Profesionálna koučka a mama desiatich detí Milujem život v komunite, rodina pre mňa nikdy nebola prekážkou v sebarealizácii

Zuzana Valábková je mamou desiatich detí, ale ako hovorí, veľká rodina nebola jej plán a stalo sa tak zhodou udalostí. Zuzane ani jej súčasnému manželovi prvé manželstvo nevyšlo, a tak spolu začali budovať vzťah už so štyrmi deťmi, Zuzana mala v tom čase štvorročnú a ročnú dcérku a jej partner dvoch synov vo veku osem a desať rokov.

Spolu sporadicky pomáhali jednej sociálne slabšej rodine. Napriek pomoci nakoniec matka svoje štyri deti opustila. Sociálna kuratela navrhla nechať deti u Valábkovcov, ale pod podmienkou, že zostanú všetci súrodenci spolu. Deti mali dvanásť, desať, osem a jeden rok.

„Povedala som, že dobre, my to teda vyskúšame. A zostalo to tak natrvalo,“ spomína v rozhovore pre Postoj Zuzana Valábková. V čase, keď sa stala mamou ôsmich detí, mala len 23 rokov. Časom sa Valábkovcom v manželstve narodili ďalšie dve deti. Aktuálne je ich už doma zase o niečo menej, viaceré z detí sú už dospelé a osamostatnili sa.

Pre Zuzanu mnohodetná rodina nebola žiadnou „komplikáciou“ v jej sebarealizácii. Popri deťoch vyštudovala dve vysoké školy a nakoniec sa rozhodla zariskovať a pustiť sa do podnikania v oblasti profesionálneho koučingu. Napriek starostlivosti o veľkú rodinu dokázala nájsť rovnováhu medzi domácnosťou a prácou, v roku 2022 sa dokonca stala koučkou roka.

Rozprávali sme sa, ako sa jej podarilo zladiť starostlivosť o veľkú rodinu s kariérnym rastom, aká deľba domácich povinností sa im s manželom a deťmi osvedčila, i o tom, prečo napriek mnohým povinnostiam považuje budovanie partnerského vzťahu za prioritu číslo jeden.

Boli ste veľmi mladá, keď k štyrom deťom pribudli osvojené. Nemali ste strach ísť do osvojenia si detí, ktoré pochádzali z problémových podmienok?

Mám pocit, že som na to nemala čas. Teraz v štyridsiatke nad vecami oveľa viac uvažujem, viac sa strachujem, lebo skúsenosti človeku predsa len viac ukážu, čo by sa mohlo stať.

Ale keď máte 23 rokov, je to iné. Mala som vtedy už dve deti, veľmi mladučká som sa vydala, odišla som z rodiny, ktorá bola veľmi nefunkčná, a vydala som sa za prvého muža, ktorého som stretla. Práve sme so súčasným manželom spolu začínali budovať vzťah, keď jedna mama nechala u mňa svoje štyri deti.

Kurátorka povedala, že ak si ich mám nechať, tak všetky, nech sú spolu. Povedala som, že dobre, my to teda vyskúšame. A zostalo to tak natrvalo.

Po súhlase s prijatím opustených štyroch detí sa vám zo dňa na deň zmenil život. Ako to u vás vyzeralo, kým ste našli recept na vzájomné fungovanie?

Začiatok bol dosť turbulentný. Keď si to spätne premietam, asi som mala v tom veku viac energie ako teraz. Najnáročnejší bol prvý rok a ani som nestíhala priveľmi nad tým celým uvažovať.

Asi sme to zvládli aj vďaka takej pragmatickosti. Jednoducho treba vstať, urobiť toto, tamto, prechádzať jedno cez druhé a nemať veľké očakávania, ako by to malo presne fungovať.  

Podľa mňa nie je dobré, keď ľudia príliš rozmýšľajú, čo by bolo keby, perfekcionizmus je zabijakom všetkého. Keď si ľudia myslia, že niečo tak má byť, tak potom, keď to nejde podľa predstáv, zažívajú veľkú frustráciu.

Aký bol mužský pohľad na túto situáciu? Súhlasil váš manžel s prijatím detí alebo mal väčšie pochybnosti ako vy?

Išli sme do toho spolu. Manžel je veľmi láskavý človek, je to muž, ktorý nemá problém postarať sa aj o deti, a v tejto situácii sme boli rovnako nastavení. Navyše sa to skutočne dialo práve v čase, keď sme sa dávali dohromady.

