Pozn. red. Cesta hrdinov SNP aj oficiálne vedie až do Devína. Od Bradla s ňou súbežne vedie Štefánikova magistrála, ktorá sa na Bielom kríži odpája na zelenú TZT a končí pri Vajnoroch na mieste pádu lietadla.

25. 6. Dobrá Voda – Sološnická dolina – 39,2 km, 1432 m; 708,7 km

Ráno naberáme "dobrú vodu" v Dobrej Vode. Čaká nás náročný deň cez dve 700-ky. Aby sme pozajtra prišli na Devín, musíme potiahnuť do Sološnickej doliny a ďalší deň na Biely kríž. Na Sokolských chatách sme sa občerstvili v bufete u Stana, ktorý otvorili kvôli nám. Čakajú nás Malé Karpaty. Stúpame okolo kameňolomu, potom cez les na Havraniu skalu, neskôr Záruby. Fotečky, krátky oddych a ide sa ďalej. Cez zrúcaninu hradu Ostrý Kameň klesáme dolu. Pri Mon Repose stretávame Rada a Alexa, s ktorými som SNP-čku začínala a ktorí ma od chaty Volovec ubehli. Nakoľko mal Rado problémy s nohou, išli posledné dni pomalším tempom. Ja zas na záver valím, cítim sa veľmi dobre a navyše to tu celkom dobre poznám a nemusím sa na vrcholoch a pekných miestach zdržiavať.

Odtiaľto vedie cez Klokoč nekonečná cesta na Vápennú. Chvíľka oddychu, potom schádzame do doliny. Tu sa stretávam s manželom, ktorý mi s naším psom ide naproti. Odvezie ma domov, kde prespím predposlednú noc.

26. 6. Sološnická dolina – Biely kríž – 31 km, 1098 m; 739,7 km

O 5.30 h mám odvoz do Sološnickej doliny. Pred obchodom sa stretávam s Maťom a pokračujeme cez sedlo Skalka na Čermákovu lúku. Tu stretávame Maja, s ktorým sa v podstate celú cestu stretávame a zas rozchádzame. Tentokrát to bolo naposledy. Zrejme prišiel do cieľa v ten deň ako my, ale skôr. Vyťahujeme rožok so salámou a pokračujeme ďalej. Ešte krátky, ale prudký výstup na Skalnatú – môj obľúbený malokarpatský vrchol, a cez Čmelok na Pezinskú babu. Tu sklamaní zisťujeme, že sa nenajeme, pretože jediný deň v týždni, kedy je motorest zatvorený, je pondelok. Práve dnes je pondelok. Tak opäť salámový rožok a poďho ďalej. Cez Konské hlavy a vrch Somár prichádzame okolo piatej na Biely kríž. Chvíľu po nás Maťov kamarát. Dostaneme v bufete ako zdatní SNP-čkari pivo a kofolu zdarma. Vládne tu čulý ruch, ako napokon vždy na tomto mieste v prípade pekného počasia. Po záverečnej, keď všetci odídu, sa ukladáme spať do prístreška. Ja na stôl, chlapi na zem.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

27. 6. Biely kríž – Devín, 32,5 km, 860 m; 772,5 km

Vstávame okolo piatej. Nie veľmi vyspatí, nakoľko v chate vedľa bola v noci žúrka – firemný večierok. Ale už mi je to jedno. Je mi jasné, že aj keď štvornožky, Devín dám. A bol to nakoniec nádherný deň, kedy sme prechádzali miestami, ktoré dôverne poznám. Kamzík, Koliba – v Bufete u Janíčka sme dostali kávu a bratislavské rožky zdarma – potom Americká lúka a Horský park. Tu som pri nespočetných prechádzkach so psom snívala svoj sen, že tadiaľto pôjdem z Dukly. Viem presne, kde na stromoch je magická červená značka. Nasledoval Slavín, obed v kolibe v Mlynskej doline, ďalej Sitina, Karlova Ves, Jezuitské lesy a Devínska Kobyla. Potom len záverečný zostup do Devína. K poslednej značke, poslednému hríbiku. Maťa tam čakala rodinka, mňa Peťka s manželom. Pripili sme si, urobili posledné fotky, chvíľu posedeli v bufete a potom sa rozišli. Koniec. Čakala som emócie, slzy, ale moc toho nebolo. Dnes už viem prečo.

Epilóg

Celé mi to došlo až neskôr. Hneď na druhý deň som odcestovala na dovolenku, a potom sa mi spätne začali vybavovať momenty z Červenej. Dokonca sa mi prvý týždeň snívalo, že kráčam. Cítim vôňu lesa a počujem spev vtákov. Vidím znovu nádherné obrazy prírody, ktorej som bola vtedy súčasťou. Doznievalo to a akoby všetko do seba zapadlo. Potrebovala som to ešte raz vstrebať a utriediť si.

Keď som si neskôr písala s mojimi spolupútnikmi, zistila som, že podobne to cítili aj oni. Že až s odstupom času sme pochopili, čo sme dokázali, aké dobrodružstvo sme zažili. A že nám to chvíľami pripadá ako sen. Krásny sen.

