Život

Pred 80 rokmi utiekli Wetzler a Vrba z tábora smrti

"V roku 2007 získali Vrba a Wetzler vysoké štátne vyznamenania in memoriam - Rad Bieleho dvojkríža I. triedy a Kríž Milana Rastislava Štefánika I. triedy. "

TASR, 7. apríla 2024 10:07
Ilustračné foto. Foto: TASR - Erika Ďurčová

Splynovanie sa uskutočňuje nasledovne: nešťastné obete sú privedené do haly, kde im rozkážu, aby sa vyzliekli. Aby sa dokončila fikcia o kúpaní, tak každá osoba dostane uterák a malý kúsok mydla, ktoré vydávajú dvaja muži v bielych plášťoch. Následne sú nahnaní do plynovej komory v takom počte, aby iba stáli. Po troch minútach sú všetci v komore mŕtvi.

Aj takéto hrozivé svedectvá obsahovala správa, ktorou Alfréd Wetzler a Rudolf Vrba priblížili svetovej verejnosti hrôzy holokaustu. Obaja väzni pôvodom z Trnavy a z Topoľčian nadiktovali správu v Žiline v roku 1944, potom, ako sa im podarilo ujsť spoza ostatných drôtov tábora smrti Auschwitz-Birkenau.

Od ich úteku v nedeľu 7. apríla uplynie 80 rokov.

Alfréd Wetzler sa narodil 10. mája 1918 v Trnave v robotníckej rodine. V rokoch 1936-1940 pracoval v tehelni. Za sabotáž ho v roku 1941 zatkli a na štyri mesiace uväznili v Bratislave. Do koncentračného tábora Auschwitz-Birkenau ho previezli 13. apríla 1942. Pracoval tam ako nosič mŕtvol, alebo ako pisár či člen pracovnej skupiny vykonávajúcej pozemné práce.

Rudolf Vrba sa narodil ako Walter Rosenberg 11. septembra 1924 v Topoľčanoch. Ako Žida ho vylúčili z gymnázia v Bratislave, pracoval v Trnave ako robotník. Už na jar roku 1942 chcel zo Slovenska utiecť cez Maďarsko do Británie, kde sa chcel pripojiť k československej armáde. V Budapešti mu táto trasa prišla nebezpečná, preto sa chcel vrátiť na Slovensko a vybaviť si nové doklady. Chytili ho na maďarsko-slovenskej hranici. Dostal sa do zberného tábora v Novákoch, odkiaľ sa mu zasa podarilo utiecť, no opäť ho po pár dňoch chytili.

Najskôr ho previezli do koncentračného tábora Majdanek v Poľsku, 30. júna ho poslali do tábora Auschwitz-Birkenau. Tu sa stretol so svojím krajanom, o šesť rokov starším Alfrédom Wetzlerom.

Obaja väzni počas práce v tábore získali prehľad o počte ľudí, ktorí sem prichádzali z rôznych štátov. Po úteku upozornili na to, že prevažná väčšina deportovaných Židov skončila v plynových komorách v Birkenau, čo bol tábor susediaci s táborom v Auschwitzi.

Wetzlerovi a Vrbovi sa podarilo utiecť 7. apríla 1944. Skryli sa popoludní okolo 14. hodiny v halde dreva, ktoré bolo pripravené na výstavbu nového objektu. Vedeli, že stráže hľadajú stratených väzňov tri dni, preto po celý tento čas ostali v úkryte. Až po troch dňoch sa vydali na cestu smerom k slovensko-poľským hraniciam. Podarilo sa im dostať na Slovensko, do Čadce a neskôr do Žiliny, kde v dňoch od 25. do 28. apríla vypovedali o svojich skúsenostiach pred tzv. Židovskou pracovnou radou. Tu získali falošné doklady s menami Jozef Lánik a Rudolf Vrba.

Vypočúvali ich aj oddelene, aby sa zistilo, či sa ich výpovede zhodujú. Na základe ich svedectiev vznikla Správa Wetzlera a Vrbu, známa i ako Osvienčimská správa. Obsahovala konkrétne údaje o počte väzňov, praktiky a udalosti, ktorých boli Vrba a Wetzler svedkami, aj nákres tábora.

Ako konštatuje portál holocaust.cz, v čase, keď plynové komory v Birkenau išli na plné obrátky, chceli Wetzler a Vrba varovať, že takzvané "presídlenie na východ" znamenalo v skutočnosti vyhladzovanie. Skutočnosti popisujúce do detailu neľudské zaobchádzanie s väzňami a väzenkyňami, či ich popravy, však pôsobili natoľko šokujúco, že sa stretli s nedôverou. Hoci správa bola ihneď preložená do viacerých jazykov a distribuovaná medzinárodným inštitúciám, masové vraždenie sa nepodarilo zastaviť – koniec nastal až s porážkou Hitlera.

"Správa Wetzlera a Vrbu sa však každopádne stala jedným z prvých podrobných písomných dokumentov očitých svedkov o holokauste. Po vojne bola využitá v tzv. norimberskom procese a dnes sa považuje za jeden z najdôležitejších dokumentov 20. storočia," uviedol portál holocaust.cz.

Až do konca druhej svetovej vojny bol Alfréd Wetzler členom aktívneho odboja a bojoval v Slovenskom národnom povstaní. Už v roku 1945 vydal knihu z názvom Oswienčim, hrobka štyroch miliónov ľudí. K téme sa vrátil v roku 1964 románom Čo Dante nevidel, ktorý vydal pod menom Jozef Lánik. V 60. rokoch minulého storočia svedčil aj v procese s Adolfom Eichmannom v Jeruzaleme.

Po roku 1968 sa dostal do konfliktu s komunistickou mocou. Stal sa politicky nespoľahlivým a mal problémy s priznaním výhod pre účastníkov odboja, ktoré definoval známy zákon 255. Žil s manželkou v Bratislave. Od roku 1970 bol na invalidnom dôchodku a v rokoch 1979 až 1987 pracoval na čiastočný úväzok v knižnici v bratislavskom Ružinove. Zomrel 8. februára 1988.

Takisto Rudolf Vrba sa zúčastnil na odboji. Po vojne vyštudoval chémiu a stal sa odborníkom na biochémiu mozgu a na výskum cukrovky a rakoviny. V roku 1958 emigroval, pôsobil dva roky na ministerstve poľnohospodárstva v Izraeli. Od roku 1976 bol profesorom farmakológie na Lekárskej fakulte Univerzity Britskej Kolumbie vo Vancouveri. Svoje svedectvo poskytol vo viacerých dokumentárnych filmoch, je autorom knihy Utiekol som z Osvienčimu. Zomrel 26. januára 2006.

V roku 2007 získali Vrba a Wetzler vysoké štátne vyznamenania in memoriam - Rad Bieleho dvojkríža I. triedy a Kríž Milana Rastislava Štefánika I. triedy. Od augusta 2014 sa každoročne koná Pochod po stopách hrdinov z Osvienčimu do Žiliny. Príbeh slovenských hrdinov mapoval film Správa, ktorý slovenský režisér Peter Bebjak dokončil v roku 2020.








Komentáre