Šéf Kinekusu Štefan Súkeník Vieme konkurovať aj silným hráčom. Dôležité je pochopiť, čo zákazník potrebuje

Štefan Súkeník je zakladateľ a riaditeľ siete predajní potrieb pre dom, dielňu a záhradu Kinekus, ktorá na Slovensku funguje od roku 1991 a má v krajine dvanásť predajní.

Pochádza zo siedmich detí a je zároveň otcom siedmich detí.

Rozprávali sme sa o jeho detstve, keď si vysníval, že raz bude mať firmu, o tom, aké boli jeho podnikateľské začiatky, i o tom, ako sa dá s podnikaním skĺbiť nielen veľká rodina, ale aj kresťanské hodnoty.

Hovorili sme tiež, ako môže slovenská firma uspieť v konkurencii väčších svetových hráčov a čo sú hlavné vlastnosti, ktoré by mal mať nádejný podnikateľ.

Je o vás známe, že už ako chlapec ste snívali o tom, že budete mať firmu. To určite nebolo v tej dobe bežné. V akých podmienkach ste prežili detstvo?

Bolo to v roku 1980, súkromné firmy u nás vtedy neexistovali a mnohí sme ani netušili, že také niečo je možné. Som najstarší zo siedmich detí a svoje prvé roky som prežil na hospodárstve u starej mamy v Zbyňove. Bola to dobrá škola života, lebo stará mama bola vdova, starala sa o tri deti a rodinu živila ťažkou prácou na svojom hospodárstve.

Veľmi som si na starej mame vážil, že sa nikdy nesťažovala a to, že ju utláčali, brala ako svoj údel. V čase združstevňovania bola posledná, ktorá nechcela vstúpiť do družstva. Nevedela si predstaviť, z čoho by uživila svoje deti. Následkom odmietnutia vstupu do družstva boli perzekúcie zo strany štátu – predpísanie kontingentov, ktoré prevyšovali samotnú produkciu. Musela odvádzať vysoké čiastky zo svojej úrody štátu. Zemiaky, mäso, mlieko... všetko, čo si dokázala vyrobiť. Napokon, keďže neustále sa zvyšujúce kontingenty nedokázala spĺňať, bola donútená svoje polia odovzdať.

Po odovzdaní už na jej poliach nikto nič nedopestoval. Hoci starkej sa každodennou namáhavou prácou darilo uživiť rodinu na poliach, ktoré boli kamenisté a neúrodné, družstevníkom sa neoplatilo pre neúrodnosť viac ich obrábať.

Pracovali ste na jej hospodárstve aj vy?

Ako štvorročný som dostal na zodpovednosť pásť štyri dospelé kravy a teliatko. No aby mala stará mama pokojné svedomie, vždy ma dala na starosť 80-ročnému pánovi, ktorý pásol iné kravy. Avšak tento pán po krátkom čase obvykle zaspal, a tak som sa musel starať nielen o svoje, ale aj o jeho kravy. Ako sme rástli, prišli sme s kamarátmi na to, že kravy majú rady slanú trávu. Kúpili sme soľ, posolili lúku, kde sa kravy pásli, a my sme sa mohli hrať. Bol som teda od skorého veku zvyknutý na samostatnosť a zodpovednosť za seba aj druhých.

Akú rolu vo vašom detstve mali vaši rodičia?

Naša rodinná situácia nebola jednoduchá. Nemali sme stabilný príjem, naša mama bola invalidná a otec robil na družstve ako traktorista. Vídali sme ho zväčša len po večeroch. Náročné životné podmienky otec úplne nezvládol, dostavili sa problémy s alkoholom, a tak nám financie často chýbali. Mne ako najstaršiemu synovi pripadla ťažká úloha zabezpečiť peniaze pre rodinu.

Bolo to pre mňa ťažké, spomínam si, ako som si nie raz musel ísť požičať peniaze s vedomím, že ich nebudeme vedieť vrátiť. Dozrievalo tak vo mne presvedčenie, že takto nechcem žiť. Vtedy som si vysníval, že raz budem mať firmu s názvom Kinekus, čo je slovo Súkeník odzadu.

