Prijať diagnózu bipolárnej poruchy jej trvalo niekoľko rokov Nechcela som prísť o mánie, bála som sa, že prídem o kreativitu

Tereza Tomáštíková má niečo cez tridsať, žije v Olomouci a venuje sa umeleckej maľbe. Keď mala 19 rokov, začala si všímať, že s ňou niečo nie je v poriadku, až o niekoľko rokov však navštívila lekára a bola jej diagnostikovaná bipolárna porucha. 

Lieky však začala brať až po veľkej hádke s manželom. Ako hovorí v rozhovore, „keď som v tom bola, hovorila som si, že to nie je také hrozné, už som si na tie výkyvy zvykla. Až keď som brala lieky a bola som upokojená, som si uvedomila, aké zlé tie epizódy boli“.

Zhovárali sme sa o tom, ako sa porucha prejavuje v jej živote, aj o tom, prečo začiatkom tohto roka skončila v nemocnici a aká bola pre ňu skúsenosť z psychiatrického oddelenia.

Ako ste sa dostali k svojej diagnóze? Kedy ste si všimli, že niečo nie je v poriadku? 

Diagnózu som dostala až v 23 rokoch, ale prvé príznaky mi začali zhruba v 19 rokoch. V 20 rokoch, keď sa tie výkyvy stále opakovali, mi napadlo, že by mohlo ísť o bipolárnu poruchu. Vždy som sa zaujímala o psychológiu, ale nechápala som veľmi, aké ťažké a veľké môžu tie výkyvy byť.

Najprv som si myslela, že preháňam, ale potom som mala veľmi ťažké depresívne epizódy aj hypománie, čo je vlastne slabšia mánia, a veľmi ma to vyčerpávalo. Mala som problém vyjsť z bytu, vydržať v práci, mala som stále úzkosti, panické ataky.

Kedy ste vyhľadali lekára?

Bolo to v lete v roku 2016, išla som tam s tým, že mám asi depresiu, ale psychiatrička hneď odhadla, že by mohlo ísť o bipolárnu poruchu. Pýtala sa ma, čo sa dialo, keď som v depresii nebola, a ja som jej hovorila o tom, ako som jazdila po výstavách, mala som tri veľké akcie týždenne, nebola som schopná sa zastaviť, bola som veľmi produktívna. Preto jej napadlo, že by to mohla byť bipolárna porucha, ale potvrdilo sa to, až keď som tam pravidelne chodila a lekárka videla, ako sa to u mňa z mesiaca na mesiac mení.

Bol pre vás problém prijať túto diagnózu?

Ja som veľmi hrdá a bolo teda pre mňa ťažké priznať si to. Mala som bezproblémové detstvo, nemala som žiadne traumy, tak mi ani nenapadlo, že by som mohla mať nejaké psychické problémy.

Pre mňa bol problém prijať už iba to, že mám depresiu. Niekoľko rokov som si myslela, že preháňam, že som si to vsugerovala. S bipolárnou poruchou to bolo ešte ťažšie, pretože depresia sa dá možno vyliečiť, časom prejde, ale bipolárna porucha je na celý život.

Keď som v tom bola, hovorila som si, že to nie je také hrozné, už som si na tie výkyvy zvykla. Až keď som brala lieky a bola som upokojená, som si uvedomila, aké zlé tie epizódy boli. Ale diagnózu som odmietala asi tri roky. Chodila som na psychiatriu, no lieky som začala brať, až keď som mala 26 rokov.

Mysleli ste si najprv, že to zvládnete sama, že keď budete zdravo žiť, športovať, že to dostanete pod kontrolu bez liekov?

Áno, bolo to tak. V tom čase som už bola so svojím terajším manželom a obaja sme to zo začiatku brali tak, že to zvládnem bez liekov, že on mi pomôže, že to nemôže byť také hrozné.

Vrátila som sa domov a povedala som manželovi, že to vzdávam, že začnem brať lieky.

Ale potom sa tie manické a depresívne epizódy skrátili a bolo veľmi vyčerpávajúce medzi nimi pendlovať. V mánii sme sa kvôli niečomu pohádali a ja som jednoducho odišla von, išla som niekam na pivo. V bare som plakala pri pive a tam som si povedala, že je to ako na horskej dráhe a už to nezvládam.

