V rokoch 1998 – 2004, v období vstupu SR do NATO, bol stred Európy pokojnejší – až sa mohlo zdať, že štát si má stanoviť iné priority než obranu. Dnešné zábery mŕtvych civilistov a zničených domovov prichádzajúce nielen od východného suseda stavajú ťah vtedajších politikov na aliančnú bránu podporený nespochybniteľnou väčšinou spoločnosti do zásadne iného svetla. Vstup Slovenska do NATO, od ktorého v týchto dňoch uplynulo 20 rokov, pokladáme za jedno z najdôležitejších rozhodnutí v novodobej histórii štátu – a nás, jeho občanov.
Všetci spojenci sú dnes silnejší a je nás v NATO najviac v dejinách. Nie proti niekomu, ale pre nás. Do poistky pre ďalšie generácie konečne investujeme tak, ako máme, a disponujeme najvyspelejšími obrannými plánmi, s dôrazom na slovo „obranné“. Na samite vo Vilniuse v roku 2023 Aliancia predstavila koncept spoločnej obrany každého centimetra spojeneckej pôdy a z 2 percent investícií do obrany sa stalo minimum. Slovensku však ani toto nebude stačiť. Východné krídlo Aliancie, vrátane Slovenska, si vyžaduje národné a aj spoločné investície do ciest, mostov a schopnosti postarať sa o každého, kto by nám prišiel na pomoc v dobe krízy, nebodaj konfliktu. Ochota spojencov nasadzovať svoje životy, aby posilnili našu bezpečnosť, bude závisieť aj od toho, ako si budeme plniť domáce úlohy.
Ešte v decembri 2021 na Slovensku vypukla pre odborníkov len málo pochopiteľná debata, ako zmluva o obrannej spolupráci s USA náš štát pripraví o suverenitu. Ruská agresia voči Ukrajine všetko zmenila. Už v prvých týždňoch roku 2022 sme riešili pozvanie pre takmer 2 000 spojeneckých vojakov a podpora členstva v NATO stúpla na historické maximá. Nielen poloha nás zaradila medzi štáty, ktoré prebiehajúci konflikt ohrozuje najviac. Aj preto pre Slovensko Aliancia vypracovala konkrétne obranné plány. Odvážnou a najmä empatickou politikou voči napadnutej Ukrajine sa Slovensko zaradilo medzi jej najväčších podporovateľov a vyslúžilo si uznanie demokratického sveta. NATO sa však vojensky do konfliktu nezapojilo.
Pri Aliancii treba pripomínať fakt, že všetky rozhodnutia sa prijímajú konsenzom. Krajiny môžu mať ráznejší hlas, pri budovaní konsenzu im ale nepomôže. Samozrejme, hráčom, bez ktorého by Aliancia nevznikla a bez ktorého si iba ťažko predstaviť väčšinu aktivít, sú USA.
Európske usporiadanie po 2. svetovej vojne bolo a je založené na jednoduchom vzťahu ponad Atlantik: vojnou zruinovaná Európa sa zotaví rýchlejšie a komunistickej totalite bývalého sovietskeho spojenca bude čeliť účinnejšie, ak previaže svoju bezpečnosť so Severnou Amerikou. Nie nadarmo prezident F. D. Roosevelt v roku 1940 povedal, že Spojené štáty sa musia stať „arzenálom demokracie“. Pre USA bola prítomnosť na starom kontinente zárukou, že Európania sa nebudú trieštiť, ale urovnávať staré spory a konečne pracovať na mierovom projekte. Ten dnes poznáme pod názvom Európska únia. Kto nechápe túto rovnicu, nemôže pochopiť ani bezalternatívnosť nášho členstva v NATO a EÚ.
NATO, ani náš najväčší spojenec nie sú dokonalí. Dnes si však Slovensko užíva najsilnejšiu jestvujúcu bezpečnostnú poistku. Udržať si ju dokážeme len suverénnou politikou v „diskusiách oslobodzujúcich myseľ“, ktorá bude prispievať ku konsenzu – a to aj v otázkach týkajúcich sa Ukrajiny.
Vzťah najsilnejšieho spojenca k Aliancii sa prispôsoboval času. Paradoxne, boli to USA, ktoré stále vyzývali Európanov, aby postupne vynakladali viac a zmysluplnejšie na svoju obranu. Ak by boli zlomyseľní, na európske majstrovstvo v neefektívnej rozdrobenosti by nereagovali. Vybudovali by si úplnú technologickú prevahu, Európu by ponechali v surovinovej a výrobnej odkázanosti na USA presne tak, ako to robil Sovietsky zväz so svojimi satelitmi. Američania zachádzali v prospech európskej integrácie ďalej, než si chceme pripustiť. Návrat bývalých sovietskych satelitov do demokratickej rodiny národov by bol bez impulzov z USA určite pomalší, a my možno mimo EÚ. USA boli realisticky povzbudzujúce pri takmer všetkých dôležitých rozhodnutiach v Európe. Po príkrych slovách o čiernej diere v roku 2004 tlieskali nášmu vstupu do NATO a EÚ, hoci sme naň neboli tak pripravení ako Švédi alebo Fíni. Dnes prichádzajú s nápadmi, ako modelovať európsku obranu, aby sme neplytvali zdrojmi.
Iste, vidíme a vnímame reči, nálady a trendy u amerických lídrov. Nie vždy sú príjemné a tnú hlbšie, než je nám v pohodlí európskeho záhumienka milé. Američania sa musia pozerať na všetky strany a hlavne na obe nohy svojich záujmov, atlantickú aj tichomorskú. To by sme mali privítať, pretože aj časť našich záujmov leží za hranicami Európy.
Nie, NATO, ani náš najväčší spojenec nie sú dokonalí. Dnes si však Slovensko užíva najsilnejšiu jestvujúcu bezpečnostnú poistku. Udržať si ju dokážeme len suverénnou politikou v „diskusiách oslobodzujúcich myseľ“, ktorá bude prispievať ku konsenzu – a to aj v otázkach týkajúcich sa Ukrajiny.
Igor SLOBODNÍK bol prvým stálym predstaviteľom SR v NATO (2004 – 2008), Radovan JAVORČÍK tento post zastával v rokoch 2017 – 2021, keď ho vystriedal Peter BÁTOR.
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.