Mali ste vtedy aj predstavu, v akej oblasti budete podnikať?

Vedel som, že budem poskytovať služby a bude to niečo všeobecne prospešné. V dedine sme mali obchod s priemyselným tovarom, ktorý bol malý, ale pani vedúca, ktorá tam pracovala, vedela ľuďom zohnať čokoľvek. Obchody v tej dobe boli často prázdne, ale táto pani vedela zaobstarať, čo si ľudia zažiadali.

Mňa to inšpirovalo a skrsla vo mne myšlienka, že aj ja by som chcel mať obchod, ktorý je všeobecne prospešný pre ľudí. Jeho sortiment mal byť taký široký, aby dokázal pokryť to, čo ľudia potrebujú.

Foto: Jakub Lipták/Postoj

Firmu ste nakoniec založili v roku 1991. Aké boli vaše začiatky?

Ako absolvent vysokej školy som najprv nastúpil do fabriky, pričom s manželkou a dvomi malými deťmi sme bývali v malej garsónke s rozlohou 36 metrov štvorcových. Platili sme 1 500 korún nájomné a zarábal som 2 500 korún, potreboval som teda ešte iný príjem.

Začal som popri zamestnaní vyrábať drevené hračky. Bolo to pomerne jednoduché, bolo nás viac, čo sme sa tomu venovali. Hračky od nás kupoval jeden človek, priekupník, ktorý ich vyvážal do Nemecka. Bol to však veľmi tvrdý obchodník a až po prvom roku, keď som podával daňové priznanie, som zistil, že som vo výrobe prerobil viac, ako som zarobil vo fabrike za celý rok.

Ako ste sa od drevených hračiek dostali k založeniu obchodu?

Videl som, že moja výroba neprinášala požadovaný efekt, tak som sa ju ako inžinier snažil zracionalizovať – kúpiť nástroje, ktoré by mi umožňovali vyrábať lacnejšie. Akurát že tieto nástroje nebolo možné kúpiť bežne v obchodoch. Poznal som však jedno výrobné družstvo za Prahou, kde ich vyrábali. Šlo najmä o nadstavce na vŕtačku, vrtáky, pílky a podobné veci.

Spomínal som, že drevené hračky sme vyrábali viacerí. Zariskoval som a vybral som sa priamo do fabriky, aby som spomínané nástroje nakúpil a rozpredal ostatným výrobcom. Prišiel som tam vlakom, s ruksakom na chrbte, a vyšiel som na nich s otázkou, či mi predajú výrobky na faktúru, že peniaze im donesiem neskôr. Pozerali na mňa, či mi preskočilo. Videli ma prvýkrát v živote a bolo im jasné, že ma možno už nikdy neuvidia.

Napriek tomu som ich presvedčil a dali mi tovar za dvadsaťtisíc korún. O dva týždne som im doniesol peniaze. Tak som sa stal ich pravidelným odberateľom.

Ste otcom siedmich detí. Ako sa dá taká veľká rodina skĺbiť s podnikaním?

Bolo to veľmi náročné, lebo za tri roky sme mali prvé tri deti. Vďaka Bohu, že mi poslal manželku, ktorá sa o deti dokázala postarať. Podvedome sme si podelili roly, že ja sa budem starať o firmu a manželka o deti.

S odstupom času však musím povedať, že to nebolo úplne dobré. Nechcel som manželku zaťažovať ďalšími starosťami, lebo ich mala dosť, ale potom sa ukázalo, že nemala prehľad, čo vlastne robím. V ďalších rokoch sa to ukázalo ako nevýhoda.

Nechýbal zasa vám kontakt s deťmi?

Nechodil som na týždňovky, každý večer som bol doma a takisto cez víkendy. Samozrejme, že nejaký kontakt chýbal, keďže som doma nebol cez deň. Všetko, čo chcete dosiahnuť, prináša nejaké obety. Je na človeku, či niečo obetuje a dosiahne cieľ alebo neobetuje a vysnívaný cieľ nedosiahne.

Začiatkom deväťdesiatych rokov bol stále nedostatok niektorých druhov tovarov. Ako sa vám podarilo v čase bez internetu pozháňať rozličné výrobky?