Obaja sme boli nastavení spôsobom, že ak niečo môžeme urobiť pre túto situáciu, tak to urobme. Bol to vnútorný postoj nás oboch, aj keď sme asi úplne nevedeli, čo všetko s tým súvisí.

Teraz sú už deti staršie a v domácnosti pomáhajú. Ako to však vyzeralo, keď boli menšie a odkázané na vašu starostlivosť vo všetkom?

Ten prvý moment pre nás bol uvedomiť si novú realitu a všetko to zladiť. Najnáročnejšie pre nás bolo, že osvojené deti nemali tie isté návyky, aké mali naše deti. Nemali hygienické návyky, čo sa týka stravovania, bolo vidieť, že boli akoby vyhladované. Boli schopné dať si syr, šunku, maslo, lekvár, papriku a preložiť to ďalším syrom, lebo videli, že to je teraz na stole. Pre nás bola výzvou akoby taká jemná normalizácia, trošku sme s tým bojovali.

Foto: archív Z. V.

Chápali deti svoju novú situáciu?

Na začiatku si mysleli, že sú len na prázdninách, lebo matka ich často takto u niekoho nechávala. Spočiatku akoby tomu nerozumeli, že teraz sme v nejakej rodine, kde zostaneme nadlho. Toto boli úplne prvé veci, ktoré sa museli vyriešiť. Prišli k nám koncom júna, takže sme mali na zladenie celé leto.

U mladšieho chlapca sme sa postupne dozvedeli, že bol psychiatrický pacient, a bolo to náročnejšie. Keď sa mu nejaká situácia nepáčila, dostal hysterický záchvat. Ale postupne sa to zlepšovalo, v priebehu roka to už zvládal, bol vyspaný, najedený, zistili sme, že bolo treba zaviesť nejaký systém.

Ako sa vám darilo zapojiť deti do pomoci v domácnosti?

Naši noví členovia neboli na začiatku naučení pomáhať, vedeli si maximálne upratať ráno posteľ. Väčší cez víkend mali za úlohu povysávať, porobiť nejaké drobné veci okolo seba, poskladať si bielizeň, upratať si v izbe.

Malí museli dorásť. Ale keď o niekoľko rokov vyrástli, presťahovali sme sa do domu, ktorý sme si prerobili, a tam už to bolo iné. Tam už boli zvieratá, záhrada, už toho bolo viac, a tak sme zaviedli klasické služby, kto v ktorý týždeň čo upratuje.

Znie to tak, že to u vás fungovalo dobre.

Myslím si, že v domácnosti, ale aj v samotnom rodičovstve to má niekoľko aspektov. Jedna vec je naučiť deti, že sú súčasťou všetkého, čo spolu tvoríme, a druhá vec je, že rodič tam aj tak má zodpovednosť dohliadnuť na to, aby to tie deti spravili.

Niekedy si to rodičia podľa mňa naivne predstavujú, však takto sme sa dohodli a všetko bude fungovať. Potom sú frustrovaní, že to tak úplne nefunguje. Ale nie je cieľom, aby to všetko úplne fungovalo, ale aby sme to deti naučili.

My sme si ako rodina zadefinovali, že ak môžem niečo urobiť, tak to urobím. To je náš rodinný headline v podstate od začiatku. Ak vidíš, že je na zemi niečo rozhádzané alebo treba niečo spraviť, tak to jednoducho urob.

Niektorí dospelí pochádzajúci z viacdetných rodín cítia krivdu a tvrdia, že im starostlivosť o mladších súrodencov zobrala detstvo. Aký máte na to názor? Dokážu sa rodičia ustriehnuť, že toto je už ich zodpovednosť a nie starších detí?

Myslím si z toho, ako sa otvorene s deťmi rozprávame, že u nás sa to nedialo. Dialo sa to však v rodine detí, ktoré sme si osvojili. Traja starší súrodenci sa museli starať o toho najmladšieho. Keď sa narodil, súrodenci museli vstávať a zarábať mu mlieko, kým rodičia spali.

Boli veľmi prekvapení, keď k nám prišli a my sme si ich ročného brata zobrali do spálne, že nemuseli vstávať, nemuseli robiť mlieko, prebaľovať.