Vrátila som sa domov a povedala som manželovi, že to vzdávam, že začnem brať lieky, že nevidím iné východisko, pretože ak by som pokračovala takto ďalej, skončím zle.

Ako brali vašu diagnózu ľudia vo vašom okolí?

Zo začiatku to zľahčovali. Keď som mala depresívne obdobia, nevideli ma, pretože počas nich som bola zatvorená v izbe a nevychádzala som von. Dosť som to vtedy riešila alkoholom. Nebolo mi dobre, ale išla som s kamarátmi von, aby to vyzeralo, že mi je dobre. Keď som si dala pár pív, utlmilo to tie najhoršie symptómy.

Keď ma videli v hypománii, ja totiž nemám úplne silné mánie, vyzeralo to tak, že mám dobrú náladu.

Čo znamená mať mániu alebo vo vašom prípade hypomániu? Ako to mení vaše správanie?

To, čo odlišuje depresiu a bipolárnu poruchu, sú práve mánie. Dôležité je rozpoznať to, aký má človek temperament v normálnom stave, keď sa nič nedeje. A aká je tá zmena, ktorá nezodpovedá osobnosti daného človeka.

Človek začne veľmi riskovať, míňať peniaze, niektorí ľudia sú promiskuitní, majú posunuté hranice. Sú zrýchlení, napríklad viac pijú alkohol, majú sklony k perfekcionizmu a produktivite. Začínajú x nových projektov, ktoré im predtým ani nenapadli.

Keď som mala hypomániu a bola som veselá, veľa ľudí si myslelo, že beriem nejaké drogy. Pýtali sa ma, čo som si zobrala, a ja som im hovorila, že mám iba dobrú náladu z maľovania a z toho, ako sa rozbiehajú moje projekty.

O bipolárnej poruche sa zvykne hovoriť, že život s ňou je ako život na kolotoči. Raz je človek hore, potom dole. V jednom zo svojich videí však hovoríte, že hypomániu mávate dvakrát do roka. Vyzerá to teda stabilnejšie, nie je to zmena nálad v priebehu jedného dňa.

Pred tým, ako som začala brať lieky, som mávala depresie asi osem mesiacov v roku. Ale keď som začala brať lieky, tieto obdobia sa skrátili a mám depresiu vždy v novembri a decembri, potom mám nejaký čas bezpríznakové obdobie. Potom mi nejaká nadmerná aktivita alebo viac stresu vyvolá hypomániu. Začnem mať rýchle tempo a to potom prepína do hypománie. 

Ale ako som hovorila, mám ich slabšie, takže pre ľudí nie sú až také rušivé, pretože ľudia v mánii bývajú až neznesiteľní, sú strašne zrýchlení a veľmi to škodí vzťahom. 

Ja mávam hypománie, to je o tom, že som produktívnejšia, zrýchlená, všetko hovorím bez rozmyslu. Trvá to mesiac, dva, zvyknem ju mávať na jar, keď je vonku pekne. Potom ju utlmím liekmi. V lete zvykne prísť opäť depresia a zasa na jeseň mám hypomániu.

Ako vyzerali vaše hypománie pred tým, ako ste začali brať lieky?

Počas hypománie človek v sebe cíti energiu, ja som napríklad spala štyri hodiny, zobudila som sa o šiestej ráno, začala som upratovať celý byt, postarala som sa o malého syna, do toho som maľovala a tak. 

A okolo desiatej doobeda som si uvedomila, že som nemala ani kávu, ktorú normálne potrebujem hneď ako prvú vec ráno. Počas jednej hypománie som mala dve práce, myslela som si, že zvládnem úplne všetko, brala som každú príležitosť. Od rána do štvrtej som pracovala v obchode s oblečením a potom som išla do druhej ráno pracovať do baru. A ráno som zasa skoro vstávala.

Potom som však spadla do depresie a už som nezvládala ani jednu prácu.

Ide o veľký prepad.

Áno, počas mánie môže mať človek premrštené sebavedomie, môže mať až grandiózne myšlienky, myslieť si, že zvláda viac ako ostatní, že nie je nič, čo by nezvládol. 

V depresii si potom človek spomína na mániu a na to, čo všetko počas nej dokázal.

