Párová terapia Vydala som sa za neveriaceho, manželská jednota nám chýba vo viere i výchove

Žijeme náročnú dobu, preto sme si povedali, že v Postoji vytvoríme bezpečný priestor, kde môžete položiť svoju otázku, keď potrebujete poradiť, nasmerovať alebo zorientovať sa vo svojej životnej situácii. Vybrali sme pre vás dvoch odborníkov na vzťahy, ktorých sa môžete pýtať na to, čo vás v oblasti lásky trápi. Svoje otázky s krátkym opisom svojej životnej situácie môžete poslať na mail parovaterapia@postoj.sk. Vaše anonymné otázky a odpovede odborníkov následne zverejníme v rubrike Párová terapia.

Už 26 rokov žijem v manželstve uzatvorenom v kostole s neveriacim manželom. To, že bol pokrstený a mal prvé sväté prijímanie, nebolo prekážkou, obaja sme to chceli. V čase uzatvorenia manželstva bola moja viera aj láska naivná, manžel bol nepraktizujuci (myslela som, že sa to zmení) a až rokmi prišlo ťažké vytriezvenie, z ktorého sa spamätávam dodnes. Mame síce dve deti, ale manželská jednota nie je v ničom, ani viera, ani výchova, ani celkové fungovanie rodiny nie je jednotné. Už roky sa modlím za obrátenie manžela, jednotu v rodine – ale pokroky sú iba minimálne a mne dochádzajú sily.

Skúšala som psychológa – ten mi poradil, že buď sa s tým mám zmieriť, alebo mám od neho odísť. Na párovú terapiu ho nedostanem. Do civilného rozvodu som nechcela ísť, najskôr som chcela vyskúšať cirkevný súd. Od kňaza som dostala odpoveď, kde som bola doteraz, že keď nemám civilný rozvod, na cirkevnom nedosiahnem nič.

Je mi ľúto, že manžel za celé tie roky bol na svätej spovedi len raz pred dvadsiatimi rokmi pri krste syna. Ani pred sobášom neviem, či bol vyspovedaný, vtedy som to neriešila. Teraz bude mať dcéra birmovku, syn sa chce sobášiť v kostole, ale vždy, keď sa spomenú u nás sviatosti, tak je peklo na zemi. Ako mám ďalej žiť, keď prisahal, že bude deti vychovávať vo viere, a pritom bojuje proti všetkému, čo sa týka viery? 

Milá čitateľka, z Vašich riadkov vnímam, že ste toho v manželstve aj napriek opisovaným ťažkostiam veľmi veľa zvládli. Poďme na tom skúsiť stavať ďalej.

Máte totiž pred sebou v manželstve obdobie, ktoré môže byť novým začiatkom. Deti Vás už tak nepotrebujú a práve vtedy sa rodičia nanovo stávajú partnermi, ktorí si nastavujú fungovanie vo vzťahu viac vo dvojici. Sklamania a bolesti, ktoré za tie roky prirodzene vo vzťahu nastali, je však dobré pred novým začiatkom ošetriť.

Muži idú častejšie do manželstva s predstavou, že žena, ktorú si berú, hádam ostane navždy rovnaká. Naopak, ženy vstupujú do manželstva s domnelou predstavou, že muž po ich boku sa v manželstve zmení, ešte časom dozreje.

Opak je však častou pravdou. Ženy sa vplyvom manželstva a materstva menia pomerne rýchlo fyzicky aj psychicky hneď v úvode manželského vzťahu, zatiaľ čo muži zvyčajne ostávajú dlhšie rovnakí. Skôr sa rýchlejšie vracajú k svojim starým návykom, ak v manželstve nenachádzajú uspokojenie.

Hovorím si, že možno aj vo Vašom vzťahu stojí za to nájsť odpoveď na otázku, o čo vlastne manžel bojuje, ak nechce akceptovať Vašu vieru. Idem v uvažovaní ešte ďalej a pýtam sa: Prečo sa musí snažiť v otázke viery, ktorá pre neho možno ani nie je taká dôležitá, deklarovať svoju pozíciu vo vzťahu? Možno sú vo Vašom vzťahu niekde nenaplnené miesta, ktoré manžel prežíva frustrujúco.