Existovali telefónne zoznamy, pevné linky. Volali sme do firiem, zisťovali sme, čo robia, sledovali sme aj katalógy a výstavy.

No boli vôbec na trhu výrobcovia?

Výrobcovia boli, ale na Slovensku sa vyrábal najmä ťažký priemysel a v Česku ľahký. Okrem ľahkej strojárskej výroby napríklad aj kuchynské potreby, železiarske výrobky a podobne. No väčšina z toho sa ešte v rámci Rady vzájomnej hospodárskej pomoci exportovala do Ruska, na Kubu a všelikde, takže tu veľa nezostalo.

Musel som preto veľa osobne cestovať za výrobcami a presviedčať ich, aby dodávali výrobky našej firme.

Postupom času sa mnohí výrobcovia menili, niektorí pribúdali a iní určite odbúdali. Aký bol vývoj na trhu z hľadiska dodávateľov?

Firmu som budoval s ideou, že budeme pomáhať najmä slovenským a českým výrobcom. Ako išiel vývoj, veľa z nich žiaľ krachovalo. Niečo sa udržalo v ťažkom strojárenstve a automobilovom priemysle, ale tým, že mnohé firmy krachovali, určitý sortiment by nám chýbal. Museli sme teda hľadať v iných krajinách. Chodili sme do Poľska, Rakúska, Maďarska a podobne.

Táto výroba je však často energeticky, materiálovo aj personálne náročná, čiže bola jasná tendencia jej presunu ďalej – do Číny. Koncom deväťdesiatych rokov sme už dovážali aj z takýchto krajín. Nebolo to však preto, že by som ja chcel nahradiť nášho výrobcu, ale preto, že ten výrobca už na trhu nebol. Boli to prípady, keď buď firma takpovediac vymrela, teda ju nemal kto prevziať, alebo ju zlikvidovala konkurencia, s ktorou cenovo nedokázali súperiť.

Foto: Jakub Lipták/Postoj

Tento trend sa síce v malom, ale predsa pomaličky otáča a ľudia sa vracajú k lokálnym výrobkom. Aký je dnes pomer výrobkov zo Slovenska a okolia v porovnaní s čínskymi?

Stále je viac dovozu ako domácej výroby, keďže nie sú dobre nastavené podmienky pre výrobcov. Viac sa podporujú megainvestície, ako napríklad automobilka, než aby sa podporilo niekoľko stoviek drobných lokálnych výrobcov.

Na druhej strane, už si dodávatelia uvedomujú, že mať výrobu na druhom konci sveta nie je praktické, veď na to prišli aj automobilky. Niektorí teda sťahujú výrobu smerom do Európy, lebo je to logisticky výhodnejšie. Spomeňme si, ako sa v roku 2021 v Suezskom prieplave spriečila jedna kontajnerová loď a zrazu sa nedalo dovážať.

Problém však je, že vracanie tejto výroby späť sa mnohokrát deje príliš neskoro. Napríklad sme v Európe mali veľmi dobré porcelánky, ktoré vyrábali riad svetovej kvality. Vzhľadom na vysoké výrobné náklady skrachovali. A až keď všetky zanikli, Európska únia zaviedla tridsaťpäťpercentné clo na dovoz porcelánu. A tak dnes všetci kupujú drahý a menej kvalitný porcelán, lebo ten kvalitný sa už v Únii nevyrába.

Po Nežnej revolúcii k nám postupne začali prichádzať veľké reťazce hypermarketov, ako napríklad dnes už neexistujúci Baumax a následne viaceré ďalšie. Ako sa vám darí konkurovať firmám, ktoré majú predajne neporovnateľne väčšie ako Kinekus?

Poviem to na konkrétnom príklade. Keď sme chceli v roku 2001 otvoriť prvý veľký supermarket domácich potrieb, potreboval som na to získať úver. V Žiline vtedy bolo sedemnásť bánk a až v štrnástej som pochodil. Všetky ostatné mi povedali, že na čo sa tu chcem hrať, keď sem prídu obchodné reťazce s ekonomickou silou väčšou, ako je ekonomika celého Slovenska, tak nemáme šancu prežiť.

