Večer na poschodí
Na každom poschodí dvanásť buniek. V jednej bunke dve izby , a tam osem postelí. V chodbe jeden záchod a sprchy pre osem detí v jednej z buniek. Na jednom poschodí jeden televízor a klubovňa pre chlapcov. Na dolnom poschodí dievčatá a rozloženie poschodia rovnaké. Izby boli rozložené podľa skupín. Skupiny sa delili na ročníky a to od najmenšej skupiny, po najstarší ročník. Okrem najmenších sme mali ešte aj skupiny mentálne postihnutých najmenších detí , ktoré boli samostatné , no delili sa na predné izby v chodbe. Predné prvé bunky, patrili dve bunky mentálne postihnutím najmenším deťom , a tie stredné už pre stredne staré deti. Koniec chodby patril už len deviatakom základnej školy. Na každom poschodí boli tieto deti rozdelené rovnomerne.
Náš režim bol náročný každé jedno ráno, pretože sa stalo že sme sa nevedeli vyspať poriadne a to z dôvodu, že sme stále počuli krik , nárek a aj plač z prvých buniek, akurát z buniek tých postihnutých detí. Pokiaľ sa nás to netýkalo nejako, vôbec sme to neriešili , pretože podľa nočnej vychovávateľky sme museli byť na svojich izbách ticho, bez toho aby sme sa rozprávali na izbách alebo z postele vstali . Bolo to v skratke neprípustné. Nočné vychovávateľky vždy chodili potajomky na kontroly , a keď začuli že sa čo i len ,,po šušky“ rozprávame z postele, tak zažala svetlo a nakričala na nás riadne s vyhrážkou , že ak ešte raz bude počuť že sa rozprávame, tak si pôjdeme kľaknúť na chodbu. To bola úplne bežná vyhrážka , ktorú sme sa naučili pamätať si ako pravidlo. Keby nás vychovávateľka zobudila aj o pol noci, toto pravidlo sme museli vedieť !
Jedného večera, sme začuli strašný hluk z predných izieb mentálne postihnutých detí , ktorý bol intenzívny a nevedeli sme na základe toho kriku a plaču zaspať. Tak som sa odhodlal s riskom, že si prejdem telesným trestom s vedomím , že si ho odkrútim a teda sa mi bude asi aj lepšie spať , keď sa unavím na tej chladnej chodbe. (tento telesný trest sme celkom sa priznám zneužívali, lebo bol najmenej bolestivý. Horší bol, keď nás vešiakmi a remeňmi vychovávateľky mlátili a potom dali kľačať na chladnú chodbu. Bolo to buď, alebo. Buď nás dajú len kľačať , alebo nás aj zbijú. To sme tak nejak šli na risk).
Šiel som po chodbe a každým jedným krokom bol ten krik hlasnejší a hlasnejší až som sa dostal medzi dvere a úprimne ma zaujímalo , čo sa tam deje. Stál som medzi dverami a všimol som si, ako jeden starší žiak o tri ročníky vyššie ako ja , drží mentálne postihnutého nahého chlapca na posteli pevne ako na zveráku , a vychovávateľka nad posteľou drží s úsmevom na tvári remeň pevne v rukách a niekoľkými švihmi zasahuje tvár, hruď a chodidlá. Okamžite som sa vystrašený otočil a utekal bezhlavo v šoku na svoju posteľ , kde som sa ešte asi hodinu triasol. Ten strach a pocit ktorý ma ovládol , bol nekonečný a o to silnejší , že som si v tej chvíli nebol istý, či som nebol náhodou odhalený. Nebol som. Možno ma tam hore niekto ochraňoval, alebo som mal z pekla šťastie. Ležal som na posteli vytrasený a vnímal som, ako krik toho dieťaťa ustupuje a potom som od strachu len jednoducho zaspal. Ja skutočne neviem , čo sa odohrávalo keď sme aj po iné dni spali ako drevá. Neviem. Ja som už len krik a plač občas počul, no neodvážil som sa vstať a znova sa na tento horor pozrieť. Bola to pre mňa nočná mora, ktorá ma so strachom každý večer prenasledovala ešte veľmi dlho.
