Populačný prepad Detí bude čoraz menej. Zázračné riešenie neexistuje

Štatistiky pôrodnosti a plodnosti za ostatné roky aj predbežné údaje za minulý rok ukazujú kritickú situáciu, v ktorej sa nachádza nielen Slovensko, ale v podstate celý európsky kontinent.

V ostatných dňoch sme tejto problematike na Postoji venovali niekoľko textov.

Ukazuje sa, že Slovensko zaznamenáva negatívny rekord v počte narodených detí, keď sme sa dostali pod hranicu 49-tisíc, čo nie je ani polovica najplodnejšieho obdobia z obdobia prelomu 70. a 80. rokov 20. storočia, keď sa pôrodnosť pohybovala nad 100-tisíc detí ročne.

Menej žien, menej detíPôrodnosť sa na Slovensku prudko prepadla, môže za to inflácia a vojna, no aj demografia

Kristína Votrubová

Podobnému problému čelí takmer celá Európa s výnimkou niektorých (štatisticky nevýznamných) miništátov.

Klesá nielen pôrodnosť, ale dostali sme sa do stavu, keď začína každoročne klesať celkový počet obyvateľov. Platí to pre Slovensko aj pre celú Európu, hoci ak si kontinent geograficky rozdelíme, prepad je zjavný vo východnej a južnej Európe, v severnej a západnej stále evidujú mierny nárast.

Spolu s pôrodnosťou klesá aj plodnosť. Tzv. reprodukčné minimum potrebné na udržateľné zachovanie početnosti populácie je 2,1 dieťaťa na ženu a takúto úroveň nedosahuje prakticky žiadna európska krajina, ani tie, ktoré si tento level ešte donedávna držali a boli premiantmi – Írsko a Francúzsko.

Európska pôrodnosťPlodnejší je západ a sever. Na východe a juhu obyvateľstva ubúda

Erik Potocký

Príčiny poklesu v zásade poznáme. Ide o kombináciu viacerých faktorov.

Odkladanie založenia rodiny na vyšší vek (predovšetkým u žien) a s tým spojená následná nemožnosť mať väčší počet potomkov, menšia reprodukčná úroveň v materiálne bohatších krajinách, zhoršenie reprodukčného zdravia, teda biologickej schopnosti splodiť dieťa (týka sa mužov i žien), predchádzajúce populačné poklesy a následne znížený počet žien vo vhodnom reprodukčnom veku, ekonomická a geopolitická neistota, komplikácie pri zladení rodinného a pracovného života (zasahuje najmä ženy), propagácia bezdetnosti ako životného štýlu či spôsobu boja za záchranu klímy atď.

Alarmujúci je aj nezdravý pomer. Väčšina žien, ktoré sú matkami, má len jedno dieťa (v EÚ 46,3 percenta). 

Hoci vieme, kde hľadať príčiny, horšie je to s hľadaním riešení.

A aj keď niektoré vieme aplikovať, ako hovorí demograf Branislav Šprocha, negatívny vývoj vieme len zmierniť, nie zvrátiť.

Odborník o demografickom prepadeSlovensko sa už poklesu obyvateľstva nevyhne, nepomohol by ani výraznejší nárast plodnosti

Kristína Votrubová

Rovnako ako negatívne zmeny v reprodukčnom správaní z minulosti majú dobeh do súčasnosti, rovnako budú mať dlhý dobeh aj akékoľvek pozitívne zmeny či opatrenia, ktoré urobíme.

Za horizontom volebného obdobia

Demografický vývoj je komplexná záležitosť, neexistuje žiadne zázračné riešenie, musí ísť o vhodný mix viacerých opatrení. Takisto to nie je problém, ktorého riešenie sa dá spozorovať v horizonte jedného volebného obdobia.

A niektoré jeho súčasti riešenie ani nemajú, napríklad nemôžete doplniť populačne slabé ročníky z minulosti, aby ste odrazu mali dosť žien v plodnom veku. Tieto fenomény sa dajú len postupne zmierňovať, čo je však program na desaťročia dopredu.

Časový dobeh rozhodnutí v populačnej politike môžeme takmer učebnicovo sledovať v Číne, hoci ide o negatívny príklad. Politika jedného dieťaťa, ktorá mala zastaviť prudký populačný rast, tento svoj účel splnila. Na druhej strane však viedla k tomu, že sa v populácii vytvorila pohlavná nerovnosť.