Keď sa mal narodiť náš spoločný syn, nechápali sme, prečo boli až v odpore voči tomu. A potom sme na to prišli. Oni predpokladali, že príde ďalšie bábätko a že to bude na nich. Pre nich to, myslím, bola veľmi liečivá skúsenosť, že mohli zistiť, že dieťa patrí rodičom a súrodenci sa môžu pohrať, ale to je všetko.

Aj vďaka tejto ich skúsenosti sa u nás klíma zmenila, vytvorili si vzťah k bábätku, vzťah k nám ako náhradným rodičom. Toto je taký silný moment, na ktorý si spomínam, že zrazu to nebolo to dieťa, ktoré nechceli a odmietali, ale bábätko, ktoré si radi popestovali.

Tieto deti k vám prišli v čase úplných začiatkov vášho manželstva. Ako to vnímate s odstupom času, nebol to veľký zásah do vzájomného spoznávania sa?

Keby som sa nad tým romanticky zamyslela, tak jasné, že by som chcela, aby to bolo to klasické chodenie a spoločný čas. My sme sa stretli ako také tri tlupy, ja s mojimi dcérami, manžel so svojimi synmi a teraz táto štvorica.

Ale my sme sa s manželom už poznali, len predtým sme nikdy neuvažovali nad tým, že my dvaja by sme mohli byť niekedy spolu. Takže bolo to pre mňa prekvapivé, že nakoniec sme spolu skončili.

Zaujímavé bolo, že každá z tých tlúp sme vstupovali do niečoho nového, a tak nikto nemal výhodu. Všetci sme začínali od začiatku a v tom to bolo podľa mňa dobré. Že sme neboli roky vžití a zrazu prišli nejakí narušitelia. Boli sme na rovnakej štartovacej čiare a každý sa musel snažiť, aby to medzi nami fungovalo.

Odborníci zdôrazňujú, aké dôležité je nezabúdať na starostlivosť o partnerský vzťah popri deťoch a domácich povinnostiach. Vy ste to za týchto zložitých podmienok dokázali?

Keď boli deti maličké, bolo to oveľa náročnejšie. Skôr sme sa večer porozprávali, pozreli si spolu nejaký film alebo večer posedeli na záhrade.

Neskôr sme si už mohli dovoliť ísť niekam, dovolenkovať chvíľu alebo zmeniť vzduch. Starší sa už vedeli o seba postarať, tak sme si mohli dovoliť ísť von na večeru alebo do divadla. Ale, samozrejme, keď boli deti malé, takto sa to nedalo.

Toto som si uvedomovala, keď sa z nás stávala rodina, že jedno dieťa vám niekto postráži, dve vám niekto postráži, ale keď poviete, že máte osem-deväť detí, tie vám nepostráži nikto.

Keď sme priviedli deti zo sociálky domov, hlboko som sa rozplakala. Ten plač si do dnešného dňa pamätám. Vtedy som si povedala, že môj život sa skončil, síce som nevedela, čo ma čaká, ale vedela som, že to bude veľmi iné, že veľmi ťažko sa bez detí pohnem. Postupne sa to však sformovalo, síce bol môj život iný ako u inej mladej 24-ročnej mamy, ale úplne sa neskončil.

Prečo ste sa tak rozhodli? Vaša životná situácia bola aj bez toho dosť zložitá.

Myslím si, že ak niekto okolo potrebuje pomoc, tak naša prvá reakcia by nemala byť obrátenie pozornosti na seba, ale na človeka, ktorý danú pomoc potrebuje. My sme svoju situáciu asi prežívali ako nezvyčajnú, nie ako zložitú. Zároveň keď sme sa zamysleli a položili si otázku, čo by sme chceli pre svoje deti, ak by sme sa o ne nemohli postarať, odpoveď by bola: chceli by sme, aby našli niekoho, kto to s láskou urobí. 

A tak sme veľmi rýchlo vedeli, čo urobíme. Zdá sa, akoby ľudia niečo, čo je náročné, spájali s pocitom náročné rovná sa zlé. Ja si však myslím, že náročné nutne nerovná sa zlé rozhodnutie. Priam by som povedala ako moja babička, čo nič nestojí, za nič nestojí. 

V rodine Valábkovcov žije aktuálne šesť detí, najmladšia dcérka má tri roky. Ostatné deti sa už osamostatnili. Foto: archív Z. V.