Cesta hrdinov SNP vedie aj cez nudné úseky. Tie sú jej súčasťou. A keď ich človek prejde, potom sa za odmenu dostane na úžasné miesta a výhľady, kvôli ktorým toto celé podstúpil. Stretne zaujímavých a milých ľudí. Vypočuje ich príbehy a zamyslí sa nad tým aké rôznorodé je Slovensko. A aké to asi bolo, keď tu bojovali partizáni počas Slovenského národného povstania. Napokon po ich stopách dnes kráčame.

Najkrajšia na Ceste je sloboda. Každý deň je iba o tom prejsť naplánovanú trasu, nájsť miesto, kde skloníš hlavu, niečo zješ a vyspíš sa. Je to veľmi prosté. Všetko sa ti zredukuje na primárne biologické potreby. A nosíš len najpotrebnejšie veci v 12-kilovom batohu. Zbavíš sa zbytočností, čo je tiež oslobodzujúce.

SNP-čka je ako cesta životom – momenty šťastia a spokojnosti striedajú tie, kedy sa trápiš. Z posledných síl kráčaš do kopca, ktorý akoby nemal konca. Alebo prichádzaš vysilený po celom dni na chatu, na ubytko... Sú dni, kedy je krásne počasie, ale zažiješ tiež búrku alebo neznesiteľné horúčavy. A vieš, že po búrke vyjde slnko, že bolesť prejde, že každý kopec má svoj vrchol. Tam si oddýchneš, načerpáš silu a ideš ďalej. Nakoniec zabudneš na momenty, keď ti tvoj nový kamarát z Červenej chrápal pri uchu a nevedel si zaspať. Alebo si musel v noci vyliezť zo spacáku a ísť na latrínu. A zostane ti v hlave len to pekné, jedinečné...

Takisto vieš, že ľudia, ktorí kráčajú s tebou alebo ti len na pár chvíľ skrížia cestu, sú z rovnakého cesta ako ty. Hoc rozdielneho sociálneho zázemia, vierovyznania či politického zmýšľania. Všetkých spája láska k horám a turistike. Môžeš sa spoľahnúť, že ti pomôžu, keď ti je ťažko. Niekedy stačí, keď sa podelia o vodu, urobia rannú kávu, nakúpia, alebo iba počkajú v najbližšom prístrešku a spýtajú sa, či si v poriadku. Ale nakoniec to musíš odkráčať sám. Musíš si odniesť svoj ruksak sám, sám prekonávať bolesť. Riešiť mnohé situácie a rozhodovať sa sám. Sám za seba.

Dnes viem, že to bolo dobré rozhodnutie. Netreba sa toho báť. Ak nemáš dosť času, dá sa to aj po etapách, možno pomalšie alebo iba nejakú časť. Takisto ani vek nehrá rolu – sama som toho príkladom, nikdy nie je neskoro. Každopádne je to krásny zážitok. A iba zopakujem a potvrdím slová mojich predchodcov: "Slovensko je nádherné a má skvelých ľudí." Zažiješ veci, ktoré sa ti navždy vryjú do pamäte. Spoznáš sám seba, svoje hranice. Dozvieš sa, že tvoje telo a hlava dokážu aj nemožné. Pochopíš, že naozaj – CESTA JE CIEĽ. Precítiš atmosféru prírody, útulní a spoločných posedení. A to ti nikto nevezme.

Cesta hrdinov SNP sa zaradí na popredné miesto v mojom živote. Prešlo ju mnoho ľudí predo mnou a veľa ešte prejde v budúcnosti. Mnohí dokonca išli oveľa náročnejšie diaľkové trasy, príp. ich prebehli. Ale ako sa hovorí, každý má svoj Everest. A toto bol asi môj.

Záverečné poďakovanie

Manželovi, ktorý ma podporoval a počas mojej neprítomnosti zastupoval doma. Vedeniu školy SOŠ KaV v Bratislave za to, že ma uvoľnili z práce, potom mojim spolupútnikom – špeciálne Peťke, s ktorou sme si fakt sadli a bola mi skvelou parťáčkou na časť cesty, ďalej Radovi, Alexovi, Mirovi, Milanovi, Zdenke, Paťovi, Majovi a Martinovi. Aj ostatným (neturistom), ktorých som stretla a pomohli mi. Ďalej trénerom Jančimu a Romanke za prípravu. Rodičom, ktorí mi poskytli servis, nocľah na dve noci a odvoz na Červenú. Mojim trom synom. Pamätám si, keď mi najmladší z nich, po tom, čo som posielala fotky z cesty, povedal, že: čaká na TÚ z Devína. Vtedy som si povedala, že aj keby čo bolo, musím tam dôjsť. Takisto vďaka mojim známym, kamarátom, kolegyniam, kolegovi a mojim skvelým žiačkam z 2. KVB za podporu. Ale aj tým, ktorí mi neverili. A to ma ešte viac nakoplo, aby som sa nevzdala.

Nezabúdajme, že život je nádherný a plynie veľmi rýchlo. Preto neodkladajme veci na neskôr, vystúpme z komfortnej zóny a plňme si naše sny, nech sa týkajú čohokoľvek. Stojí to za to!

Predchádzajúca časť putovania

Fotogaléria k článku

+21 ďalších fotiek