Keďže čínska kultúra viac preferuje mužov ako ženy, aj rodičia si viac želajú synov ako dcéry. Výsledkom prísnej štátnej regulácie tak boli napríklad pohlavne selektívne potraty. Dnes je v čínskej populácii nadmerné množstvo mladých mužov, ktorí si nedokážu nájsť vhodnú partnerku, pretože tých je, naopak, nedostatok.

Neschopnosť politických elít

A v prípade riešení, ktoré vieme ovplyvniť krátkodobo, napríklad zladenie rodinného a pracovného života, zas často nedostatočne reagujú tí, v ktorých moci je ich aplikovať.

Príklad: nedávny populačný peak z polovice minulého desaťročia vyvolal potrebu zvýšenia kapacít škôlok. Projekty sa však rozbehli až v čase, keď tento nápor reálne prišiel. Podobne keď sa populačne silnejšie ročníky dostali do základných škôl.

Iste, je to lepšie ako nerobiť vôbec nič. No v tomto prípade platí, že v čase, keď sa problém rozhodneme riešiť, už zväčša doznieva. Ak v čase populačného vrcholu v škôlkach investujeme do budov škôlok, o niekoľko rokov budú zívať prázdnotou a to isté platí aj pre základné školy.

Povinné škôlkyBudú mať dosť miesta pre všetky deti?

Erik Potocký

Pritom by sa stačilo s predstihom troch rokov, čo by na prípravu a výstavbu malo stačiť, pozrieť do matrík a každý primátor a starosta by vedel, približne koľko miest v škôlkach bude potrebovať, a na základe toho nastaviť aj investičné plány. Štátne úrady by zas na základe týchto údajov vedeli nastaviť celorepublikové programy či eurofondové výzvy.

No a v druhom kroku budovať školské zariadenia ako komplexy spojenia škôlok a škôl s modifikovateľnými priestormi pre ten či onen typ výchovno-vzdelávacieho procesu.

Sociálne programy nie sú všeliekom

To, že úroveň plodnosti a pôrodnosti nemá jednoznačnú príčinu ani jednoznačné riešenie, dokazujú aj výskumy v iných krajinách. Denník Financial Times opísal prácu fínskej antropologičky Anny Rotkirchovej z Fínskeho inštitútu pre výskum populácie.

Fínsko je totiž príkladom krajiny, kde sa v krátkom čase pôrodnosť aj plodnosť výrazne prepadli. Ešte donedávna sa dávalo za vzor, kam sa chodili inšpirovať tvorcovia rodinných politík z celého sveta.

Krajina mala totiž vysokú pôrodnosť a zároveň vysoké zapojenie žien na trhu práce. Úspech videli v kombinácii prvotriednej zdravotnej starostlivosti, veľkorysej materskej a práve na predškolskú výchovu. Porovnanie medzi rokmi 2010 a 2023 však ukázalo, že pôrodnosť vo Fínsku klesla približne o tretinu.

Vo svete existujú rôzne prístupy, no čo takmer celý svet spája, je pokles pôrodnosti. Anna Rotkirchová vo svojom výskume dospela k záveru, že pôrodnosť nie je výlučne otázkou ekonomických či politických podmienok.

Pôrodnosť nie je výlučne otázkou ekonomických či politických podmienok.

(Navyše často ide akoby proti nim, napokon, než Hamas napadol Izrael, najvyššiu pôrodnosť na svete mala Gaza – v priemere 3,8 dieťaťa na ženu.)

Zázračným riešením zjavne nie je ani rozsah materskej „dovolenky“. Hoci prináša odborne nespochybniteľný prospech pre vývin konkrétneho dieťaťa, vplyv na pôrodnosť sa zdá byť marginálny. V opačnom prípade by Slovensko muselo patriť medzi európskych premiantov v pôrodnosti. 

Hoci ľudia (ženy aj muži v podobnej miere) deklarujú záujem mať deti, v skutočnosti rodičovstvo odkladajú až na vek, keď budú takpovediac zabezpečení a nezaneprázdnení. Ako zaneprázdnenosť je pritom vnímané získavanie vzdelania, budovanie pracovnej „kariéry“. 