Ako dopadol príbeh detí, ktoré ste si osvojili? 

Najstarší u osvojených bude mať takmer tridsať rokov. S ním sa, bohužiaľ, veľmi nestretávame. Prišiel k nám, keď mal takmer štrnásť rokov, a bol u nás krátko.

V tomto vzťahu ako keby sme nemali príležitosť vybudovať si hlbšie puto. Hovorím to s ľútosťou, že on akoby inklinoval k spôsobu života, z ktorého sme ich trošku vytrhli, tam to veľmi zostalo. Mladší brat má teraz 27 rokov, žije sám s priateľkou. Dcéra má 25 rokov, cez ňu máme vnučku Miu, tiež žije sama.

Dnes silnejú spoločenské diskusie o deľbe práce v domácnosti, mnohé ženy odmietajú, aby hlavná starostlivosť bola len na ich pleciach, a vyžadujú od mužov väčšiu angažovanosť. Ako to funguje u vás?

Rozdeľovanie by tam určite malo byť, je to užitočné, ale nemyslím si, že to má byť priamo medzi mužom a ženou. Vo všeobecnosti by každý mal prispievať svojím kúskom, aby to fungovalo. Snažíme sa v tom vychovávať aj deti, aj rozprávať sa o tom, že je to spoločná práca, je to náš spoločný priestor, v ktorom žijeme.

Ale od začiatku to máme s manželom vyrovnané, že nikto z nás neočakáva, že niečo je iba moja práca. Sú niektoré veci, ktoré ja viem urobiť efektívnejšie a rýchlejšie, a preto sú v mojej réžii, a zase manžel má inú takú oblasť.

Ale napríklad čo sa týka varenia, prania alebo upratovania, tak to robia všetci vrátane detí. Nedelíme to, že toto je ženská práca a toto nie.

Popri deťoch ste ukončili externé štúdium na vysokej škole a začali ďalšie. Ako sa to dá?

Keď som bola mladučká a bola som na materskej s prvou dcérou, po roku som si hovorila, že čo to všetci hovoria, že s deťmi nestíhajú, ja nemám čo robiť, musím si niečo nájsť, lebo sa zbláznim. Hľadala som, čo sa dá študovať externe, a najviac sa mi zapáčila teológia. Rok pred ukončením prišli osvojené deti.

O dva roky som sa prihlásila ešte na špeciálnu pedagogiku. Motiváciou bolo aj to, že tieto deti chodili do špeciálnej školy. Mala som výhrady voči tomu, mali diagnostikované rôzne veci a ja som videla, že je to len sociálna zaostalosť. Vytáčalo ma to a podarilo sa mi dve z troch detí vrátiť naspäť na základnú školu.

Potrebovali ste tento typ vzdelania, aby ste vedeli deťom pomôcť?

Vďaka tomu ma brali úrady vážne, že som v tom kompetentná. Potom som nejaký čas pracovala v štátnej materskej škole. Neskôr manžel hovoril o tom, čo keby sme mali súkromnú škôlku.

Takže tam sú začiatky vašich podnikateľských aktivít?

Štyri roky som viedla súkromnú materskú školu a zrazu som viedla svojich zamestnancov, musíte komunikovať s rodičmi. Moja rola sa veľmi zmenila oproti tomu, čo bolo predtým z pozície učiteľky. Načrtla som tak do oblasti ľudských zdrojov.

Po čase ma jeden známy pozval, že robí koučovací výcvik, či by som nechcela ísť, že sa mu zdá, že by ma to veľmi zaujímalo. Stále som sa ho pýtala, čo to je. Čo si myslíš, že čo to je? A stále mi kládol otázky. Aj som ho upozornila, aby s tým prestal, že mi to lezie na nervy. Až keď som bola na výcviku, pochopila som, prečo mi kládol tie otázky. Pretože celá táto práca je veľa o práci s otázkami.

Zaujalo vás to?

Vtedy som si povedala, že je to naozaj niečo, čo by mohla byť moja cesta. Spája sa to aj s hodnotami, ktoré sú pre mňa dôležité, aj pre nás ako rodinu. V tom čase som riešila problémového najstaršieho chlapca, keď sa začali cigarety, alkohol. Bola som pomerne mladá, mala som 28 rokov a už som čelila veciam, ktorým čelia rodičia oveľa neskôr.

