôchodku?     

Druhým koncom tejto prvej palice (princípu) je práve ono spomenuté riziko stvrdnutia našej epistemológie, teda nášho presvedčenia o tom, že vieme, ako to je a inak to ani byť nemôže. Pri tomto postoji nám môže hroziť pyšná arogancia, ktorá v nás pochová akýkoľvek vývoj – mumifikuje nás. 

Je nevyhnutné si ponechať myseľ otvorenú novým vedeckým poznatkom, ktoré sa musíme snažiť po starostlivej úvahe aplikovať do našej praxe a neustále nanovo vyhodnocovať, aký je ich efekt. V marazme každodennosti nesmieme stratiť nádej, že pokrok je možný.        

2. princíp: Majme snahu o približovanie sa k spravodlivosti, nie o uspokojovanie svojho ega klanovou a selektívnou empatiou.   

Druhý princíp sa týka takmer výlučne ľudí, ktorí sa považujú a zároveň sú médiami vnímaní ako experti na danú tematiku, ale s cieľovou skupinou sú v spojení skôr vo svojich akademických abstrakciách alebo s nimi prichádzajú do styku iba sporadicky. 

A tu mi na ilustráciu príde vhod práve debata na TA3 s názvom „Rómovia, ako ďalej?“ v rámci relácie Pozrime sa na to. Nebudem menovať všetkých účastníkov debaty, vyzdvihnem však dva momenty, ktoré vykresľujú prípady, keď sa tento princíp porušuje. Zároveň chcem poukázať na to, ako sa moderátor debaty dostal najbližšie k jeho uplatňovaniu.

Klanovú empatiu par excellence predviedol pán Pavol Benedikt Bendik, rómsky prednosta obecného úradu v Bystranoch na Spiši, keď vyslovil výrok v zmysle, že Rómovia vo všeobecnosti nemajú na Slovensku príležitosť sa vzdelávať a ani pracovať.

Veľa ľudí rozumie tomu, že keď sa vzdelaný Róm vráti z ekonomicky oveľa vyspelejšej a masívne urbanizovanej Veľkej Británie so 67 miliónmi obyvateľov na Slovensko, môže mať pocit, že je tu málo pracovných príležitostí. A je ich objektívne menej, pretože ako štát sme štruktúrou osídlenia stále skôr vidiecka spoločnosť. 

Na strane druhej, verejne tvrdiť, že Rómovia vo všeobecnosti nemajú príležitosť sa na Slovensku vzdelávať, je prinajmenšom zavádzanie, ak nie priamo lož. 

S výnimkou materských škôl, kde aj ľudia v hmotnej núdzi musia platiť určité minimálne poplatky za stravu a poplatky spojené s výletmi mimo materskej školy, všetky ostatné stupne vzdelávania až po vysokú školu zostávajú bezplatné. Okrem toho od stredoškolskej úrovne poskytuje štát aj sociálne štipendiá a žiakom dotuje autobusovú dopravu. Železničnú majú zadarmo.

Ak sa chceme približovať princípu spravodlivosti, musíme odmietnuť toto tvrdenie pána Bendika a skôr ho definovať ako problém, kde sa ponuka vzdelávania úplne nestretáva s dopytom od tejto cieľovej skupiny. Treba si klásť otázky, prečo je to tak a čo sa tým dá robiť.

Verejne tvrdiť, že Rómovia vo všeobecnosti nemajú príležitosť sa na Slovensku vzdelávať, je prinajmenšom zavádzanie, ak nie priamo lož. 

Myslím si, že výrazne selektívnu empatiu v tejto debate predviedla pani sociologička Zuzana Kusá. Vždy mala tendenciu nejako ospravedlniť správanie, ktoré je jednoznačne negatívne, nemožno ho prehliadať a ani pripisovať neprestajne nejakým štrukturálnym faktorom. Ak chcel moderátor poukázať na to, že sú Rómovia (a nie je ich málo), ktorí prosto nechcú pracovať, zahriakla ho nejakou rýchlou vsuvkou, že je to rovnaké ako pri majorite.

Nuž, pani Kusá, treba byť spravodlivý, nie je. To percento v rómskej populácii je nepomerne vyššie. Krásne sa to ukázalo aj na krátkom interview s pani Katarínou Döme, ktorá vedie neziskovú organizáciu na podporu integrácie Rómov do spoločnosti v meste Bradford vo Veľkej Británii. 