To sa však v životoch ľudí deje zväčša práve v čase ideálnej biologickej plodnosti, čiže zhruba vo veku od 19 do 25 rokov.

Populačné rozhodovanie

Za ostatných zhruba 60 rokov, od rozšírenia hormonálnej antikoncepcie, sa rozhodovanie o počte detí čoraz viac presúva na ženy.

Popri dostupnosti prostriedkov na kontrolu plodnosti sa rozhodovanie žien odvíja aj od rastúcich príležitostí na trhu práce.

Do tohto významne vstúpili obe svetové vojny. Ženy sa stali nevyhnutnou pracovnou silou najmä preto, že veľká časť mužov bola odvedená do armád a bolo nevyhnutné udržať priemyselnú výrobu (aj) na zásobovanie armády.

Ako dokladajú niektoré sociologické výskumy, pre ženy sa stalo dôležitým rozhodovacím faktorom to, ako im tehotenstvo a materstvo ovplyvnia prístup na trh práce, ale aj výšku mzdy.

Pre ženy sa stalo dôležitým rozhodovacím faktorom to, ako im tehotenstvo a materstvo ovplyvnia prístup na trh práce, ale aj výšku mzdy.

Naproti tomu existujú príklady krajín, v ktorých priama súvislosť absentuje, a platí to najmä pre juh Európy. Španielsko, Taliansko a Grécko mali ešte v roku 1970 vysokú úhrnnú plodnosť a nízku účasť žien na trhu práce. Do konca storočia sa však plodnosť dramaticky znížila, no podiel žien na pracovnom trhu stúpol len mierne.

Do spoločenských vplyvov môžeme zaradiť aj vzdelanie. Kým v 70. a 80. rokoch bola u nás napríklad pre väčšinu populácie vzdelanostnou métou maturita a ľudia uzatvárali manželstvá krátko po skončení stredoškolského vzdelania (muži po absolvovaní vojenskej služby), a teda mali deti často už ako čerství dvadsiatnici, s potrebou získať pre trh práce vysokoškolské vzdelanie sa začal posúvať aj vek vstupu do manželstva a splodenie prvého dieťaťa.

Epidémia neplodnostiTýka sa každého šiesteho dospelého. Je za tým najmä odklad rodičovstva na neskôr

Alena Potocká

Dnes napríklad väčšinu vysokoškolských študentov tvoria ženy, čo je tiež faktorom odkladania založenia rodiny.

Na rodinu treba dvoch

Pravdou je, že zo sociologických výskumov vyplýva, že ľudia (ženy či muži) v zásade uvádzajú záujem mať vyšší počet detí, ako ich napokon v skutočnosti majú. A to napriek tomu, že sa zväčšuje skupina, ktorá vyjadruje explicitný nezáujem niekedy deti mať.

Namiesto toho vidíme doslova epidémiu mužskej nezodpovednosti, nevyzretosti, predlžovania detstva až kamsi k tridsiatke. A pri rastúcom pomere detí z neúplných rodín chlapcom chýbajú mužské vzory reálneho života.

Namiesto toho sa upínajú k rôznym influencerom, ktorých životným štýlom je zábava a útek od problémov a komplikácií, ktoré sprevádzajú život každého človeka.

Vlado Roško o generácii dnešných mužovSú dospelí, ale majú problém s emočným jedením, so sexom alebo s alkoholom. Väčšina si tým kompenzuje niečo z detstva

Zuzana Hanusová

Aj v anketách sú to častejšie mladí muži, ktorí odklad rodiny odôvodňujú tým, že na deti ešte „nie sú pripravení“, kým mladé ženy „čakajú na vhodného partnera“.

Tých vhodných je však v skorej dvadsiatke menej ako záujemkýň, ženy tak čakajú, kým muži dozrejú, no pre ne už potom býva často neskoro, aby stihli viac ako jedno dieťa.

Religiozita nerozhoduje

Miernou záhadou môže byť fakt, že severské krajiny Európy majú najvyššiu plodnosť na kontinente, hoci ide o najsekulárnejšie štáty starého kontinentu.

Na Slovensku sú pritom najplodnejšími tie najreligióznejšie regióny – Orava a Spiš.