Cieľom je pochopiť, prečo sú postoje Vášho manžela k danému problému také silné. Z toho, čo píšete, ste sa o to určite veľakrát snažili a viete aj to, aké je to ťažké. Ak však chcete pracovať na Vašom manželstve, musíte mu nanovo dávať najavo, že ho beriete takého, aký je. Že sa ho skutočne snažíte pochopiť a prijať to.

Ak sa manželovi nepáči nápad s párovou terapiou, možno pristúpi na bezpečnejší rozhovor s Vami vo dvojici, kde bude vnímať Váš ozajstný záujem o pochopenie bez Vašej snahy vysvetľovať či presviedčať ho. Pomôcť Vám môžu napríklad tieto otázky:

Čo sa ti zdá, že ti v našom manželstve chýba? Čo by si potreboval?

Čo vo vzťahu k téme viery pociťuješ? Zraňujem ťa tu niečím?

Pripomína ti moje správanie v otázke viery niekoho alebo niečo negatívne z tvojej minulosti?

Aké sú tvoje predstavy a priania v tejto oblasti? Ako k tomu môžem podľa teba dopomôcť ja?

Zároveň si uvedomujem, milá čitateľka, že aj Vás iste láme veľa minulých zranení, čo sa, pochopiteľne, prejavuje v postupnom naštrbovaní dôvery vo vzťah i v manžela. Preto ak je to možné, rozprávajte o nich v úprimnom rozhovore aj Vy jemu. 

Ak dokážeme vo vzťahu počúvať, snažíme sa pochopiť a prijať, možno potom skôr dokážeme aj odpustiť a posunúť sa ďalej. Je dôležité aspoň CHCIEŤ odpustiť. Verte mi, že už v tejto dobrej vôli sa veci hýbu. A koniec koncov získate tým vo vzťahu obaja najviac.

Nezabúdajme pritom na fakt, že v každom vzťahu existuje istá paleta nevyriešiteľných problémov, ktoré neustále vedú vzťah do hraničných situácií. Patria medzi ne napríklad otázky sexuality, počtu detí či domácich prác, pričom otázka viery sem určite spadá tiež. Keďže je to problém, ktorý sa bude zrejme ťahať celým manželstvom, je nesmierne potrebné naučiť sa v ňom žiť.

Ak prijmeme fakt, že toto je možno pre náš vzťah práve tá oblasť, kde nevieme už viac urobiť, môžeme sa ešte stále vedome rozhodnúť, ako v tomto môžeme fungovať. Vyhranenie témy do patového konfliktu sa už z predošlých negatívnych skúseností ukázalo ako neefektívne, je podstatné naučiť sa v probléme „korčuľovať“ tak, aby sa viac nevyostroval.

Jednoznačne stojí za pokus vytvoriť vo vzťahu kompromis, v ktorom na jednej strane budú dodržiavané potreby Vášho prežívania viery a na druhej strane budú zohľadnené manželove skryté frustrácie.

Na vymanenie sa z hraničnej situácie je podstatné, aby si manželia otvorene pohovorili, prečo je pre každého z nich príslušný postoj taký dôležitý, ale najmä aby otvorili aj pozadie, ktoré sa za týmto postojom skrýva. Nielenže sa tým otupujú hrany danej problematickej otázky, ale zároveň tým zvýšime pocit blízkosti a spolunáležitosti.

Nezabudnite pritom, že na ukončenie konfliktu nemusíte problém vyriešiť. Ani jeden z vás sa nemusí vzdávať či prehrávať. Cieľom je uznať a hovoriť o probléme bez toho, aby ste sa ďalej zraňovali, a tak nastavili pre danú chvíľu akceptovateľné pravidlá. A chcem zdôrazniť „danú chvíľu“, lebo možno o pár týždňov či mesiacov možno bude treba do rozhovoru vstúpiť opäť a kompromis nanovo upraviť.

A teda aj napriek našej snahe sa môžeme upokojiť v myšlienkach, ktoré nás nútia vyriešiť všetky ťažkosti v manželstve. Jednak nikdy nevieme rozhodnúť za druhého, či ho zmeniť. A zároveň aj v spokojných manželstvách existujú témy, ktoré ostávajú konfliktnými navždy. Podstatným ostáva, či sa s nimi naučíme fungovať v úcte a v snahe vždy nanovo pochopiť toho druhého. Ak totiž máme problém neustále na pamäti a hovoríme o ňom, potom skôr nedovolíme, aby prerástol a ovládol náš vzťah.

Želám Vám do týchto nových manželských dní veľa odhodlania.

Martina Šadláková