Vystrieľate slovenské medvede? Alebo aj kamzíky?

Vláda rieši problém s medveďmi zlým receptom : dereguláciou ich strieľania a oslabením (zrušením)  vplyvu odborníkov zo štátnej ochrany prírody. Predložený zákon preto považujem rozporný s právom EÚ, aj s tým naším. To, že vo vláde idú na komplexný, zložitý  problém takouto „atómofkou“ len potvrdzuje, ako málo sú pripravení riešiť zložitejšie problémy. Nie je to   novinkou – aj preto by sa voči  systému „ochrana prírody jej ničením“ mali postaviť aj rozumní občania v karpatskom podhorí. Mali by od zodpovedných  žiadať viac, než strieľanie medveďov, pretože  problémy sú tam oveľa širšie. Tie kolízie naozaj nevyrieši to, že sa poľovníci dostanú k trofejnému lovu chránených karpatských šeliem. Navrhovaný zákon nezabezpečuje, tak sa zdá, ani žiadnu skutočnú kontrolu, ani právomoci expertov štátnej ochrany prírody.

(Poznámka : Po podrobnejšom prečítaní dodávam, že táto legislatíva vytvára podmienky na obchádzanie zákazu vnadenia medveďov, čiže ich lákania mimo ich prirodzené teritóriá.  Zakazuje totiž len akési špecifické „vnadenie šeliem“, také ale  nie je. Poľovníci ich vnadia  tou istou potravou, ktorú sypali na vnadiská doposiaľ , tvrdiac, že je určená iba raticovej zveri (diviaky, jelene, daniele…).  Lenže medvede doslova šalejú  po kukurici, ktorú navážali poľovníci napr. na  Poľanu (štyri tony ročne!) . Tvrdili, že je  len pre diviaky, ale kto to vysvetlí  medveďom?  Nesypali im  iba kukuricu, ale na  vnadiská navážali aj  sladké a vysoko kalorické potraviny, ako napr. prezretú zeleninu a  ovocie , alebo potravinárske sladkosti po dátume spotreby, a ďalšie  zvyšky  zo supermarketov.

Tvrdenie, že týmto  poľovníci nelákali  medvede je číry nezmysel. Doklad toho je aj posledný incident, kedy medveď zranil dvoch turistov. Udialo sa to  neďaleko poľovníckeho vnadiska. Napriek týmto faktom sa v NRSR ide uzákoniť vnadenie – a to aj  v tých obciach, kde bude (podľa zákona z dielne KDH a SNS)  vyhlásený mimoriadny stav. V praxi to  značí  toľko, že poľovníci budú kričať, že je tu hrozba medveďov, ale súčasne budú môcť medvede lákať ku svojim  posedom – a tam ich strieľať,  podľa  ľubovôle a bez kontroly.

……………..

Karpatské medvede sú súčasťou prírodných hodnôt, zdedených od našich predkov . Prežili feudálov, vojny a hladomory, prežili aj komunistov – až dnes im hrozí záhuba. To všetko pre  populizmus politikov, ktorí nie sú schopní, ani ochotní, riešiť reálne problémy, ktoré spôsobujú kolízie s medveďmi.  Radšej odstránia medvede.

V Karpatoch žijú medvedie, vlčie a rysie populácie už tisíce rokov a nie sú to ony, kto z roka na rok zmenil  svoje chovanie.  Ak nám ich existencia dnes prekáža, potom iba preto, ako sme do prírody zasiahli my, ľudia. To my sme zmenili chovanie, aj nároky –  a to zasiahlo ich biotopy a spôsob obživy. Pripomeniem len tie najokatejšie zásahy, ktoré by sa dali (a mali) rýchlo zmeniť :

1. vnadenie : poľovníci neustále zakladajú legálne, ale aj nelegálne vnadiská, pričom sa telemetrickým skúmaním preukázalo, že v lokalitách s vnadiskami putujú medvede doslova od jedného vnadiska k druhému. Idú za ľahším spôsobom obživy. Tým sa  ale dostávajú  stále bližšie k obciam a turistickým trasám. Riziká sú každému zrejmé. A predsa je úplný zákaz vnadenia lesnej zveri u nás ešte stále „neriešiteľným problémom“. Nový zákon ide legalizovať to, čomu sa u nás doteraz hovorilo  pytliactvo. Poľovníci budú  lákať medvede k posedom, tzn, bližšie k  obciam  a chodníkom – a to vnadenie má pokračovať aj v tých obciach, kde bude (podľa nového zákona)  vyhlásený mimoriadny stav. Že je to absurdné? Nie z pohľadu poľovníkov, snažiacich sa o trofej.

