Kniha Ako sa (ne)buduje sen Môže priviesť k vášni pre históriu aj žiakov, ktorí hodiny dejepisu len pretrpia

Nie je to žiadny slovenský výmysel. Je to taký rozšírený koncept – vtipne napísané dejiny či portréty osobností, ktoré by priblížili históriu zrozumiteľným spôsobom aj žiakom či tínedžerom, pre ktorých sú učebnice dejepisu iba trápením.

Slovart vydal po slovensky aj sériu Hrôzostrašná história autora Terryho Dearyho, ktorý dokázal nájsť príťažlivú formu a dejiny vyrozprávať tak, aby mladých čitateľov bavili aj poučili.

V Česku zase vznikol veľmi zaujímavý rad kníh pod hlavičkou Velikáni do kapsy, v ktorom novinár a právnik Tomáš Němeček pôvabne vtipným spôsobom priblížil mladým čitateľom Máriu Teréziu, Jiřího z Poděbrad, Boženu Němcovú, Jana Husa, Komenského či Masaryka, ale aj Václava Havla. Z vlastnej skúsenosti musím povedať, že to očarí aj oveľa starších čitateľov, ako sú tínedžeri.

Výnimočná je tým, že autor už do tejto knihy mohol zakomponovať aj vlastné spomienky.

Ale ani Slovensko sa v tomto trende nestratilo.

Slovart mal šťastnú ruku, keď dal knižky Terryho Dearyho zredigovať učiteľovi dejepisu Róbertovi Beutelhauserovi. Ten si potom len tak pre zábavu začal písať sám pár strán o našich dejinách – a tak vznikla kniha Barbarskí Slovania.

Bolo to v roku 2012 a autorka tohto textu na túto knihu nikdy nezabudne a odkladá ju doma s pietou.

Bola to prvá kniha, ktorú radostne a so záujmom dočítal autorkin potomok. Bolo jasné, že toto funguje a že neostane len pri tejto knihe.

Séria s názvom Naše hrôzyplné dejiny má desať častí, a s výnimkou jednej knihy (Ako uloviť mamuta) je autorom učiteľ dejepisu Róbert Beutelhauser a ilustrácie – ktoré sú mimoriadne dôležité – urobila Katarína Slaninková.

Pred pár dňami vyšiel posledný diel celej série a píše sa v nej o rokoch 1945 – 1990. Výnimočná je táto posledná časť tým, že autor už do nej mohol zakomponovať aj vlastné spomienky na úpadok socialistickej spoločnosti a Nežnú revolúciu.

Zároveň to bola asi najťažšia práca, lebo už tu neboli žiadni barbari, rytieri, kráľovné či legendárni národní buditelia, ale najmä rôzni nudní prezidenti a generálni tajomníci komunistickej strany.

Lenže po predchádzajúcich častiach už mal autor dosť skúseností na to, aby dokázal udržať pozornosť svojich čitateľov. Jednak tomu pomáha jeho žoviálny štýl, svojmu čitateľovi tyká (neviem, ako ty, ale ja...) a najmä používa rôzne finty, aby previedol čitateľa historickými udalosťami. 

Je tam preto všeličo: filmový scenár, fiktívny denník, komiks, divadelná scénka, listy spolužiakov, nadpisy z komunistických novín, testy (napríklad vtipný Totálne totalitný test). Nezabudnuteľný je absurdný príbeh o dvoch malých Rusoch, ako pestovali melóny pre súdruha Lenina.

A hlavne výborne fungujú veľmi vtipné ilustrácie, ktoré často v skratke dokážu povedať viac ako siahodlhý výklad.

A ešte autor používa prirovnania, ktoré môžu dospelému pripadať aj naivné, ale zrejme na mladých čitateľov fungujú. Často sa tie prirovnania týkajú školy či rodiny. Ale treba uznať, že je to niekedy výstižné.