No jedna malá česká banka nám úver dala, zrekonštruovali sme jednu halu a spravili z nej predajňu s plochou okolo 800 metrov štvorcových. Zdalo sa nám to obrovské, pýtali sme sa sami seba, čo na takú plochu dáme. Ale potom sme ju postupne zapĺňali regálmi a tovarom, až prešli tri mesiace a nevedeli sme, kam máme dať ďalšie výrobky.

Pomohla nám aj šťastná zhoda okolností. Počas rekonštrukcie sme boli rýchli a podarilo sa nám otvoriť asi o mesiac skôr ako prvý supermarket v Žiline, ktorým bol Kaufland, a v tom čase už bežala jeho reklamná kampaň. Ľudia si to pomýlili a mnohí prišli do Kinekusu hľadať potraviny. My sme vtedy nemali ani poriadne parkovisko, napriek tomu boli všetci nadšení šírkou sortimentu a tým, že sme mali tovar dostupný za normálne ceny. Vďaka tomu sme sa dobre zapísali a položili dobrý základ našej siete obchodov Kinekus.

No predpokladám, že rozmach Baumaxu, Hornbachu a podobných reťazcov vám nepomohol.

Určite nie, hoci sme boli zastabilizovaní. Keď pred časom prišiel poľský Merkury Market a v Žiline kúpil celý areál, kde otvoril obrovskú viacpodlažnú predajňu, pocítili sme to. Veľká reklama odlákala od nás časť ľudí, ale trvalo to asi tri týždne. Potom sa vrátili späť, lebo pochopili, že kultúra veľkých reťazcov je trochu iná.

V čom?

Stávalo sa im, že spravili bombastickú akciu, ale ľudia na to nereagovali. Tie výrobky tu skrátka neboli zavedené a ľudia ich nekupovali. K nám si dokonca chodili robiť prieskum agenti z týchto iných reťazcov, aby videli, čo predávame, a potom o pár mesiacov som videl tie isté výrobky aj v ich akciách.

Keď nakupuje reťazec, ktorý nemá desať predajní, ale stovky či tisícky, nakupuje za celkom iných podmienok ako my a dokáže dosiahnuť ešte lepšiu cenu pre zákazníka. Na druhej strane, aj oni potrebujú mať maržu a zisk, preto to robia tak, že zlacnia pár výrobkov, ktoré dajú do akcie, a ponúkajú ich za cenu, kam sa my nevieme dostať. No keby sme si spravili širší nákupný kôš, celkovo je ich tovar cenovo vyššie postavený a zákazník tam zaplatí viac ako u nás.

Vidím to aj podľa toho, že my máme v nedeľu zatvorené a v pondelok u nás na predajni často počujem šomrať zákazníkov, ako čosi v nedeľu kúpili u konkurencie oveľa drahšie, než to vidia u nás.

Okrem toho, darí sa nám konkurovať nielen cenovo, ale aj službami. Vychovávame si svojich ľudí, aby dokázali zákazníkovi poradiť. Dôležité je nielen predať, ale najmä pochopiť, čo zákazník potrebuje, keďže často ani on nie je zorientovaný a nevie, aký výrobok presne potrebuje na svoj problém. Obrovské hypermarkety majú nevýhodu, že predavači často nepoznajú svoje výrobky detailne a niekedy nevedia presne povedať, ako čo používať.

Väčšina z vašich predajní je v nedeľu zatvorená, ale niektoré nie. Prečo?

Ja som všetkými desiatimi za zatvorené obchody v nedeľu, ale nie vždy sa to dá. Ak chceme mať predajňu v prenajatých priestoroch obchodného centra, nemáme šancu v nedeľu zavrieť, proste taká zmluva sa nedá vyrokovať. Preto tam musíme mať otvorené aj v nedeľu. Tým centrám to totiž umožňuje účtovať vyššie nájomné.

Keď máte tú možnosť a chcete mať v nedeľu zatvorené, nesmiete začať počítať straty. Ak to budete robiť, skutočne dostanete záporné čísla, lebo ľudia sú nastavení tak, že v nedeľu majú čas a chodia po obchodoch.