2. pestovanie vysoko kalorických plodín v podhorí : vďaka štátnym dotáciám sa aj v podhorí rozšírilo pestovanie repky olejnej a ďalších energetických plodín. Dotácie pokračujú, hoci je dávno zrejmé, že medvede vyhľadávajú  tieto plodiny a že za nimi  schádzajú  do podhoria. V posledných rokoch sa už tieto polia osievajú aj kukuricou, ktorá je  pre medvede najväčším lákadlom. Ale tak, ako je „nemožné“ zastaviť vnadiská, tak štát doposiaľ neurobil nič ani pre úpravu osevných plánov a zmenu skladby dotovaných plodín v podhorí. Jedno aj druhé je zodpovednosťou príslušných štátnych orgánov v pôsobnosti ministerstva pôdohospodárstva. Stačí na spomínaných územiach skončiť s dotovaním nepôvodných, vysoko energetických plodín – a medvede ostanú vo svojom  vysokohorskom prostredí.

3. neporiadok : nepočúva sa to príjemne, ale v mnohých lokalitách nášho krásneho Slovenska máme ešte stále nekrásne, odpadmi lemované obce. Éra konzumu to len zhoršila. Ľudia u nás nikdy nevyhadzovali toľko potravín, ako v posledných troch desaťročiach (v odpade končí cca tretina potravín). Zároveň v tých ostatných desaťročiach  ľudia opustili záhumienky, ktoré spustli (aj ich oplotenia). Neustále rastie aj počet opustených domov (resp. využívaných len sporadicky). To všetko láka lesnú zver bližšie k obciam, aj do obcí. Doba zmenila naše ašpirácie, mladí z podhoria odchádzajú, ako prvé miznú kvalifikované sily. Toto je ďaleko vážnejší problém, než medvede. Na vidiek dopadli dôsledky  transformácie sociálneho a ekonomického systému, aj dôsledky novodobého vysťahovalectva, napr.  do bohatších štátov EÚ. Jedným z  dôsledkov sú vymierajúce obce a  zanedbané „územia nikoho“, do ktorých sa vracia les, aj lesná zver. Aj tu platí, že niektoré obce transformáciu  zvládajú a dokážu si na svojom území urobiť poriadok aj s odpadom, aj s oplotením záhrad,  aj so včelínmi, alebo so zanedbanými kútmi, či osadami. Tam nevidno žiadne medvede. Iné obce to nedokázali a ak sa zjaví medveď, volajú  na vládu a do televízie, alebo chcú vyhlasovať mimoriadny (poľovnícky) stav.

……

Skúsme si predstaviť scenár podľa poľovníckej mysle : vystrieľajú sa  stovky medveďov. Ale  pokiaľ sa neprestanú vnadiská plniť lákavou potravou, a ak  v obciach ostanú nechránené domové, alebo reštauračné odpady, a  polia , ležiace v  dotyku s medvedími lokalitami neprestanú osievať kukuricou, repkou (a pod), – potom budú  medvede opäť schádzať zo svojich prirodzených teritórií do podhoria.  A kolízie s ľuďmi budú opäť.

Zahraničné skúsenosti potvrdzujú, že ak sa napr. odstránili synatropné , či ako im hovoríme u nás – kontajnerové medvede,  ale domové  odpady ostali nechránené,  medvede prišli za ľahkou potravou  znovu a znovu.

Nebudem tu popisovať celú škálu riešení, prostredníctvom ktorých zvládajú inde vo svete spolužitie s medveďmi bez ich vyhubenia.   Napokon  nie som ich objaviteľom, všetky tieto postupy už dávno popísali naši aj zahraniční odborníci.  Napr. zatiaľ sme u nás neurobili skoro nič v oblasti  prevencie a výchovy.  Potrebovali by ju napr. aj návštevníci hôr, ktorých je dnes x-násobne viac, než bolo v rokoch mojej mladosti. Väčšina nemá pred karpatskou divočinou rešpekt , ochranu svojho bezpečia neberú vážne (napr. nenosia si na túry anti-bear sprey).  Sú medzi nimi aj takí, čo  rizikové situácie vyhľadávajú vedome (napr. pre šokujúce zábery, ktorými chcú získať lajky na facebooku).