V depresii si potom človek spomína na mániu a na to, čo všetko počas nej dokázal. A zrazu musí čeliť tomu, že zrazu nezvládne vôbec nič, nemôže normálne fungovať. Tieto výkyvy sú veľmi zlé na psychiku. Ak by som si mala vybrať medzi životom v depresii alebo v hypománii, vybrala by som si hypomániu.

V jednom videu ste hovorili, že ľudia s bipolárnou poruchou sa niekedy vyhýbajú liečbe, pretože nechcú prísť o obdobia mánie. Mali ste takýto pocit aj vy?

Áno, bola som rovnaká. Dlho som nechcela brať lieky práve kvôli hypománii. Tvrdila som síce, že bipolárnu poruchu nemám, ale v skutočnosti som si všimla, že som mávala hypománie.

A nechcela som o ne prísť obzvlášť kvôli tomu, že mám kreatívne sklony. O bipolárnej poruche sa hovorí, že je to choroba slávnych, pretože majú viac kreativity. Ale neviem, či je to o tom, že jej majú viac, alebo skôr o tom, že človek začína viacero projektov, a teda dôjde ku kreatívnej činnosti. 

Ale bála som sa, že keď prídem o hypomániu, tak už nebudem mať svoj talent, naozaj som si myslela, že už nebudem maľovať tak dobre, že sa už nebudem posúvať ďalej.

Talent ste si teda spájali s hypomániou.

Áno, ale nebolo to v skutočnosti o talente. V hypománii som si iba trúfala na veci, na ktoré by som si inak netrúfla. Kvôli tomu som si to nechcela priznať. Počas hypománie mi bolo naozaj dobre, človek má veľmi euforické stavy, a všimla som si, že to je moja výhoda oproti ľuďom, ktorí tieto stavy nemajú.

FOTO: Postoj/Kristína Votrubová

Nakoniec ste sa však rozhodli brať lieky. Mali ste pocit, že vás zmenili?

Bála som sa, že prídem o svoju charizmu, pretože počas mánie je človek aj otvorenejší. Nevedela som, či je to súčasťou mojej osobnosti alebo je to iba o tých manických stavoch.

Aj keď som brala lieky už niekoľko mesiacov, pochybovala som o tom, či som urobila správne, či ich do seba nedávam zbytočne. Ale potom začali zaberať a zrazu som mala bezpríznakové obdobia a bola som v pokoji. A po veľmi dlhom čase som zažila obdobie, počas ktorého som nebola vyčerpaná ani zrýchlená. 

Časom som prestala vyhľadávať mánie a začal ma baviť môj prirodzený stav. A veľmi ma to nezmenilo. Akurát som menej sebadeštruktívna a možno menej rušivá pre svoje okolie. 

V nedávnom videu ste hovorili o tom, že ste museli byť prvýkrát hospitalizovaná. Aký to bol zážitok? Mnoho ľudí má z hospitalizácie na psychiatrickom oddelení hrôzu.

Je to strašiak pre všetkých, ale určite je to o prístupe človeka. Ja som bola ten typ, čo doktorov poslúchal, pretože som videla, že to funguje, takže spolupráca so mnou bola počas hospitalizácie jednoduchšia, možno aj preto som mala pozitívnejšiu skúsenosť.

V nemocnici je to o tom, že dostanete medikáciu, postarajú sa o vás, môžete odpočívať, čo v normálnom živote veľmi nejde.

Nechala som sa kvôli depresívnej epizóde hospitalizovať, pretože som mala problém doma fungovať, narušovalo to všetko, nemala som pomaly inú možnosť. Potrebovala som sa z toho dostať čo najrýchlejšie. V nemocnici je to o tom, že dostanete medikáciu, postarajú sa o vás, môžete odpočívať, čo v normálnom živote veľmi nejde.

Depresívne obdobia ste mali už predtým, prečo prišla hospitalizácia práve teraz?

Mala som opäť svoju novembrovú, decembrovú depresiu, ktorá býva horšia ako tá letná. Treba však povedať, že je tiež rozdiel, pokiaľ sa človek dostane na akútne oddelenie, kde sa ľudia dostanú kvôli psychóze či pokusu o samovraždu.

Ale keďže som to odhadla skôr a zatiaľ som nemala také vyhrotené symptómy, že by som riešila samovraždu, tak som išla na doliečovacie oddelenie a tam to už nie je také desivé, pretože sú tam viac-menej stabilizovaní pacienti.