Kinekus v obchodom centre v bratislavských Vajnoroch. Foto: Jakub Lipták/Postoj

Bolo by podľa vás riešením, ak by v nedeľu zavreli všetci?

Jasné, som rozhodne za to, aby sa to legislatívne podporilo. Vydržali sme tak do revolúcie, v niektorých krajinách na Západe je stále v nedeľu zatvorené. Ľudia by si zvykli, že treba nakúpiť cez týždeň alebo v sobotu. V takom prípade by ani pre predajcov nenastávali straty.

Nie je trochu problém aj na strane slovenských podnikateľov v maloobchode, ktorí často majú otvorené iba cez pracovné dni od ôsmej ráno do štvrtej poobede, pričom ešte počas obeda na polhodinu zavrú? Bežný zamestnanec tak ani nemá kedy do takéhoto obchodu ísť, keďže je počas otváracích hodín v práci.

Veľmi dobre to poznám a niekedy sa tomu čudujem, lebo mnohé také predajne zásobujeme tovarom. Keď náš rozvoz príde do takého obchodu práve počas obednej prestávky, niekedy musí aj hodinu stáť. Je pravda, že normálne pracujúci zákazník nemá šancu stihnúť otvárací čas, a je mi ľúto, keď tak niektorí obchodníci premýšľajú ešte aj v dnešnej dobe.

Myslíte si, že Slováci vedia podnikať?

To je ťažká otázka, lebo ani mňa to nikto neučil a v začiatkoch mi ani rodina neverila. V podnikaní je veľa aj o prispôsobovaní sa. Keď príde nejaké nové opatrenie a podnikateľ sa mu neprispôsobí, rýchlo môže skrachovať. Toto je jedna z takých vecí: zisti, kedy máš šancu obslúžiť zákazníka, a tomu prispôsob otváracie hodiny. Darmo ráno sedíš sám v prázdnej predajni, ak ti zákazníci začnú chodiť až popoludní.

Druhá vec je, že aj zamestnanci chcú mať poobede voľno. Vidím to aj v našom sklade. Bol by efektívnejší, keby sa v ňom robilo na dve zmeny, no nepodarilo sa nám zatiaľ postaviť druhú zmenu.

Čo by ste poradili človeku, ktorý uvažuje o tom, či začať podnikať?

V prvom rade potrebujete veľmi silnú myšlienku. Takú, čo vás chytí za srdce a pre ktorú ste ochotný niečo obetovať. Otvoriť si firmu preto, že chcem zarobiť, je veľmi slabý motív. Ale ak do toho chcete ísť preto, že chcete zákazníkom poskytovať nejakú špeciálnu službu, ktorá je nedostupná, alebo im nejakým iným spôsobom chcete uľahčiť život – to je niečo celkom iné.

Myšlienku treba mať aj preto, že na začiatku bude veľa prekážok a potrebujete mať motiváciu ich prekonávať. Ak myšlienka nie je dosť silná, budete mať tendenciu nechať to tak a vycúvať z toho.

Potom potrebujete vôľu nedať sa odradiť. S čímkoľvek prídete, vždy budú ľudia, ktorí vám povedia, že to je hlúposť, že sa to nedá, nebude to fungovať, že ak by to bolo také jednoduché, už to všetci robia...

Taktiež treba mať vytrvalosť. Ak sa aj niečo na prvý, druhý alebo tretí raz nepodarí, neznamená to, že sa to nedá spraviť. Naučili ste sa zatiaľ spôsoby, ako to nejde, ale musíte nájsť spôsob, ako to pôjde.

Ak zistíte, čo ľuďom chýba, naštudujete si ich potreby a na ne ušijete výrobok alebo službu, máte vyhraté. Ľudia vám budú ochotní za to platiť.

Platí aj to, že na podnikanie treba mať určitú osobnostnú výbavu a že pre niekoho je skrátka vhodnejšie byť zamestnaný, mať pravidelnú prácu, menej starostí a stabilný plat?