Prevencia a odborné informácie chýbajú  aj mnohým z dnešných obyvateľov podhorských dedín, keďže   už nežijú v lese tak každodenne, ako žili ich predkovia.  Pomáhať  mala v tejto situácii aj verejnoprávna televízia a média vôbec – ale z kolízií ľudí a medveďov sa stal lacný bulvár. Časť médií totiž vlastnia oligarchovia, čo súčasne podnikajú v národných parkoch (meniac ich na  žmýkačky peňazí a lunaparky). Títo podnikatelia veria, že vystrieľaním medveďov sa im zvýšia tržby…

Problém kolízií ľudí s medveďmi sa nemal nikdy stať vecou bulváru, ani politického zneužitia. Je to totiž reálny, viacvrstvový problém,  odrážajúci hlavne dlhoročnú ignoráciu sociálnej, demografickej  a ekonomickej  mizérie, v ktorej sa ocitlo karpatské podhorie v odľahlejších regiónoch Slovenska.  Prostredníctvom MŽP som niektoré podporné programy  síce začal (napr. prioritné budovanie kanalizácií, vodovodov a čističiek  z Envirofondu, podpora lokálnych  projektov z Plánu obnovy a odolnosti, začali sa aj  vzdelávacie dotácie, zamerané na enviro výchovu a vzdelávanie, taktiež  rekonštrukcie a  zatepľovanie domov, a pod.).  Ale za tri a pol roka sa toho nedalo urobiť tak veľa, ako by som chcel.  Dotknuté rezorty sa totiž musia zhodnúť, že im na týchto územiach, zvlášť ak ide o územia  národných parkov, ide o spoločný cieľ a tým by malo byť  razantné zvýšenie kvality života ľudí,  a súčasne zachovanie prírodných hodnôt –  a nie slúženie záujmom drevárskeho biznisu, alebo záujmom lesníkov a  poľovníkov, ani záujmom bioplyniek a  biznisu s energetickými plodinami (a podobne). Žiaľ, takáto medzirezortná spolupráca sa mi, ako je myslím aj verejne dobre známe –  nepodarila.

Napokon to bola práve zanedbanosť regiónov, vyznačujúcich sa prírodným bohatstvom, pre ktorú som vsadil na reformu národných parkov. Reforma   mala pomôcť tamojším obciam, ktoré boli  dlhé roky na okraji záujmu. To preto sa tam tak darí šíriť emócie hnevu a frustrácie, a darí sa tam aj  večnému súputníkovi týchto emócií  – politickému extrémizmu.

Je najvyšší čas, aby sa skončilo zanedbávanie podhoria, inak si obce neudržia svojich mladých, sociálne zdegradujú, alebo vymrú.  Sú to najkrajšie  časti Slovenska, ale   majú najhoršiu úroveň štátnych služieb (najmä pokiaľ ide o školy a zdravotníctvo, ale aj dopravu a železnice). Do týchto regiónov prúdia  mizivé investície a ich sociálne problémy (napr. rómske osady, alebo chýbajúce sociálne služby)  už roky nik nerieši.

Lokality, o ktorých dnes počúvame stále len kvôli kolíziám s medveďmi,  majú veľký potenciál rozvoja a budúcej prosperity. Tieto  časti Slovenska sú našim veľkým a zatiaľ nevyužívaným pokladom. Súčasťou ich potenciálu je aj „veľká trojka“  pôvodných šeliem  karpatskej divočiny (medveď, vlk a rys). Takouto zachovalou biodiverzitou sa dnes môže pýšiť len málo štátov.

Záver

Rozumní ľudia vidia, že  extrémisti a populisti problém s medveďmi iba zneužili. Zakaždým hľadajú niečo na  tzv. volebné strašenie. Zopakovali to aj pri voľbe prezidenta. Politické zneužívanie zložitých spoločenských problémov je typickou črtou extrémistickej aj populistickej politiky – presne takto  „vyriešili“ aj napr.  rómsky problém (strašenie, šírenie nenávisti – ale na konci žiadne skutočné vyriešenie problému) . Podobne „riešili“ problém  migrantov.  Mali by sme už mať dosť neblahých skúsenosti, aby sme rozpoznali, kedy politici niečo „riešia“ iba naoko, aby získali hlasy.  Presne toto sa udialo s problémom  medveďov a ich kolízií s  obyvateľmi podhoria. Tak, ako bola v tomto prípade falzifikovaná diagnóza problému, tak bolo navrhnuté aj riešenie :  zákon o mimoriadnom stave, zrodený KDH a SNS. Poslúži iba ak  na dočasné zalepenie očí. Naši „medveďobijci“  totiž  medvedí problém  vyriešiť ani nechcú.  Viac im vyhovuje, ak budú kolízie s medveďmi pokračovať,  pretože budú na tom znovu a znovu burcovať a získavať voličov.  Navyše budú môcť vyhlasovať mimoriadne stavy, predsedať krízovým štábom, lietať vrtuľníkmi a viesť permanentnú  vojnu všetkých možných  zložiek štátu – všetci proti  medveďom!