Ako dlho ste tam boli?

Iba tri týždne, väčšinou si tam ľudí nenechávajú tak dlho. Je to o tom, že sa dostanú z toho najhoršieho a potom ich zasa pošlú do sveta. Prvý týždeň bol symptomaticky najhorší, počas druhého som sa bála ísť von a počas toho tretieho som sa už tešila domov, potrebovala som znova naštartovať svoj život. 

Taktiež hovoríte o tom, že okrem liekov je dôležité vedieť manažovať svoj život tak, aby sa minimalizovali príznaky. Môžete teda ovplyvniť, či sa vám rozvinie hypománia?

To, že prichádza mánia, vedia vyhodnotiť skôr ľudia okolo mňa, ja si to vždy všimnem ako posledná. Keď som sa neliečila, nechávala som to len tak plynúť. Teraz keď vidím, že to prichádza, môžem napísať lekárovi, ktorý mi pridá alebo odoberie nejaké lieky.

Ale čo sa týka životosprávy, fakt záleží na pacientovi. Ja sa snažím uzemňovať. Keď vstanem a začnem robiť milión vecí, potom viem, že poobede budem už unavená, tak si naplánujem aj nejaký oddych, idem sa prejsť von.   

Vy o svojom ochorení hovoríte verejne, máte YouTubový kanál a dávate sa tak do zraniteľnej pozície. Prečo ste sa rozhodli vyjsť takto s kožou na trh?

Začínala som v období, keď som si zvykala na lieky, bolo to v čase, keď som prijímala svoju diagnózu, keď som si priznala, že je to fakt. Začala som si o tej chorobe viac čítať, pozerala som sa na dokumenty, rôzne štatistiky a uvedomila som si, ako málo ľudia o tejto chorobe vedia. Mnohí si myslia, že je to nejaká náladovosť, že sa to mení z hodiny na hodinu, čo nie je pravda.

Ešte keď som sa neliečila, tak som niečo takéto potrebovala, ale nebolo toho toľko. Robila som to so zámerom pomôcť, aby ľudia mohli nájsť svoju diagnózu. Ja som ľutovala, že som si to priznala tak neskoro, a keby som mala potrebné informácie skôr, tak by som sa začala skôr liečiť a neničilo by mi to tak život.

Povedali by ste, že vám bipolárna porucha priniesla aj niečo pozitívne?

Určite áno, už toľko neriešim normálne, všedné problémy. Teda, samozrejme, riešim životné problémy, ale je to omnoho jednoduchšie. Všetky normálne životné problémy majú nejaké riešenie. Mánie a depresie neovládam, takže si v každodennom živote asi viac vážim maličkosti a všedný život. Som zvyknutá na extrémy, na ktoré normálni ľudia možno ani nenarazia. Určite si myslím, že ma to zocelilo.

Vidíte, že vám to pomáha aj v kreatívnom procese?

Áno, tú intenzitu určite používam ako zdroj inšpirácie. Námety na obrazy vymýšľam tak v depresii, ako v bezpríznakovom období, ako aj počas mánie. Nepovedala by som, že som v mánii kreatívnejšia, skôr sa dokopem k tomu, aby som veci urobila. Mám väčšiu odvahu zobrať si napríklad väčšie plátno, neprokrastinujem. Ale tie traumatické skúsenosti a flashbacky ma vedú k tomu, že to musím zo seba nejako dostať, a kreativita je v tomto najjednoduchšia.

Máte rodinu, svoju tvorbu, svoj život. Povedali by ste, že sa dá s touto chorobou žiť bežný život?

Určite záleží na tom, či je človek otvorený liečbe. Odporučila by som lieky aj terapiu. Myslím si, že ak človek nejakým spôsobom dostane veci pod kontrolu, tak môže žiť normálny život. Väčšina ľudí s bipolárnou poruchou, ktorí sú aj viackrát hospitalizovaní, má nárok na invalidný dôchodok, pretože je to naozaj ťažká diagnóza. 

Ja pracujem na zákazky, robím z domu, a povedala by som, že žijem úplne normálne. Robím to tak, že sa snažím pracovať čo najviac v bezpríznakovom období, snažím sa nadrobiť si veci. Človek si na ten kolotoč zvykne a snaží sa s ním normálne fungovať. Ale je to o neustálom kontrolovaní.