Do každého z nás Pán Boh vložil viacero talentov. Je veľmi dôležité, aby to, čo robíme, bolo v súlade s týmito talentmi. Ak to tak nie je, tak sa trápime, lebo to proste nie je šité na našu mieru. Ani počítačom nebudete zatĺkať klince – síce ich pár zatlčiete, ale zničíte počítač.

Aj svoje deti vedieme k tomu, aby si vybrali povolanie či školu podľa svojich talentov. Zistili sme pri nich, že talenty sa najviac prejavujú, keď nie sú do ničoho nútené a spontánne sa hrajú. Niektorí rodičia robia veľkú chybu, keď tlačia svoje deti do čohosi, no v skutočnosti si prostredníctvom nich chcú plniť vlastné nesplnené sny a túžby. To vôbec nemusí byť v súlade s tým, čo chcú tie deti.

Podnikanie skutočne okrem vecí, ktoré som už spomínal, vyžaduje určitú osobnostnú výbavu, napríklad schopnosť riskovať – a riskovať veľa, niekedy aj niekoľkoročné úsilie, že o to prídete. Že sa ukáže, že to nebola správna cesta.

Treba však mať v sebe aj oheň, ktorým dokážete nadchnúť druhých. Máloktoré podnikanie sa dá robiť tak, že to robíte sami. Ak chcete firmu, potrebujete ľudí a aj tých musíte pre svoju myšlienku nadchnúť.

Foto: Jakub Lipták/Postoj

S podnikateľmi sa spája predstava, že to musí byť človek dravý, azda až krvilačný, aby sa dokázal prebiť. Dostali ste sa niekedy do situácie, keď ste museli zvažovať, či sa niečo neprieči vašim hodnotám?

Tieto dilemy tu boli a budú. Som známy tým, že nedávam úplatky. S úplatkom sa dá veľa vecí vybaviť jednoduchšie a rýchlejšie. Bez úplatkov mám s niektorými vecami objektívne ťažkosti.

Existujú dokonca aj oficiálne formy výpalníctva. Počas vybavovania stavebného povolenia sa nám do procesu posudzovania vplyvov na životné prostredie (EIA) dostalo Združenie domových samospráv s veľmi dobre podkutým právnikom. Dokonca aj pracovníčky na úradoch z neho mali strach a automaticky mu zohľadňovali všetky pripomienky.

On verejne vyhlasoval, ktorého developera vypálil o koľko desiatok tisíc eur. Robí to tak, že dáva množstvo pripomienok, ktoré veľmi zdržujú stavbu, a často sú to aj neoprávnené námietky. Keď príde k zamietnutiu, môže sa odvolať, až to môže skončiť na súde, a tak pár rokov nič nepostavíte.

Keď sa tento pán dostal do nášho projektu, vyvolal som rokovanie, kam som pozval aj protikorupčnú aktivistku Vandu Tuchyňovú. K jeho pripomienkam sme si sadli aj s projektantom, a čo bolo objektívne možné, napríklad vsakovacie jamy, sme do projektu pridali a úplatok nedostal.

Čo vám pán zo Združenia domových samospráv ponúkal?

To, čo aj ostatným developerom: že ak mu zaplatíme nejakú sumu, stiahne pripomienky. Keďže tam sedela protikorupčná aktivistka, konkrétna suma nepadla.

Vaša spoločnosť spolupracuje s partnermi prostredníctvom takzvaného franchisingu. Ako to funguje?

U nás to znamená zapožičanie obchodného mena inému podnikateľovi, ktorý podniká sám za seba, ale pod hlavičkou Kinekusu. Najprv však s ním musíme absolvovať viackolové rokovania, zistiť, či máme spoločné hodnoty, a ak áno, pomôžeme mu zistiť potenciál. Teda či na danom mieste má taká predajňa šancu ekonomicky fungovať.

Ak áno, my mu zabezpečíme marketingový dáždnik, ale prevádzka, zamestnanci a ostatné náklady sú potom už jeho. Jeho úlohou je dať dokopy ľudí, namotivovať ich a nastaviť férové odmeňovanie. Poskytujeme úvodné školenie predajných zručností a zabezpečujeme produktové školenie už z centrály. Čo sa týka tovaru, väčšina pochádza z veľkoobchodu Kinekus, ale máme aj päťdesiat zmluvných dodávateľov, ktorí mu poskytnú tovar za rovnakých podmienok ako do ostatných predajní Kinekus.