Dnešní vládni politici stupňujú medvediu hystériu dúfajúc, že popri tom si národ nevšimne, ako ostávajú skutočné problémy týchto regiónov nevyriešené.  Regióny Karpát, ktoré sú v dotyku s medveďom hnedým, potrebujú komplexnú štátnu podporu, nie   poľovačky na chránené zvieratá. Neustále odkladanie riešenia ich problémov spôsobilo , že  u nás síce máme  regióny s podobným prírodným bohatstvom, ako  napr. v Rakúsku, ale naše sú nepomerne chudobnejšie a nevyvinutejšie.  Toto nepriaznivé porovnanie už dnes platí aj voči podobným územiam  v Poľsku, či  v Česku.

Všade vo svete poskytujú národné parky domácim obyvateľom nadštandardné zdroje príjmov a priťahujú mladých  a iniciatívnych ľudí zaujímavými príležitosťami podnikania, aj osobného rozvoja.  Len u nás vládnuci politici presviedčajú národ, že národné parky sú  zbytočné a ľuďom na škodu.  Len u nás nevieme vytvoriť podmienky pre prosperitu z turizmu, takže tento biznis prenechávame susedom (hoci aj nemajú také prírodné bohatstvo, aké má Slovensko). Len u nás poľno dotácie nerozhýbali na vidieku rodinné farmárstvo, ale slúžia na zvyšovanie ziskov veľkopodnikateľov… strieľanie medveďov má poslúžiť na odvedenie pozornosti od všetkých týchto  dlhodobých a škadanlóznych zlyhaní.

Medvede sa hodia, aby ľudia v podhorí nehovorili o tom, ako u nich vyzerá úroveň  školstva, ako sa im redukujú služby verejného zdravotníctva, ako sa  u nich rozpadávajú cesty, mosty, či železničné trate, ako zaostáva  budovanie  kanalizácií, atď. , atď. … Hlavne že sa konečne  vystrieľajú medvede!

Nový zákon o strieľaní medveďov nie len že nerieši mnohoraké zaostávanie podhorských regiónov. On nerieši  nič ani z dôvodov,  pre ktoré  ku kolíziám s medveďmi prichádza.   Je iba  obyčajnou kamuflážou, akousi  kvázi bodkou za vlnou strašenia medveďmi, roznecovaného politikmi.  Ak sa tento zákon z dielne KDH a SNS príjme, ľuďom v podhorí pomôže nanajvýš  psychologicky … aj to len do času. Poľovníci si zastrieľajú, niektorí opäť začnú na medveďoch zarábať  – ale obyvatelia podhoria čoskoro zistia, že strieľaním pár desiatok, ani stoviek medveďov sa ich problém  nevyriešil. Ak sa nezačnú riešiť príčiny, potom sa kolízie ľudí s medveďmi  objavia opäť.

P.S.

A propos –  nik  z ochranárov a expertov nehovoril, že problémové, tzn. synantropné, alebo vnadením skazené medvede sa nemajú eliminovať. Za môjho pôsobenia dosahoval  Zásahový tím dobré výsledky, najmä v lokalitách,  kde dobre spolupracovali aj  domáci. Samozrejme – išlo nám aj o odstraňovanie príčin kolízií. Tzn. že sa ochránili odpadové nádoby, zlepšilo sa zabezpečenie záhrad, či včelínov a pod.  Rozbitie fungujúceho Zásahového  tímu bol , vzhľadom na platný legislatívny stav,   krok zlým smerom – a  „strieľací“  zákon je  ďalším takým.

Najhoršie na takejto populistickej politike je ale to, že bulvarizácia a zjednodušovanie  „problému medveď“ prehlušuje  skutočné a  dávno prezreté problémy  podhorských obcí. Po odznení „medvedej kampane“ skončia opäť pod stolom.