Pamätná tabuľa pátrovi Rajmundovi Ondrušovi, SJ

 

Odhalenie pamätnej tabule

V sobotu 16. marca 2024 bola v Popudinských Močidľanoch z iniciatívy Konfederácie politických väzňov Slovenska, obce Popudinské Močidľany, ale aj farnosti Holíč a rodiny Ondrušovcov odhalená pamätná tabuľa na rodnom dome kňaza – jezuitu, väzňa pre vieru, spisovateľa, redaktora Rajmunda Ondruša, SJ, pri príležitosti jeho nedožitých 95. narodenín.

Rajmund Ondruš, dlhoročný redaktor Vatikánskeho rozhlasu, pracovník vydavateľstva Dobrá kniha a autor životopisov svätých, sa narodil v Močidľanoch 15. marca 1929. Bol najstarším zo šiestich súrodencov. Vyrastal v Močidľanoch, kde mali vtedy jeho rodičia hostinec, otec pracoval aj na železnici a matka sa venovala aj práci v záhrade a na poli. Od malička pomáhal pri domácich prácach i pri obsluhe hostí.

Do gymnázia začal chodiť v septembri 1939 na Velehrade. Tu sa stretol s rehoľou jezuitov, ktorí tamojšie gymnázium viedli. Po atentáte na Heydricha boli viaceré školy v Česku zrušené, čo sa týkalo aj velehradského gymnázia. R. Ondrušovi sa podarilo od septembra 1942 pokračovať v štúdiu na gymnáziu v Trnave a bývať v jezuitskom internáte Stanislavov. O rok sa internát presunul do Piešťan, takže tam pokračoval v štúdiu a v roku 1947 zmaturoval.

V roku 1947 vstúpil v Ružomberku do jezuitského noviciátu a po dvoch rokoch zložil prvé rehoľné sľuby. Potom nastúpil na filozofické učilište v Děčíne, aby pokračoval v štúdiu a príprave na kňazstvo. Tu ho zastihla „barbarská noc“, keď 13. apríla 1950 boli zlikvidované všetky mužské kláštory v Československu a na štyri desaťročia bola prerušená oficiálna činnosť reholí.

Najprv bol spolu s ostatnými jezuitmi sústredený v Bohosudove pri Tepliciach, potom krátko v Oseku, odkiaľ bol odvedený a poslaný na vojenskú službu do Komárna, kde bol zaradený k PTP. V decembri 1953 bol po nábore do stavebníctva prepustený. Pracovať začal v podniku Stavoindustria. Od októbra 1954 pracoval na okresnej hygienicko-epidemiologickej stanici v Skalici. Býval u rodičov v Popudinských Močidľanoch. Udržiaval stále kontakty s viacerými členmi jezuitskej rehole, okrem iných s Dr. Jánom Buchtom zo Skalice a Ľudovítom Bučkom z Holíča.

R. Ondruša dňa 20. januára 1960 na pracovisku zaistili príslušníci ŠtB (v dome rodičov urobili prehliadku, zhabali literatúru) a previezli ho do vyšetrovacej väzby v Bratislave. Bol zaradený do procesu, v ktorom okrem neho boli odsúdení jezuiti Emil Krapka, Ľudovít Buček, Karol Ďurček a Ján Chryzostom Korec, a to za údajnú podvratnú činnosť proti ľudovodemokratickému štátnemu zriadeniu a spoločenskému poriadku republiky. Ako väzeň bol zaradený na prácu v bani. Približne po troch mesiacoch bol presunutý do väznice Valdice pri Jičíne, kde pracoval na brúsení skla. Amnestia vyhlásená k 9. máju 1962 mu umožnila návrat k rodičom a do civilného života.

Zamestnal sa v Pozemných stavbách v Skalici. V marci 1966 nastúpil na radu spolubrata Ľudovíta Bučka do práce v Trnave ako robotník vo výskumnom ústave kukurice. V roku 1967 sa začal uvoľňovať náboženský život a nastali možnosti cestovať do zahraničia. So súhlasom predstavených jezuitskej rehole si vybavil povolenie, aby mohol cestovať do zahraničia, s úmyslom ukončiť štúdiá a stať sa rehoľným kňazom.

Legálne sa mu podarilo vycestovať v novembri 1968 do Rakúska. Dňa 6. februára 1969 tam bol vysvätený na kňaza a 7. februára slávil svoju prvú svätú omšu. Do Československa sa nevrátil. V júli 1971 odišiel do Talianska, kde si ukončil rehoľnú formáciu a začal pracovať vo Vatikánskom rozhlase. V apríli 1974 sa stal vedúcim redaktorom slovenského vysielania.

Pre ťažkosti s hlasom musel po nájdení nástupcu prácu v redakcii Vatikánskeho rozhlasu opustiť. Stalo sa to tesne po nástupe Jána Pavla II. na pápežský stolec, koncom októbra 1978. Následne odišiel do Kanady. Tu sa venoval písaniu, prekladaniu, redakčnej práci a vydávaniu  kníh. Popritom vypomáhal v pastorácii. Bol aj redaktorom časopisu ECHO a neskôr časopisu Posol Božského Srdca Ježišovho.

Po otvorení hraníc pricestoval páter Ondruš v júni 1991 na Slovensko, aby navštívil príbuzných, priateľov a rehoľných spolubratov a v rodných Močidľanoch 23. júna slávil oneskorené primície. V roku 1992 sa presťahoval z Kanady na Slovensko. Najprv býval v Trnave, kde sa prestavoval a upravoval kláštor, aby znova mohol plniť svoju pôvodnú funkciu, budovala sa tlačiareň a vydavateľstvo. Od roku 1993 do júna 1997 pôsobil v bratislavskej komunite jezuitov ako zástupca provinciála. V lete 1997 sa znova presídlil do Trnavy, kde sa venoval práci vo vydavateľstve a spovedaniu. Istý čas viedol redakciu časopisu Viera a život, do slovenčiny preložil Konštitúcie Spoločnosti Ježišovej a ďalšie rehoľné dokumenty.

Páter Rajmund Ondruš je autorom viacerých knižných publikácií, vydaných v Kanade i na Slovensku. Jeho kniha Blízki Bohu i ľuďom (životopisy svätých podľa liturgického kalendára) vyšla vo viacerých vydaniach, v roku 1991 aj na Slovensku v Spolku sv. Vojtecha. Napísal  životopis sv. Ignáca z Loyoly Rytier a reformátor, životopisnú zbierku Svätí a blahoslavení jezuitskej rehole a publikácie o jezuitoch Vendelínovi Javorkovi a Ľudovítovi Eisellem, ako aj životopis Márie Wardovej a troch svätých košických mučeníkov. Napísal taktiež svedectvo o pôsobení slovenských jezuitov v Kanade a autobiografiu V teba, Pane, som dúfal.

Od januára 2011 sa páter Rajmund Ondruš zotavoval v Senioráte Spoločnosti Ježišovej v Ivanke pri Dunaji. Zomrel v Bratislave 10. apríla 2011. Pochovaný je v Trnave.

 

Ľudovít Košík

(Foto: archív autora)