Z dvanástich predajní, ktoré máme na Slovensku, je v súčasnosti päť franchisových.

Sú slovenskí podnikatelia naklonení myšlienke franchisingu?

Je to náročné, lebo mnohí si to predstavujú tak, že im pripravíme predajňu a oni budú iba chodiť po tržbu. Alebo si myslia, že ich starosť je len to, aby obchod fungoval. No najprv ho treba postaviť – investície však idú práve od franchisanta. Musíme ho nadchnúť pre tú myšlienku, aby bol ochotný investovať z vlastného kapitálu.

U nás je to beh na dlhú trať, nerobíme „rýchly predaj“. Návratnosť býva často až po piatich rokoch a vždy je tam aj určité riziko. Hovoríme to pravdivo, preto sa ťažko hľadajú partneri. Dôležité je tiež, aby aj franchisant bol trpezlivý a dodržiaval pravidlá a systém Kinekusu.

Centrála Kinekusu v Žiline. Foto: Jakub Lipták/Postoj

V ktorých regiónoch na Slovensku by sa oplatilo otvoriť novú predajňu?

Naše prepočty hovoria, že na Slovensku by bez problémov mohlo fungovať päťdesiat Kinekusov, takže je tu priestor pre minimálne 38 ďalších predajní. V prvom rade sú to okresné mestá, respektíve mestá, ktoré majú aspoň pätnásťtisíc obyvateľov a ktorých spádová oblasť je aspoň päťdesiattisíc, aby bolo ekonomické otvoriť väčšiu predajňu s celým sortimentom Kinekusu.

Nepredávame tovar dennej potreby. K nám netreba chodiť každý týždeň alebo každý mesiac, sú zákazníci, ktorí k nám chodia raz za polrok či rok. Preto spádová oblasť musí byť v našom prípade širšia.

Ako vyzerá váš bežný pracovný deň?

Ak nie som na cestách, chodím do práce na siedmu so všetkými ostatnými. Ráno máme takzvanú päťminútovku – bojové rozdelenie práce, kde si povieme, čo sa včera nestihlo a čo dnes treba dokončiť. Potom denne musím vyriešiť desiatky e-mailov – denne mi ich prichádza dvesto až tristo –, absolvujem porady s rozličnými témami, stretnutia s bankami, obchodnými partnermi alebo dodávateľmi.

Obed sa mi často ani nedarí stihnúť a poobede ma čakajú ďalšie stretnutia. Až keď sa skončí pracovný čas, mám priestor na premýšľanie nad stratégiou a domov chodím okolo šiestej-siedmej hodiny večer.

Čítal som o vás, že chodíte spať neskoro v noci a vstávate o piatej. Koľko hodín denne spíte?

Nikdy som nespal veľa, ako žiak som spal asi sedem a pol hodiny, ale ako prišli starosti, tak spím štyri až šesť hodín, viac väčšinou nestihnem. Viem, že jeden spánkový cyklus trvá 90 minút, čiže niekedy sa za tri hodiny vyspíte lepšie ako za osem. Len sa treba správne zobudiť.

Čo robíte, keď máte voľno?

Veľa roboty je aj okolo domu, tak buď niečo opravujem, alebo som s manželkou v záhrade. Venujem sa aj deťom, hoci väčšina už je veľká a majú vlastné rodiny, a preto som rád, keď prídu aj s vnúčatami.

Cez víkend si rád večer pozriem film, prečítam knižku, rád chodím aj na bicykel – vyvetrať si hlavu a načerpať inšpiráciu do ďalšieho týždňa. Keď máme rodinné oslavy a podarí sa prísť všetkým deťom, tak sa nás zíde spolu aj dvadsať. Niekedy takéto rodinné stretnutie môže byť náročné na prípravu a sprevádza ho obvykle aj trocha hluku, ale výsledkom je dom plný radosti.