Chodila som po rôznych psychológoch a poradcoch a všetci ku mne pristupovali veľmi nekompetentne. Rozprávali o deťoch, že ony sú ten problém. Dokonca mi jedna psychiatrička povedala, že krv nie je voda, nebojte sa, ony vás raz pozabíjajú. To bolo prvý a posledný raz, čo som tam bola.

V koučingu ste našli cestu, ako s problémovým dieťaťom pracovať?

Tam som zistila, že nie som klient, ale partner, že mám priestor premýšľať o tom trochu inak, že mám možnosť vidieť kontext vecí, ktoré sa mi dejú, a že dokonca som aj ja našla niekoľko možností, ktoré môžem vyskúšať a s čím môžem doma zaexperimentovať. A nebolo to z pozície experta, toto bolo iné, veľmi to ladilo aj s hodnotami, ktoré vyznávam.

Ktoré sú to?

Rešpekt, partnerstvo, je tam vnímanie druhého cez to, že naozaj si s tým vieš poradiť, možno potrebuješ nakopnúť, ale pohľadaj trochu, čo by si na to potreboval, a vtedy som si povedala, že ja sa chcem naozaj koučingu profesionálne venovať. Tam sa to začalo.

Foto: archív Z. V.

Ako laikovi mi nie je jasný rozdiel medzi profesionálnym koučingom a psychologickou pomocou. V čom je to iné?

Psychológ ovláda nejaké konkrétne stratégie správania, ako pomôcť človeku, vie ľuďom vysvetliť, čo sa im deje. Keď sa rozprávame o psychoterapeutických sedeniach, tam je to viac o tom terapeutickom prvku. Pravdepodobne má ten človek niekde nejaké zranenie, ktoré potrebuje liečiť.

V koučovaní je zásadné, že expertom na to, čo sa deje, je samotný klient. Je to viac partnerský prístup. 

Špecializujete sa na nejakú konkrétnu tému?

Túto otázku nám dávajú často. Vychádza to z predpokladu, že kouč znamená tréner. My v zásade pracujeme s vnútorným svetom klienta a je nám jedno, v ktorej téme. 

Pracujeme s výzvami, ktoré ľudia majú. Buď chcú za niečím novým kráčať, alebo chcú od niečoho odísť. Väčšina ľudí chce od niečoho odísť, niečo ich tlačí v topánke a chcú to poriešiť. Vtedy prídu a my pracujeme s ich vnútorným svetom, vyjasňujeme, čo vlastne chcú, kam chcú ísť, od čoho chcú odísť a ako by mala vyzerať nová realita.

Odkiaľ ste čerpali energiu ísť do rizika z hľadiska budúceho zárobku pri takej početnej rodine?

Určite tam svoju rolu zohráva aj viera, sme veriaca rodina, ktorá vieru aj praktizuje. To je to, o čo sa viem vždy vnútorne oprieť, je to môj zdroj energie a nádeje. A tiež mi dodáva silu vedomie, že sme si s manželom vyrovnaní, že nie ja všetko musím niesť na svojich pleciach alebo všetko on, že to máme pomerne vyrovnané.

Jasné, že sú obdobia, keď je toho trošku viac na mne z tých povinností a niekedy zase na ňom, ale vo všeobecnosti je to vyrovnané. Lebo často, keď sa stretávam so ženami, tak sú v ťažkej situácii, ako keby neboli s manželom na jednej vlne.

V západnej spoločnosti sa stáva témou pocit žien, že im deti stopli kariéru a túto prestávku už časom nedobehnú. Máte pocit, že vás vaša veľká rodina v niečom zabrzdila?

Páči sa mi výrok, že keď tvrdíte, že to dokážete, alebo tvrdíte, že to nedokážete, v oboch prípadoch máte pravdu. Tá predikcia, ktorú človek má, je veľmi silná. Ja môžem hovoriť za seba, nemám pocit, že by materstvo bolo pre mňa obmedzujúce.

Jasné, že boli obdobia, keď som sa viac musela venovať deťom a menej to bolo o mojej sebarealizácii. Ale preto, že mne vyhovuje život flexibilný, a preto, že mi vyhovuje život v komunite, kde každý urobí niečo, tak pre mňa rodina nebola niečím, čo zastavilo moju kariéru alebo mi v niečom bránilo. A možno je to tak aj preto, že som nikdy nad tým takto ani neuvažovala.