„Najrýchlejšia genocída“ je možno trochu pochybným, ale presláveným slovným spojením, ktoré upozorňuje, že napriek primitívnym metódam sa podarilo počas asi sto dní masakrov zniesť zo sveta až osemstotisíc osôb.
Symbolmi genocídneho útoku väčšinových Hutuov na menšinových Tutsiov (a umiernených Hutuov) sa v spoločnosti s vysokou mierou negramotnosti i konformity stali mačeta s rádiom. Jeho štvavé vysielanie vyzývajúce davy na „kolektívnu prácu“ sa prelína tiež asi s najznámejším filmovým zobrazením „poslednej genocídy 20. storočia“, so známou snímkou režiséra Terryho Georgea Hotel Rwanda.
Uvádza sa, že počas nevídane intenzívneho krvavého kúpeľa v prevažne katolíckom štáte hynulo priemerne asi sedem ľudí za minútu. Celkovo bolo povraždených (príležitostne aj za aktívnej účasti miestnych predstaviteľov cirkvi) nejakých dvadsať percent celkovej populácie, respektíve každý piaty Rwanďan. Do zahraničia vtedy ušli necelé tri milióny (približne 2 700 000) obyvateľov, pričom udalosti súvisiace s medzikmeňovým zabíjaním v Rwandskej republike prispeli k prehĺbeniu destabilizácie susedných území. V prvom rade Konga, kde vypukol nesmierne komplikovaný a na obete bohatý ozbrojený konflikt. Doň sa zapojilo množstvo štátov čierneho kontinentu a vžilo sa preň označenie Veľká africká vojna alebo tiež Africká svetová vojna.
Pokus úplne vyhladiť Tutsiov či málo radikálnych Hutuov nebol bleskom z čistého neba. Nadväzoval na plejádu predchádzajúcich mnohoročných sporov či krvavých bojov, majúcich korene v belgickým kolonializmom stupňovanom napätí medzi oboma hlavnými etnickými skupinami krajiny.
Pokus úplne vyhladiť Tutsiov či málo radikálnych Hutuov nebol bleskom z čistého neba. Nadväzoval na plejádu predchádzajúcich mnohoročných sporov či krvavých bojov, majúcich svoje korene v belgickým kolonializmom stupňovanom napätí medzi oboma hlavnými etnickými skupinami krajiny. Boj o moc medzi pôvodne výrazne uprednostňovanou minoritou a frustrovanou majoritou sa začal už začiatkom 60. rokov minulého storočia, keď krajina dosiahla nezávislosť. Moc v štáte v roku 1973 získal prezident Habyarimana, ktorý sa tešil podpore Francúzska a presadzoval ostrý protitutsiovský kurz. To následne viedlo k občianskej vojne medzi centrálnou vládou a Rwandským vlasteneckým frontom (FPR).
Tok neblahých udalostí mali začiatkom deväťdesiatych rokov zmeniť oficiálne rokovania spolu s Pozorovateľskou misiou OSN pre Rwandu. No nestalo sa tak. Signálom na koordinovaný útok, pri ktorom dominovali radikálne milície Interahamwe, bolo zostrelenie lietadla z rokovania sa vracajúceho prezidenta Habyarimanu (na palube zahynula aj hlava susedného Burundi). Zo zákernej vraždy boli okamžite bez dôkazov obvinení tutsiovskí povstalci. O premyslenosti postupu hutuovských extrémistov svedčí aj fakt, že vzápätí boli kruto zavraždení belgickí výsadkári, ktorí mali za úlohu chrániť radikálom nepohodlnú rwandskú premiérku. Čo bolo zase dávané do súvislosti s potrebou zastrašiť medzinárodné mierové sily.
Genocída, na ktorú ako jeden z prvých vôbec upozornil na pôde Spojených národov zástupca ČR, sa tak rozbehla naplno. Koniec koncov OSN či rad svetových štátnikov onej doby (napríklad prezident Bill Clinton) neskôr priznali určitú pomalosť svojho vtedajšieho postupu v oblasti, ktorú inak hovorca Červeného kríža neváhal označiť za „srdce temnoty“.
Masakry zastavil až víťazný postup Rwandského vlasteneckého frontu vedeného ambicióznym Paulom Kagamom. Dnes čelným predstaviteľom štátu, ktorý až ostentatívne obmedzil väzby s Parížom, aby vstúpil do Britského spoločenstva. Obrovskú tragédiu Rwandy deväťdesiatych rokov s diskutabilným účinkom roky riešili aj na pôde medzinárodných alebo ľudových súdov. A miestni vrcholní predstavitelia dnes – za úplatok – ponúkajú prijímanie medzinárodných utečencov.
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.