Už to, že takáto organizácia vôbec existuje, je dôkazom toho, že asi to včlenenie do britskej spoločnosti tiež nie je úplne hladké, čo bolo aj hlavné posolstvo Kataríny Döme v jej krátkom interview. Katarína Döme elegantne zbúrala naratív, ktorý sa začal vinúť reláciou, že prečo to nefunguje na Slovensku, keď v Anglicku to ide výborne. Bolo vidno, že najviac to prekážalo pani Kusej, ktorá po ukončení interview s pani Döme spochybnila celú jej výpoveď. 

Ako som už napísal, z môjho pohľadu bol tomuto princípu najvernejší práve moderátor Jozef Šivák. Zároveň dokázal veľmi citlivo poukázať na druhý koniec palice, keď do debaty na diaľku zapojil okrem Kataríny Döme aj pani Ivanu Cibuľovú, zdravotnú sestru žijúcu v Rakúsku, ktorá sa po ukončení vzdelávania nemohla na Slovensku zamestnať vo svojom odbore práve z dôvodu svojho rómskeho pôvodu. 

Chcem vyzdvihnúť túto zručnosť tvorcov relácie, že na poukázanie problému na strane majoritnej spoločnosti vybrali osobu, ktorá vo svojom posolstve nešírila do spoločnosti zatrpknutosť a hnev, ale skôr triezvy odstup a určitú veľkorysosť nad neutešeným reálnym stavom slovenskej spoločnosti spred desiatich rokov. Na mňa ako príslušníka majoritnej časti spoločnosti jej výpoveď pôsobila oprávnene zahanbujúco, ale zároveň neprebúdzala vo mne túžbu sa brániť. Toto môže byť cesta. 

Verím, že ako spoločnosť sme dnes po desiatich rokoch inde a už je nás značná väčšina, čo si želá návrat ľudí ako Ivana Cibuľová späť na Slovensko.

Píše Igor AndréFalošný boh menom Empatia

Igor André

3. princíp: Ak sa objektívne vyčerpali všetky možnosti samosprávy na riešenie katastrofálnych životných podmienok svojich obyvateľov, štát musí okamžite zakročiť (aj v mimoriadnom režime) a priniesť dlhodobé riešenie ich situácie aspoň na úroveň základného životného štandardu.

Tretí princíp má iný charakter ako prechádzajúce dva. Je výsostne praktický, pretože sa týka životných podmienok v najširšom zmysle slova, teda životného prostredia a typu osídlenia, v ktorom daní ľudia dlhodobo žijú. 

Na Slovensku existujú miesta, pravdepodobne sa rátajú v stovkách, kde je situácia v tomto smere taká kritická, že by na ich území mala byť okamžite vyhlásená mimoriadna situácia a štát by mal bezodkladne riešiť náhradné bývanie pre obyvateľov týchto území. V niektorých prípadoch by sa dalo riešiť bývanie na tej istej ploche, v iných by bolo ľudí treba presunúť do inej lokality. 

Treba podotknúť, že tieto miesta nie sú totožné so všetkými identifikovanými segregovanými alebo separovanými osadami z Atlasu rómskych komunít. To môže byť pokojne jeden väčší dom niekde uprostred dediny, ako je to napríklad v Nálepkove na miestach, ktoré domáci nazývajú „Mašina“ alebo „Zelovoc“. 

A naopak, existujú celé separované alebo segregované rómske osídlenia, ktoré vykazujú úroveň bývania a životného prostredia približujúcu sa bežnému štandardu, napríklad Spišské Tomášovce, Levoča či Smižany. 

Kvôli lepšej uchopiteľnosti problému som si pracovne rozdelil katastrofálne životné podmienky do troch kategórií:  a) 15. storočie (Hermanovce), b) Bachmut (Krompachy-Družstevná ul.), c) Pripjať (Rudňany-Zabijanec). 

Je nemysliteľné, aby štát toleroval osadu v Hermanovciach s natlačenými príbytkami, kde steny každého z nich tvorí hlinou o seba prilepená tenká guľatina a strechu starý zhrdzavený plech kombinovaný s doskami z drevotriesky. 