Napríklad: „Ľudová demokracia je obmedzená demokracia (taká demokracia, ako keď mama v sobotu zavelí, že sa ide upratovať, a ty si môžeš vybrať, či chceš vysávať alebo utierať prach).“

Alebo o snahe demokratizovať socializmus koncom šesťdesiatych rokov: „Aj tebe sa určite stalo, že vám triedna na školskom výlete dala rozchod, no nezabudla zdôrazniť, že sa môžete zdržiavať len na jednom námestí. Dá sa takýto príkaz dodržať, keď mesto je veľké a námestie malé? Neviem, ako ty, ale ja som taký príkaz nikdy nedodržal a niečo podobné sa prihodilo aj reformným komunistom.“

Klobúk dole pred schopnosťou takto vysvetliť naozaj ťažké pojmy.

Tá ambícia je tu iná, vysvetliť ťažké veci a vzbudiť záujem o dejiny.

Akurát by som trošku protestovala proti zjednodušujúcemu označeniu dvoch táborov komunistov ako reformných a konzervatívnych. 

Dokonca sa používa len skrátený výraz „konzervatívci“ či „konzervatívny tábor“. Nuž, to môže byť mätúce pre žiakov, ktorí si potom slovo „konzervatívny“ môžu spojiť nadobro s komunistami. Možno by sa hodilo skôr označenie „dogmatickí“ komunisti alebo jednoducho „antireformní“.

Ale zase je pekné, že hrozné päťdesiate roky autor približuje aj na osude Antona Srholca a pomáha si jeho fiktívnym denníkom. Je tam aj takýto zápis z 22. februára 1952: „Dnes sa to všetko skončilo, už nie som obžalovaný, už som odsúdený. Zrátal som to a dohromady sme my 20 bratia za pokus o nezákonné opustenie republiky dostali 285 rokov. Mne naparili 12, no čo je to oproti otcovi Titusovi Zemanovi, ktorý dostal 25.“ A potom ešte zápis zo 16. júna 1959, keď už bol Anton Srholec v Jáchymove: „Pri rannom nástupe som si uvedomil, že dnes mám tridsať rokov. Z nich som skoro jednu tretinu prežil ako väzeň. Keby bolo všetko, ako malo byť, bol by som teraz kňazom, ktorý by dnešný deň prežil so svojimi veriacimi. Ako rád by som s láskou slúžil Bohu, pomáhal slabým...“

Takže aj z týchto viet vidno, že tá veľmi zábavná forma sa nebije s tým, že kniha je aj plná informácií, súvislostí či osudov ľudí, ktorých komunistický režim perzekvoval.

Ale v tejto poslednej časti je tu ešte špecifická úloha pre mladých čitateľov. 

Keďže mnohé historické udalosti, o ktorých autor píše, si pamätajú čitateľom blízki ľudia, napríklad starí rodičia, učitelia, tréneri, kuchárky..., autor ich vyzýva: „... buď v strehu a všetko, o čom budeš čítať, si u nich overuj, pýtaj sa... Len tak spoznáš naozajstnú históriu.“

Napríklad v knihe píše o tom, že odpoveď na otázku, aký bol život za socializmu, aj teraz často rozdeľuje rodiny, priateľov, starých, mladých. Do debaty o prednostiach socializmu autor dokonca ponúka protiargumenty. Čitateľ tak môže nielen čítať, ale aj konfrontovať svojich starých rodičov, známych, môže začať bádať, hľadať odpovede. 

Môže podľahnúť vášni k histórii.

Celá séria je pekným dôkazom, že aj osvedčené koncepty zo zahraničných vydavateľstiev môžeme prebrať a originálne naplniť, keď máme doma talentovaných autorov.

Len jedna vec autorku tejto priaznivej recenzie naozaj dosť vyrušila. Vlastne hneď prvá veta knihy.

Tá znela: „Pri každom odovzdávaní vysvedčenia hrám so žiactvom zvláštnu hru.“

To naozaj so žiactvom? Nuž, ťažké bolo čítať potom ďalej.