Veľkolepé dielo Antonína Dvořáka Stabat mater, op. 58 je pravidelnou súčasťou veľkonočného koncertného repertoáru v Čechách. Na Slovensku sa v až takej frekvencii neobjavuje, no o to vzácnejšie bolo opätovné stretnutie s týmto sugestívnym opusom. V podaní Slovenskej filharmónie, Slovenského filharmonického zboru a kvarteta sólistov predstavovalo zároveň príspevok k Roku českej hudby.
Báseň františkánskeho mnícha z 13. storočia, opisujúca utrpenie Kristovej matky pod krížom, na ktorom umiera jej syn, sa stala podkladom pre stovky hudobných spracovaní. Počnúc 16. storočím podnes. Genéza zrodu Stabat mater od Antonína Dvořáka a premena partitúry do definitívneho tvaru s opusovým číslom 58, sú úzko späté so skladateľovým útrpným rodinným osudom.
Pôvodná verzia z roku 1876 vznikla ako reakcia na smrť Dvořákovej dcéry Josefy v podobe intímne a emocionálne hĺbavého diela pre klavír, vokálne kvarteto a komorný zbor. Po skone svojich dvoch ďalších detí (v priebehu necelého mesiaca v roku 1877) sa 36-ročný skladateľ vrátil k rukopisu, zinštrumentoval ho a rozšíril o tri čísla. Mimochodom, o obnovu pôvodného tvaru sa zaslúžil český muzikológ a skladateľ Miroslav Srnka a na CD vyšla v Edícii Bärenreiter Praha v roku 2008. Tenorový part spieva, podobne ako v aktuálnom naštudovaní Slovenskej filharmónie, slovenský svetobežník Pavol Bršlík.
V dvojici veľkonočných koncertov v rámci cyklu AB (piatkový termín nahradil stredajší 27. 4. 2024, ku ktorému sa viaže recenzia) zaznelo Dvořákovo oratórium v naštudovaní slovenského dirigenta, absolventa Janáčkovej JAMU v Brne a v súčasnosti stáleho dirigenta tamojšej Opery Národného divadla, Ondreja Olosa. Považujem ho za veľký osobný úspech umelca, ktorý sa za dirigentským pultom Slovenskej filharmónie objavuje zriedka (škoda, že životopisy v bulletine nie sú aktualizované, čo by mala inštitúcia vo vlastnom záujme zmeniť), no treba s ním v budúcnosti rátať.
Rozsiahlu partitúru vystaval s rovnakou presnosťou v monumentálnych a gradačných bodoch, ako aj tklivých, emotívnych a bolestivý obsah odrážajúcich miestach. Desať čísel, skladateľom komponovaných skôr v pomalších hladinách, kde až sedem je v tempe andante s rôznymi prívlastkami a ďalšie tri v largo, resp. larghetto, dostalo plastický výsledný tvar so zreteľnými kontrastmi. Dirigent ich kreoval nanášaním diferencovaných dynamických vrstiev a so zreteľom na neprekrývanie hlasov sólistov. Pritom orchestrálne a zborové časti zvádzajú k predimenzovanému zvuku. Ondrej Olos, už s nemalými skúsenosťami z opery, bol z tohto hľadiska obozretný.
Stabat mater z pera hlboko veriaceho Antonína Dvořáka má silný duchovný náboj, zrkadliaci paralelne s primárnou biblickou témou, autorovo osobné utrpenie. Úplne inú, viac opernú poetiku, má prekrásne rovnomenné dielo z pera Gioachina Rossiniho. V koncepcii s eleganciou gest dirigujúceho Ondreja Olosa dostalo vnímavú, do hĺbky hudby, resp. prepojenia hudby a biblického textového posolstva, skĺbenú formu.
Dvořákovský esprit, hoci ide o dielo z mladšej až strednej tvorivej periódy autora (pokiaľ premiéru orchestrálnej verzie chceme umiestniť na časovej osi, tak z operného hľadiska sa nachádzame medzi Wandou a Dimitrijom, v symfóniách medzi piatou a šiestou), z nej vyžaruje celkom zreteľne.
Hypotetickou otázkou môže byť, či Stabat mater, vzhľadom na primárne náboženskú tematiku, vníma veriaca a ateistická časť populácie cez totožnú prizmu. Nazdávam sa, že pokiaľ dielo osloví poslucháča ako celok, ako komplex duchovna a ľudskosti, ako skladba písaná majstrovským perom, s mimoriadnou nápaditosťou melodiky, inštrumentácie a spracovania motívov, tak percepčné rozdiely určite nebudú.
K interpretácii. Je to už skôr opakovanie veľakrát vysloveného hodnotiaceho názoru, že Slovenský filharmonický zbor, opäť pripravený Janom Rozehnalom, má dispozície bezchybne zvládnuť akúkoľvek úlohu. Spektrum farieb, ktorými sa prezentuje, dáva vyvážený a jednoliaty celok. Veľký part v Stabat mater vymodeloval v širokej škále dynamických odtieňov, plne v intenciách dirigenta. A samozrejme partitúry.
Kvartetu sólistov nadelil Antonín Dvořák približne rovnocenné a rozhodne nie ľahké príležitosti. Sopránový part predniesla Eva Hornyáková. Nerád by som vnášal do hodnotenia jej výkonu súkromný faktor, no pomerne krátky čas od pôrodu umelkyni celkom neumožnil dosiahnuť svoj štandard. Pôsobila trocha nevyvážene, nie každý tón vo vysokej polohe znel bezpečne (najpôsobivejší bol v piane) a hĺbkam zavše chýbala farebná plnosť.
Ani u mezzosopranistky Jany Kurucovej nejde o prvé stretnutie s týmto dielom. Do partu vložila vrúcnosť a lesk svojho hlasu, citlivo formovala výraz a dynamiku (v oboch aspektoch ladili hlasy dámskej zostavy), bola technicky a štýlovo istá, intonačne precízna.
Tenor Pavla Bršlíka nadobúda citeľne dramatickejší charakter a postupne mieri k nemu zodpovedajúcemu repertoáru, akým je Mozartov Idomeneo (Mníchovský festival 2024) a v budúcej sezóne dokonca avizovaný Wagnerov Lohengrin (Semperova opera Drážďany). Part poňal pevným a prierazným tónom s bronzovým leskom, ale s nemenšou dávkou emócií stvárnil aj lyrickejšie pasáže.
Brniansky basbarytonista David Szendiuch viedol tón štíhlo v celom rozsahu. Síce tmavšie a sýtejšie hĺbky nie sú mu celkom prirodzené, v ostatných polohách bol štýlový a vokálne kultivovaný.
Dvořákova Stabat mater bola nielen dramaturgickým, ale aj výkonnostným obohatením bratislavského hudobného života tesne pred Veľkou nocou. Stredajšie publikum prijalo koncert s vďakou a úprimným aplauzom ocenilo všetkých zúčastnených.
Autor: Pavel Unger
písané z koncertu 27. 3. 2024
Veľkonočný koncert Slovenské filharmónie
Koncertná sieň SF, Bratislava
27. a 28. marca 2024
Ondrej Olos, dirigent
Jan Rozehnal, zbormajster
Eva Hornyáková, soprán
Jana Kurucová, mezzosoprán
Pavol Bršlík, tenor
David Szendiuch, bas
Slovenská filharmónia
Slovenský filharmonický zbor
Antonín Dvořák: Stabat Mater, op. 58
Pridajte komentár
Prepáčte, ale pred zanechaním komentára sa musíte prihlásiť/registrovať.