V Európe to neplatí, práve južné štáty, kultúrne katolícke Španielsko a Taliansko a pravoslávne Grécko, majú jedny z najnižších plodností. Na druhej strane na čele rebríčka sú Francúzsko a Írsko (takisto kultúrne katolícke krajiny). Zdá sa teda, že samotná religióznosť nemá významný vplyv na počet detí v rodinách.

Hoci platí, že aktívne praktizujúci veriaci majú spravidla viac detí, na krajiny ako celky úloha kultúrneho náboženstva vplyv nemá.

Napokon aj v porovnaní medzi Slovenskom a Českom je zjavné, že Česko ako najsekulárnejšia krajina Európy mala v poslednom období vyššiu mieru plodnosti ako Slovensko s tradičnejším vzťahom k náboženstvu.

Dôchodky

Jednou z menej zjavných príčin môže byť aj priebežný dôchodkový systém, ktorý sa od čias Bismarcka udomácnil prakticky v celej Európe.

Kým do jeho rozšírenia bol počet detí jednou z foriem zábezpeky na starobu, keď túto starostlivosť prevzali štátne inštitúcie, zmizla aj táto motivácia mať viac detí.

So starnutím populácie však priebežné dôchodky strácajú svoju udržateľnosť a tento systém funguje len pri rastúcej populácii. Preto by aspoň čiastočný návrat k tzv. trojgrošovej motivácii mohol byť jedným z čriepkov mozaiky, ktorá nás prinavráti k lepšej reprodukčnej kondícii.

Imigranti

Viacerí sa ako k riešeniu obracajú k imigrácii. Hoci riadená imigrácia môže dočasne zaplátať diery na pracovnom trhu, nemôže byť riešením populačného problému.

Slovensko je napriek klišé tvrdeniam o tom, že „cudzie nechceme“, už dnes hostiteľom desaťtisícov utečencov z vojnou sužovanej Ukrajiny. Ukrajinci (v tomto prípade zväčša Ukrajinky) sú platnou súčasťou našej ekonomiky a len minimálne zaťažujú náš sociálny systém.

V tomto prípade pozitíva imigrácie platia, hoci Ukrajincom by sme skôr dopriali, aby sa ich vlasť ruskej agresii ubránila a oni sa mohli vrátiť späť obnovovať svoju krajinu.

Problematická je najmä imigrácia z krajín tretieho sveta. Ak by sa takáto prichádzajúca populácia väčšinovo prispôsobila európskej spoločnosti, prevzala by – ako súčasť všeobecných kultúrnych vzorcov – zároveň aj jej reprodukčné správanie. Teda väčšinovo jedno či dve deti v rodine. Tým by sa problém len posunul v čase, pretože aj táto časť populácia by starla a zmenšovala sa.

Ak by sa takáto prichádzajúca populácia neprispôsobila a zachovala si vysokú mieru pôrodnosti, stále tu existuje problém vytvárania uzavretých get s minimálnym kontaktom s európskou spoločnosťou. Formálne by síce počet obyvateľov rástol (v niektorých oblastiach až rapídne), z ekonomického hľadiska by však bol viac záťažou ako prínosom. Prisťahovalecké getá v západnej Európe trpia vysokou mierou nezamestnanosti a odkázanosti na sociálny systém.

A že imigrácia z tretieho sveta nepomáha ani v pôrodnosti, dokazujú takisto štatistiky. Nemecko, ktoré je hlavnou európskou destináciou týchto migrantov, takisto zažíva pokles populácie. Krajiny, ktoré čelia najväčšiemu náporu – Španielsko, Taliansko a Grécko –, tiež patria k najhorším z hľadiska plodnosti.

Riešenia

Z výskumov aj z reálnych skúseností vidíme, že zázračné riešenia neexistujú. Vždy musí ísť o vhodný mix rôznych opatrení.

Materstvo nesmie znamenať prepad rodiny na hranicu chudoby, muži musia obnoviť svoje sebavedomie a ochotu stať sa otcami, zdravotná starostlivosť musí viesť k včasnej liečbe a pomoci ľuďom, ktorí majú problém dieťa počať. Spoločnosť musí začať rodinu vnímať ako nádej, nie bremeno.