zipporah

Ktovie, ako je to s rastlinami a ich „správaním“, či dokážu vnímať naše pocity, komunikovať s nami, vypočuť nás, odpovedať na pozdrav, dať si s nami kávu, zmeniť sa na náš obraz, alebo to píšem ako vtip. Mám vyštudovanú fyziológiu rastlín a tak som utvrdená v tom, že niečo také nie je možné. Napriek vedomostiam nevylučujem možnosť rastlinných „snáh“ prekvapiť človeka, veď takisto majú slávne iónové kanály v bunkových a medzibunkových priestoroch. Práve iónové kanály a ich nepretržitá celoživotná prevádzka môžu napríklad za našu pamäť. „Pouhá“ výmena kľúčových katiónov a aniónov v bunkách a mimo nich môže za všetko… áno, „všetko je chémia“ a my sme chodiace chemické monopolné továrne.

Rozprávky (ako aj bájky) sú užitočné pomôcky a psychologické knižky niektoré z nich interpretujú veľmi zaujímavo (Narcismus – vnitřní žalář od Heinz-Petra Röhra, Porozprávam ti od Jorgea Bucaya). Ak nepočítam Fantaghiro, z klasických rozprávok vždy sa mi najviac páčila rozprávka o Šípovej Ruženke, keďže Dievčatko so zápalkami končí tragickejšie. Šípová Ruženka mi príde takisto tragická, lebo spať sto rokov znamená byť sto rokov v base, zmeškať vlastný život a bavíme sa tu o čase, ktorý je pre mňa celoživotným fenoménom. Ďalšou je Peter Pan, opäť príbeh s odkazom na čas, ktorý dokonca spodobňuje krokodíl Tik Tok.

Kde bolo, tam bolo, bola raz hromada chorých lístkov. Pokrývala ich biela jemná pleseň. Napadnuté listy pochádzali z bežného nemeckého obchodného reťazca, vlastne to bola bežne zakúpená ruža, ktorej do mesiaca odpadli všetky ruže a zostali na mňa zízať iba listy. Cez zimu som jej strihla listy a dúfala, že bude zdravá. Nie, bola chorá a pleseň sa držala listov a kýptikov listov tak silno, ako mňa sa držia nie najpríjemnejšie pocity. Kliešte vyciciavajúce energiu. Nikdy sa mi nestalo, aby znovu zakvitla bytová ruža vypestovaná v ktovieakých podmienkach, naopak spoľahlivo odišla celá. Nuž, ako som sa vrátila zo Srí Lanky, o okno sa opierala veľká ružová ruža. Napriek tomu, že je napadnutá a listy sú choré, v tejto chorobe vykvitla tučná najružovejšia ruža ruží. Po vyše troch mesiacoch… Za tri týždne môjho šťastného trávenia času s úžasnými ľuďmi, pri ktorých som mala pocit, že som dobre pohnojená srílanskou stravou, zavlažovaná mliekom Kotmale, pestovaná zážitkami, milovaná a chránená. A za to všetko som bola nesmierne vďačná… Chorobu máme s ružou podobnú, myslím, že aj vo mne je okrem dobre fungujúcich iónových kanálov akási pleseň. Plesnivá som ako Šípová Ruženka, pavučinu bežne zo seba stieram, pavučinu mám už aj v mozgu. Strhávam ju z neurónov a spomínam na svoje zážitky z paliatívnej starostlivosti, keď si čítam o budhistickom výklade smrti, ktorá môže znamenať náramne veľké dobrodružstvo! (Peter Pan)

Rozkvitnutá ruža vo vlastnej chorobe nie je jediným zaujímavým príbehom, ktorý sa mi stal v pestovateľskej kariére. Ako to s rastlinami v skutočnosti je a do akej mieri môžu odrážať náš život, prístup k životu, našu povahu, to je občas aj pre mňa záhada.

Nevďačnosť je prirodzená ako burina. Vďačnosť je ako ruža. Je potrebné ju hnojiť, zavlažovať, pestovať, milovať a chrániť. (D. Carnegie, Buddhismus II)