Slováci sú ako kokosy. Športujú, ale nevedia po anglicky, hovoria zahraniční študenti
Osem zahraničných študentov, ktorí prišli na niekoľko mesiacov na Slovensko, hovorí o ľuďoch a vyučovaní u nás. Podľa Ekvádorčana sú Slováci príliš vážni, Francúzka čakala lacnejšie potraviny.
➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.
Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.
„Pri vybavovaní víz s nami nikto na oddelení pre cudzincov nehovoril po anglicky a povedali nám, že si máme priviesť vlastného prekladateľa. Neodpovedali na naše telefonáty a zložili nám telefón, pretože sme nevedeli po slovensky ani po rusky,“ opisuje Tamari, študentka z Gruzínska, ktorá prišla na jeden semester do Banskej Bystrice.
Španiel Javier si počas Erasmus pobytu zas všimol, že Slováci majú posunutý režim – začínajú aj končia deň skôr ako Španieli. „Všetko sa zatvára veľmi skoro, aj kluby. Ľudia na Slovensku sú navyše veľmi tichí a na ulici zdravia iba blízkych.“
Šachribonu z Uzbekistanu sa páči, že vyučovanie je voľnejšie a môže sa kedykoľvek zapojiť do diskusie. Prekvapila ju aj zľavnená doprava či vstupy do múzeí pre študentov. Bez európskeho štipendia by si pravdepodobne nemohla dovoliť vycestovať. Aj Ekvádorčan Ilich bol so štúdiom spokojný, no vraví, že keďže nehovorí po slovensky, najmä starší ľudia boli k nemu v supermarkete viackrát drzí. „Dokonca aj keď som sa chcel opýtať mladých Slovákov na cestu, viacerí odo mňa utekali.“
Rozprávali sme sa s ôsmimi zahraničnými študentmi, ktorí vďaka európskemu štipendijnému programu Erasmus prišli na niekoľko mesiacov študovať na Slovensko.
Gruzínka, Islanďan, Ekvádorčan, Ukrajinka, Uzbečka, Španiel, Francúzka a Talian hovoria, čo sú podľa nich problémy Slovenska, ako sa k nim správajú miestni, aj čo ich prekvapilo na univerzite. Niektorí zažili rasizmus a väčšina z nich o Slovensku pred pobytom nevedela nič.
Gruzínka: Držíte si odstup, ale motivovali ste ma k behu
Tamari Mazanišvili vyrastala s rodičmi, so starším bratom, s mladšou sestrou, so štyrmi rybami, s dvoma papagájmi a so starým psom Tysonom v útulnej štvrti Tbilisi. Dnes má 21 rokov a tretí rok študuje právo na miestnej univerzite.
K odboru ju priviedol jej bratranec Levan, ktorý tiež študoval právo a zvykol jej čítať pasáže z Trestného zákona a ústavy. Dnes považuje stráženie spravodlivosti v krajine, kde nie je samozrejmosťou, za svoje poslanie. „V Gruzínsku sú pohostinní ľudia a skvelá kuchyňa. Žiaľ, 20 percent krajiny stále okupujú Rusi a vojnové rany nás naďalej hlboko zasahujú,“ hovorí.
Tbilisi opisuje ako rušné srdce Gruzínska, kde sa aj medzi milión obyvateľmi cíti doma. Napriek tomu sa rozhodla odísť zo známeho prostredia a vyskúšať štúdium na Slovensku. Je presvedčená, že európske vzdelanie, ako ho nazýva, jej môže v budúcnosti pomôcť najmä preto, že Gruzínsko v roku 2023 získalo status kandidátskej krajiny na vstup do Európskej únie.
Rok predtým v lete približne 120-tisíc Gruzíncov demonštrovalo za vstup do Únie. Na zhromaždení pred parlamentom v Tbilisi žiadali aj rezignáciu premiéra Irakliho Garibašviliho, ktorého vláda podľa nich neurobila dosť pre to, aby sa Gruzínsko stalo kandidátom na členstvo. Tamari hovorí, že za vstup je najmä veľké množstvo mladých ľudí.
Odvtedy je politika podľa nej medzi Gruzíncami každodennou témou. Tamari orientáciu smerom na Úniu považuje za správnu.
Gruzínska kamarátka Tamari už pred ňou študovala na Univerzite Mateja Bela v Banskej Bystrici, páčilo sa jej to a odporučila jej vycestovať. Aj Tamari je so štúdiom zatiaľ spokojná. „Pedagógovia v Bystrici v nás podporujú kritické myslenie a kreativitu.“ A podľa Gruzínky ide o kľúčové schopnosti pre jej budúce povolanie.
Oceňuje tiež, že sa môže zúčastňovať predmetov, ku ktorým by v Gruzínsku nemala prístup aj preto, že krajina zatiaľ nie je členom EÚ. „Na univerzite v Tbilisi predmety zvyčajne pozostávajú zo samostatných prednášok a seminárov, z ktorých každá trvá dve hodiny týždenne. Tu na Univerzite Mateja Bela sa prednášky a semináre často spájajú. Páči sa mi to, lebo to podporuje aktívnu účasť študentov na seminároch.“
Tamari oceňuje aj to, že slovenskí pedagógovia, s ktorými sa stretla, sa snažili o rovnaký prístup ku všetkým študentom bez ohľadu na ich pôvod.
Pred vycestovaním nevedela o Slovensku veľa. Na hodinách geografie zachytila akurát informácie o tom, že sa odčlenilo od niekdajšieho Československa. „Ani na univerzite som sa zatiaľ nič konkrétne o krajine nedozvedela. Pred začiatkom pobytu sme mali aspoň prípravné stretnutie, kde nám porozprávali zopár charakteristík Slovenska.“
Slováci a Gruzínci majú podľa Tamari rôzne životné rytmy. Hovorí, že rodinné stretnutia majú v oboch kultúrach veľký význam, no kým na Slovensku sa spoločenský život točí okolo plánovaných stretnutí a aktivít v prírode, v Gruzínsku sú to skôr spontánne stretnutia s priateľmi a rušný nočný život.
V uliciach Tbilisi je podľa Gruzínky bežné, že sa s vami dajú miestni do reči a nadviažu priateľský rozhovor. Slováci sú síce zdvorilí, ale skôr rezervovaní.
Najzásadnejší rozdiel oproti životu v Gruzínsku vidí v
