Lukáš Jurčo: Kožušníkov u nás zničili komunisti, pamätníkov sa treba pýtať, lebo si všetko zoberú do hrobu
Musím sa smiať, keď sa dnes niektorí búchajú do pŕs, že má existovať len slovenská kultúra, náš folklór a nič cudzie. Najarchetypálnejším motívom kožuchov z Podpoľania, Hriňovej a Detvy je totiž vzor z tureckých bojových plášťov, vraví odborník na kušnierstvo.
➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.
Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.
Lukáš Jurčo (1992) z Hriňovej sa dvanásť rokov venuje výskumom tradičnej ľudovej kultúry na strednom Slovensku, živí sa výrobou kožuchov tradičným spôsobom. Čoskoro mu vyjde kniha s názvom Kušnierske denníky o starých majstroch vyrábajúcich kožuchy.
Ako sa absolvent histórie dostane k tomu, že začne skúmať tradičné ľudové odevy z minulosti, najmä kožuchy, dokonca ich začne vyrábať?
Zrejme to súvisí s tým, že som sa narodil v regióne, ktorý je výrazne spájaný s folklórom. Navyše môj triedny učiteľ na druhom stupni základnej školy je akýmsi hriňovským Karolom Plickom, teda výrazným aktivistom v tejto oblasti. Volá sa Anton Trebuľa – Kečkár. Už ako študent zbieral ľudovú slovesnosť, fotografoval zanikajúcu architektúru, spovedal starých pamätníkov a zaznamenával ich výpovede na diktafón. Bol aj šéfom turistického krúžku, a tak nás, žiakov, vodil po lazoch. Ukazoval nám, kde je posledná slamená strecha na drevenici, kde stále býva tetka s hlinenou podlahou, prípadne nás bral do opustených domov, kde boli po zemi rozhádzané staré kroje. Výrazne ma to formovalo.
Na vysokej škole som študoval históriu, ktorá ma vždy bavila, do toho som zvykol počúvať mamino spomínanie na staré časy. Ukázalo sa, že počas jej detstva v našom susedstve býval vynikajúci kožušnícky majster, že môj starý otec mu chodil pomáhať, pamätala si aj na to, ako vyzerala dielňa, že ten majster vedel navliecť ihlu aj za chrbtom. Motivovalo ma to. Už predtým som skúšal vyrábať píšťalky a fujarky, ale nešlo mi to, tak som sa dal na kožušníctvo.
To vám zrejme ešte nenapadlo, že by vás remeslo starých majstrov mohlo aj živiť.
To nie, ale vtedy som zistil, že zo starej školy kožušníkov, ktorí pracovali ešte okolo druhej svetovej vojny, žijú len dvaja, pričom aktívny je len jeden. Ich generácia už bola na odchode. Lákalo ma venovať sa tomu, lebo na mňa na lazoch neustále vyskakovali rôzne kožuchy. Každý bol iný. Nechápal som, prečo nejaký folklórny súbor používa len jeden vzor, keď ja som sa s rovnakým kožuchom nikdy dvakrát nestretol. Začal som sa tomu venovať, prišla prvá zákazka, a už som pri tom ostal.
Ideme teda hovoriť o kušnieroch, teda výrobcoch kožuchov z minulosti. Na aké územie sa sústreďujete?
Najmä na Podpoľanie, čo je oblasť okolo Zvolena, a na Novohrad. Na Podpoľaní sa nosil takzvaný podpoliansky odev, hoci vymedziť v tomto smere správne regióny je komplikované. Podpoľanie je totiž umelý konštrukt, folklórny región, ktorý komunisti alebo vtedajšia národopisná obec vymysleli v 50. rokoch minulého storočia, aby sa im dobre tancovalo v Lúčnici. Pravda je taká, že daný odev sa vôbec nedá