Už pred dvadsiatimi rokmi bolo neskoro, aby takáto scéna bolo zrovnaná so zemou. Je šokujúce, že štát toleruje vydymené domy s prepadnutými strechami ako v zbombardovanom ukrajinskom Bachmute, čo je zase scéna, ktorú vidia ľudia cestujúci vlakom cez Krompachy. 

Už pred piatimi rokmi bolo neskoro, aby došlo k demolácii týchto nebezpečných stavieb. A napokon, už pred tromi rokmi bolo neskoro, aby štát pletivom s ceduľkami lebky a prekrížených kostí uzavrel začiatok osady Zabijanec od Markušoviec. 

Mimochodom, to je miesto, kde žije aj jedna z hlavných postáv filmu „Tretí koniec palice“. Takto si predstavujem, že vyzerali niektoré časti mestečka Pripjať po výbuchu atómovej elektrárne v Černobyle. Vrelo odporúčam všetkým úradníkom ústrednej štátnej správy a politikom na národnej úrovni vidieť osobne túto post-apokalyptickú scénu. Naberte odvahu sa previezť okolo aspoň autom. Ľudia v tejto lokalite nie sú obklopení životným, ale smrteľným prostredím. 

Na strane druhej musím súhlasiť s vyjadrením Ábela Ravasza v spomínanej diskusii na TA3, že situácia sa vo všeobecnosti zlepšuje, i keď nie takým tempom, aké by sme si želali, a stále existuje veľa lokalít s katastrofálnou situáciou (pozri moja kategorizácia). 

A zlepšuje sa do veľkej miery aj vďaka financiám určeným na nové bývanie. 

Rozumiem, že väčšina ľudí vidí hneď druhý koniec palice – prečo mne štát a EÚ neposkytne nové bývanie, ale dáva ho tým, čo majú povesť, že si ho nevážia, a teda ho rýchlo zničia?

Aj tu treba byť spravodlivý a pokorne priznať, že áno, aj keď je nastavený prísny systém v danej samospráve, kvôli množstvu ľudí a spôsobu života sa tieto nové obydlia rýchlejšie opotrebúvajú. 

Na strane druhej, zrušením celej osady v Dobšinej formou presťahovania ľudí do dvoch nových bytoviek alebo presunutím celej osady Letanovský mlyn do poľnej štvrte Strelník medzi Spišským Štvrtkom a Jánovcami sa nezlepšila celková situácia nielen samotných Rómov, ale aj v obciach a mestách ako takých? Nezlepšila sa školská dochádzka a vôbec schopnosť detí zapojiť sa do riadneho vzdelávacieho procesu na podobnej úrovni, ako majú ich rovesníci zo strednej triedy? Nedostali títo ľudia väčšiu šancu sa včleniť do spoločnosti? 

Na ich obranu musím povedať, že vždy keď prechádzam okolo poľnej štvrte Strelník, som milo prekvapený, ako domčeky nižšieho štandardu aspoň zvonku vyzerajú zachovalo aj po viac ako desiatich rokoch a v akej relatívnej čistote si udržiavajú svoje prostredie. 

Mimochodom, aj v samotných Rudňanoch v lokalite Zabijanec žijú ľudia v domčekoch nižšieho štandardu a už na pohľad vidno dramatický rozdiel medzi ich podmienkami a podmienkami v časti, ktorú som kategorizoval ako „Pripjať“. 

Podobne aj v dvoch bytovkách v Dobšinej, kde ľudia žijú už päť rokov. Profesionálny vajda v Dobšinej Marián Bubenčík musí na mieste riešiť (často aj tvrdou rukou) veľa problémov, ale celkový trend je pozitívny. Veľkým faktorom komplexnej udržateľnej zmeny v týchto komunitách sú na prvý pohľad neviditeľné iniciatívy cirkví alebo mimovládnych organizácií, alebo kombinácia oboch.

Nech sa páči, tri princípy, tri palice s dvomi koncami. V nijakom prípade nechcem tvrdiť, že sú vyčerpávajúce a jediné správne. Len tvrdím, že profesionálov z terénu musí byť počuť viac a ich autorita musí žiariť, odborníci vyjadrujúci sa médiách by mali hľadať spravodlivosť a štát musí bezodkladne konať, ak ľudia žijú v smrteľných podmienkach.